Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 41/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -87 z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -87 z 27. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný

súd“) vydal 9. decembra 2009 platobný rozkaz č. k. -26, ktorým uložil

sťažovateľovi, aby do 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil navrhovateľovi sumu

1 551,35 € s úrokom z omeškania a náhradu trov konania alebo v tej istej lehote podal proti

tomuto platobnému rozkazu odpor. Sťažovateľovi bol označený platobný rozkaz doručený

4. januára 2010.

Sťažovateľ podal 6. mája 2016 okresnému súdu proti označenému platobnému

rozkazu odpor, v ktorom tvrdil, že tento mu nebol nikdy doručený.

Okresný súd uznesením č. k. -42 z 21. decembra 2016 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľom podaný odpor odmietol. Proti označenému

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že okresný súd mu nedoručil vyjadrenie

žalobcu z 3. novembra 2016. S touto jeho námietkou sa však krajský súd v napadnutom

uznesení vôbec nevysporiadal.

Ďalej tvrdí, že bol odňatý zákonnému sudcovi, keďže uznesenie okresného súdu bolo

vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorý na jeho vydanie nebol písomne splnomocnený.

Sťažovateľ tiež namieta, že v napadnutom uznesení „absentuje právne posúdenie

veci odporcom podľa ustanovení hmotného práva“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že okresný súd nevykonal znalecké dokazovanie na overenie

pravosti jeho podpisu na doručenke. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé,

akým iným spôsobom by bolo z jeho strany možné hodnoverne preukázať, že podpis

na predmetnej doručenke nie je jeho.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp.zn. -87 zo dňa 27. 4. 2017 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -87 zo dňa 27. 4. 2017

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy tohto konania v sume

312,34 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ),

že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako

takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských

práv (napr. , , , ).

Ústavný súd na konštatuje, že z hľadiska predmetu sporu ide v prípade sťažovateľa

o vec, ktorú možno kvalifikovať ako tzv. bagateľnú vec. Za daných okolností

už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod

na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

účinný od 1. júla 2016 v § 422 ods. 1 písm. a) vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum

rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho

opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie (). V prípade sťažovateľa k takémuto extrémnemu vybočeniu

nemohlo dôjsť, a to z nasledujúcich dôvodov.

Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že krajský súd sa s jeho námietkou týkajúcou

sa toho, že okresný súd mu nedoručil vyjadrenie žalobcu z 3. novembra 2016,

v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal. Ďalej tvrdí, že bol odňatý zákonnému

sudcovi, keď uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorý

na jeho vydanie nebol písomne splnomocnený. Ani na túto jeho námietku krajský súd nedal

žiadnu odpoveď.

Pri hodnotení napadnutého uznesenia ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade konštatuje, že okresný súd,

ako aj krajský súd sa v rámci posúdenia veci sťažovateľa museli v prvom rade vysporiadať

s procesnými podmienkami možného súdneho prieskumu sťažovateľom podaného

odporu, a to so skutočnosťou, či ním podaný odpor bol podaný v rámci zákonom

ustanovenej 15-dňovej lehoty ( ). Ak je totiž odpor na príslušnom

všeobecnom súde podaný po zákonom ustanovenej lehote, ten ho musí v zmysle § 267

ods. 2 písm. a) odmietnuť. Keďže sťažovateľom podaný odpor bol podľa názoru

všeobecných súdov podaný oneskorene (po viac ako šiestich rokoch namiesto do 15 dní

od jeho doručenia), uvedená skutočnosť z pohľadu všeobecných súdov sama osebe

predstavovala dôvod na odmietnutie sťažovateľom podaného odporu bez skúmania ďalších

jeho (hmotnoprávnych) námietok.

Ústavný súd preto sústredil svoju pozornosť na preskúmanie odôvodnenia

napadnutého uznesenia vo vzťahu k (ne)doručeniu platobného rozkazu, keďže v prípade

jeho doručenia v zákonom ustanovenej lehote by sa všeobecným súdom vytvoril priestor

na preskúmanie (všetkých) ďalších sťažovateľom uplatnených námietok. Podstata

sťažovateľovej argumentácie v tejto súvislosti spočíva v tom, že okresný súd nenariadil

vykonanie znaleckého dokazovania na overenie pravosti jeho podpisu na príslušnej súdnej

doručenke, na čo krajský súd v napadnutom uznesení nedal dostatočnú odpoveď.

Okresný súd vo svojom uznesení uviedol: «7. Ako už bolo uvedené z obsahu spisu

súd zistil, že žalovanému bol platobný rozkaz doručený poštovou zásielkou určenou

do vlastných rúk dňa 04. 01. 2010. Doručenie zásielky má súd preukázané

dátumom prevzatia a podpisom preberajúcej osoby na vrátenej poštovej doručenke,

založenej na čl. 26 rub spisu. Žalovaný písomným podaním zo dňa 6. 5. 2016, osobne

prostredníctvom právneho zástupcu doručeným súdu toho istého dňa 6. 5. 2016, podal proti

platobnému rozkazu odpor...

11. V danom prípade začala žalovanému plynúť 15 dňová lehota na podanie odporu

proti platobnému rozkazu nasledujúci deň po jeho prevzatí t. j. dňa 5. 1. 2010 a uplynula

dňom 19.1.2010, ktorý tak bol posledným dňom 15 dňovej lehoty v ktorej mohol žalovaný

účastník účinne podať odpor. Ak teda žalovaný odpor podal osobne na súde dňa 6. 5. 2016,

je možno vyvodiť nepochybný záver o tom, že žalovaným podaný odpor bol podaný

po uplynutí zákonnej lehoty na jeho podanie...

15. Súd nepovažoval v tejto veci za potrebné vykonať žalovaným navrhnuté

dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo. Platobný rozkaz súd

doručil žalovanému do vlastných rúk poštou v súlade v súlade s § 173 ods. 1, § 45 ods. 1

prvej vety, v znení účinnom do 30. 06. 2016. Doklad o doručení

písomnosti súdu tzv. doručenka do vlastných rúk, má povahu verejnej listiny (§ 134

). Súd vychádzal z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a

kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Preskúmaním

doručenky, ktorou súd preukazuje, že sa doručenie písomnosti vykonalo, súd zistil, že táto

obsahuje všetky potrebne náležitosti ako odosielateľa, číslo konania, označenie

doručovanej písomnosti vrátane čísla listu, označenie adresáta, náležitosti doručenky sú

upravené v § 144 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005

Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy. Doručenka zároveň obsahuje aj všetky

relevantné údaje pre posúdenie účinnosti doručenia, t. j. vyznačený dátum prevzatia

písomnosti 4. 1. 2010, čitateľný podpis osoby podpisujúcej prevzatie písomnosti „ “,

úradnú pečiatku písomnosť doručujúceho poštového úradu Zákamenné, vyplnený odtlačok

podacej pečiatky súdu dátumom 7. 1. 2010, kedy sa podpísanú doručenka vrátila súdu späť.

16. Ustanovenie upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku

o pravdivosti doručenky. Ak žalovaný spochybňuje správnosť údajov uvedených

na doručenke (namieta, že podpis na doručenke zo dňa 4. 1. 2010 nie je jeho), má možnosť

o tom sudu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie alebo aspoň

vyvolať pochybnosti o tom, že podpis na doručenke nie je jeho. Žalovaný však na podporu

svojich tvrdení v podanom odpore nepredložil žiadne písomné dôkazy, nijakým spôsobom

nepreukazoval ani svoj pobyt v zahraničí v čase, keď došlo k prevzatiu platobného rozkazu,

a ani skutočnosť, že už medzičasom zaplatil žalobcovi sumu 389,56 Eur, čo však žalobca

vo svojom vyjadrení neverifikoval.

17. Zo žiadnych skutočností súvisiacich s doručením danej písomnosti súdu, nevznikli

pochybnosti o tom, že by podpis žalovaného na doručenke nemal byť jeho vlastným

podpisom, a ani na základe laického vizuálneho porovnania podpisov na doručenke

a podpisu žalovaného na plnomocenstve zo dňa 21. 4. 2016 (čl. 27 rub súdneho spisu),

ktorým splnomocnil advokáta JUDr. Jána Vajdu jeho zastupovaním v prejednávanej veci,

súd nedospel k opačnému záveru. Porovnávané podpisy na týchto písomnostiach, vykonané

s viac ako šesťročným odstupom, majú spoločné charakteristické znaky a súdu sa vôbec

nejavia tak, že by ich mali podpísať dve rôzne osoby, ale tá istá osoba.

18. Z rozhodovacej praxe na tunajšom súde má súd vedomosť o tom, že právny

zástupca ako prostriedok procesnej obrany svojich klientov opakovane používa nepodložené

tvrdenie, že doručované písomnosti súdu neboli doručené do ich vlastných rúk. Posledným

príkladom takéhoto konania právneho zástupcu je napr. právna vec vedená na tunajšom

súde sp. zn. , v ktorej bolo znaleckým dokazovaním (písmoznalecký posudkom

z 12. 12. 2016) preukázané, že klient právneho zástupcu, potvrdiac to vlastným podpisom,

prevzal meritórne rozhodnutie v tejto veci už dňa 1. 3. 2010, pričom tento tvrdil,

že ho za neho podpísala iná osoba.

19. V zmysle vyššie uvedeného súd považoval návrh žalovaného na vykonanie

dokazovania znalcom za nedôvodný, ktorý má za účel len oddialiť výkon samotnej exekúcie.

Sám žalovaný prispel k vytvoreniu názoru súdu o nedôvodnosti jeho návrhu na vykonanie

znaleckého dokazovania, keď v odpore proti platobného rozkazu tvrdil, že voči žalobcovi

nemá žiadny dlh a zároveň o riadok nižšie v rozpore so svojím predchádzajúcim tvrdením,

vyhlásil, že medzičasom už zaplatil žalobcovi sumu 389,56 Eur, tzn. sumu, ktorej uhradenie

žiadal žalobca vo svojom návrhu zo dňa 24. 9. 2009 na vydanie platobného rozkazu.

20. Súd má za to, že doručenie platobného rozkazu žalovanému bolo vykonané

v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi. V opísanom procese

doručenia platobného rozkazu súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti

o tom, že platobný rozkaz nebol riadne doručený žalovanému do vlastných rúk. Návrh

žalovaného na znalecké dokazovanie javí podľa názoru súdu známky zneužitia práva vedúce

k nedôvodným prieťahom v konaní. Súd preto z dôvodu predísť zbytočným prieťahom,

zbytočnému a neprimeranému zaťažovaniu strán sporu ako aj iných osôb, žalovaným

navrhnutý dôkaz nevykonal.»

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia,

vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade

nie je potrebné opakovať ( ), keď ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd

prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odpor žalovaného bol odmietnutý z dôvodu, že bol podaný po lehote. Vzhľadom

na túto skutočnosť všetky hmotnoprávne námietky a celá táto argumentácia uvedená

v odvolaní je predbežná, pokiaľ je zrejmé, že žalovaný nedodržal zákonnom stanovenú

lehotu na podanie odporu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd hmotnoprávnymi námietkami

vôbec nezaoberal.

8) Žalovaný namietal, že platobný rozkaz mu nebol doručený, a preto je jeho odpor

podaný včas. V spise sa nachádza doručenka, ktorá preukazuje, že žalovaný zásielku

s platobným rozkazom prevzal. Údaj na doručenke sa považuje za správny, pokiaľ

sa nepreukáže opak.

9) Žalovaný tvrdí, že podpis na doručenke nie je jeho, no tieto tvrdenia nijakým

spôsobom nepreukázal. Doručenka má povahu verejnej listiny. Súd vychádza z údajov

na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a kým nie je preukázaný opak, súd

považuje údaje na doručenke za pravdivé. Ak strana v konaní spochybňuje správnosť

údajov uvedených na doručenke (namieta, že zásielku neprevzala oprávnená osoba), je

povinná o tom súdu predložiť dôkaz a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie.

10) Ani z odporu, ani z odvolania nevyplývajú žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo

možné uvažovať o nariadení znaleckého dokazovania ohľadne pravosti podpisu.

Ako správne uviedol súd prvej inštancie, je nutné, aby aspoň vyvolal pochybnosti o tom,

že podpis nie je jeho. V odpore k platobnému rozkazu uviedol, že bol v tom čase v zahraničí,

no ani túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia okresného súdu

ako i odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že všeobecné súdy

dali sťažovateľovi dostatočnú odpoveď na otázku, prečo v jeho veci nepovažovali

za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k overeniu pravosti podpisu

na príslušnej súdnej doručenke. Všeobecné súdy pritom správne poukázali na skutočnosť,

že sťažovateľ okrem svojho tvrdenia nijakým spôsobom nespochybnil pravosť podpisu

na doručenke, i keď tak mohol spraviť. Ústavný súd preto konštatuje, že závery krajského

súdu vyjadrené v odôvodnení napadnutého uznesenia nie je možné z ústavnoprávneho

hľadiska hodnotiť ako svojvoľné či arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu sa týchto námietok

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ taktiež namieta, že v napadnutom uznesení „absentuje právne posúdenie

veci odporcom podľa ustanovení hmotného práva“.

Časť sťažnosti týkajúcu sa takto formulovanej námietky, ktorej chýba akékoľvek

bližšie ústavnoprávne relevantné odôvodnenie, je z pohľadu ústavného súdu taktiež

potrebné odmietnuť, a to najmä v situácii, keď je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovane zastúpený advokátom (, , ). Takto

formulované odôvodnenie sťažnostnej námietky pri absencii dôvodov majúcich ústavný

rozmer totiž vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení

základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred

ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu z dôvodu

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2018