Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 693/2017
PDF · 122.33 KB
No categories available
III. ÚS 693/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MEDI-HOM,
spol. s r. o., Raková 615/33, Limbach, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Abrahámom,
advokátska kancelária, Koceľova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 1/2015
z 11. marca 2016 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Sžo 57/2016 zo 6. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MEDI-HOM, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEDI-HOM, spol. s r. o.,
Raková 615/33, Limbach (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 1/2015 z 11. marca 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 57/2016 zo 6. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na krajskom súde
domáhala preskúmania zákonnosti žalovaného, ktorým jej bola uložená pokuta
v sume 330 €. Krajský súd v označenej veci rozhodol napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Proti označenému rozsudku súdu prvej
inštancie podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutý
rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s označenými
rozhodnutiami všeobecných súdov v jej veci. Tvrdí, že napadnuté rozsudky krajského súdu
a najvyššieho súdu sú vecne nesprávne, arbitrárne, ignorujúce jej závažné námietky
vznesené ešte v správnom konaní.
K včasnosti podania svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu jej bol doručený „17. 7. 2017“. Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľka
toho názoru, že „končí dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde dňom 18. 9. 2017, čím preukazujeme, že bola v predmetnom
konaní dodržaná“.
V závere sťažnosti sťažovateľka na základe svojej argumentácie navrhla, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie, postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označené rozhodnutia
všeobecných súdov zrušil, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
2
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu
prvej inštancie, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku súdu
prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu...
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol podľa vyjadrenia samotnej sťažovateľky
doručený 17. júna 2017. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom uvedenú informáciu
verifikoval a konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v rovnaký deň nadobudol
aj právoplatnosť, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená
až 20. júna 2017. Z obálky kuriérskej spoločnosti jednoznačne vyplýva,
že zásielka bola identifikovaná jedinečným číslom (čiarovým kódom, pozn.) a prijatá
na prepravu 19. septembra 2017 o 16.21 h. Keďže posledný deň lehoty v okolnostiach veci
pripadol na nedeľu, t. j. 17. septembra 2017, posledným dňom lehoty na podanie sťažnosti
bol 18. september 2017. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa dostala do omeškania
s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť. Ústavný súd
preto predmetnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, vychádzajúc z obsahu sťažnosti,
že predmetom sporu v okolnostiach prípadu bolo zaplatenie sumy 330 €. V danom prípade
by bolo nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia (jeho ústavnoprávny
rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka
ukrátená, zjavne nedosahuje ani desaťnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je
aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 422 ods. 1 písm. a)
4
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], ktorý
ustanovuje desaťnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti
právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých
došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľky bola
podaná v lehote, existoval by dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017