Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 665/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1

a 2 a v spojení s , ,

ods. 1 a a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2016

a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. októbra 2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2,

, a 2 a (ďalej len „“)

v spojení s , , a a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2016 a postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. februára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Žilina sp. zn. z 29. januára 2015 odsúdený na trest odňatia slobody

vo výmere 4 mesiace so zaradením na jeho výkon v ústave so stredným stupňom stráženia.

3. Podaním doručeným okresnému súdu 27. augusta 2015 sťažovateľ požiadal

o upustenie od výkonu jemu uloženého trestu, a to podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ktorého súd môže upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku, ak zistí,

že odsúdený ochorel na nevyliečiteľnú životu nebezpečnú chorobu alebo nevyliečiteľnú

duševnú chorobu.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. januára 2016 žiadosť

sťažovateľa zamietol.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou namietal,

že samotný okresný súd konštatoval, že trpí nevyliečiteľnou, životu nebezpečnou chorobou,

a napriek tomu jeho žiadosť zamietol.

6. Krajský súd na základe sťažnosti sťažovateľa uznesením č. k. -76

z 25. februára 2016 rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa

zrušil, avšak keďže podľa jeho zistenia sa sťažovateľ v čase jeho rozhodovania vo výkone

trestu odňatia slobody už nenachádzal, stalo sa „rozhodovanie o sťažnosti... proti

napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa, ale aj samotné konanie o... žiadosti

o upustenie od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody bezpredmetným“.

7. Sťažovateľ uvádza, že „Okresný súd Trenčín neučinil absolútne žiadne opatrenia

na vážnosť ochrany“ jeho „ľudského života pred možnou náhlou nečakanou srdcovou

smrťou na základe a z dôvodu rapídneho zhoršenia a zhoršovania sa... závažnej

nevyliečiteľnej životu nebezpečnej choroby, ktorá si vyžadovala bezodkladné nutné

vyšetrenia na špecializovaných kardiologických pracoviskách, ale rovno až dňa 19. 1. 2016,

zamietol ako nedôvodnú... žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody uznesením

sp. zn. a to bez vytýčeného verejného hl. pojednávania súdu, bez“

jeho „prítomnosti, kde v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. OS TR zo dňa

19. 1. 2016 konštantne uviedol, že aj napriek mojej zhoršenej a zhoršovanej nevyliečiteľnej

životu nebezpečnej chorobe srdca, ktorá si pre svoju vážnosť vyžaduje nutné vykonanie

vyšetrení a liečbu na špecifikovaných kardiologických pracoviskách z dôvodu“, že môže

„prísť o ľudský život hocikedy náhlou srdcovou smrťou, že aj napriek tomu do ukončenia

celého výkonu uloženého trestu vydržím a neumriem a keby čosi, mi bude poskytnutá

adekvátna liečba k mojej chorobe, ktorá sa nedá liečiť a jej koniec je len smrť, ale neuviedli

kým a kde, keď ZVJS nemá kardiológa ani kardiologické oddelenie, a už vôbec nie lekársku

prax a prostriedky na vyšetrenia mojej choroby v nemocnici ZVJS“.

8. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd porušil jeho označené práva, a to tým,

že „priamo nielen že neučinil základné neodkladné, urýchlené právne úkony k vážnosti veci

na ochranu“ jeho „ľudského života“, ale ho „vystavoval aj vystavil svojou nečinnosťou,

ľahostajnosťou a neváženosťou k veci“ jeho „chorobe a závažného ohrozenia... ľudského

života náhlou srdcovou smrťou“.

9. Podľa názoru sťažovateľa tým, že ho okresný súd „vedome ponechal napospas

utrpeniu, psychickému a fyzickému, aké prináša postihnutému... choroba srdca

bez absolútnej adekvátnej lekárskej starostlivosti“ ho „nechal vedome dlhú dobu mučiť sa,

psychicky a fyzicky“. Tým mu okresný súd „odopieral právo na život do budúcna...

na základe bránenia“ mu „v nutnej liečbe... na špecializovanom kardiologickom

pracovisku“. Za odopretie základného práva na život sťažovateľ považoval aj tú skutočnosť,

že okresný súd „vedome a účelovo predložil“ jeho sťažnosť proti prvostupňovému

rozhodnutiu krajskému súdu „až dňa 17. 2. 2016, kedy v podstate“ jeho „žiadosť

o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody stratila zmysel, keďže... bol 17. 2. 2016

prepustený na slobodu z dôvodu ukončenia trestu“.

10. Sťažovateľ tvrdí, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o jeho žiadosti

o upustenie od výkonu jemu uloženého trestu odňatia slobody právoplatne rozhodnuté,

keďže výsledkom konania na druhom stupni bolo zrušené rozhodnutie okresného súdu,

a tým boli porušené jeho základné práva na súdnu ochranu, na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote.

11. Takisto vo veci konajúce všeobecné súdy zasiahli do základných práv

sťažovateľa tým, že „prerokovali... vec neverejne, bez“ jeho „prítomnosti“ a „možnosti sa

oboznámiť a vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že okresný súd postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a svojím uznesením z 19. januára 2016 a krajský súd postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. a svojím uznesením z 25. februára 2016

porušili jeho základné práva „na život a ochranu... ľudského života a zdravia zaručené

v , 2, a práva nikoho nemožno

mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

zaručené , práva , 2 na súdnu ochranu domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené

a práva čl. 48 ods. 2, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho

prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote“.

13. Sťažovateľ taktiež požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 € a zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom z dôvodu jeho zlej finančnej situácie.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

16. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

17. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

19. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 15

ods. 1 a 2, , , a 2 a v spojení s ,

, a a práva zaručeného v dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2016, ku ktorému malo dôjsť tým,

že napriek splneniu podmienok pre pozitívne rozhodnutie žiadosti o upustenie od výkonu

trestu odňatia slobody tak súd prvého stupňa neurobil, pritom o žiadosti bolo rozhodnuté

so zbytočnými prieťahmi, resp. v neprimeranej lehote a navyše zrušením prvostupňového

rozhodnutia krajským súdom bez ďalšieho nastala situácia, že o žiadosti sťažovateľa nie je

právoplatne rozhodnuté.

20. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

21. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

22. Podľa každý má právo na život. Ľudský život je hodný

ochrany už pred narodením.

23. Podľa nikto nesmie byť pozbavený života.

24. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

28. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

29. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

30. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16

ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 (okrem základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov) v spojení s , ,

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. januára 2016

32. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

33. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

34. Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho

základných práv uznesením okresného súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému

rozhodnutiu bol prípustný a sťažovateľom aj využitý riadny opravný prostriedok (sťažnosť),

na základe ktorého bolo toto uznesenie preskúmané príslušným druhostupňovým súdom

v inštančnom postupe všeobecných súdov. V prípade zistenia, že v konaní pred súdom

prvého stupňa došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, bolo

povinnosťou krajského súdu týmto poskytnúť ochranu.

35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2, čl. 40,

čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 (s výnimkou práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov) v spojení s , , a

uznesením okresného súdu nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25

ods. 2 , a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

36. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ústavný súd poznamenáva,

že podľa jeho konštantnej judikatúry podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto

poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená

v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

37. Z obsahu sťažnosti, ale aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou

podľa obrátil na ústavný súd až v momente (20. októbra 2016),

keď obe namietané konania, t. j. konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

, ako aj konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. boli

skončené (25. februára 2016) a ich výsledky sťažovateľovi známe (10. októbra 2016).

38. Ústavný súd nemohol neakceptovať prípadný názor, že zrušením rozhodnutia

okresného súdu nie je o žiadosti sťažovateľa rozhodnuté, a teda porušovanie jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov trvá (pokračuje), pretože z obsahu

uznesenia krajského súdu č. k. -76 z 25. februára 2016 jasne vyplýva,

že o veci je právoplatne rozhodnuté (aj keď nie v zmysle očakávania sťažovateľa)

a pokračovať sa v ňom z dôvodu bezpredmetnosti nebude.

39. Je teda evidentné, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v v čase,

keď napadnuté konania už boli skončené, preto k namietanému porušovaniu označeného

práva už nemohlo dochádzať a právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať. Ústavný súd

preto sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2016

40. Ústavný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným

postupmi okresného a krajského súdu a ich uzneseniami ako zjavne neopodstatnenú

vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o žiadosti o upustenie

od výkonu trestu odňatia slobody (príp. jeho zvyšku). Toto konanie, podobne ako konanie

o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (pozri napr. ,

) či konanie o zmene spôsobu výkonu trestu, alebo konanie o milosť a pod.

sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ ani rozhodnutia o „občianskych právach

a záväzkoch“, ako to ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pre svoju aplikovateľnosť vyžaduje.

41. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, je čl. 6 dohovoru „vo svojej

trestnej časti“ zásadne neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti

trestného obvinenia“. Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov

(najmä trestu odňatia slobody) však môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru, avšak

za predpokladu, že ide o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri

napr. rozhodnutie vo veci Enea proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009), o čo vo veci

sťažovateľa nejde.

42. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že kritériom aplikovateľnosti

čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach

zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste.

43. Keďže v konaní o žiadosti o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody sa

nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

(teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, tento článok dohovoru

nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je teda nezlučiteľná

ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. februára 2016

44. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. februára 2016 ústavný súd poznamenáva, že uvedený článok sa výlučne

vzťahuje na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, o čo v tomto

prípade zjavne nešlo. V trestných konaniach jednoznačne nie sú činnými orgány verejnej

správy a tieto v týchto veciach (trestných) nevydávajú rozhodnutia, ktorých zákonnosť

by mali všeobecné súdy preskúmavať.

45. Z uvedeného hľadiska je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne

neopodstatnenou pre absolútnu absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

základného práva zakotveného v a označeným postupom a rozhodnutím

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti z tohto dôvodu (zjavná neopodstatnenosť) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16

ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 (okrem práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov) v spojení s , , a

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2016

46. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie základných práv na život (čl. 15 ods. 1

a 2 ) a na zákaz mučenia a krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (

ods. 2 ), ale aj základného práva na ochranu zdravia ( ) sťažovateľ

odvodzuje o porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa .

47. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

48. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

49. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

50. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ).

51. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu,

aby zistil, či účinky výkonu právomoci druhostupňového súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov

, porušenie ktorých namieta.

52. Krajský súd napadnutým rozhodnutím z 25. februára 2016 v podstate vyhovel

opravnému prostriedku sťažovateľa, keď podľa zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. januára 2016, čím pre sťažovateľa

nepriaznivé účinky tohto prvostupňového rozhodnutia eliminoval, a tým poskytol

základnému právu sťažovateľa podľa primeranú individuálnu ochranu.

To, že následne krajský súd nepostupoval podľa predstáv sťažovateľa (aj keď sťažovateľ

v konečnom dôsledku svoje predstavy o výsledku sťažnostného konania nekonkretizoval),

samo osebe nebolo spôsobilým zasiahnuť do jeho základných práv.

53. Súd druhého stupňa jasne uviedol, že konať o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu okresného súdu, ako aj o jeho samotnej žiadosti o upustenie od výkonu trestu

odňatia slobody (jeho zvyšku) sa jeho prepustením po vykonaní uloženého trestu stalo

bezpredmetným. Je zjavné, že požiadavka sťažovateľa, ktorou sa obrátil na všeobecné súdy,

je (bola) bezpodmienečne spätá s hrozbou nastúpenia výkonu trestu odňatia slobody alebo

s pretrvávaním jeho výkonu. Ak bol trest vykonaný, zanikol predmet, o ktorom by bolo

možné rozhodovať a rozhodnúť. Ak krajský súd rozhodnutie okresného súdu

z 19. januára 2016 bez nariadenia alebo vykonania ďalšieho postupu zrušil, urobil tak plne

v súlade s ohľadom na existujúcu skutkovú a s tým spojenú procesnú situáciu. Napokon

akýkoľvek ďalší verdikt krajského súdu by už na postavení a situácii sťažovateľa

nič nezmenil. Tento záver nijako nemôže ovplyvniť ani sťažovateľom tvrdená okolnosť,

že o jeho žiadosti „nie je právoplatne rozhodnuté“, pretože výsledok konania krajského

súdu jasne a určito odstránil jeho právnu neistotu v danej veci (iné rozhodnutie o nej

už rozumne nemožno očakávať).

54. Vzhľadom na tieto okolnosti ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu postupom a rozhodnutím krajského súdu nedošlo,

a preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do jeho základných práv na život (čl. 15 ods. 1 a 2

), na zákaz mučenia a krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (

ods. 2 ), ani do základného práva na ochranu zdravia ( ).

55. K namietanému porušeniu základných práv na prerokovanie veci verejne,

v prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeným v , ústavný súd poznamenáva, že žiadne z označených práv

nemohlo a nebolo postupom, ale ani rozhodnutím krajského súdu dotknuté.

56. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v trestnom konaní postup orgánov

činných v trestnom konaní a súdov upravuje ako procesnoprávny predpis,

ustanoveniami ktorého bol v danej veci povinný sa riadiť aj krajský súd. Pokiaľ ústavný súd

nevysloví rozpor niektorej právnej normy s , s ústavnými zákonmi alebo

s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, platí prezumpcia,

že táto norma reguluje ňou upravené vzťahy zohľadňujúc základné práva alebo slobody

upravené alebo medzinárodnými zmluvami, a teda v súlade s nimi.

57. V prípade sťažovateľa krajský súd nekonal o jeho sťažnosti na verejnom

zasadnutí a v jeho prítomnosti (a neurobil tak ani okresný súd), avšak z príslušných

ustanovení vyplýva, že tak postupoval v súlade s právnou úpravou

zakotvenou v .

58. Podľa na verejnom zasadnutí rozhoduje súd,

ak to zákon výslovne ustanovuje.

59. Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,

kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom

zasadnutí.

60. Vo veci sťažovateľa okresný súd konal a rozhodoval podľa § 413 ods. 2

a následne krajský súd v druhostupňovom konaní postupoval

aj v zmysle ustanovení prvej časti ôsmej hlavy ( a nasl.) (sťažnosť

a konanie o sťažnosti), z ktorých však nevyplýva povinnosť rozhodovania v tomto type

konania na verejnom zasadnutí.

61. Ak teda všeobecné súdy konali na neverejnom zasadnutí v neprítomnosti

sťažovateľa, neporušili žiadne ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie

riadilo, a teda v súlade s zaručenými základnými právami.

62. K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom ústavný súd poznamenáva, že namietané konanie bolo iniciované

sťažovateľom, ktorý mohol a mal vo svojej žiadosti uviesť všetky argumenty na podporu

svojich tvrdení tak, aby všeobecné súdy v konečnom dôsledku rozhodli prípadne aj podľa

jeho predstáv. Podľa názoru ústavného súdu v takomto type konania, ktorého predmetom

nie je rozhodovanie napr. o vine a výške trestu, postačovalo, aby sťažovateľ svoje návrhy

a námietky konajúcemu súdu predložil písomne.

63. V samotnom konaní pred krajským súdom sťažovateľ nepochybne mal možnosť

predostrieť všetky svoje požiadavky (návrhy, námietky) vo vzťahu k prvostupňovému

rozhodnutiu (aj k dôkazom vykonaným okresným súdom), a to v riadnom opravnom

prostriedku proti nemu. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva,

že on žiadne dokazovanie skutkového charakteru nevykonával, z čoho možno jednoznačne

ustáliť, že základnému právu sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom bolo

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. učinené zadosť.

64. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a z tohto dôvodu ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť.

65. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( a 3 ), k čomu

v tomto prípade nedošlo.

66. K požiadavke sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom je potrebné uviesť, že takýmto žiadostiam sťažovateľov ústavný súd

vyhovie v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z jeho

ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j. 1) ak ustanovenie právneho zástupcu

odôvodňujú pomery sťažovateľa (ak vzhľadom na svoje majetkové pomery sťažovateľ

nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov právneho zastúpenia) a 2) ak v prípade

sťažovateľovej sťažnosti nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti.

67. Ústavný súd k preskúmaniu splnenia prvej uvedenej podmienky, t. j. k zisťovaniu

osobných, majetkových a zárobkových pomerov sťažovateľa nepristúpil z dôvodu,

že výsledky a závery tohto rozhodnutia jasne svedčia o nesplnení druhej podmienky,

t. j. že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Z týchto

dôvodov sa ústavný súd požiadavkou na ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi

v konaní pred ústavným súdom bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017