Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 11/2018
PDF · 190.13 KB
No categories available
III. ÚS 11/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
obchodnou spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
prokuristka a advokátka Mgr. Michaela Gočová, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
18 CoD 2/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
18 CoD 2/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva:
«... Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 35 D
122/2012 bolo začaté konanie o prejednaní dedičstva po poručiteľke ,
r. , , zomrelej dňa naposledy bytom
(ďalej len „poručiteľka“). Prejednaním dedičstva bola súdom poverená notárka
so sídlom v Prešove. Šetrením súdnej komisárky bolo v rámci
dedičského konania zistené, že dedičmi zo zákona sú deti poručiteľky
(sťažovateľka) a . Súčasne bolo zistené, že poručiteľka zanechala závet
zo dňa 1. júla 1997 spísaný a podpísaný vlastnou rukou poručiteľky („závet“), v ktorom
všetok svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok zanechala svojej dcére .
... Zo Zápisnice z konania pred notárskym úradom
v právnej veci prejednania dedičstva po poručiteľke zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že
zákonná dedička p. po oboznámení sa so závetom požiadala o poskytnutie
lehoty na podanie žaloby o absolútnu neplatnosť závetu.
... Z vyššie uvedeného dôvodu bolo dňa 3. septembra 2013 vydané Uznesenie
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 35D 122/2012, ktorým bolo konanie prerušené a dedička
bola odkázaná, „aby osobne alebo v zastúpení podala žalobu na príslušný súd o určenie
absolútnej platnosti resp. neplatnosti listiny s názvom Testament,... s tým, aby tento OS
rozhodol, že hore uvedená listina je neplatná v zmysle ustanovení § 37, 38, 39, 40 ods. 1
a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“ V odôvodnení uvedeného
uznesenia sa uvádza, že súd konanie prerušil z dôvodu, že „zákonná dedička
, rod. si žiadala o lehotu na podanie žaloby o absolútnu neplatnosť
vyššie uvedeného závetu...“.
... Zákonná dedička p. skutočne podala dňa 16. septembra 2013
na Okresný súd Prešov žalobu na určenie absolútnej neplatnosti testamentu, ktorú
odôvodnila tým, že testament bol spísaný bol vplyvom žalovanej - sťažovateľky a testament
napísaný 1.7.1997 nemohla poručiteľka napísať a podpísať v tomto dátume, nakoľko v tom
čase bola s poručiteľkou v dobrom vzťahu a v deň napísania testamentu ráno 4.hodine
odchádzala poručiteľka s dedičkou p. a jej rodinou na dovolenku
v Chorvátsku. V petite žaloby žiadala určiť listinu za absolútne neplatnú. Zmenou žaloby
zo dňa 16. septembra 2013 však žalobkyňa zmenila petit žaloby a dovolávala sa neplatnosti
závetu v zmysle ust. § 479 Občianskeho zákonníka v časti, v ktorej bola opomenutá ako
plnoletý potomok.
... Rozsudkom zo dňa 27. novembra 2013 určil Okresný súd Prešov, že závet je
neplatný v časti, v ktorej bola žalobkyňa opomenutá ako plnoletý potomok v rozsahu jej
zákonného dedičského podielu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
9. decembra 2013.
... Zo Zápisnice zo dňa 14. novembra 2016 z konania pred notárskym úradom
v právnej veci prejednania dedičstva po poručiteľke vyplýva, že
právna zástupkyňa zákonnej dedičky p. opätovne namietla absolútnu
neplatnosť závetu.
... Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 22. novembra 2016, sp. zn. 35 D
122/2012 (uznesenie súdu prvej inštancie) bolo prerušené konanie podľa ust. § 109 O.s.p.
a dedička bola odkázaná, „aby osobne alebo v zastúpení podala žalobu
na príslušný súd o určenie absolútnej platnosti resp. neplatnosti listiny s názvom
Testament... s tým, aby tento OS rozhodol, že hore uvedená listina je neplatná v zmysle
ustanovení § 37, 38, 39, 40 ods. 1 a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto
uznesenia.“ V odôvodnení uznesenia súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že zákonná dedička
si znovu žiadala o lehotu na podanie žaloby o absolútnu neplatnosť
závetu a o tejto otázke nebolo v priebehu celého dedičského konania doteraz nikdy
rozhodnuté, súd konanie prerušil.
... Voči uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie sťažovateľka, ktorá namietala, že uznesenie rovnakého znenia ako napadnuté
uznesenie bolo Okresným súdom Prešov v prejednávanej dedičskej veci už raz vydané, a to
ako Uznesenie zo dňa 3. septembra 2013, sp. zn. 35D 122/2012 na základe žiadosti dedičky
. Dedička v 2. rade v priebehu dedičského konania tvrdila skutočnosti,
ktoré mali zakladať absolútnu neplatnosť závetu poručiteľky a z toho dôvodu súd
prejednávajúci dedičstvo vydal ešte v roku 2013 uznesenie, ktorým dedičku odkázal
na podanie žaloby v zmysle ust. § 175k ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). V nadväznosti na uvedené
uznesenie podala dňa 16. septembra 2013 dedička prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne na Okresný súd Prešov žalobu o určenie absolútnej neplatnosti
závetu. Zmenou žaloby zo dňa 16. septembra 2013 však žalobkyňa zmenila žalobný petit
a domáhala sa vyslovenia čiastočnej neplatnosti závetu v časti, v ktorej poručiteľka
opomenula žalobkyňu ako svojho plnoletého potomka. Sťažovateľka v podanom odvolaní
teda namietala, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prejednávajúci dedičstvo už raz dedičke
p. poskytol lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu, nie je
prípustné, aby bola tejto dedičke pre tie isté dôvody, ktoré jej boli známe už v čase začatia
konania, opakovane poskytnutá lehota na podanie žaloby o určenie absolútnej neplatnosti
závetu. Sudcovskú lehotu na podanie žaloby o spornom dedičskom práve možno predĺžiť len
do doby jej uplynutia, pričom táto lehota má prekluzívnu povahu. Ak teda dedič nevyužije
poskytnutú lehotu na uplatnenie svojho práva na súde, nemožno mu dodatočne opakovane
poskytnúť ďalšiu lehotu. Dedička v 2. rade vlastným dispozičným úkonom zmenila predmet
súdneho konania z vyslovenia absolútnej neplatnosti závetu na vyslovenie čiastočnej
neplatnosti závetu z dôvodu opomenutia neopomenuteľného dediča a nevyužila tak súdom
poskytnutú lehotu na dovolanie sa absolútnej neplatnosti závetu. Poskytnutie opakovanej
lehoty na podanie žaloby o neplatnosť závetu súdom je v rozpore s ust. § 175k ods. 2 O.s.p.,
ktoré stanovuje, že prípade, ak žaloba nebola v stanovenej lehote podaná, pokračuje súd
v konaní, ako aj v rozpore s povinnosťou súdu prejednať vec bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka súčasne namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu
prvej inštancie, nakoľko sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nijako nevysporiadal
so skutočnosťou, že dedičke p. už raz bola poskytnutá lehota na podanie
žaloby v roku 2013 na základe jej námietok, že závet je absolútne neplatný.»
3. O odvolaní sťažovateľky proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 D 122/2012 z 22. novembra 2016 rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 18 CoD 2/2017 z 30. mája 2017 tak, že uvedené uznesenie okresného
súdu o prerušení konania potvrdil. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uvádza, že ju
podáva proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, avšak v petite sťažnosti navrhuje
vysloviť porušenie jej základných práv „v konaní pred Krajským súdom v Prešove, sp. zn.
4. Sťažovateľka už v úvode svojej sťažnosti poukazuje na to, že vo veci bolo podané
aj dovolanie, pričom «Dôvodom súčasného podania ústavnej sťažnosti a dovolania je
skutočnosť, že vzhľadom na povahu napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove,
ktoré je rozhodnutím o prerušení konania, existuje možnosť, že Najvyšší súd SR vyhodnotí
dovolanie ako neprípustné s poukazom na ust. § 421 ods. 2 zákona č. 160/2015. Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s § 357 písm. n) a § 162 ods. 1
písm. a) C.s.p., ktoré nepripúšťajú dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým sa
rozhodovalo o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu o prerušení konania
z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní súd oprávnený riešiť.
Napriek tomu, že sa domnievame, že dovolanie je prípustné, nakoľko uznesenie o prerušení
konania v tomto prípade vychádza z osobitného ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p., z dôvodu
právnej istoty v záujme zachovania lehoty pre podanie ústavnej sťažnosti voči uzneseniu
odvolacieho súdu, podávame súčasne aj túto ústavnú sťažnosť.».
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom
v Prešove, sp. zn. 18CoD/2/2017, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. mája 2017, sp. zn. 18CoD/2/2017,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume
374,81 €, ktoré je povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o.
so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
10. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej text uvedený mimo petitu sa pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktoré
však nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 8/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
11. V súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn.
18 CoD 2/2017 z 30. mája 2017 (pozri druhý odsek petitu sťažnosti, pozn.) bez toho, aby
sťažovateľka zároveň navrhla vysloviť porušenie základného práva alebo slobody týmto
rozhodnutím, ústavný súd uvádza, že takémuto návrhu nebolo možné vyhovieť
pre nedostatok jeho právomoci, pretože predpokladom zrušenia právoplatného rozhodnutia
je vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody týmto rozhodnutím. Vyplýva to
priamo zo znenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak sa základné právo
alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo
opatrenie zruší. Formulácia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde jednoznačne ustanovuje
predpoklad založenia právomoci ústavného súdu zrušiť právoplatné rozhodnutie, ktorým je
vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody rozhodnutím alebo opatrením.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka do petitu svojej sťažnosti nezahrnula návrh vysloviť
porušenie základného práva alebo slobody uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoD 2/2017
z 30. mája 2017, nebolo možné vyhovieť jej návrhu na zrušenie tohto uznesenia krajského
súdu pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
12. Sťažovateľka v sťažnosti sama uviedla, že vo veci bolo podané aj dovolanie.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
18 CoD 2/2017 z 30. mája 2017 podala dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené
7. novembra 2017. Dovolanie sťažovateľky ešte nebolo postúpené Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o ňom, teda je možné
konštatovať, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté o jej dovolaní.
13. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
14. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
15. Zistená skutočnosť podania dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
18 CoD 2/2017 z 30. mája 2017 sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že
sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu
ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
16. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
17. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
18. Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké
dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom
ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
19. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
20. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2018