Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 92/2018
PDF · 347.63 KB
No categories available
II. ÚS 92/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1,
Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Divko, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7 Co 127/2017 z 13. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 127/2017
z 13. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Čadca (ďalej
len „okresný súd“) prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. 5 C 33/2013 v právnej veci
žalobcov a (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako
žalovanému o náhradu škody s príslušenstvom, ktorú im mal spôsobiť sťažovateľ porušením
právnej povinnosti, keď bez ich súhlasu vyťažil drevo na spoločných nehnuteľnostiach
a nevyplatil im prislúchajúce spoluvlastnícke podiely.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Krajský súd Žilina svojim Rozsudkom
7Co 127/2017-548 zo dňa 13. 09. 2017 zmenil rozsudok Okresného súdu Čadca
5C 33/2013-504 zo dňa 27. 10. 2016 tak, že ma zaviazal zaplatiť žalobcom 1. a 2. každému
sumu 2.620,87 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.06. 2011
do zaplatenia a zároveň žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 26,44 %.
Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. 10. 2017.
Som však toho názoru, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu Žilina
7Co 127/2017-548 zo dňa 13. 09. 2017, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, boli
porušené moje základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR, kde sa stanovuje, že každý má právo vlastniť majetok a majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom, ochranu nepožíva.“.
4. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku «nevyporiadal
s mojimi námietkami uvedenými v odvolaní, kde som sa domáhal zmeny rozsudku
a zamietnutia žaloby.
... Najpodstatnejšie v tomto mojom odvolaní bolo, že prvostupňový súd zaujal ten
právny názor, po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom tvrdiac, že je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, že ustálil výšku spoluvlastníckeho podielu vo výške
19871/115275-in a to na základe mylného a nesprávneho ZP ,
čo si prvostupňový súd nekriticky osvojil, keď si nezistil, že parc. pkn je zapísaná
v pozemkovej knihe katastra vo vložkách ,
.
Ide o 27 protokolov, čiže každý protokol podľa konštitutívneho zápisu predstavuje podiel
na celkovej výmere 1/27. Keďže zápis do pozemkovej knihy bol konštitutívny, t. j. že
vlastnícke právo sa nadobúdalo na danú nehnuteľnosť až vpisom do pozemkovej knihy tak,
ako to konštatuje Publikácia „Nastin súkromného práva platného na Slovensku
a v Podkarpatskej Rusi“ od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora, 1. prezidenta NS a Dr. Adolfa
Záthureckého, senátny prezident NS z roku 1935, str. 128. Nadobudnutie vlastníctva mimo
pozemkovú knihu bez pozemno-knižného vpisu možno nadobudnúť len dvomi spôsobmi
a to dedením a vydržaním. Preto „právne úvahy“ znalca , že vychádzal
z podkladov Štátneho archívu v Bytči a že tieto podklady sa nenachádzajú na Katastrálnom
úrade, Bytča sú nesprávne a mylné a dokonca súd ich nemal ani preverené a ustálil svoje
rozhodnutie na základe mylného tvrdenia znalca.
Prvostupňový súd si nezistil akú má skutočnú výmeru parc. pkn , ktorá je
zapísaná v pozemno-knižných vložkách bez výmery...
Ja som žiadal, aby prvostupňový súd vykonal dopyt na Okresný úrad Bytča,
katastrálny odbor v ktorých pozemno-knižných vložkách /protokoloch/ je pkn parc.
katastrálne územie zapísaná, tento štátny orgán oznámil procesnému súdu
presne vložky, ktoré som vyššie uviedol. Zároveň v súčasnosti prebieha ROEP ohľadne
uvedenej parc... Preto som navrhoval prvostupňovému súdu, aby prerušil toto konanie
až do právoplatného rozhodnutia ROEP o podielovom spoluvlastníctve, keď právoplatné
rozhodnutie bude zapísané na LV a bude záväzné a hodnoverné pre žalobcov, pre mňa
žalovaného a pre ostatných podielových spoluvlastníkov. Tento môj návrh prvostupňový
súd neakceptoval tvrdiac, že je viazaný rozhodnutím Krajského súdu Žilina,
sp. zn. 7Co 131/2015-360 zo dňa 29. 10. 2015 keď odvolací súd uviedol na str. 2, že:
navrhovatelia v návrhu tvrdili, že sú podieloví spoluvlastníci parc. zapísanej vo vložke
a parc. zapísanej vo vložke s tým, že tieto sú totožné s parc. KN ,
, že navrhli vykonať dôkaz obsahom spisu 13C 62/2003
Okresného súdu Čadca, že v tomto bola otázka vlastníckeho práva riešená, že tam bolo
produkované listinné dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania. Odvolací súd vyčítal
prvostupňovému súdu, že zvolil nesprávny procesný postup, keď ustálil, že nie je oprávnený
prejudiciálne v konaní o náhradu škody zaoberať sa posúdením otázky vlastníckeho práva
navrhovateľov. S takýmto právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje a podľa názoru
odvolacieho súdu je podstatné vyriešenie otázky vlastníckeho práva navrhovateľov.
Odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd sa mal zaoberať správnosťou zápisov v katastri
a riešiť spoluvlastnícky podiel, ako prejudiciálnu otázku. Odvolací súd poukázal na § 135
ods. 2 O s p.».
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje tiež na skutočnosť, že „otázka určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sa musí riešiť
so všetkými, ktorí sú ako vlastníci danej nehnuteľnosti. V tomto smere poukazujem
na stanovisko v uznesení NS SR sp. zn. 5MCdo 1/2010. Ide tu o nerozlučné spoločenstvo
a rozhodujúca je povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva tam, kde hmotné
právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný samostatne, keď ide o nerozlučné
spoločenstvo. Inými slovami povedané, aby podiel, ktorý takto určil Okresný súd Čadca
v rozsudku 5C 33/2013 zo dňa 27. 10. 2016, že je u navrhovateľov v parc. pkn spolu
vo výške 19871/115275-in pri ďalšom určení podielového spoluvlastníctva, neprevýšil
dohromady spoluvlastnícke podiely nad 1/1, čo v tomto konkrétnom prípade by sa rozhodne
stalo.“.
6. Ďalej poukazuje na „odkaz v judikatúre k § 78 zákona č. 160/2015 Z. z., č.
12/2012 NS SR, ktorý stanovuje, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
musí zásadne prebiehať so všetkými zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi
dotknutých pozemkov v katastri nehnuteľnosti alebo tými, ktorí sú preukázané a platne
právnymi nástupcami /dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi/ zapísaných vlastníkov,
pretože určovací výrok rozsudku má platnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie voči
tretím osobám. Tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo na jednej alebo
druhej strane. Teda prvostupňový súd nepostupoval v súlade s § 78 ods. 1 a 2 CSP, ktorý
stanovuje, že súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienky účasti všetkých subjektov
podľa ods. 1...“.
7. Okresný súd ako prvostupňový súd podľa názoru sťažovateľa rozhodol „ohľadne
§ 139 OZ však nesprávne a v rozpore so stanoviskom NS SR 3MCdo 2/2008, keď tento
uviedol, že spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci,
ale tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov za trvania
spoluvlastníckeho vzťahu ako i po jeho skončení. To sa vzťahuje aj na práva a povinnosti
súvisiace s hospodárením so spoločnou vecou. Úprava rozhodnutia spoluvlastníkov nie je
bližšie upravená v § 139 ods. 2 OZ a na prijímanie rozhodnutí spoluvlastníkov
o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje zákon žiadnu osobitnú procedúru ani
uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre samotné rozhodnutie nepredpisuje žiadnu
obligatórnu /napr. písomnú/ formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené
zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov
nebude len záležitosťou niektorého spoluvlastníka a že na procese prijímania rozhodnutia
sa zúčastnia všetci spoluvlastníci. Obdobne aj rozhodnutie NS SR 3 Cdo 2/2008.
Teda skutočná vôľa majoritných spoluvlastníkov, teda nad podiel ½ , parc.
a bola v počte nájomných zmlúv vyjadrená, že obhospodarovať tieto parc. budem ja,
a keďže žalobcovia boli menšinoví spoluvlastníci a nedosahovali ani polovičný podiel
v týchto nehnuteľnostiach, mohli sa ako prehlasovaní obrátiť na súd. To aj urobili v konaní
tunajšieho súdu 13C 62/2003 a po nezmyselnom viac ako 10-ročnom konaní v celom
rozsahu svoj návrh zobrali späť. Podali síce túto žalobu v čase keď uplatňovali náhradu
škody aj v predchádzajúcom konaní podľa výšky ZP v konaní 13C 62/2003 a preto tu bola
aj prekážka litispendencie do právoplatného zastavenia tohto predchádzajúceho konania.
Odvolací súd tieto moje odvolacie námietky preskúmal, zistil v bode 9. svojho
odôvodnenia nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ale toto nepovažoval
odvolací súd za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, tak ako to uvádza v bode 9. svojho odôvodnenia.
V bode 11. svojho odôvodnenia moje námietky, po ustálení nesprávnej výšky
podielov žalobcov na danej nehnuteľnosti, odvolací súd, nepovažuje za dôvodné a svoje
dôvody oprel o znalecký posudok, ktorý určil veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov.
Tento záver odvolacieho súdu je v rozpore s konštitutívnym zápisom v pozemkovej knihe
pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. a tento záver je v rozpore s doterajším vyšetrením
spoluvlastníckych podielov v ROEP, tak ako to oznámil Okresný úrad Bytča, katastrálny
odbor. Odvolací súd riadne nezdôvodnil z čoho vychádzal, keď nekriticky prijal určenie
podielov znalcom , ktorý podával posudok pre iné súdne konanie,
ktoré bolo nakoniec zastavené.“.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,
zrušil tento rozsudok a priznal mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia.
II.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
14. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
16. V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy má účastník súdneho konania právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami
a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také
rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
17. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci.
18. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
19. Krajský súd ako súd odvolací [§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)] bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok okresného súdu ako súdu prvej
inštancie sp. zn. 5 C 33/2013 z 27. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, t. j. v časti výroku, ktorým bolo vyhovené nároku
žalobcov, a viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP tento rozsudok v časti
napadnutého výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu ostal nedotknutý, pretože nebol
napadnutý odvolaním.
20. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku primárne zaoberal
námietkou sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k zásahu do jeho procesných
práv a bola porušená ústavná zásada práva na spravodlivý proces z dôvodu, že okresný súd
ako súd prvej inštancie rozhodol nad rámec petitu žaloby a uviedol:
«Z obsahu spisu krajský súd zistil, že žalobným návrhom doručeným okresnému súdu
dňa 20. 04. 2011 sa žalobcovia v rade 1/ a 2/ domáhali voči žalovanému každý samostatne
zaplatenia sumy 4.159,70 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od podania žaloby
do zaplatenia. Na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2013 žalobcovia zobrali žalobu
čiastočne späť s tým, že ďalej žiadali, aby súd konal o celkovej sume 6.296,57 Eur (č. l. 167
rub). Na nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 21. 11. 2013 (č. l. 183 rub) okresný súd
vyhlásil uznesenie, ktorým konanie o zaplatenie sumy 2.022,83 Eur zastavil. Vychádzajúc
z dispozitívneho úkonu žalobcov a z kontextu ich vyjadrení v rámci konania pred okresným
súdom je zrejmé, že títo sa domáhali každý samostatného nároku na zaplatenie voči
žalovanému. Pre potreby dispozitívneho úkonu však tieto samostatné nároky sčítali
a dospeli k úhrnnej sume 8.319,40 Eur, z ktorej dispozitívnym úkonom zobrali späť sumu
2.022,83 Eur. Žiadali ďalej konať o ich nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur
ako sume zodpovedajúcej súčtu ich samostatných nárokov, ktorých výška bola rovnaká.
Okresný súd tak síce konal správne o nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur,
avšak vo vzťahu ku každému zo žalobcov sa jednalo o sumu 3.148,285 Eur. Žalobcovia svoj
pôvodný návrh, aby každému samostatne bola uhradená žalovaným náhrada škody
nezmenili, „iba“ spoločne voči žalovanému odpočítali vzhľadom na výsledky znaleckého
dokazovania časť, v ktorej bolo konanie zastavené. Žiaden zo žalobcov však neuviedol, že
by sa späťvzatie týkalo iba nároku uplatneného niektorým z nich.
9. Následný postup okresného súdu po vyhlásení uznesenia o čiastočnom zastavení
konania, kedy tento nevykonal písomné vyhotovenie tohto uznesenia a nedoručoval ho
stranám sporu nebol správny. V čase jeho vyhlásenia upravoval procesný postup súdu
Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), ten v ust. § 168 ods. 2 určoval, ktoré uznesenia sa
doručujú účastníkom konania (teraz stranám sporu), medzi ne patrili aj uznesenia, proti
ktorým bolo prípustné odvolanie. Proti uzneseniu o zastavení konania bolo odvolanie
prípustné (§ 201 v spojení s § 202 ods. 3 O.s.p.). Okresný súd však takto nepostupoval
a nevykonal písomné vyhotovenie uznesenia o čiastočnom zastavení konania, ani ho
nedoručoval. Keďže však uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní, stalo sa vyhlásením pre
súd záväzným (§ 170 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd preto správne ďalej aj napriek tomuto
pochybeniu pokračoval v konaní o nároku žalobcov na zaplatenie celkovej sumy
6.296,57 Eur. Uvedené procesné pochybenie okresného súdu nepovažoval odvolací súd
za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. Okresný súd však pri rozhodovaní už dôsledne neprihliadal na to, že žalobcovia
si zo sumy 6.296,57 Eur uplatňovali každý „len“ sumu 3.148,285 Eur, preto túto
nedôslednosť krajský súd odstránil tak, že rozsudok okresného súdu zmenil, pokiaľ ide
o rozčlenenie priznanej istiny s príslušenstvom medzi žalobcov. Má za to, že týmto
postupom nedošlo k zásahu do procesných práv strán sporou ani k porušeniu ústavnej
zásady práva na spravodlivý proces. Vychádzal z toho, že ak by bol ponechaný výrok o
rozsudku okresného súdu. v ktorom nebolo určené, v akom pomere má žalovaný uhradiť
priznanú istinu každému zo žalobcov, platí zásada hmotného práva pri solidárnych
veriteľoch, že z uvedenej sumy mal každý nárok na rovnaký podiel.»
21. Námietky sťažovateľa o nesprávnych skutkových zisteniach a následnom
nesprávnom právnom posúdení veci nepovažoval krajský súd ako súd odvolací
za opodstatnené a uviedol: «Čo sa týka určenia veľkosti podielov, vychádzal okresný súd
správne zo záverov znaleckého posudku č. 4/2009. Ten v časti III.,
označenej ako „Záver“, svojho znaleckého posudku uviedol dôvody, pre ktoré vychádzal
2
z výmery sporných parciel 115.275 m. Žalovaný v odvolaní uvádza výmeru pôvodnej PK
parcely, ktorú stanovil ako súčet KN-C parciel č. , tvrdil, že údaje
v znaleckom posudku nie sú správne, avšak sám neuvádza a neoznačuje konkrétne dôkazy,
ktoré by mali správnosť týchto záverov spochybňovať. Odvolací súd nepovažuje
za dostatočné poukazovanie na skutočnosť, že PKN parcela zodpovedá KN-C
parcelám. Znalec sa v posudku touto skutočnosťou zaoberal a vysvetlil dôvody, pre ktoré
nemožno súčet výmer CKN parciel považovať za výmeru pôvodnej PKN parcely, na základe
ktorej určil veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov.»
22. Rovnako námietku sťažovateľa o nemožnosti riešenia otázky veľkosti
spoluvlastníckeho podielu žalobcov v prejednávanej veci bez toho, aby stranami sporu boli
všetci do úvahy pripadajúci podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností, vyhodnotil
krajský súd ako neopodstatnenú a uviedol, že „S touto námietkou sa vysporiadal odvolací
súd už v rámci uznesenia zo dňa 29. októbra 2015 sp. zn. 7Co/131/2015, ktorým bol
v poradí prvý rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zrušený. Tam jednoznačne
odvolací súd vyjadril názor, že určenie vlastníckeho práva v prejednávanej veci je treba
považovať za predbežnú otázku, ktorej vyriešenie je potrebné, aby bolo možné rozhodnúť
o veci samej. Situácia, na ktorú poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, t. j., že v prípade
určenia vlastníckeho práva musia byť stranami sporu všetci do úvahy pripadajúci
spoluvlastníci nehnuteľností, ku ktorej sa vlastnícke právo určuje prichádza do úvahy
v prípade, že predmetom konania by bolo takéto určenie. V súdenej veci však predmetom
konania je nárok na náhradu škody, nie určenie vlastníckeho práva, toto určenie má
charakter prejudiciálnej otázky. V tomto prípade preto nie je namieste odvolacia námietka
žalovaného o nedostatku vecnej legitimácie pre neúplný okruh subjektov tvoriacich strany
sporu.“.
23. Sťažovateľ tiež namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu o vzniku jeho
omeškania so zaplatením žalovanej istiny. Túto námietku považoval krajský súd ako súd
odvolací za opodstatnenú a v konkrétnostiach uviedol, že „Súdna prax aj právna teória
ustálila, že v prípade, ak medzi účastníkmi záväzkového vzťahu nebol čas plnenia
dohodnutý, v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je povinný dlžník plniť deň nasledujúci
po dni, ku ktorému bol na plnenie vyzvaný. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by boli
žalobcovia žalovaného vyzývali na zaplatenie žalovanej sumy pred podaním žalobného
návrhu, treba za takúto výzvu považovať doručenie žaloby. Žaloba bola doručená
žalovanému dňa 10. 06. 2011 (piatok). Žalovaný tak bol povinný poskytnúť plnenie
nasledujúci deň. Keďže však tento deň pripadol na sobotu, v zmysle § 122 Občianskeho
zákonníka o počítaní lehôt mu začala plynúť lehota na plnenie nasledujúcim najbližším
pracovným dňom. t.j. 13. 06. 2011. Ak v tento deň žalovanú sumu neuhradil, nasledujúcim
dňom sa v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dostal do omeškania
so zaplatením žalovanej sumy a žalobcom vzniklo právo na náhradu úrokov z omeškania,
a to od 14. 06. 2011. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v časti úrokov z
omeškania zmenil tak, že tieto priznal žalobcom od 14. 06. 2011 a pokiaľ si tieto uplatňovali
pred uvedeným dátumom, ich nárok ako nedôvodný zamietol.“.
24. Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
25. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu
s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný
súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného
súdu, v ktorej po rekapitulácii argumentácie účastníkov konania a odcitovaní § 100 ods. 1,
§ 106 ods. 1, § 123, § 139 ods. 1, 2 a 3, ako aj § 420 Občianskeho zákonníka uviedol:
„Vzhľadom na záväzný názor krajského súdu v zrušujúcom uznesení 7Co/131/2015
zo dňa 29. 10. 2015, aby sa súd zaoberal otázkou vlastníckeho práva žalobcov
ako prejudiciálnou, ktorej vyriešenie je potrebné, aby bolo možné rozhodnúť o veci samej,
súd sa teda zaoberal skúmaním vlastníckeho práva žalobcov, aby mal zároveň preukázanú
aj aktívnu legitimáciu žalobcov. Zo znaleckého posudku vypracovaného
v konaní 13C/62/2003, ktorý v tomto konaní doplnil svojím ústnym vyjadrením, vyplýva,
že parcela KNC č. zodpovedá pkn parcelám č. a . Na základe existujúcich
podkladov, ktoré získali žalobcovia aj z archívu, určil výmeru sporných pkn parciel
2
a podľa výmery parcely bývalého katastra číslo - 115275 m, časť prislúchajúca
2
pre žalobcov je 19871 mbez vyjadrenia podielu. Veľkosť podielu, ktorý vypočítal znalec
, bol vypočítaný z nedostatočných podkladov, ako aj veľkosť podielu, ktorý
vypočítal odporca , je vypočítaný z nedostatočných podkladov, a to len
pre parcelu pkn . Aj vo svojom ústnom vyjadrení zotrval na záveroch znaleckého
posudku, nakoľko žalobcovia hľadali podklady v archíve, našli podklady z bývalého
archívu, ktoré sa na katastri v Bytči nenachádzajú. Taktiež vychádzal z evidencie urbárskej
spoločnosti, podľa ktorej právny predchodca navrhovateľov dostal väčšiu odmenu za ťažbu
dreva, ako ostatní, a keďže každý z urbárnikov mal uvedenú inú výmeru, rozhodne ich
podiel nemohol byť rovnaký. Pri vypracovaní znaleckého posudku mal k dispozícii všetky
pkn vložky, keďže urbárska spoločnosť ho požiadala, aby neprešetril len pozemky žalobcov,
ale celý urbariát. Takže mal k dispozícii kompletnú databázu urbárskych podkladov,
a všetky vložky prelustroval. ROEP vychádza jednoznačne z nedostatočných podkladov,
nakoľko jeho vypracovatelia neboli schopní ísť do archívov pozháňať podklady z bývalého
katastra. Súd mal teda preukázané zo znaleckého posudku, ako aj z výpovede znalca
, že výmera právnych predchodcov žalobcov v pkn parcelách a
2 2
je vo výške 19871 mz celkovej výmery 115275 m. Súd mal teda preukázanú aktívnu
legitimáciu žalobcov v 1. a 2. rade v konaní ako spoluvlastníkov sporných parciel,
na základe ktorých vyjadrenia mal im žalovaný spôsobiť výrubom drevnej hmoty škodu.
Závery znalca ohľadne výšky podielov žalobcov 1/, 2/ žalovaný žiadnym
spôsobom nevyvrátil, žalobcovia uniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ žiadal vyčkať
na skončenie ROEP-u, toto súd považoval za neúčelné, nehospodárne, zbytočne
spôsobujúce prieťahy v konaní, pričom súd poukazuje na výpoveď znalca ,
že v ROEP-e je veľa chýb, keďže vychádza z nedostatočných podkladov. Tým mal súd
odstránenú aj prvotnú príčinu sporu medzi stranami, a to výšku spoluvlastníckeho podielu
v neurčitom podiele 19871/115275-in. Z toho vyplýva najväčšia výmera žalobcov 1/, 2/
v sporných nehnuteľnostiach.“
26. Ďalej okresný súd uviedol, že „Žalobcovia v konaní udávali, že splnili všetky
podmienky zodpovednosti za škodu, a to: 1. porušenie právnej povinnosti, keďže odporca
nemal s nimi platne uzatvorenú nájomnú zmluvu, nemal ich súhlas na ťažbu, preto
žalovaný, ako tvrdili v konaní 13C/62/2003, nebol oprávnený užívateľ, ani nájomca, a
vykonával právo ťažby na sporných nehnuteľnostiach bezdôvodne. Žalovaný ťažbu dreva
nepoprel, tvrdil, že ťažil oprávnene, na základe platných nájomných zmlúv, čím sa stal
oprávneným užívateľom a nájomcom. Nemá zato, že jeho konanie je protiprávne, nakoľko
všetko vykonával so súhlasom Obvodného lesného úradu, valného zhromaždenia, so
súhlasom zmluvy o združení, takže nemôže existovať protiprávny stav, ani majetková ujma.
Súd sa teda zaoberal aj nájomnými zmluvami predloženými v konaní 13C/62/2003 (č. l.
416), ktoré boli uzatvorené podľa § 663 až § 681 OZ a Zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme
poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností, a o nájme poľnohospodárskeho pozemku,
v ktorých sa mali dohodnúť, že predmetom nájomných zmlúv bude prenájom lesnej pôdy
nachádzajúcej sa v k. ú. . Tieto boli uzatvorené na dobu určitú od 1. 1. 2005
do 31. 12. 2010, niektoré z nich boli predĺžené do 31. 12. 2015. V nájomných zmluvách,
ktoré boli uzatvorené v roku 2005, sa v článku II. uvádza, že predmetom nájmu je
spoluvlastnícky podiel v lesných nehnuteľnostiach. V zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka „o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou
podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Z uvedeného teda vyplýva, že väčšina
nie je determinovaná počtom spoluvlastníkov, ale veľkosťou ich spoluvlastníckych podielov.
Žalovaný však ani v priebehu konania 13C/62/2003, ani v priebehu tohto konania súdu
nikdy nepreukázal, že by došlo k rozhodnutiu o hospodárení so spoločnou vecou
prostredníctvom väčšiny, nakoľko spoluvlastníci v čase uzatvorenia nájomných zmlúv
nemali založené združenie s právnou subjektivitou, a toto nehlasovalo väčšinou svojich
členov o prenechaní lesných pozemkov do užívania odporcovi na základe nájomných zmlúv.
Žalovaný mal uzatvorené individuálne nájomné zmluvy so spoluvlastníkmi
bez predchádzajúceho rozhodnutia väčšiny. Súd je teda toho názoru, že došlo k porušeniu
väčšinového princípu pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou nehnuteľnosťou,
od ktorého sa nemožno odchýliť, a pri rozhodovaní so spoločnou vecou môžu rozhodovať
spoluvlastníci iba väčšinou počítanou podľa spoluvlastníckych podielov. Z predloženého
znaleckého posudku vyplýva, že podiel žalobcov na spornej nehnuteľnosti
je najväčší, napriek tomu žalovaný nemal s nimi uzatvorené nájomné zmluvy, preto ide
zo strany žalovaného o neoprávnené hospodárenie s týmito nehnuteľnosťami, nakoľko
v zmysle § 139 ods. 2 OZ nedošlo k väčšinovému rozhodnutiu spoluvlastníkov lesných
pozemkov, a v takejto veci nerozhodoval ani súd. Tým mal súd preukázané porušenie
právnej povinnosti zo strany žalovaného.“.
27. Pokiaľ išlo o výšku škody, okresný súd ju považoval za preukázanú „znaleckým
posudkom č. 20/2013 vo veci stanovenia hodnoty vyťaženej drevnej hmoty
v k.ú. , lesný porast a , ktorý vypočítal, že v roku 2008 bolo vyťažených
3 3 3
243 msmreka, 7 mbuka, čo je za celkovú cenu 6.014,84 €, v roku 2009 835 msmreka,
3 3
4 mbuka, čo je spolu 14.645,86 €, a v roku 2011 bolo vyťažených 341 msmreka
za sumu 15.866,73 €. Celkove teda suma za tieto roky 36.527,43 € pri podiele
podľa znaleckého posudku 171/992 je to suma 6.296,57 €. Znalec pritom
hodnotu vyťaženej drevnej hmoty stanovil prenásobením množstva vyťaženej drevnej hmoty
priemernými cenami, vyťažených surových kmeňov prevzatých zo Spravodajca národného
lesníckeho centra v Bratislave. Od týchto cien odrátal náklady na ťažbu a priblíženie.
Na ubezpečenie objektívnosti výšky uvedených nákladov boli prebraté údaje Štatistického
úradu SR ako priemerné údaje pre celé Slovensko. Táto podmienka objektívnosti sa
dodržala aj pri použití priemerných cien vyťažených surových kmeňov pre smrek a buk.
Podkladom pre stanovenie množstva vyťaženej drevnej hmoty boli údaje z lesnej
hospodárskej evidencie za jednotlivé roky 2008, 2009, ako aj 2011. Tento posudok
vychádzal z výmer podľa znaleckého posudku .“.
28. Keďže námietku sťažovateľa, že škoda za rok 2008, ako aj do 20. apríla 2009
je premlčaná podľa § 106 Občianskeho zákonníka, pretože návrh na náhradu škody
bol podaný na okresnom súde až 20. apríla 2011, žalobcovia neuznali, keďže
si už v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 62/2003 nárokovali náhradu
škody, ktorá vznikne konaním sťažovateľa a jej výška bude určená znaleckým posudkom,
okresný súd zo spisu sp. zn. 13 C 62/2003 považoval za preukázané, že „návrh bol podaný
dňa 24. 8. 2001, pričom rozsudočný návrh znel tak, že súd určuje, že žalovaný nie je
oprávneným užívateľom, ani nájomcom parcely číslo , preto je povinný zdržať sa
akýchkoľvek zásahov do pôdy a lesného porastu nachádzajúcich sa na parcele číslo
k.ú. , a zaplatiť žalobcom náhradu škody, ako bude špecifikovaná podľa
znaleckého posudku. Znalecký posudok na výšku podielov bol v tomto konaní vypracovaný
dňa 29. 1. 2009 znalcom . Uznesením 13C/62/2003-818 zo dňa 17. 9. 2012
súd zastavil konanie o určenie, že žalovaný je povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov
do pôdy a lesného porastu parcely číslo k. ú. , a o povinnosť nahradiť
škodu spôsobenú uvedenými zásahmi vo výške podľa znaleckého posudku z dôvodu
späťvzatia návrhu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 10. 2012. Súd má teda
zato, že nárok na náhradu škody v konaní 13C/62/2003 nebol riadne uplatnený, keďže
v zmysle § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V zmysle judikatúry pri hodnotení,
kedy sa poškodený dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti
poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda iba možnosť dozvedieť sa o vzniknutej škode).
Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený sa dozvedel o majetkovej škode, ktorú
je možné vyčísliť v peniazoch, takže možno právo na jej náhradu uplatniť na súde.
Aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, nie je potrebné, aby poznal výšku škody
presne, postačuje, ak nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia v
súdnom konaní (rozsudok NS SR 25Cdo/2758/2004, rozsudky NS ČR 25Cdo/2782/2013,
28Cdo/3914/2012, 25Cdo/90/2013, 25Cdo/2573/2012). Z týchto judikátov teda vyplýva,
že subjektívna premlčacia doba sa začína odvíjať od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel
o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko
objektívne vyjadriť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde.
Poškodený sa teda dozvie o škode, akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
odvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť približne
výšku škody v peniazoch, nie je potrebné rozsah škody poznať presne, napríklad na základe
odborného posudku. Pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje totiž aj orientačná,
približná znalosť rozsahu škody, čo vyplýva aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom
konaní, a definitívny záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. Súd mal teda
preukázané, že žalobcovia si návrhom v konaní 13C/62/2003 zo dňa 24. 8. 2011 uplatnili
náhradu škody len všeobecne, žiadali určiť výšku náhrady škody podľa znaleckého posudku,
pričom napriek tomu, že v tomto konaní bol dňa 29. 1. 2009 vypracovaný znalecký posudok
na výšku podielov, nepredložili súdu do právoplatnosti uznesenia
13C/62/2003-818 zo dňa 17. 9. 2012, ktorým bolo zastavené konanie o určenie, že odporca
je povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do pôdy a lesných porastov na parcele
číslo , a zároveň povinnosť nahradiť škodu spôsobenú uvedenými zásahmi vo výške
podľa znaleckého posudku, žiadne konkrétne, aj keď nepresné vyčíslenie škody. Znalecký
posudok na určenie výšky škody si dali vypracovať až dňa 25. 5. 2013, z ktorej
výšky škody vychádzal súd v tomto konaní. Žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi
zo dňa 16. 5. 2012 súdu uviedol, nakoľko býva priamo pod parcelami, takže denne pozeral
na ťažbu, že v roku 2008 bola ťažba vykonávaná v mesiacoch februári a marci, v roku 2009
začala presne 23. 6. 2009, keďže podávali odvolanie proti rozsudku OS Čadca
(konanie 13C/62/2003), a v roku 2011 boli tri ťažby v januári, februári a v máji. Žalovaný,
ani jeho právny zástupca vo svojej výpovedi tieto mesiace nenamietali, preto súd má zato,
že ťažba v roku 2008 uskutočnená vo výške 1.036,83 € je premlčaná, avšak nakoľko právny
zástupca žalovaného namietal premlčanie len do 20. 4. 2009, a ťažba v roku 2009 začala
až 23. 6. 2009, súd priznal žalobcom náhradu za výrub drevnej hmoty za rok 2009
v sume 2.524,64 €, a za rok 2011 vo výške 2.735,09 €.
28. Príčinná súvislosť je jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti
za škodu, a znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah
príčiny a následku, táto musí byť bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Súd mal z konania 13C/62/2003 preukázané, že nehnuteľnosti užíval výlučne odporca
na základe sporných nájomných zmlúv, a aj ostatní 217-ti nájomcovia podali proti nemu
dňa 16. 12. 2010 na Okresný súd v Žiline žalobu o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu,
že nájomné zmluvy a ich dodatky uzatvorené medzi nimi a žalovaným, predmetom ktorých
je užívanie spoluvlastníckych podielov žalobcov sú neplatné. Aj keď
v dôsledku späťvzatia návrhov všetkých žalovaných, okrem žalovaného 149b, bolo konanie
zastavené, súd nebol oboznámený s dôvodom, pre ktorý títo žalobcovia zobrali návrh späť,
keďže nemal k dispozícii spis 17C/286/2010. Keďže spoluvlastnícky podiel žalobcov
je najväčší, a žalovaný nemal s nimi podpísané nájomné zmluvy, mal súd preukázané,
že žalovaný ich užíval bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho im vznikla škoda.
Pokiaľ právny zástupca žalovaného poukazoval na to, že právnemu predchodcovi žalobcov
chcel vyplatiť finančnú náhradu za jeho podiel, a on túto odmietol z dôvodu, že jeho podiel
je omnoho vyšší ako 2/108, súd je toho názoru, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní skutočne
preukázali, že ich podiel je najväčší z ostatných spoluvlastníkov, ktorý však žalovaný
neuznával, a náhradu odmietli z dôvodu, že bola neprimerane nízka.“.
29. Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru
ústavného súdu žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované
v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie
zo strany krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
30. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len
opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne
výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
31. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku v spojení
s odôvodnením rozsudku okresného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu
je udržateľný a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárny.
32. Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len
polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal
ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia
označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
33. Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
34. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery krajského
súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
prijať záver o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
36. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018