Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 41/2018
PDF · 205.82 KB
No categories available
IV. ÚS 41/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 9 Co 97/2017-87 z 27. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 97/2017-87 z 27. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný
súd“) vydal 9. decembra 2009 platobný rozkaz č. k. 4 Ro 422/2009-26, ktorým uložil
sťažovateľovi, aby do 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil navrhovateľovi sumu
1 551,35 € s úrokom z omeškania a náhradu trov konania alebo v tej istej lehote podal proti
tomuto platobnému rozkazu odpor. Sťažovateľovi bol označený platobný rozkaz doručený
4. januára 2010.
Sťažovateľ podal 6. mája 2016 okresnému súdu proti označenému platobnému
rozkazu odpor, v ktorom tvrdil, že tento mu nebol nikdy doručený.
Okresný súd uznesením č. k. 4 Ro 422/2009-42 z 21. decembra 2016 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľom podaný odpor odmietol. Proti označenému
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.
Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že okresný súd mu nedoručil vyjadrenie
žalobcu z 3. novembra 2016. S touto jeho námietkou sa však krajský súd v napadnutom
uznesení vôbec nevysporiadal.
Ďalej tvrdí, že bol odňatý zákonnému sudcovi, keďže uznesenie okresného súdu bolo
vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorý na jeho vydanie nebol písomne splnomocnený.
Sťažovateľ tiež namieta, že v napadnutom uznesení „absentuje právne posúdenie
veci odporcom podľa ustanovení hmotného práva“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že okresný súd nevykonal znalecké dokazovanie na overenie
pravosti jeho podpisu na doručenke. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé,
akým iným spôsobom by bolo z jeho strany možné hodnoverne preukázať, že podpis
na predmetnej doručenke nie je jeho.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9 Co 97/2017-87 zo dňa 27. 4. 2017 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 97/2017-87 zo dňa 27. 4. 2017
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznávajú trovy tohto konania v sume
312,34 EUR...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07),
že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako
takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských
práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ústavný súd na konštatuje, že z hľadiska predmetu sporu ide v prípade sťažovateľa
o vec, ktorú možno kvalifikovať ako tzv. bagateľnú vec. Za daných okolností
už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod
na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
účinný od 1. júla 2016 v § 422 ods. 1 písm. a) vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum
rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho
opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie (IV. ÚS 358/08). V prípade sťažovateľa k takémuto extrémnemu vybočeniu
nemohlo dôjsť, a to z nasledujúcich dôvodov.
Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd sa s jeho námietkou týkajúcou
sa toho, že okresný súd mu nedoručil vyjadrenie žalobcu z 3. novembra 2016,
v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal. Ďalej tvrdí, že bol odňatý zákonnému
sudcovi, keď uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorý
na jeho vydanie nebol písomne splnomocnený. Ani na túto jeho námietku krajský súd nedal
žiadnu odpoveď.
Pri hodnotení napadnutého uznesenia ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade konštatuje, že okresný súd,
ako aj krajský súd sa v rámci posúdenia veci sťažovateľa museli v prvom rade vysporiadať
s procesnými podmienkami možného súdneho prieskumu sťažovateľom podaného
odporu, a to so skutočnosťou, či ním podaný odpor bol podaný v rámci zákonom
ustanovenej 15-dňovej lehoty (§ 265 ods. 1 CSP). Ak je totiž odpor na príslušnom
všeobecnom súde podaný po zákonom ustanovenej lehote, ten ho musí v zmysle § 267
ods. 2 písm. a) CSP odmietnuť. Keďže sťažovateľom podaný odpor bol podľa názoru
všeobecných súdov podaný oneskorene (po viac ako šiestich rokoch namiesto do 15 dní
od jeho doručenia), uvedená skutočnosť z pohľadu všeobecných súdov sama osebe
predstavovala dôvod na odmietnutie sťažovateľom podaného odporu bez skúmania ďalších
jeho (hmotnoprávnych) námietok.
Ústavný súd preto sústredil svoju pozornosť na preskúmanie odôvodnenia
napadnutého uznesenia vo vzťahu k (ne)doručeniu platobného rozkazu, keďže v prípade
jeho doručenia v zákonom ustanovenej lehote by sa všeobecným súdom vytvoril priestor
na preskúmanie (všetkých) ďalších sťažovateľom uplatnených námietok. Podstata
sťažovateľovej argumentácie v tejto súvislosti spočíva v tom, že okresný súd nenariadil
vykonanie znaleckého dokazovania na overenie pravosti jeho podpisu na príslušnej súdnej
doručenke, na čo krajský súd v napadnutom uznesení nedal dostatočnú odpoveď.
Okresný súd vo svojom uznesení uviedol: «7. Ako už bolo uvedené z obsahu spisu
súd zistil, že žalovanému bol platobný rozkaz doručený poštovou zásielkou určenou
do vlastných rúk dňa 04. 01. 2010. Doručenie zásielky má súd preukázané
dátumom prevzatia a podpisom preberajúcej osoby na vrátenej poštovej doručenke,
založenej na čl. 26 rub spisu. Žalovaný písomným podaním zo dňa 6. 5. 2016, osobne
prostredníctvom právneho zástupcu doručeným súdu toho istého dňa 6. 5. 2016, podal proti
platobnému rozkazu odpor...
11. V danom prípade začala žalovanému plynúť 15 dňová lehota na podanie odporu
proti platobnému rozkazu nasledujúci deň po jeho prevzatí t. j. dňa 5. 1. 2010 a uplynula
dňom 19.1.2010, ktorý tak bol posledným dňom 15 dňovej lehoty v ktorej mohol žalovaný
účastník účinne podať odpor. Ak teda žalovaný odpor podal osobne na súde dňa 6. 5. 2016,
je možno vyvodiť nepochybný záver o tom, že žalovaným podaný odpor bol podaný
po uplynutí zákonnej lehoty na jeho podanie...
15. Súd nepovažoval v tejto veci za potrebné vykonať žalovaným navrhnuté
dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo. Platobný rozkaz súd
doručil žalovanému do vlastných rúk poštou v súlade v súlade s § 173 ods. 1, § 45 ods. 1
prvej vety, § 47 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30. 06. 2016. Doklad o doručení
písomnosti súdu tzv. doručenka do vlastných rúk, má povahu verejnej listiny (§ 134
O. s. p.). Súd vychádzal z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a
kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Preskúmaním
doručenky, ktorou súd preukazuje, že sa doručenie písomnosti vykonalo, súd zistil, že táto
obsahuje všetky potrebne náležitosti ako odosielateľa, číslo konania, označenie
doručovanej písomnosti vrátane čísla listu, označenie adresáta, náležitosti doručenky sú
upravené v § 144 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005
Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy. Doručenka zároveň obsahuje aj všetky
relevantné údaje pre posúdenie účinnosti doručenia, t. j. vyznačený dátum prevzatia
písomnosti 4. 1. 2010, čitateľný podpis osoby podpisujúcej prevzatie písomnosti „ “,
úradnú pečiatku písomnosť doručujúceho poštového úradu Zákamenné, vyplnený odtlačok
podacej pečiatky súdu dátumom 7. 1. 2010, kedy sa podpísanú doručenka vrátila súdu späť.
16. Ustanovenie § 45 ods. 2 O. s. p. upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku
o pravdivosti doručenky. Ak žalovaný spochybňuje správnosť údajov uvedených
na doručenke (namieta, že podpis na doručenke zo dňa 4. 1. 2010 nie je jeho), má možnosť
o tom sudu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie alebo aspoň
vyvolať pochybnosti o tom, že podpis na doručenke nie je jeho. Žalovaný však na podporu
svojich tvrdení v podanom odpore nepredložil žiadne písomné dôkazy, nijakým spôsobom
nepreukazoval ani svoj pobyt v zahraničí v čase, keď došlo k prevzatiu platobného rozkazu,
a ani skutočnosť, že už medzičasom zaplatil žalobcovi sumu 389,56 Eur, čo však žalobca
vo svojom vyjadrení neverifikoval.
17. Zo žiadnych skutočností súvisiacich s doručením danej písomnosti súdu, nevznikli
pochybnosti o tom, že by podpis žalovaného na doručenke nemal byť jeho vlastným
podpisom, a ani na základe laického vizuálneho porovnania podpisov na doručenke
a podpisu žalovaného na plnomocenstve zo dňa 21. 4. 2016 (čl. 27 rub súdneho spisu),
ktorým splnomocnil advokáta JUDr. Jána Vajdu jeho zastupovaním v prejednávanej veci,
súd nedospel k opačnému záveru. Porovnávané podpisy na týchto písomnostiach, vykonané
s viac ako šesťročným odstupom, majú spoločné charakteristické znaky a súdu sa vôbec
nejavia tak, že by ich mali podpísať dve rôzne osoby, ale tá istá osoba.
18. Z rozhodovacej praxe na tunajšom súde má súd vedomosť o tom, že právny
zástupca ako prostriedok procesnej obrany svojich klientov opakovane používa nepodložené
tvrdenie, že doručované písomnosti súdu neboli doručené do ich vlastných rúk. Posledným
príkladom takéhoto konania právneho zástupcu je napr. právna vec vedená na tunajšom
súde sp. zn. 7 C/55/2009, v ktorej bolo znaleckým dokazovaním (písmoznalecký posudkom
z 12. 12. 2016) preukázané, že klient právneho zástupcu, potvrdiac to vlastným podpisom,
prevzal meritórne rozhodnutie v tejto veci už dňa 1. 3. 2010, pričom tento tvrdil,
že ho za neho podpísala iná osoba.
19. V zmysle vyššie uvedeného súd považoval návrh žalovaného na vykonanie
dokazovania znalcom za nedôvodný, ktorý má za účel len oddialiť výkon samotnej exekúcie.
Sám žalovaný prispel k vytvoreniu názoru súdu o nedôvodnosti jeho návrhu na vykonanie
znaleckého dokazovania, keď v odpore proti platobného rozkazu tvrdil, že voči žalobcovi
nemá žiadny dlh a zároveň o riadok nižšie v rozpore so svojím predchádzajúcim tvrdením,
vyhlásil, že medzičasom už zaplatil žalobcovi sumu 389,56 Eur, tzn. sumu, ktorej uhradenie
žiadal žalobca vo svojom návrhu zo dňa 24. 9. 2009 na vydanie platobného rozkazu.
20. Súd má za to, že doručenie platobného rozkazu žalovanému bolo vykonané
v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi. V opísanom procese
doručenia platobného rozkazu súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti
o tom, že platobný rozkaz nebol riadne doručený žalovanému do vlastných rúk. Návrh
žalovaného na znalecké dokazovanie javí podľa názoru súdu známky zneužitia práva vedúce
k nedôvodným prieťahom v konaní. Súd preto z dôvodu predísť zbytočným prieťahom,
zbytočnému a neprimeranému zaťažovaniu strán sporu ako aj iných osôb, žalovaným
navrhnutý dôkaz nevykonal.»
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia,
vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd
prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
7) Odpor žalovaného bol odmietnutý z dôvodu, že bol podaný po lehote. Vzhľadom
na túto skutočnosť všetky hmotnoprávne námietky a celá táto argumentácia uvedená
v odvolaní je predbežná, pokiaľ je zrejmé, že žalovaný nedodržal zákonnom stanovenú
lehotu na podanie odporu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd hmotnoprávnymi námietkami
vôbec nezaoberal.
8) Žalovaný namietal, že platobný rozkaz mu nebol doručený, a preto je jeho odpor
podaný včas. V spise sa nachádza doručenka, ktorá preukazuje, že žalovaný zásielku
s platobným rozkazom prevzal. Údaj na doručenke sa považuje za správny, pokiaľ
sa nepreukáže opak.
9) Žalovaný tvrdí, že podpis na doručenke nie je jeho, no tieto tvrdenia nijakým
spôsobom nepreukázal. Doručenka má povahu verejnej listiny. Súd vychádza z údajov
na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a kým nie je preukázaný opak, súd
považuje údaje na doručenke za pravdivé. Ak strana v konaní spochybňuje správnosť
údajov uvedených na doručenke (namieta, že zásielku neprevzala oprávnená osoba), je
povinná o tom súdu predložiť dôkaz a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie.
10) Ani z odporu, ani z odvolania nevyplývajú žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo
možné uvažovať o nariadení znaleckého dokazovania ohľadne pravosti podpisu.
Ako správne uviedol súd prvej inštancie, je nutné, aby aspoň vyvolal pochybnosti o tom,
že podpis nie je jeho. V odpore k platobnému rozkazu uviedol, že bol v tom čase v zahraničí,
no ani túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia okresného súdu
ako i odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že všeobecné súdy
dali sťažovateľovi dostatočnú odpoveď na otázku, prečo v jeho veci nepovažovali
za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k overeniu pravosti podpisu
na príslušnej súdnej doručenke. Všeobecné súdy pritom správne poukázali na skutočnosť,
že sťažovateľ okrem svojho tvrdenia nijakým spôsobom nespochybnil pravosť podpisu
na doručenke, i keď tak mohol spraviť. Ústavný súd preto konštatuje, že závery krajského
súdu vyjadrené v odôvodnení napadnutého uznesenia nie je možné z ústavnoprávneho
hľadiska hodnotiť ako svojvoľné či arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu sa týchto námietok
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ taktiež namieta, že v napadnutom uznesení „absentuje právne posúdenie
veci odporcom podľa ustanovení hmotného práva“.
Časť sťažnosti týkajúcu sa takto formulovanej námietky, ktorej chýba akékoľvek
bližšie ústavnoprávne relevantné odôvodnenie, je z pohľadu ústavného súdu taktiež
potrebné odmietnuť, a to najmä v situácii, keď je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovane zastúpený advokátom (II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, II. ÚS 309/2010). Takto
formulované odôvodnenie sťažnostnej námietky pri absencii dôvodov majúcich ústavný
rozmer totiž vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení
základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred
ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
III. ÚS 244/2014, I. ÚS 291/2017).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2018