Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 90/2018
PDF · 209.46 KB
No categories available
IV. ÚS 90/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Miroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Fajbíkom,
Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 So 63/2016 z 27. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 63/2016 z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal 30. januára 2013 Sociálnu
poisťovňu – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) o prehodnotenie výšky úrazovej
renty, ktorá mu mala byť nezákonne skrátená. O tejto jeho žiadosti rozhodla Sociálna
poisťovňa rozhodnutím č. 4589-7/2013-BA z 18. marca 2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 4. mája 2013.
Sťažovateľ následne 29. júna 2015 požiadal Sociálnu poisťovňu o zmenu výšky
úrazovej renty. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 4602-9/2015-BA z 26. augusta 2015
rozhodla, že sťažovateľ nemá nárok na úpravu sumy úrazovej renty. Označené rozhodnutie
napadol sťažovateľ žalobou na súde.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
20 Sd 322/2015-39 z 1. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie
Sociálnej poisťovne podľa § 250q ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov ako vecne správne potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že ho potvrdil.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd a najvyšší súd nesprávne
posúdili to, či v jeho prípade „ide alebo nejde o res iudicata“. Tvrdí, že „skutkové
okolnosti, ktoré reálne existovali sa nezmenili, ale skutkové tvrdenia účastníka konania boli
rozdielne“. K tomuto ďalej uviedol: „V roku 2013 námietka sťažovateľa smerovala
k zohľadneniu jeho mzdy z krátkodobého zamestnania v mesiacoch november a december
2003. Žiadosť sťažovateľa z roku 2013 neuvádza konkrétne pochybenie odporkyne, len
konštatuje nezákonné skrátenie renty. V žiadosti z roku 2015 je uvedená konkrétna výhrada
voči vypočítaniu a použitiu fiktívneho zárobku zo strany odporkyne. Je to nová námietka,
ktorú v minulosti sťažovateľ nikdy neuplatnil. Vzhľadom na to sa ani rozhodnutie odporkyne
z roku 2013 nezaoberá otázkou prípustnosti výpočtu fiktívneho zárobku, neobsahuje žiadnu
polemiku o konkrétnych skutkových okolnostiach, nevyrovnáva sa so žiadnymi konkrétnymi
argumentmi sťažovateľa. Obsahuje len odôvodnenie, ako bola renta vypočítaná. V roku
2015 teda mala byť nová žiadosť meritórne skúmaná a správny orgán, resp. v odvolacom
konaní všeobecné súdy mali vecne riešiť skutkové a právne tvrdenia sťažovateľa a nie
rozhodnúť, že ide o res iudicata. Týmto nezákonným a svojvoľným postupom porušili právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, resp. predchádzajúce správne konanie.“
Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že prijatie napadnutého rozsudku najvyšším
súdom malo za následok „upretie práva... na rovnaké hmotné zabezpečenie pri
nespôsobilosti na prácu, aké je poskytnuté iným zamestnancom za rovnakých podmienok“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem Ústavnému súdu SR, aby
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nakoniec vo svojom náleze vyslovil, že rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave v konaní 10So/63/2016 vydanom
v konaní o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.20Sd/322/2015
bolo porušené právo sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou v sociálnom zabezpečení
v zmysle čl.12 ods.1 aods.2 v spojitosti s právom na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky a súčasne rozsudok sp.zn.10 So/63/2016 zo dňa 27.9.2017
zrušil a vec vrátil uvedenému súdu na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Ústavný súd už opakovane uviedol (II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť
bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie
rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym
otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi
inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné poukázať
aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť
orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy,
teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012).
Namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nesprávne právne
posúdil otázku res iudicata, v dôsledku čoho porušil jeho základné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«Odvolací súd má z obsahu administratívneho spisu preukázané, že navrhovateľ dňa
30.01.2013 požiadal o prehodnotenie úrazovej renty. V žiadosti uviedol, že žiada
o prehodnotenie výšky úrazovej renty, ktorá mu bola nezákonne skrátená v mesiaci
november 2003 na základe skutočnosti, že v mesiacoch november a december 2003 bol
krátkodobo zamestnaný, zo sumy 11 174 Sk na sumu 9 806 Sk. Na základe uvedenej žiadosti
odporkyňa vydala rozhodnutie č. 4589-7/2013-BA zo dňa 18.03.2013, ktorým rozhodla, že
navrhovateľ má nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení od
01.01.2004 v sume 325,50 EUR mesačne, ktorá podlieha zvyšovaniu podľa príslušných
ustanovení zákona a podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení nemá nárok na úpravu
výšky úrazovej renty. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nárokov navrhovateľa vychádzala
z nasledovných podkladov: právoplatný rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom
č. 5C 393/01-56 zo dňa 27.05.2002, potvrdenie Národného úradu práce, Okresného úradu
práce Banská Bystrica zo dňa 08.12.2003, pracovná zmluva zo dňa 07.11.2003, potvrdenie
zamestnávateľa zo dňa 15.12.2003, potvrdenie zamestnávateľa zo dňa 14.01.2003,
potvrdenie SP, ústredie zo dňa 18.07.2003 o výplate dávok dôchodkového zabezpečenia.
Odvolanie zo strany navrhovateľa podané nebolo a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 04.05.2013.
Súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ žiadosťou zo dňa 29.06.2015 opätovne
požiadal odporkyňu o zmenu výšky úrazovej renty. Navrhovateľ v žiadosti uviedol, že
pôvodne mu bola vyplácaná náhradu za stratu na zárobku až do 31.12.2003 z titulu
choroby z povolania. Ku dňu 31.12.2003 bola výška tejto náhrady vypočítaná ako rozdiel
medzi valorizovaným PMZ, zárobkom a skutočne poberaným dôchodkom. Zárobok však
nebol započítaný v skutočne vyplácanej výške, ale bol umelo upravený prepočtom. Skutočne
dosiahnutý zárobok v mesiaci december 2003 dosiahol len výšku 1 610 Sk a nie započítanú
sumu 5 652 Sk. Vznikol tak v neprospech žiadateľa rozdiel 4 042 Sk, čo je podľa
konverzného kurzu 134,17 Eur. Na podklade tejto žiadosti odporkyňa napadnutým
rozhodnutím rozhodla o tom, že navrhovateľ nemá nárok na úpravu sumy úrazovej renty.
Podobne ako krajský súd, aj odvolací súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu odporkyne musí konštatovať, že odporkyňa vyhodnotila správne a v súlade so
zákonom, že námietky, ktoré uvádzal navrhovateľ v žiadostiach zo dňa 18.03.2013 a v roku
2015 sú totožné.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah námietok navrhovateľa. V žiadosti
zo dňa 30. januára 2013 navrhovateľ uviedol: „Žiadam Vás o prehodnotenie výšky úrazovej
renty, ktorá mi bola nezákonne skrátená v mesiaci november 2003... zo sumy 11 174 Sk na
sumu 9806 Sk“, pričom v žiadosti zo dňa 29. júna 2015 bolo uvedené: „Žiadateľovi je
vyplácaná úrazová renta v nesprávnej výške a to nižšia, ako mu patrí (ide o obdobnú citáciu
ako „bola nezákonne skrátená“)... zárobok v mesiaci december 2003 dosiahol len výšku
1610.00 Sk a nie započítanú sumu 5652,00 Sk. Vznikol tak v neprospech žiadateľa rozdiel
4042.00 Sk (obdobná s citáciou „skrátená v mesiaci november 2003... zo sumy 11 174 Sk na
sumu 9806 Sk).“
Vzhľadom na uvedené má odvolací súdu za to, že totožnosť predmetu konania je bez
pochybnosti daná a vzhľadom na totožnosť účastníkov konania sú v predmetnej veci splnené
podmienky pre záver o tom, že ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Nakoľko
v prípade navrhovateľa išlo o obsahovo identický návrh z tých istých dôvodov, týkajúcich sa
tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi bezo zmeny skutkových okolností významných pre
rozhodnutie, je potom podľa názoru odvolacieho súdu prípustné, aby skoršie právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu o jednom z týchto podaných návrhov za splnenia už
uvedených podmienok totožnosti veci tvorí prekážku res iudicata. Ak by boli zo strany
navrhovateľa uvedené nové relevantné skutočnosti, odôvodňujúce zrušenie napadnutého
rozhodnutia odporkyne, bol by to dôvod na meritórne zaoberanie sa vecou aj napriek
existencii prekážky res iudicata. Navrhovateľ však v podanom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné dôvody, ktoré by spochybňovali správnosť zisteného skutkového stavu a zmenu
okolností rozhodujúcich na nárok na výplatu dávky.
V odôvodnení rozhodnutia č. 4589-7/2013-BA zo dňa 18.03.2013 odporkyňa o. i.
uviedla tabuľkový prehľad náhrad za obdobie od 07/2003 až do 12/2003, z ktorého vyplýva,
že navrhovateľ v mesiacoch 07/ až 10/2003 nedosahoval žiadny príjem, ale v mesiaci
11/2003 dosiahol príjem 4 200 Sk a v 12/2003 dosiahol príjem 5 652 Sk, pričom vychádzala
z potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 15.12.2003 a zo dňa 14.11.2003, a z toho dôvodu došlo
aj k zníženiu straty na zárobku. Navrhovateľ ani v predchádzajúcom konaní, ani
v predmetnom konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že sumy, z ktorých
vychádzala odporkyňa na základe potvrdenie zamestnávateľa, boli nesprávne. Tvrdenie
navrhovateľa, že je v tomto konaní výpočet fiktívneho zárobku irelevantný a preto nemal
povinnosť predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, aj napriek tomu že výpočet
sám namietal v odvolaní, je nedôvodné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na
to, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie
pravdivosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať,
pričom nesplnenie tejto povinnosti môže mať za následok neunesenie jeho dôkaznej
povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania.»
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
konštatuje, že závery v ňom vyjadrené nemožno označiť ako svojvoľné či arbitrárne.
Najvyšší súd sa dôsledne zaoberal preskúmaním ťažiskovej námietky sťažovateľa, ktorá
spočívala v nesprávnom posúdení otázky existencie prekážky rozsúdenej veci (res iudicata),
a správne poukázal na totožnosť predmetu konania, účastníkov konania, ako i na rovnaké
skutkové okolnosti, na základe ktorých sťažovateľ požiadal o úpravu sumy úrazovej renty.
Závery najvyššieho súdu preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako
neudržateľné.
Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa sa
obmedzuje len na opakovanie jeho predchádzajúcej argumentácie pred krajským súdom
a najvyšším súdom a je výlučne výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia
veci, než aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na
už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia
najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre
možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Samotná skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09).
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach
viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody
sťažovateľa (ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady
vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených
práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným
predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov
(II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Za okolností, keď ústavný súd dospel k záveru, že vo veci
sťažovateľa nemohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto
neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd preto
aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd
už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018