Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 681/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, advokátska kancelária,

M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) č. 34120/2014/15/RK z 5. novembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie

ministerstva“), ktorým bolo v časti výroku o uložení sankcie zmenené prvostupňové

rozhodnutie ministerstva, odboru znaleckej, tlmočníckej, a prekladateľskej činnosti

č. 34120/2014 z 15. augusta 2014 tak, že sťažovateľovi bola uložená sankcia (pokuta

v sume 1 000 €) a zákaz výkonu činnosti na obdobie 10 mesiacov. Krajský súd

v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ proti označenému rozsudku

krajského súdu podal odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom

tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ v sťažnosti

zopakoval svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým

rozsudkom boli porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, o ktorom tvrdí, že porušuje jeho

označené práva. Argumentuje tým, že ministerstvo ako správny orgán ho listom

z 19. februára 2014 vyzvalo, aby predložil kópie znaleckých denníkov za roky 2006

až 2013. Sťažovateľ je toho názoru, že ministerstvo na takúto výzvu v takom rozsahu

nebolo oprávnené, pretože správny orgán ministerstvo „prekludovalo svoje právo na kópie

znal. denníkov za roky 2006 až 2013“. Ak sťažovateľ nepredložil kópie znaleckých

denníkov v požadovanom rozsahu, nemohol sa dopustiť správneho deliktu, preto sa

domnieva, že bol nespravodlivo a nezákonne potrestaný a vo veci konajúce súdy mu

neposkytli ochranu jeho označeným právam. Tvrdí, že v jeho veci neboli správne

aplikované zákony, a dôvody, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, považuje

za arbitrárne. Ďalej namieta, že „správne orgány... rozhodli bez nariadenia ústneho

prejednania veci“, čím malo v okolnostiach posudzovanej veci dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti. Pokiaľ ide o namietané porušenie

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, sťažovateľ len

2

vo všeobecnosti tvrdí, že správne orgány prihliadali aj na nezákonné dokazovanie

a na ich základe postavili skutkové zistenia.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny,

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, označený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,

že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

4

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Z obsahu pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že podaním

zo 7. februára 2014 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Lučenec požiadalo

prvostupňový správny orgán o predloženie zoznamu znaleckých posudkov vykonaných

žalobcom v období rokov 2006 až 2008. Na základe uvedeného, prvostupňový správny

orgán podaním z 19. februára 2014, číslo 34120/2014/15, doručeným žalobcovi

dňa 25. februára 2014, vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia predložil znalecké

denníky obsahujúce záznamy o úkonoch vykonaných v rokoch 2006 - 2013. Nakoľko však

žalobca v stanovenej lehote znalecké denníky za uvedené obdobia nepredložil (zaslal iba

výpisy z denníkov za žiadané obdobia), prvostupňový správny orgán podaním zo 17. marca

2014, číslo 34120/2014/15, doručeným žalobcovi dňa 25. marca 2014, žalobcu opätovne

vyzval na predloženie denníkov a súčasne začal voči žalobcovi správne konanie

pre podozrenie zo spáchania verejnoprávneho deliktu. Dňom 25. marca 2014 sa začalo

v danej veci správne konanie. Žalobca podaním doručeným prvostupňovému správnemu

orgánu dňa 7. apríla 2014 s poukazom na nepriaznivý zdravotný stav a študijné povinnosti

požiadal o prerušenie konania. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 11. apríla 2014,

Číslo: 34 120/2014/15 predmetné správne konanie neprerušil s odôvodnením, že

na splnenie povinnosti znalca predložiť denníky ako knihy osobitnej evidencie, ktoré mal

žalobca ako znalec povinnosť v minulosti viesť a archivovať do dnešného dňa,

sa nepredpokladá žiadna ďalšia, dodatočná činnosť, respektíve aktivita, okrem ich prostého

zaslania poštou na adresu prvostupňového správneho orgánu.

6

Rozhodnutím z 15. augusta 2014, Č.: 34 120/2014/15 bol žalobca uznaný za vinného,

že na výzvu prvostupňového správneho orgánu z 19. februára 2014, doručenú dňa

25. februára 2014, nepredložil správnemu orgánu v období od 6. marca 2014

do 14. augusta 2014 denník, ktorý obsahuje záznamy o úkonoch vykonaných v kalendárnych

rokoch 2006 až 2013, teda porušil povinnosť uloženú v

v spojení s § 23 ods. 1 Vyhlášky, čím spáchal trváci správny delikt podľa § 27 ods. 1

písm. b/ . Podľa bola

žalobcovi uložená sankcia - vyčiarknutie zo zoznamu.

Na základe podaného rozkladu voči uvedenému rozhodnutiu sa žalovaný správny

orgán stotožnil čo do spáchaného skutku ako aj porušenia povinnosti so závermi plynúci

z prvostupňového správneho rozhodnutia, a teda v tejto časti rozhodnutie potvrdil

a žalobcom podaný rozklad zamietol. V časti výroku o uložení sankcie však pristúpil

k zmene prvostupňového správneho rozhodnutia, a to tak, že žalobcovi za porušenie

povinnosti plynúcej z v spojení s Vyhlášky

uložil podľa peňažnú pokutu vo výške 1.000,- eur

a zákaz výkonu znaleckej činnosti na obdobie 10 mesiacov.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu a rovnako mal za preukázané, že

žalobca si nesplnil svoju povinnosť predložiť znalecký denník za príslušné obdobia, pričom

túto povinnosť si nesplnil ani do rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Týmto

svojim (ne)konaním tak celkom zjavne a nad rámec akýchkoľvek pochybností postupoval

v rozpore s v spojení s Vyhlášky, čím sa dopustil

iného správneho deliktu podľa

V súvislosti s námietkou žalobcu, že správne orgány mali vo veci nariadiť ústne

pojednávanie, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že správne konanie sa v predmetnej

veci riadilo Správnym poriadkom, na aplikáciu ktorého priamo odkazuje § 32 zákona

č. . Podľa Správneho poriadku môže správne konanie prebiehať v dvoch

formách, a to v ústnej forme a forme písomnej. Podľa vyššie citovaného § 21 ods. 1

Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci,

najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Správny

poriadok teda rozlišuje obligatórne ústne pojednávanie a fakultatívne ústne pojednávanie.

Obligatórne sa ústne pojednávanie nariadi vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis

[(napríklad veta prvá o priestupkoch, prípadne

ods. 1 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon)]. Inak správny orgán nariadi ústne pojednávanie iba v prípade, ak si to vyžaduje

povaha veci. V danom prípade však tak prvostupňový správny orgán, ako aj správny orgán

odvolací, mali riadne a bezpečne preukázané porušenie príslušných ustanovení zákona

č. zo strany žalobcu, keď tento ani v dodatočnej lehote nepredložil žiadané

znalecké denníky za príslušné obdobia, a preto v danej veci ani nevyvstala potreba objasniť

vec na ústnom pojednávaní. Pokiaľ si správne orgány zvolili písomnú formu správneho

konania, tieto postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku.

Navyše nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci

a nebolo dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený

a preukázaný skutkový stav veci môže byť porušením jednej zo základných zásad správneho

konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože správny orgán je povinný v konaní

postupovať bez zbytočného zaťažovania účastníkov (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku).

Zároveň najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti tú skutočnosť, že v správnom

konaní je potrebné rešpektovať predovšetkým zásady správneho konania, ktoré sú jasne

a určito formulované v Správnom poriadku a nie snažiť sa bezbreho uplatňovať všeobecné

ustanovenia a články a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať na akúkoľvek prejednávanú vec. Každú vec

je potrebné posudzovať s prihliadnutím na jej špecifiká a osobitosti, čo sa v konečnom

dôsledku prejavilo aj v danej veci, kedy protiprávne konanie žalobcu bolo jednoznačne

preukázané aj bez potreby nariadenia ústneho pojednávania.

Žalobca v odvolaní ďalej namietal uplynutie trojročnej premlčacej doby, uplynutím

ktorej nemá správny orgán možnosť žiadať od znalca znalecké denníky. V zmysle § 14 ods.

1 má znalec (žalobca) povinnosť viesť o svojich úkonoch denník,

tento archivovať, pričom dohľadom nad činnosťou znalcov zákonodarca poveril

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Znalec je povinný predložiť ministerstvu

denník na kontrolu kedykoľvek, keď bude o to požiadaný. Zároveň podľa § 29 ods. 2

menovaného zákona, sú znalci pri výkone dohľadu povinní poskytnúť ministerstvu

súčinnosť. V danom prípade ministerstvo v pozícii orgánu dozoru, resp. dohľadu na základe

žiadosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec vyzvalo žalobcu na predloženie

8

znaleckých denníkov, pričom žalobca bol povinný bez ďalšieho tejto výzve vyhovieť a tieto

predložiť. Pokiaľ tak žalobca neurobil, porušil tým povinnosť plynúcu mu z vyššie

uvedeného § 29 ods. 2, čím sa dopustil protiprávneho konania majúceho znaky iného

správneho deliktu. Čo sa týka samotnej žalobcovej námietky, že premlčanie v civilnom

práve je trojročné, a teda, že ministerstvo nemalo oprávnenie od žalobcu žiadať predloženie

znaleckých denníkov za obdobia rokov 2006 - 2011, najvyšší súd konštatuje, že v danej veci

podmienky výkonu znaleckej činnosti upravuje výlučne zákon , ktorý však

neustanovuje žiadnu lehotu, v rámci ktorej môže žiadať ministerstvo od znalca súčinnosť –

v tejto veci vo forme predloženia znaleckých denníkov. Žalobca v podanom odvolaní v tejto

súvislosti ďalej uviedol, že správny orgán bol oprávnený od neho vyžiadať v roku 2014 iba

znalecké denníky za roky 2012, 2013, avšak z obsahu administratívneho spisu vyplýva,

že žalobca v priebehu správneho konania nepredložil ani tieto denníky.

Pokiaľ žalobca namietal zánik zodpovednosti s poukazom na § 20 zákona

č. o priestupkoch, najvyšší súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú.

Protiprávne konanie žalobcu nie je priestupkom, ale podľa

má povahu iného správneho deliktu, na prejednanie ktorého sa nevzťahuje zákon č.

o priestupkoch. podľa za priestupok považuje

výlučne konanie, ktorým sa osoba neoprávnene vydáva za znalca, tlmočníka alebo

prekladateľa, poruší povinnosť podľa § 8 ods. 3 tohto zákona alebo poruší povinnosť podľa

§ 13 tohto zákona. V danom prípade sa teda jednalo o iný správny delikt, pričom

prekluzívne lehoty plynúce z správne orgány dodržali.

Lehota na predloženie denníkov žalobcovi uplynula dňom 5. marca 2014, dňom

nasledujúcim došlo k porušeniu povinnosti žalobcom spočívajúcom v neposkytnutí

súčinnosti ministerstvu. Dňa 25. marca 2014 sa začalo vo veci správne konanie a dňa 5.

novembra 2014 bola žalobcovi uložená sankcia v konečnej podobe. Rozhodnutie

žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 12. novembra 2014.

Rovnako neobstojí ani poukaz žalobcu na českú právnickú literatúru, nakoľko český

zákon č. 36/1967 Sb. o znalcích a tlumočnících upravuje v tejto súvislosti odlišnú

klasifikáciu protiprávnych konaní majúcich znaky buď priestupkov (§ 25a zákona), alebo

správnych deliktov spáchaných právnickými osobami (§ 25b zákona).

Napokon aj námietky spočívajúce v uvedení skutočností, na základe ktorých sa

žalobca snaží ospravedlniť neposkytnutie potrebnej súčinnosti ministerstvu (postup žalobcu

podľa názoru prijatého na školení znalcov, odovzdanie bakalárskej práce, skúšky za letný

semester 2014, štátne bakalárske skúšky, požiar strechy na chate, následná jej svojpomocná

demontáž jej časti ako aj vybudovanie novej strešnej konštrukcie a obnovenie vnútorných

priestorov) nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov, ku ktorým dospeli správne

orgány.

Žalobca v postavení znalca si musí predovšetkým uvedomiť, že ako osoba

splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa je povinná

si prioritne plniť povinnosti plynúce mu z tohto postavenia. Ako znalec má osobitné práva

a rovnako aj povinnosti vo vzťahu k orgánu dohľadu. Pokiaľ tento orgán vyzval žalobcu

na splnenie určitej povinnosti (v tomto prípade na predloženie znaleckých denníkov) znalec

bol povinný túto povinnosť v stanovenej lehote splniť a znalecké denníky predložiť

a nie viesť s orgánom dohľadu dialóg a predkladať mu vlastné právne názory na uvedenú

problematiku. Ak žalobcovi nespôsobovalo ťažkosti zaslať orgánu dohľadu výpisy

z denníkov, isto by nemal problém zaslať namiesto týchto výpisov z denníkov znalecké

denníky v zmysle výzvy realizovanej orgánom dohľadu (ministerstvom).“

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

10

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné, včerpávajúce a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ako z odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva, sťažovateľ nepredložil ani na opakovanú výzvu ministerstva kópie

znaleckých denníkov, preto bol podľa príslušných právnych predpisov sankcionovaný.

Najvyšší súd po preskúmaní zákonnosti postupu správnych orgánov dospel k záveru,

že sťažovateľ neuviedol nič, čo by bolo spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého

rozhodnutia ministerstva. Najvyšší súd, ako aj krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami

vznesenými sťažovateľom, náležite ústavne konformným spôsobom odôvodnil, prečo

nemožno súhlasiť s právnymi názormi sťažovateľa, či to už v otázke namietanej

„preklúzie“, aplikovateľnosti zásad správneho konania, najmä však potreby nariadenia

ústneho pojednávania. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej

spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , ako aj právom na verejné

prerokovanie veci podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným

dôkazom ako parciálneho práva podľa , ústavný súd konštatuje,

že z celého obsahu sťažnosti nie je možné identifikovať, na základe čoho sa sťažovateľ

domnieva, že došlo k porušeniu označeného základného práva podľa .

Inými slovami, v sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje

čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala

svedčať v prospech záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí

ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto časti významné

procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Vznesenie takýchto námietok

podanie sťažovateľa neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení

jeho práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému

porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

12

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti v predloženej podobe

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa podstatné zákonom predpísané

náležitosti ustanovené v .

Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce relevantné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie finančného

zadosťučinenia a náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017