Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 80/2018
PDF · 240.25 KB
No categories available
IV. ÚS 80/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,
Prešov, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžo 72/2014 z 13. septembra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 72/2014
z 13. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti
Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 6277/2012/SŽDD/27629
z 15. mája 2012, ktorým žalovaný potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté rozhodnutie
Prešovského samosprávneho kraja, odboru dopravy č. 688/2012/OOD-024 z 8. marca 2012,
ktorým bolo určené, že obvod dráhy vedenej na pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom
území – parcela č. zapísaná na liste vlastníctva č. sa nezriaďuje.
Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že správny orgán má zákonnú povinnosť
určiť obvod dráhy, pričom v súlade s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dráhach“) ak ide o trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii,
obvod dráhy je 3 metre od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia.
O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že ju
rozsudkom sp. zn. 2 S 189/2012 z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok z 18. júna 2014“)
zamietol. Proti rozsudku krajského súdu z 18. júna 2014 podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených práv zaručených ústavou, listinou
a dohovorom ústavne nekonformnou interpretáciou § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach
a rovnako aj tým, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s podstatnými argumentmi, ktoré
v rámci konania predniesol.
Podľa sťažovateľa výklad podaný najvyšším súdom nie je podložený žiadnymi
logickými úvahami a zároveň je v rozpore s gramatickými pravidlami slovenského
pravopisu a legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky. Najvyšší súd nedal
podľa jeho tvrdenia žiadnu odpoveď na jeho námietku, že v konaní použitý výklad § 3
ods. 3 písm. b) zákona o dráhach nemá oporu v zákone, a taktiež sa nevyjadril ani
ku gramatickému výkladu bodkočiarky nachádzajúcej sa v texte aplikovanej právnej normy.
Sťažovateľ je toho názoru, že z § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach logicky
vyplýva, že obvod dráhy je tri metre a text za bodkočiarkou v tomto ustanovení znamená,
že neplatí, „že ochranné pásmo je najmenej 1,5 metra v prípade, ak ide o trolejbusovú
dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii a nie skutočnosť, že obvod dráhy sa
nezriaďuje“.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa nedal odpoveď na kľúčové námietky, podľa ktorých
«- ak by sme prisvedčili žalovanému, že v prípade ak trolejbusová dráha vedie po ceste
alebo miestnej komunikácii, obvod dráhy nie je ani 1,5 metra a ani tri metre od krajného
vodiča trakčného trolejbusového vedenia, avšak ostalo by ustanovenie - prvá veta ods. 3)
„Obvod dráhy je vymedzený zvislými plochami vedenými na pozemok“, znamenalo by to,
že samostatná prvá veta ust. § 3 ods. 3 zákona o dráhach nemá žiadnu logiku, keďže
nevymedzuje tieto zvislé plochy - ich začiatok,
- všetky ustanovenia zákona o dráhach vo vzťahu k električkovým a trolejbusovým
dráham, týkajúce sa rôznych činností, obmedzení, vecných bremien, ako aj ust.
o oprávneniach prevádzkovateľa dráhy v obvode dráhy k nehnuteľnostiam - k pozemkom,
na ktorých sa dráha nachádza, by boli zbytočné, keďže obvod dráhy neexistuje,
- ak vlastník pozemku nebol aj stavebníkom dráhy a ak neexistuje stavebné povolenie
na dráhu (ako je tomu aj v tomto prípade), bolo by iba na vôli prevádzkovateľa dráhy,
či podá návrh na určenie obvodu dráhy, na základe ktorého určenia by mal vlastník
pozemku nárok na náhradu za vecné bremeno,
- zákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach by nebol zákonom o dráhach, ale bol by zákonom
o železničných dráhach, a aj to vedených len mimo pozemných komunikácií,
- bolo by irelevantné ust. § 3 ods. 1 zákona o dráhach, prvá veta: „obvod dráhy
tvoria pozemky určené na umiestnenie dráhy a jej súčastí, ktoré sú potrebné na prevádzku
dráhy a na dopravu na nej“, tzn. pozemky, na ktorých sa v zmysle prílohy č. 24 vyhlášky
č. 350/2010 Z. z. o stavebnom a technickom poriadku dráh, nachádzajú súčasti
trolejbusovej dráhy, ktoré sú napr.: trolejové vedenia, vrátane nosného systému a podpier,
budovy a zariadenia určené na uspokojovanie prepravných potrieb verejnosti, vrátane
inžinierskych sietí, ktoré sú potrebné na prevádzku trolejbusovej dráhy, a zastávky, ktoré
tvoria nástupištia a nástupištné ostrovčeky, ich vybavenie a prístrešky atď..
- obvod dráhy je tri metre od krajného vodiča trakčného trolejového vedenia
a je vymedzený zvislými plochami vedenými na pozemok, keďže v takto vymedzenom
priestore sa nachádzajú všetky súčasti dráhy v zmysle vyhlášky č. 350/2010 Z. z.
o stavebnom a technickom poriadku dráh,
- keby sme aj prisvedčili úvahe súdu, že obvod dráhy nie je ani 1,5 m a ani tri metre,
aj tak by mal obvod dráhy pozostávať z tých pozemkov, na ktorých sa predsa nachádzajú
všetky súčasti trolejbusovej dráhy v zmysle vyhlášky, tak ako sú vyššie uvedené.».
Na základe v sťažnosti uplatnenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu z 18. júna 2014 zruší a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania
v sume 363,79 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Vychádzajúc z okruhu sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou,
listinou a dohovorom, ktorých porušenie namieta, ústavný súd v nadväznosti na svoju
ustálenú judikatúru považuje za žiaduce zdôrazniť význam základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktoré je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a tiež iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (IV. ÚS 115/07). Rovnako tak má v štruktúre práv chránených dohovorom kľúčové
postavenie právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zároveň v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva,
že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny
a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadnejšie odlišnosti
(m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný
súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam
v zásade identické (IV. ÚS 147/08). a preto ich namietané porušenie možno posudzovať
spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
aj čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. II. ÚS 63/06). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma
(m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1
listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad
obsahových komponentov, z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa
vystupuje do popredia predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane
zdôrazňuje, že neodmysliteľnou súčasťou obsahu základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka, resp. strany konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09). Zároveň ale
ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše
potrebné pri ich posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo posúdiť, či uvedené
východiská najvyšší súd v napadnutom rozsudku akceptoval, a to z hľadiska toho, ako sa
vysporiadal so sťažnostnými námietkami sťažovateľa rekapitulovanými v časti I tohto
uznesenia.
Sťažovateľ namieta, že výklad § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach obsiahnutý
v napadnutom rozsudku je ústavne nekonformný a zároveň zdôrazňuje, že najvyšší súd
nedal v napadnutom rozsudku odpoveď na ním predložené kľúčové námietky.
Za sporný medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným považoval najvyšší súd
výklad § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach, pričom v napadnutom rozsudku poukázal
na to, že podľa žalobcu (sťažovateľa) aj v prípade, že trolejbusová dráha vedie po ceste
alebo miestnej komunikácii je obvod dráhy 3 m od krajného vodiča trakčného
trolejbusového vedenia. Naopak, podľa názoru žalovaného v prípade, že trolejbusová dráha
vedie po ceste alebo miestnej komunikácii, nie je obvod dráhy ani 1,5 m a ani 3 m
od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia.
Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach «Obvod dráhy je vymedzený zvislými
plochami vedenými na pozemok. Ak z rozhodnutia podľa odseku 2 nevyplýva inak, obvod
dráhy je tri metre od osi krajnej koľaje električkovej dráhy, od krajného nosného alebo
dopravného lana lanovej dráhy alebo od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia,
najmenej však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti dráhy; to neplatí, ak ide
o električkovú dráhu alebo trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej
komunikácii (ďalej len „cestná komunikácia“).».
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu obsiahnutým v jeho rozsudku
z 18. júna 2014 a v konkrétnostiach zdôraznil, že „obvod dráhy treba predovšetkým chápať
ako vnútorný priestor plniaci ochrannú a manipulačnú funkciu, ako priestor nevyhnutný
na bezpečnú prevádzku, opravy a údržbu dráhy a jej súčastí. Je celkom zrejmý zámer
zákonodarcu vyňať z tohto režimu (určovania obvodu dráh) cesty a miestne komunikácie.
Zriadenie obvodu dráhy pri električkovej alebo trolejbusovej dráhe, ktorá vedie po ceste,
alebo miestnej komunikácii by bola duplicitná. Pozemné komunikácie majú zriadené vlastné
ochranné pásma podľa § 11 cestného zákona, ktoré sú rozsiahlejšie ako obvod dráhy.
Aj tam, kde nie je zriadené ochranné pásmo pozemnej komunikácie, platí ustanovenie § 126
ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov.“.
Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd sa s prihliadnutím na potvrdenie vecnej
správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
oboznámil aj s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 18. júna 2014, v ktorom
je predovšetkým uvedené:
„Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 513/2009 Z. z. opisuje obvod dráhy ako zvislé
plochy vedené na pozemok. Opis sám osebe nemá normotvornú povahu, iba vysvetľuje,
kadiaľ obvod dráhy vedie. Ďalej úvodná časť odseku 3, spoločná pre obe písmená (a/, b/)
odseku uvádza, že obvod dráhy je tri metre... V písmene a/ táto veta ďalej pokračuje
určením obvodu dráhy na železničných dráhach a stavbách. Písmeno b/, ktoré sa vzťahuje
na súdenú vec, určuje, že (úvodná časť vety) obvod dráhy je tri metre (pokračovanie podľa
písm. b/) od osi krajnej koľaje električkovej dráhy, od krajného nosného alebo dopravného
lana lanovej dráhy alebo od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia, najmenej
však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti dráhy; to neplatí, ak ide o električkovú dráhu
alebo trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii... osobitná
právna úprava zákonom č. 513/2009 Z. z. nie je potrebná, nakoľko tieto spadajú pod iný
osobitný právny predpis dostatočne upravujúci užívanie a ochranu pozemných komunikácií
a tiež práva a povinnosti vlastníkov a správcov pozemných komunikácií a ich užívateľov,
ako aj pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov štátneho odborného dozoru...
Súd je preto v zhode s názorom žalovaného, že zákon č. 513/2009 Z. z. v príslušnom
ustanovení § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 513/2009 Z. z. ustanovuje, že ak trolejbusová dráha
vedie po ceste alebo miestnej komunikácii, obvod dráh sa nezriaďuje, a preto výklad zákona
správnymi orgánmi bol v súlade so zákonom.“
V kontexte so sťažovateľom namietaným porušením práv zaručených ústavou,
listinou a dohovorom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu ústavne
nekonformného výkladu ustanovení zákona o dráhach ústavný súd zdôrazňuje, že jeho
úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách a to predovšetkým z tohto hľadiska, či sú závery všeobecných súdov dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
S prihliadnutím na citované časti rozhodnutí vo veci sťažovateľa konajúcich súdov
ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak trolejbusová dráha
vedie po ceste alebo miestnej komunikácii nie je obvod dráhy ani 1,5 m a ani 3 m
od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia, nemožno považovať za svojvoľný
či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona o dráhach.
Požiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ich ustanovení nevyhnutne v sebe
zahŕňa potrebu zisťovať obsah jednotlivých zákonných ustanovení s prihliadnutím
na ich dikciu a následne ich aplikovať na daný skutkový stav bez toho, aby výklad
normatívnych ustanovení zákona viedol k absurdným záverom, alebo záverom v rozpore
s ústavnými princípmi.
Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že v prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. K tomuto
záveru ústavný súd dospel aplikáciou premisy, podľa ktorej viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2
ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom
a účelom zákona (k tomu pozri aj III. ÚS 341/07).
Opodstatnenosťou gramatického výkladu v predmetnom ustanovení zákona
o dráhach použitej bodkočiarky dôvodí sťažovateľ a v tomto smere ďalej argumentuje,
že jeho zmyslom je podať vysvetlenie predchádzajúcej časti, teda s prihliadnutím na text
sporného ustanovenia len časti „najmenej však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti
dráhy“.
Uprednostnením rigidného gramatického výkladu tak, ako to požaduje sťažovateľ,
by sa podľa názoru ústavného súdu poprel zmysel a účel zákona o dráhach a v konečnom
dôsledku by sa nezohľadnila ani komplexnosť právnej úpravy pozemných komunikácií.
Úmyslom zákonodarcu totiž tak, ako to uvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku, bolo
vyňať z režimu určenia obvodu dráh cesty miestne komunikácie, keďže tieto majú zriadené
v súlade s osobitným zákonom vlastné ochranné pásma. Uvedeným spôsobom sa zároveň
zabraňuje duplicite právnej úpravy totožných spoločenských vzťahov.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa
výkladu dotknutého ustanovenia zákona o dráhach nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu zrozumiteľné a racionálne. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje
znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, a preto právne závery, na ktorých je založený,
možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením obsiahnutým v rozsudku krajského súdu
z 18. júna 2014 (s ktorým sa najvyšší súd stotožnil) dospel k záveru, že najvyšší súd dal
zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí
sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľa, ktoré mali
pre rozhodnutie podstatný význam a ktoré sťažovateľ predniesol aj v konaní pred ústavným
súdom.
Ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne, resp.
svojvoľné, pričom v posudzovanom prípade nejde o také rozhodnutie, ktoré by popieralo
účel a zmysel právnej úpravy, a na tomto základe konštatuje, že medzi obsahom
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
reálne zakladala možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018