Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 80/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,

Prešov, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti

Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 6277/2012/SŽDD/27629

z 15. mája 2012, ktorým žalovaný potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté rozhodnutie

Prešovského samosprávneho kraja, odboru dopravy č. 688/2012/OOD-024 z 8. marca 2012,

ktorým bolo určené, že obvod dráhy vedenej na pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom

území – parcela č. zapísaná na liste vlastníctva č. sa nezriaďuje.

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že správny orgán má zákonnú povinnosť

určiť obvod dráhy, pričom v súlade s o dráhach

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dráhach“) ak ide o trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii,

obvod dráhy je 3 metre od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia.

O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že ju

rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok z 18. júna 2014“)

zamietol. Proti rozsudku krajského súdu z 18. júna 2014 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených práv zaručených , listinou

a dohovorom ústavne nekonformnou interpretáciou § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach

a rovnako aj tým, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s podstatnými argumentmi, ktoré

v rámci konania predniesol.

Podľa sťažovateľa výklad podaný najvyšším súdom nie je podložený žiadnymi

logickými úvahami a zároveň je v rozpore s gramatickými pravidlami slovenského

pravopisu a legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky. Najvyšší súd nedal

podľa jeho tvrdenia žiadnu odpoveď na jeho námietku, že v konaní použitý výklad § 3

ods. 3 písm. b) zákona o dráhach nemá oporu v zákone, a taktiež sa nevyjadril ani

ku gramatickému výkladu bodkočiarky nachádzajúcej sa v texte aplikovanej právnej normy.

Sťažovateľ je toho názoru, že z § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach logicky

vyplýva, že obvod dráhy je tri metre a text za bodkočiarkou v tomto ustanovení znamená,

že neplatí, „že ochranné pásmo je najmenej 1,5 metra v prípade, ak ide o trolejbusovú

dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii a nie skutočnosť, že obvod dráhy sa

nezriaďuje“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa nedal odpoveď na kľúčové námietky, podľa ktorých

«- ak by sme prisvedčili žalovanému, že v prípade ak trolejbusová dráha vedie po ceste

alebo miestnej komunikácii, obvod dráhy nie je ani 1,5 metra a ani tri metre od krajného

vodiča trakčného trolejbusového vedenia, avšak ostalo by ustanovenie - prvá veta ods. 3)

„Obvod dráhy je vymedzený zvislými plochami vedenými na pozemok“, znamenalo by to,

že samostatná prvá veta ust. § 3 ods. 3 zákona o dráhach nemá žiadnu logiku, keďže

nevymedzuje tieto zvislé plochy - ich začiatok,

- všetky ustanovenia zákona o dráhach vo vzťahu k električkovým a trolejbusovým

dráham, týkajúce sa rôznych činností, obmedzení, vecných bremien, ako aj ust.

o oprávneniach prevádzkovateľa dráhy v obvode dráhy k nehnuteľnostiam - k pozemkom,

na ktorých sa dráha nachádza, by boli zbytočné, keďže obvod dráhy neexistuje,

- ak vlastník pozemku nebol aj stavebníkom dráhy a ak neexistuje stavebné povolenie

na dráhu (ako je tomu aj v tomto prípade), bolo by iba na vôli prevádzkovateľa dráhy,

či podá návrh na určenie obvodu dráhy, na základe ktorého určenia by mal vlastník

pozemku nárok na náhradu za vecné bremeno,

- o dráhach by nebol zákonom o dráhach, ale bol by zákonom

o železničných dráhach, a aj to vedených len mimo pozemných komunikácií,

- bolo by irelevantné ust. § 3 ods. 1 zákona o dráhach, prvá veta: „obvod dráhy

tvoria pozemky určené na umiestnenie dráhy a jej súčastí, ktoré sú potrebné na prevádzku

dráhy a na dopravu na nej“, tzn. pozemky, na ktorých sa v zmysle prílohy č. 24 vyhlášky

č. o stavebnom a technickom poriadku dráh, nachádzajú súčasti

trolejbusovej dráhy, ktoré sú napr.: trolejové vedenia, vrátane nosného systému a podpier,

budovy a zariadenia určené na uspokojovanie prepravných potrieb verejnosti, vrátane

inžinierskych sietí, ktoré sú potrebné na prevádzku trolejbusovej dráhy, a zastávky, ktoré

tvoria nástupištia a nástupištné ostrovčeky, ich vybavenie a prístrešky atď..

- obvod dráhy je tri metre od krajného vodiča trakčného trolejového vedenia

a je vymedzený zvislými plochami vedenými na pozemok, keďže v takto vymedzenom

priestore sa nachádzajú všetky súčasti dráhy v zmysle vyhlášky č.

o stavebnom a technickom poriadku dráh,

- keby sme aj prisvedčili úvahe súdu, že obvod dráhy nie je ani 1,5 m a ani tri metre,

aj tak by mal obvod dráhy pozostávať z tých pozemkov, na ktorých sa predsa nachádzajú

všetky súčasti trolejbusovej dráhy v zmysle vyhlášky, tak ako sú vyššie uvedené.».

Na základe v sťažnosti uplatnenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

základného práva zaručeného a listiny a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu z 18. júna 2014 zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania

v sume 363,79 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Vychádzajúc z okruhu sťažovateľom označených práv garantovaných ,

listinou a dohovorom, ktorých porušenie namieta, ústavný súd v nadväznosti na svoju

ustálenú judikatúru považuje za žiaduce zdôrazniť význam základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, ktoré je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a tiež iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

(). Rovnako tak má v štruktúre práv chránených dohovorom kľúčové

postavenie právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zároveň v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva,

že medzi obsahom základného práva podľa , resp. listiny

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný

súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam

v zásade identické (). a preto ich namietané porušenie možno posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

aj čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo zaručené v dohovoru (pozri napr. ). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma

(m. m. , , , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa (resp.

listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad

obsahových komponentov, z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa

vystupuje do popredia predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že neodmysliteľnou súčasťou obsahu základného práva

(obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka, resp. strany konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (). Zároveň ale

ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa piatej časti

(ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše

potrebné pri ich posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. ).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo posúdiť, či uvedené

východiská najvyšší súd v napadnutom rozsudku akceptoval, a to z hľadiska toho, ako sa

vysporiadal so sťažnostnými námietkami sťažovateľa rekapitulovanými v časti I tohto

uznesenia.

Sťažovateľ namieta, že výklad § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach obsiahnutý

v napadnutom rozsudku je ústavne nekonformný a zároveň zdôrazňuje, že najvyšší súd

nedal v napadnutom rozsudku odpoveď na ním predložené kľúčové námietky.

Za sporný medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným považoval najvyšší súd

výklad § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach, pričom v napadnutom rozsudku poukázal

na to, že podľa žalobcu (sťažovateľa) aj v prípade, že trolejbusová dráha vedie po ceste

alebo miestnej komunikácii je obvod dráhy 3 m od krajného vodiča trakčného

trolejbusového vedenia. Naopak, podľa názoru žalovaného v prípade, že trolejbusová dráha

vedie po ceste alebo miestnej komunikácii, nie je obvod dráhy ani 1,5 m a ani 3 m

od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia.

Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona o dráhach «Obvod dráhy je vymedzený zvislými

plochami vedenými na pozemok. Ak z rozhodnutia podľa odseku 2 nevyplýva inak, obvod

dráhy je tri metre od osi krajnej koľaje električkovej dráhy, od krajného nosného alebo

dopravného lana lanovej dráhy alebo od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia,

najmenej však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti dráhy; to neplatí, ak ide

o električkovú dráhu alebo trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej

komunikácii (ďalej len „cestná komunikácia“).».

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu obsiahnutým v jeho rozsudku

z 18. júna 2014 a v konkrétnostiach zdôraznil, že „obvod dráhy treba predovšetkým chápať

ako vnútorný priestor plniaci ochrannú a manipulačnú funkciu, ako priestor nevyhnutný

na bezpečnú prevádzku, opravy a údržbu dráhy a jej súčastí. Je celkom zrejmý zámer

zákonodarcu vyňať z tohto režimu (určovania obvodu dráh) cesty a miestne komunikácie.

Zriadenie obvodu dráhy pri električkovej alebo trolejbusovej dráhe, ktorá vedie po ceste,

alebo miestnej komunikácii by bola duplicitná. Pozemné komunikácie majú zriadené vlastné

ochranné pásma podľa § 11 cestného zákona, ktoré sú rozsiahlejšie ako obvod dráhy.

Aj tam, kde nie je zriadené ochranné pásmo pozemnej komunikácie, platí ustanovenie § 126

ods. 1 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)

v znení neskorších predpisov.“.

Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd sa s prihliadnutím na potvrdenie vecnej

správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

oboznámil aj s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 18. júna 2014, v ktorom

je predovšetkým uvedené:

„Ustanovenie opisuje obvod dráhy ako zvislé

plochy vedené na pozemok. Opis sám osebe nemá normotvornú povahu, iba vysvetľuje,

kadiaľ obvod dráhy vedie. Ďalej úvodná časť odseku 3, spoločná pre obe písmená (a/, b/)

odseku uvádza, že obvod dráhy je tri metre... V písmene a/ táto veta ďalej pokračuje

určením obvodu dráhy na železničných dráhach a stavbách. Písmeno b/, ktoré sa vzťahuje

na súdenú vec, určuje, že (úvodná časť vety) obvod dráhy je tri metre (pokračovanie podľa

písm. b/) od osi krajnej koľaje električkovej dráhy, od krajného nosného alebo dopravného

lana lanovej dráhy alebo od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia, najmenej

však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti dráhy; to neplatí, ak ide o električkovú dráhu

alebo trolejbusovú dráhu, ktorá vedie po ceste alebo miestnej komunikácii... osobitná

právna úprava nie je potrebná, nakoľko tieto spadajú pod iný

osobitný právny predpis dostatočne upravujúci užívanie a ochranu pozemných komunikácií

a tiež práva a povinnosti vlastníkov a správcov pozemných komunikácií a ich užívateľov,

ako aj pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov štátneho odborného dozoru...

Súd je preto v zhode s názorom žalovaného, že v príslušnom

ustanovení ustanovuje, že ak trolejbusová dráha

vedie po ceste alebo miestnej komunikácii, obvod dráh sa nezriaďuje, a preto výklad zákona

správnymi orgánmi bol v súlade so zákonom.“

V kontexte so sťažovateľom namietaným porušením práv zaručených ,

listinou a dohovorom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu ústavne

nekonformného výkladu ustanovení zákona o dráhach ústavný súd zdôrazňuje, že jeho

úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách a to predovšetkým z tohto hľadiska, či sú závery všeobecných súdov dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

S prihliadnutím na citované časti rozhodnutí vo veci sťažovateľa konajúcich súdov

ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak trolejbusová dráha

vedie po ceste alebo miestnej komunikácii nie je obvod dráhy ani 1,5 m a ani 3 m

od krajného vodiča trakčného trolejbusového vedenia, nemožno považovať za svojvoľný

či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona o dráhach.

Požiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ich ustanovení nevyhnutne v sebe

zahŕňa potrebu zisťovať obsah jednotlivých zákonných ustanovení s prihliadnutím

na ich dikciu a následne ich aplikovať na daný skutkový stav bez toho, aby výklad

normatívnych ustanovení zákona viedol k absurdným záverom, alebo záverom v rozpore

s ústavnými princípmi.

Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že v prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho

napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. K tomuto

záveru ústavný súd dospel aplikáciou premisy, podľa ktorej viazanosť štátnych orgánov

zákonom v zmysle neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť

doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2

ods. 2 nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom

a účelom zákona (k tomu pozri aj ).

Opodstatnenosťou gramatického výkladu v predmetnom ustanovení zákona

o dráhach použitej bodkočiarky dôvodí sťažovateľ a v tomto smere ďalej argumentuje,

že jeho zmyslom je podať vysvetlenie predchádzajúcej časti, teda s prihliadnutím na text

sporného ustanovenia len časti „najmenej však 1,5 metra od vonkajšieho okraja súčasti

dráhy“.

Uprednostnením rigidného gramatického výkladu tak, ako to požaduje sťažovateľ,

by sa podľa názoru ústavného súdu poprel zmysel a účel zákona o dráhach a v konečnom

dôsledku by sa nezohľadnila ani komplexnosť právnej úpravy pozemných komunikácií.

Úmyslom zákonodarcu totiž tak, ako to uvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku, bolo

vyňať z režimu určenia obvodu dráh cesty miestne komunikácie, keďže tieto majú zriadené

v súlade s osobitným zákonom vlastné ochranné pásma. Uvedeným spôsobom sa zároveň

zabraňuje duplicite právnej úpravy totožných spoločenských vzťahov.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa

výkladu dotknutého ustanovenia zákona o dráhach nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu zrozumiteľné a racionálne. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, a preto právne závery, na ktorých je založený,

možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné (podobne

aj , ).

Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením obsiahnutým v rozsudku krajského súdu

z 18. júna 2014 (s ktorým sa najvyšší súd stotožnil) dospel k záveru, že najvyšší súd dal

zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí

sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľa, ktoré mali

pre rozhodnutie podstatný význam a ktoré sťažovateľ predniesol aj v konaní pred ústavným

súdom.

Ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne, resp.

svojvoľné, pričom v posudzovanom prípade nejde o také rozhodnutie, ktoré by popieralo

účel a zmysel právnej úpravy, a na tomto základe konštatuje, že medzi obsahom

sťažovateľom označeného základného práva podľa , resp.

listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne zakladala možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018