Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 90/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Miroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Fajbíkom,

Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa v spojení s a 2 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal 30. januára 2013 Sociálnu

poisťovňu – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) o prehodnotenie výšky úrazovej

renty, ktorá mu mala byť nezákonne skrátená. O tejto jeho žiadosti rozhodla Sociálna

poisťovňa rozhodnutím č. 4589-7/2013-BA z 18. marca 2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 4. mája 2013.

Sťažovateľ následne 29. júna 2015 požiadal Sociálnu poisťovňu o zmenu výšky

úrazovej renty. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 4602-9/2015-BA z 26. augusta 2015

rozhodla, že sťažovateľ nemá nárok na úpravu sumy úrazovej renty. Označené rozhodnutie

napadol sťažovateľ žalobou na súde.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-39 z 1. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie

Sociálnej poisťovne podľa

v znení neskorších predpisov ako vecne správne potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd a najvyšší súd nesprávne

posúdili to, či v jeho prípade „ide alebo nejde o res iudicata“. Tvrdí, že „skutkové

okolnosti, ktoré reálne existovali sa nezmenili, ale skutkové tvrdenia účastníka konania boli

rozdielne“. K tomuto ďalej uviedol: „V roku 2013 námietka sťažovateľa smerovala

k zohľadneniu jeho mzdy z krátkodobého zamestnania v mesiacoch november a december

2003. Žiadosť sťažovateľa z roku 2013 neuvádza konkrétne pochybenie odporkyne, len

konštatuje nezákonné skrátenie renty. V žiadosti z roku 2015 je uvedená konkrétna výhrada

voči vypočítaniu a použitiu fiktívneho zárobku zo strany odporkyne. Je to nová námietka,

ktorú v minulosti sťažovateľ nikdy neuplatnil. Vzhľadom na to sa ani rozhodnutie odporkyne

z roku 2013 nezaoberá otázkou prípustnosti výpočtu fiktívneho zárobku, neobsahuje žiadnu

polemiku o konkrétnych skutkových okolnostiach, nevyrovnáva sa so žiadnymi konkrétnymi

argumentmi sťažovateľa. Obsahuje len odôvodnenie, ako bola renta vypočítaná. V roku

2015 teda mala byť nová žiadosť meritórne skúmaná a správny orgán, resp. v odvolacom

konaní všeobecné súdy mali vecne riešiť skutkové a právne tvrdenia sťažovateľa a nie

rozhodnúť, že ide o res iudicata. Týmto nezákonným a svojvoľným postupom porušili právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, resp. predchádzajúce správne konanie.“

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že prijatie napadnutého rozsudku najvyšším

súdom malo za následok „upretie práva... na rovnaké hmotné zabezpečenie pri

nespôsobilosti na prácu, aké je poskytnuté iným zamestnancom za rovnakých podmienok“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem Ústavnému súdu SR, aby

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nakoniec vo svojom náleze vyslovil, že rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave v konaní vydanom

v konaní o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.20Sd/322/2015

bolo porušené právo sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou v sociálnom zabezpečení

v zmysle čl.12 ods.1 aods.2 v spojitosti s právom na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1

a súčasne rozsudok sp.zn.10 zo dňa 27.9.2017

zrušil a vec vrátil uvedenému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (, ), že ochrana ,

prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie

rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym

otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné poukázať

aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy,

teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. ).

Namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nesprávne právne

posúdil otázku res iudicata, v dôsledku čoho porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

zaručené v .

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«Odvolací súd má z obsahu administratívneho spisu preukázané, že navrhovateľ dňa

30.01.2013 požiadal o prehodnotenie úrazovej renty. V žiadosti uviedol, že žiada

o prehodnotenie výšky úrazovej renty, ktorá mu bola nezákonne skrátená v mesiaci

november 2003 na základe skutočnosti, že v mesiacoch november a december 2003 bol

krátkodobo zamestnaný, zo sumy 11 174 Sk na sumu 9 806 Sk. Na základe uvedenej žiadosti

odporkyňa vydala rozhodnutie č. 4589-7/2013-BA zo dňa 18.03.2013, ktorým rozhodla, že

navrhovateľ má nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení od

01.01.2004 v sume 325,50 EUR mesačne, ktorá podlieha zvyšovaniu podľa príslušných

ustanovení zákona a podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení nemá nárok na úpravu

výšky úrazovej renty. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nárokov navrhovateľa vychádzala

z nasledovných podkladov: právoplatný rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom

č. -56 zo dňa 27.05.2002, potvrdenie Národného úradu práce, Okresného úradu

práce Banská Bystrica zo dňa 08.12.2003, pracovná zmluva zo dňa 07.11.2003, potvrdenie

zamestnávateľa zo dňa 15.12.2003, potvrdenie zamestnávateľa zo dňa 14.01.2003,

potvrdenie SP, ústredie zo dňa 18.07.2003 o výplate dávok dôchodkového zabezpečenia.

Odvolanie zo strany navrhovateľa podané nebolo a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa 04.05.2013.

Súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ žiadosťou zo dňa 29.06.2015 opätovne

požiadal odporkyňu o zmenu výšky úrazovej renty. Navrhovateľ v žiadosti uviedol, že

pôvodne mu bola vyplácaná náhradu za stratu na zárobku až do 31.12.2003 z titulu

choroby z povolania. Ku dňu 31.12.2003 bola výška tejto náhrady vypočítaná ako rozdiel

medzi valorizovaným PMZ, zárobkom a skutočne poberaným dôchodkom. Zárobok však

nebol započítaný v skutočne vyplácanej výške, ale bol umelo upravený prepočtom. Skutočne

dosiahnutý zárobok v mesiaci december 2003 dosiahol len výšku 1 610 Sk a nie započítanú

sumu 5 652 Sk. Vznikol tak v neprospech žiadateľa rozdiel 4 042 Sk, čo je podľa

konverzného kurzu 134,17 Eur. Na podklade tejto žiadosti odporkyňa napadnutým

rozhodnutím rozhodla o tom, že navrhovateľ nemá nárok na úpravu sumy úrazovej renty.

Podobne ako krajský súd, aj odvolací súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu odporkyne musí konštatovať, že odporkyňa vyhodnotila správne a v súlade so

zákonom, že námietky, ktoré uvádzal navrhovateľ v žiadostiach zo dňa 18.03.2013 a v roku

2015 sú totožné.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah námietok navrhovateľa. V žiadosti

zo dňa 30. januára 2013 navrhovateľ uviedol: „Žiadam Vás o prehodnotenie výšky úrazovej

renty, ktorá mi bola nezákonne skrátená v mesiaci november 2003... zo sumy 11 174 Sk na

sumu 9806 Sk“, pričom v žiadosti zo dňa 29. júna 2015 bolo uvedené: „Žiadateľovi je

vyplácaná úrazová renta v nesprávnej výške a to nižšia, ako mu patrí (ide o obdobnú citáciu

ako „bola nezákonne skrátená“)... zárobok v mesiaci december 2003 dosiahol len výšku

1610.00 Sk a nie započítanú sumu 5652,00 Sk. Vznikol tak v neprospech žiadateľa rozdiel

4042.00 Sk (obdobná s citáciou „skrátená v mesiaci november 2003... zo sumy 11 174 Sk na

sumu 9806 Sk).“

Vzhľadom na uvedené má odvolací súdu za to, že totožnosť predmetu konania je bez

pochybnosti daná a vzhľadom na totožnosť účastníkov konania sú v predmetnej veci splnené

podmienky pre záver o tom, že ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Nakoľko

v prípade navrhovateľa išlo o obsahovo identický návrh z tých istých dôvodov, týkajúcich sa

tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi bezo zmeny skutkových okolností významných pre

rozhodnutie, je potom podľa názoru odvolacieho súdu prípustné, aby skoršie právoplatné

rozhodnutie správneho orgánu o jednom z týchto podaných návrhov za splnenia už

uvedených podmienok totožnosti veci tvorí prekážku res iudicata. Ak by boli zo strany

navrhovateľa uvedené nové relevantné skutočnosti, odôvodňujúce zrušenie napadnutého

rozhodnutia odporkyne, bol by to dôvod na meritórne zaoberanie sa vecou aj napriek

existencii prekážky res iudicata. Navrhovateľ však v podanom odvolaní neuviedol žiadne

relevantné dôvody, ktoré by spochybňovali správnosť zisteného skutkového stavu a zmenu

okolností rozhodujúcich na nárok na výplatu dávky.

V odôvodnení rozhodnutia č. 4589-7/2013-BA zo dňa 18.03.2013 odporkyňa o. i.

uviedla tabuľkový prehľad náhrad za obdobie od 07/2003 až do 12/2003, z ktorého vyplýva,

že navrhovateľ v mesiacoch 07/ až 10/2003 nedosahoval žiadny príjem, ale v mesiaci

11/2003 dosiahol príjem 4 200 Sk a v 12/2003 dosiahol príjem 5 652 Sk, pričom vychádzala

z potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 15.12.2003 a zo dňa 14.11.2003, a z toho dôvodu došlo

aj k zníženiu straty na zárobku. Navrhovateľ ani v predchádzajúcom konaní, ani

v predmetnom konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že sumy, z ktorých

vychádzala odporkyňa na základe potvrdenie zamestnávateľa, boli nesprávne. Tvrdenie

navrhovateľa, že je v tomto konaní výpočet fiktívneho zárobku irelevantný a preto nemal

povinnosť predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, aj napriek tomu že výpočet

sám namietal v odvolaní, je nedôvodné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na

to, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie

pravdivosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať,

pričom nesplnenie tejto povinnosti môže mať za následok neunesenie jeho dôkaznej

povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

konštatuje, že závery v ňom vyjadrené nemožno označiť ako svojvoľné či arbitrárne.

Najvyšší súd sa dôsledne zaoberal preskúmaním ťažiskovej námietky sťažovateľa, ktorá

spočívala v nesprávnom posúdení otázky existencie prekážky rozsúdenej veci (res iudicata),

a správne poukázal na totožnosť predmetu konania, účastníkov konania, ako i na rovnaké

skutkové okolnosti, na základe ktorých sťažovateľ požiadal o úpravu sumy úrazovej renty.

Závery najvyššieho súdu preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako

neudržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa sa

obmedzuje len na opakovanie jeho predchádzajúcej argumentácie pred krajským súdom

a najvyšším súdom a je výlučne výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia

veci, než aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na

už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. ,

). Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia

najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ). Samotná skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

(m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Namietané porušenie a 2 napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 ústavný súd poukazuje

na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach

viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody

sťažovateľa (ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady

vyjadrené v uvedenom článku vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených

práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov

(, ). Za okolností, keď ústavný súd dospel k záveru, že vo veci

sťažovateľa nemohlo byť porušené jeho základné právo podľa preto

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia a 2 . Ústavný súd preto

aj túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018