Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1,

Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Divko, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 13. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Čadca (ďalej

len „okresný súd“) prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. v právnej veci

žalobcov a (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako

žalovanému o náhradu škody s príslušenstvom, ktorú im mal spôsobiť sťažovateľ porušením

právnej povinnosti, keď bez ich súhlasu vyťažil drevo na spoločných nehnuteľnostiach

a nevyplatil im prislúchajúce spoluvlastnícke podiely.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Krajský súd Žilina svojim Rozsudkom

-548 zo dňa 13. 09. 2017 zmenil rozsudok Okresného súdu Čadca

-504 zo dňa 27. 10. 2016 tak, že ma zaviazal zaplatiť žalobcom 1. a 2. každému

sumu 2.620,87 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.06. 2011

do zaplatenia a zároveň žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 26,44 %.

Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. 10. 2017.

Som však toho názoru, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu Žilina

-548 zo dňa 13. 09. 2017, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, boli

porušené moje základné práva na súdnu ochranu podľa a

SR, kde sa stanovuje, že každý má právo vlastniť majetok a majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom, ochranu nepožíva.“.

4. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku «nevyporiadal

s mojimi námietkami uvedenými v odvolaní, kde som sa domáhal zmeny rozsudku

a zamietnutia žaloby.

... Najpodstatnejšie v tomto mojom odvolaní bolo, že prvostupňový súd zaujal ten

právny názor, po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom tvrdiac, že je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu, že ustálil výšku spoluvlastníckeho podielu vo výške

19871/115275-in a to na základe mylného a nesprávneho ,

čo si prvostupňový súd nekriticky osvojil, keď si nezistil, že parc. pkn je zapísaná

v pozemkovej knihe katastra vo vložkách ,

.

Ide o 27 protokolov, čiže každý protokol podľa konštitutívneho zápisu predstavuje podiel

na celkovej výmere 1/27. Keďže zápis do pozemkovej knihy bol konštitutívny, t. j. že

vlastnícke právo sa nadobúdalo na danú nehnuteľnosť až vpisom do pozemkovej knihy tak,

ako to konštatuje Publikácia „Nastin súkromného práva platného na Slovensku

a v Podkarpatskej Rusi“ od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora, 1. prezidenta NS a Dr. Adolfa

Záthureckého, senátny prezident NS z roku 1935, str. 128. Nadobudnutie vlastníctva mimo

pozemkovú knihu bez pozemno-knižného vpisu možno nadobudnúť len dvomi spôsobmi

a to dedením a vydržaním. Preto „právne úvahy“ znalca , že vychádzal

z podkladov Štátneho archívu v Bytči a že tieto podklady sa nenachádzajú na Katastrálnom

úrade, Bytča sú nesprávne a mylné a dokonca súd ich nemal ani preverené a ustálil svoje

rozhodnutie na základe mylného tvrdenia znalca.

Prvostupňový súd si nezistil akú má skutočnú výmeru parc. pkn , ktorá je

zapísaná v pozemno-knižných vložkách bez výmery...

Ja som žiadal, aby prvostupňový súd vykonal dopyt na Okresný úrad Bytča,

katastrálny odbor v ktorých pozemno-knižných vložkách /protokoloch/ je pkn parc.

katastrálne územie zapísaná, tento štátny orgán oznámil procesnému súdu

presne vložky, ktoré som vyššie uviedol. Zároveň v súčasnosti prebieha ROEP ohľadne

uvedenej parc... Preto som navrhoval prvostupňovému súdu, aby prerušil toto konanie

až do právoplatného rozhodnutia ROEP o podielovom spoluvlastníctve, keď právoplatné

rozhodnutie bude zapísané na LV a bude záväzné a hodnoverné pre žalobcov, pre mňa

žalovaného a pre ostatných podielových spoluvlastníkov. Tento môj návrh prvostupňový

súd neakceptoval tvrdiac, že je viazaný rozhodnutím Krajského súdu Žilina,

sp. zn. -360 zo dňa 29. 10. 2015 keď odvolací súd uviedol na str. 2, že:

navrhovatelia v návrhu tvrdili, že sú podieloví spoluvlastníci parc. zapísanej vo vložke

a parc. zapísanej vo vložke s tým, že tieto sú totožné s parc. KN ,

, že navrhli vykonať dôkaz obsahom spisu

Okresného súdu Čadca, že v tomto bola otázka vlastníckeho práva riešená, že tam bolo

produkované listinné dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania. Odvolací súd vyčítal

prvostupňovému súdu, že zvolil nesprávny procesný postup, keď ustálil, že nie je oprávnený

prejudiciálne v konaní o náhradu škody zaoberať sa posúdením otázky vlastníckeho práva

navrhovateľov. S takýmto právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje a podľa názoru

odvolacieho súdu je podstatné vyriešenie otázky vlastníckeho práva navrhovateľov.

Odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd sa mal zaoberať správnosťou zápisov v katastri

a riešiť spoluvlastnícky podiel, ako prejudiciálnu otázku. Odvolací súd poukázal na § 135

ods. 2 O s p.».

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje tiež na skutočnosť, že „otázka určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sa musí riešiť

so všetkými, ktorí sú ako vlastníci danej nehnuteľnosti. V tomto smere poukazujem

na stanovisko v uznesení NS SR sp. zn. . Ide tu o nerozlučné spoločenstvo

a rozhodujúca je povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva tam, kde hmotné

právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný samostatne, keď ide o nerozlučné

spoločenstvo. Inými slovami povedané, aby podiel, ktorý takto určil Okresný súd Čadca

v rozsudku zo dňa 27. 10. 2016, že je u navrhovateľov v parc. pkn spolu

vo výške 19871/115275-in pri ďalšom určení podielového spoluvlastníctva, neprevýšil

dohromady spoluvlastnícke podiely nad 1/1, čo v tomto konkrétnom prípade by sa rozhodne

stalo.“.

6. Ďalej poukazuje na „odkaz v judikatúre k , č.

12/2012 NS SR, ktorý stanovuje, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

musí zásadne prebiehať so všetkými zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi

dotknutých pozemkov v katastri nehnuteľnosti alebo tými, ktorí sú preukázané a platne

právnymi nástupcami /dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi/ zapísaných vlastníkov,

pretože určovací výrok rozsudku má platnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie voči

tretím osobám. Tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo na jednej alebo

druhej strane. Teda prvostupňový súd nepostupoval v súlade s a , ktorý

stanovuje, že súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienky účasti všetkých subjektov

podľa ods. 1...“.

7. Okresný súd ako prvostupňový súd podľa názoru sťažovateľa rozhodol „ohľadne

však nesprávne a v rozpore so stanoviskom NS SR , keď tento

uviedol, že spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci,

ale tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov za trvania

spoluvlastníckeho vzťahu ako i po jeho skončení. To sa vzťahuje aj na práva a povinnosti

súvisiace s hospodárením so spoločnou vecou. Úprava rozhodnutia spoluvlastníkov nie je

bližšie upravená v a na prijímanie rozhodnutí spoluvlastníkov

o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje zákon žiadnu osobitnú procedúru ani

uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre samotné rozhodnutie nepredpisuje žiadnu

obligatórnu /napr. písomnú/ formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené

zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov

nebude len záležitosťou niektorého spoluvlastníka a že na procese prijímania rozhodnutia

sa zúčastnia všetci spoluvlastníci. Obdobne aj rozhodnutie NS SR .

Teda skutočná vôľa majoritných spoluvlastníkov, teda nad podiel ½ , parc.

a bola v počte nájomných zmlúv vyjadrená, že obhospodarovať tieto parc. budem ja,

a keďže žalobcovia boli menšinoví spoluvlastníci a nedosahovali ani polovičný podiel

v týchto nehnuteľnostiach, mohli sa ako prehlasovaní obrátiť na súd. To aj urobili v konaní

tunajšieho súdu a po nezmyselnom viac ako 10-ročnom konaní v celom

rozsahu svoj návrh zobrali späť. Podali síce túto žalobu v čase keď uplatňovali náhradu

škody aj v predchádzajúcom konaní podľa výšky v konaní a preto tu bola

aj prekážka litispendencie do právoplatného zastavenia tohto predchádzajúceho konania.

Odvolací súd tieto moje odvolacie námietky preskúmal, zistil v bode 9. svojho

odôvodnenia nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ale toto nepovažoval

odvolací súd za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, tak ako to uvádza v bode 9. svojho odôvodnenia.

V bode 11. svojho odôvodnenia moje námietky, po ustálení nesprávnej výšky

podielov žalobcov na danej nehnuteľnosti, odvolací súd, nepovažuje za dôvodné a svoje

dôvody oprel o znalecký posudok, ktorý určil veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov.

Tento záver odvolacieho súdu je v rozpore s konštitutívnym zápisom v pozemkovej knihe

pred účinnosťou a tento záver je v rozpore s doterajším vyšetrením

spoluvlastníckych podielov v ROEP, tak ako to oznámil Okresný úrad Bytča, katastrálny

odbor. Odvolací súd riadne nezdôvodnil z čoho vychádzal, keď nekriticky prijal určenie

podielov znalcom , ktorý podával posudok pre iné súdne konanie,

ktoré bolo nakoniec zastavené.“.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv

podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,

zrušil tento rozsudok a priznal mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

II.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

13. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

14. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho

základných práv podľa a a práva podľa dodatkového

protokolu.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

16. V zmysle má účastník súdneho konania právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami

a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také

rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

17. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci.

18. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

19. Krajský súd ako súd odvolací [ Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)] bez nariadenia pojednávania

( a contrario) preskúmal rozsudok okresného súdu ako súdu prvej

inštancie sp. zn. z 27. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

v rozsahu vyplývajúcom z , t. j. v časti výroku, ktorým bolo vyhovené nároku

žalobcov, a viazaný odvolacími dôvodmi podľa tento rozsudok v časti

napadnutého výroku podľa zmenil tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozsudku. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu ostal nedotknutý, pretože nebol

napadnutý odvolaním.

20. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku primárne zaoberal

námietkou sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k zásahu do jeho procesných

práv a bola porušená ústavná zásada práva na spravodlivý proces z dôvodu, že okresný súd

ako súd prvej inštancie rozhodol nad rámec petitu žaloby a uviedol:

«Z obsahu spisu krajský súd zistil, že žalobným návrhom doručeným okresnému súdu

dňa 20. 04. 2011 sa žalobcovia v rade 1/ a 2/ domáhali voči žalovanému každý samostatne

zaplatenia sumy 4.159,70 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od podania žaloby

do zaplatenia. Na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2013 žalobcovia zobrali žalobu

čiastočne späť s tým, že ďalej žiadali, aby súd konal o celkovej sume 6.296,57 Eur (č. l. 167

rub). Na nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 21. 11. 2013 (č. l. 183 rub) okresný súd

vyhlásil uznesenie, ktorým konanie o zaplatenie sumy 2.022,83 Eur zastavil. Vychádzajúc

z dispozitívneho úkonu žalobcov a z kontextu ich vyjadrení v rámci konania pred okresným

súdom je zrejmé, že títo sa domáhali každý samostatného nároku na zaplatenie voči

žalovanému. Pre potreby dispozitívneho úkonu však tieto samostatné nároky sčítali

a dospeli k úhrnnej sume 8.319,40 Eur, z ktorej dispozitívnym úkonom zobrali späť sumu

2.022,83 Eur. Žiadali ďalej konať o ich nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur

ako sume zodpovedajúcej súčtu ich samostatných nárokov, ktorých výška bola rovnaká.

Okresný súd tak síce konal správne o nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur,

avšak vo vzťahu ku každému zo žalobcov sa jednalo o sumu 3.148,285 Eur. Žalobcovia svoj

pôvodný návrh, aby každému samostatne bola uhradená žalovaným náhrada škody

nezmenili, „iba“ spoločne voči žalovanému odpočítali vzhľadom na výsledky znaleckého

dokazovania časť, v ktorej bolo konanie zastavené. Žiaden zo žalobcov však neuviedol, že

by sa späťvzatie týkalo iba nároku uplatneného niektorým z nich.

9. Následný postup okresného súdu po vyhlásení uznesenia o čiastočnom zastavení

konania, kedy tento nevykonal písomné vyhotovenie tohto uznesenia a nedoručoval ho

stranám sporu nebol správny. V čase jeho vyhlásenia upravoval procesný postup súdu

, ten v ust. určoval, ktoré uznesenia sa

doručujú účastníkom konania (teraz stranám sporu), medzi ne patrili aj uznesenia, proti

ktorým bolo prípustné odvolanie. Proti uzneseniu o zastavení konania bolo odvolanie

prípustné ( v spojení s ). Okresný súd však takto nepostupoval

a nevykonal písomné vyhotovenie uznesenia o čiastočnom zastavení konania, ani ho

nedoručoval. Keďže však uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní, stalo sa vyhlásením pre

súd záväzným ( ). Okresný súd preto správne ďalej aj napriek tomuto

pochybeniu pokračoval v konaní o nároku žalobcov na zaplatenie celkovej sumy

6.296,57 Eur. Uvedené procesné pochybenie okresného súdu nepovažoval odvolací súd

za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Okresný súd však pri rozhodovaní už dôsledne neprihliadal na to, že žalobcovia

si zo sumy 6.296,57 Eur uplatňovali každý „len“ sumu 3.148,285 Eur, preto túto

nedôslednosť krajský súd odstránil tak, že rozsudok okresného súdu zmenil, pokiaľ ide

o rozčlenenie priznanej istiny s príslušenstvom medzi žalobcov. Má za to, že týmto

postupom nedošlo k zásahu do procesných práv strán sporou ani k porušeniu ústavnej

zásady práva na spravodlivý proces. Vychádzal z toho, že ak by bol ponechaný výrok o

rozsudku okresného súdu. v ktorom nebolo určené, v akom pomere má žalovaný uhradiť

priznanú istinu každému zo žalobcov, platí zásada hmotného práva pri solidárnych

veriteľoch, že z uvedenej sumy mal každý nárok na rovnaký podiel.»

21. Námietky sťažovateľa o nesprávnych skutkových zisteniach a následnom

nesprávnom právnom posúdení veci nepovažoval krajský súd ako súd odvolací

za opodstatnené a uviedol: «Čo sa týka určenia veľkosti podielov, vychádzal okresný súd

správne zo záverov znaleckého posudku č. 4/2009. Ten v časti III.,

označenej ako „Záver“, svojho znaleckého posudku uviedol dôvody, pre ktoré vychádzal

2

z výmery sporných parciel 115.275 m. Žalovaný v odvolaní uvádza výmeru pôvodnej PK

parcely, ktorú stanovil ako súčet KN-C parciel č. , tvrdil, že údaje

v znaleckom posudku nie sú správne, avšak sám neuvádza a neoznačuje konkrétne dôkazy,

ktoré by mali správnosť týchto záverov spochybňovať. Odvolací súd nepovažuje

za dostatočné poukazovanie na skutočnosť, že PKN parcela zodpovedá KN-C

parcelám. Znalec sa v posudku touto skutočnosťou zaoberal a vysvetlil dôvody, pre ktoré

nemožno súčet výmer CKN parciel považovať za výmeru pôvodnej PKN parcely, na základe

ktorej určil veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov.»

22. Rovnako námietku sťažovateľa o nemožnosti riešenia otázky veľkosti

spoluvlastníckeho podielu žalobcov v prejednávanej veci bez toho, aby stranami sporu boli

všetci do úvahy pripadajúci podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností, vyhodnotil

krajský súd ako neopodstatnenú a uviedol, že „S touto námietkou sa vysporiadal odvolací

súd už v rámci uznesenia zo dňa 29. októbra 2015 sp. zn. , ktorým bol

v poradí prvý rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zrušený. Tam jednoznačne

odvolací súd vyjadril názor, že určenie vlastníckeho práva v prejednávanej veci je treba

považovať za predbežnú otázku, ktorej vyriešenie je potrebné, aby bolo možné rozhodnúť

o veci samej. Situácia, na ktorú poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, t. j., že v prípade

určenia vlastníckeho práva musia byť stranami sporu všetci do úvahy pripadajúci

spoluvlastníci nehnuteľností, ku ktorej sa vlastnícke právo určuje prichádza do úvahy

v prípade, že predmetom konania by bolo takéto určenie. V súdenej veci však predmetom

konania je nárok na náhradu škody, nie určenie vlastníckeho práva, toto určenie má

charakter prejudiciálnej otázky. V tomto prípade preto nie je namieste odvolacia námietka

žalovaného o nedostatku vecnej legitimácie pre neúplný okruh subjektov tvoriacich strany

sporu.“.

23. Sťažovateľ tiež namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu o vzniku jeho

omeškania so zaplatením žalovanej istiny. Túto námietku považoval krajský súd ako súd

odvolací za opodstatnenú a v konkrétnostiach uviedol, že „Súdna prax aj právna teória

ustálila, že v prípade, ak medzi účastníkmi záväzkového vzťahu nebol čas plnenia

dohodnutý, v zmysle je povinný dlžník plniť deň nasledujúci

po dni, ku ktorému bol na plnenie vyzvaný. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by boli

žalobcovia žalovaného vyzývali na zaplatenie žalovanej sumy pred podaním žalobného

návrhu, treba za takúto výzvu považovať doručenie žaloby. Žaloba bola doručená

žalovanému dňa 10. 06. 2011 (piatok). Žalovaný tak bol povinný poskytnúť plnenie

nasledujúci deň. Keďže však tento deň pripadol na sobotu, v zmysle § 122 Občianskeho

zákonníka o počítaní lehôt mu začala plynúť lehota na plnenie nasledujúcim najbližším

pracovným dňom. t.j. 13. 06. 2011. Ak v tento deň žalovanú sumu neuhradil, nasledujúcim

dňom sa v zmysle a dostal do omeškania

so zaplatením žalovanej sumy a žalobcom vzniklo právo na náhradu úrokov z omeškania,

a to od 14. 06. 2011. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v časti úrokov z

omeškania zmenil tak, že tieto priznal žalobcom od 14. 06. 2011 a pokiaľ si tieto uplatňovali

pred uvedeným dátumom, ich nárok ako nedôvodný zamietol.“.

24. Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

25. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu

s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný

súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného

súdu, v ktorej po rekapitulácii argumentácie účastníkov konania a odcitovaní § 100 ods. 1,

, , , a , ako aj uviedol:

„Vzhľadom na záväzný názor krajského súdu v zrušujúcom uznesení

zo dňa 29. 10. 2015, aby sa súd zaoberal otázkou vlastníckeho práva žalobcov

ako prejudiciálnou, ktorej vyriešenie je potrebné, aby bolo možné rozhodnúť o veci samej,

súd sa teda zaoberal skúmaním vlastníckeho práva žalobcov, aby mal zároveň preukázanú

aj aktívnu legitimáciu žalobcov. Zo znaleckého posudku vypracovaného

v konaní , ktorý v tomto konaní doplnil svojím ústnym vyjadrením, vyplýva,

že parcela KNC č. zodpovedá pkn parcelám č. a . Na základe existujúcich

podkladov, ktoré získali žalobcovia aj z archívu, určil výmeru sporných pkn parciel

2

a podľa výmery parcely bývalého katastra číslo - 115275 m, časť prislúchajúca

2

pre žalobcov je 19871 mbez vyjadrenia podielu. Veľkosť podielu, ktorý vypočítal znalec

, bol vypočítaný z nedostatočných podkladov, ako aj veľkosť podielu, ktorý

vypočítal odporca , je vypočítaný z nedostatočných podkladov, a to len

pre parcelu pkn . Aj vo svojom ústnom vyjadrení zotrval na záveroch znaleckého

posudku, nakoľko žalobcovia hľadali podklady v archíve, našli podklady z bývalého

archívu, ktoré sa na katastri v Bytči nenachádzajú. Taktiež vychádzal z evidencie urbárskej

spoločnosti, podľa ktorej právny predchodca navrhovateľov dostal väčšiu odmenu za ťažbu

dreva, ako ostatní, a keďže každý z urbárnikov mal uvedenú inú výmeru, rozhodne ich

podiel nemohol byť rovnaký. Pri vypracovaní znaleckého posudku mal k dispozícii všetky

pkn vložky, keďže urbárska spoločnosť ho požiadala, aby neprešetril len pozemky žalobcov,

ale celý urbariát. Takže mal k dispozícii kompletnú databázu urbárskych podkladov,

a všetky vložky prelustroval. ROEP vychádza jednoznačne z nedostatočných podkladov,

nakoľko jeho vypracovatelia neboli schopní ísť do archívov pozháňať podklady z bývalého

katastra. Súd mal teda preukázané zo znaleckého posudku, ako aj z výpovede znalca

, že výmera právnych predchodcov žalobcov v pkn parcelách a

2 2

je vo výške 19871 mz celkovej výmery 115275 m. Súd mal teda preukázanú aktívnu

legitimáciu žalobcov v 1. a 2. rade v konaní ako spoluvlastníkov sporných parciel,

na základe ktorých vyjadrenia mal im žalovaný spôsobiť výrubom drevnej hmoty škodu.

Závery znalca ohľadne výšky podielov žalobcov 1/, 2/ žalovaný žiadnym

spôsobom nevyvrátil, žalobcovia uniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ žiadal vyčkať

na skončenie ROEP-u, toto súd považoval za neúčelné, nehospodárne, zbytočne

spôsobujúce prieťahy v konaní, pričom súd poukazuje na výpoveď znalca ,

že v ROEP-e je veľa chýb, keďže vychádza z nedostatočných podkladov. Tým mal súd

odstránenú aj prvotnú príčinu sporu medzi stranami, a to výšku spoluvlastníckeho podielu

v neurčitom podiele 19871/115275-in. Z toho vyplýva najväčšia výmera žalobcov 1/, 2/

v sporných nehnuteľnostiach.“

26. Ďalej okresný súd uviedol, že „Žalobcovia v konaní udávali, že splnili všetky

podmienky zodpovednosti za škodu, a to: 1. porušenie právnej povinnosti, keďže odporca

nemal s nimi platne uzatvorenú nájomnú zmluvu, nemal ich súhlas na ťažbu, preto

žalovaný, ako tvrdili v konaní , nebol oprávnený užívateľ, ani nájomca, a

vykonával právo ťažby na sporných nehnuteľnostiach bezdôvodne. Žalovaný ťažbu dreva

nepoprel, tvrdil, že ťažil oprávnene, na základe platných nájomných zmlúv, čím sa stal

oprávneným užívateľom a nájomcom. Nemá zato, že jeho konanie je protiprávne, nakoľko

všetko vykonával so súhlasom Obvodného lesného úradu, valného zhromaždenia, so

súhlasom zmluvy o združení, takže nemôže existovať protiprávny stav, ani majetková ujma.

Súd sa teda zaoberal aj nájomnými zmluvami predloženými v konaní (č. l.

416), ktoré boli uzatvorené podľa až a o nájme

poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností, a o nájme poľnohospodárskeho pozemku,

v ktorých sa mali dohodnúť, že predmetom nájomných zmlúv bude prenájom lesnej pôdy

nachádzajúcej sa v k. ú. . Tieto boli uzatvorené na dobu určitú od 1. 1. 2005

do 31. 12. 2010, niektoré z nich boli predĺžené do 31. 12. 2015. V nájomných zmluvách,

ktoré boli uzatvorené v roku 2005, sa v článku II. uvádza, že predmetom nájmu je

spoluvlastnícky podiel v lesných nehnuteľnostiach. V zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka „o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou

podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,

rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Z uvedeného teda vyplýva, že väčšina

nie je determinovaná počtom spoluvlastníkov, ale veľkosťou ich spoluvlastníckych podielov.

Žalovaný však ani v priebehu konania , ani v priebehu tohto konania súdu

nikdy nepreukázal, že by došlo k rozhodnutiu o hospodárení so spoločnou vecou

prostredníctvom väčšiny, nakoľko spoluvlastníci v čase uzatvorenia nájomných zmlúv

nemali založené združenie s právnou subjektivitou, a toto nehlasovalo väčšinou svojich

členov o prenechaní lesných pozemkov do užívania odporcovi na základe nájomných zmlúv.

Žalovaný mal uzatvorené individuálne nájomné zmluvy so spoluvlastníkmi

bez predchádzajúceho rozhodnutia väčšiny. Súd je teda toho názoru, že došlo k porušeniu

väčšinového princípu pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou nehnuteľnosťou,

od ktorého sa nemožno odchýliť, a pri rozhodovaní so spoločnou vecou môžu rozhodovať

spoluvlastníci iba väčšinou počítanou podľa spoluvlastníckych podielov. Z predloženého

znaleckého posudku vyplýva, že podiel žalobcov na spornej nehnuteľnosti

je najväčší, napriek tomu žalovaný nemal s nimi uzatvorené nájomné zmluvy, preto ide

zo strany žalovaného o neoprávnené hospodárenie s týmito nehnuteľnosťami, nakoľko

v zmysle nedošlo k väčšinovému rozhodnutiu spoluvlastníkov lesných

pozemkov, a v takejto veci nerozhodoval ani súd. Tým mal súd preukázané porušenie

právnej povinnosti zo strany žalovaného.“.

27. Pokiaľ išlo o výšku škody, okresný súd ju považoval za preukázanú „znaleckým

posudkom č. 20/2013 vo veci stanovenia hodnoty vyťaženej drevnej hmoty

v k.ú. , lesný porast a , ktorý vypočítal, že v roku 2008 bolo vyťažených

3 3 3

243 msmreka, 7 mbuka, čo je za celkovú cenu 6.014,84 €, v roku 2009 835 msmreka,

3 3

4 mbuka, čo je spolu 14.645,86 €, a v roku 2011 bolo vyťažených 341 msmreka

za sumu 15.866,73 €. Celkove teda suma za tieto roky 36.527,43 € pri podiele

podľa znaleckého posudku 171/992 je to suma 6.296,57 €. Znalec pritom

hodnotu vyťaženej drevnej hmoty stanovil prenásobením množstva vyťaženej drevnej hmoty

priemernými cenami, vyťažených surových kmeňov prevzatých zo Spravodajca národného

lesníckeho centra v Bratislave. Od týchto cien odrátal náklady na ťažbu a priblíženie.

Na ubezpečenie objektívnosti výšky uvedených nákladov boli prebraté údaje Štatistického

úradu SR ako priemerné údaje pre celé Slovensko. Táto podmienka objektívnosti sa

dodržala aj pri použití priemerných cien vyťažených surových kmeňov pre smrek a buk.

Podkladom pre stanovenie množstva vyťaženej drevnej hmoty boli údaje z lesnej

hospodárskej evidencie za jednotlivé roky 2008, 2009, ako aj 2011. Tento posudok

vychádzal z výmer podľa znaleckého posudku .“.

28. Keďže námietku sťažovateľa, že škoda za rok 2008, ako aj do 20. apríla 2009

je premlčaná podľa , pretože návrh na náhradu škody

bol podaný na okresnom súde až 20. apríla 2011, žalobcovia neuznali, keďže

si už v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. nárokovali náhradu

škody, ktorá vznikne konaním sťažovateľa a jej výška bude určená znaleckým posudkom,

okresný súd zo spisu sp. zn. považoval za preukázané, že „návrh bol podaný

dňa 24. 8. 2001, pričom rozsudočný návrh znel tak, že súd určuje, že žalovaný nie je

oprávneným užívateľom, ani nájomcom parcely číslo , preto je povinný zdržať sa

akýchkoľvek zásahov do pôdy a lesného porastu nachádzajúcich sa na parcele číslo

k.ú. , a zaplatiť žalobcom náhradu škody, ako bude špecifikovaná podľa

znaleckého posudku. Znalecký posudok na výšku podielov bol v tomto konaní vypracovaný

dňa 29. 1. 2009 znalcom . Uznesením -818 zo dňa 17. 9. 2012

súd zastavil konanie o určenie, že žalovaný je povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov

do pôdy a lesného porastu parcely číslo k. ú. , a o povinnosť nahradiť

škodu spôsobenú uvedenými zásahmi vo výške podľa znaleckého posudku z dôvodu

späťvzatia návrhu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 10. 2012. Súd má teda

zato, že nárok na náhradu škody v konaní nebol riadne uplatnený, keďže

v zmysle právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V zmysle judikatúry pri hodnotení,

kedy sa poškodený dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti

poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda iba možnosť dozvedieť sa o vzniknutej škode).

Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený sa dozvedel o majetkovej škode, ktorú

je možné vyčísliť v peniazoch, takže možno právo na jej náhradu uplatniť na súde.

Aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, nie je potrebné, aby poznal výšku škody

presne, postačuje, ak nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej

v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia v

súdnom konaní (rozsudok NS SR , rozsudky NS ČR ,

, , ). Z týchto judikátov teda vyplýva,

že subjektívna premlčacia doba sa začína odvíjať od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel

o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko

objektívne vyjadriť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde.

Poškodený sa teda dozvie o škode, akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno

odvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť približne

výšku škody v peniazoch, nie je potrebné rozsah škody poznať presne, napríklad na základe

odborného posudku. Pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje totiž aj orientačná,

približná znalosť rozsahu škody, čo vyplýva aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom

konaní, a definitívny záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. Súd mal teda

preukázané, že žalobcovia si návrhom v konaní zo dňa 24. 8. 2011 uplatnili

náhradu škody len všeobecne, žiadali určiť výšku náhrady škody podľa znaleckého posudku,

pričom napriek tomu, že v tomto konaní bol dňa 29. 1. 2009 vypracovaný znalecký posudok

na výšku podielov, nepredložili súdu do právoplatnosti uznesenia

-818 zo dňa 17. 9. 2012, ktorým bolo zastavené konanie o určenie, že odporca

je povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do pôdy a lesných porastov na parcele

číslo , a zároveň povinnosť nahradiť škodu spôsobenú uvedenými zásahmi vo výške

podľa znaleckého posudku, žiadne konkrétne, aj keď nepresné vyčíslenie škody. Znalecký

posudok na určenie výšky škody si dali vypracovať až dňa 25. 5. 2013, z ktorej

výšky škody vychádzal súd v tomto konaní. Žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi

zo dňa 16. 5. 2012 súdu uviedol, nakoľko býva priamo pod parcelami, takže denne pozeral

na ťažbu, že v roku 2008 bola ťažba vykonávaná v mesiacoch februári a marci, v roku 2009

začala presne 23. 6. 2009, keďže podávali odvolanie proti rozsudku OS Čadca

(konanie ), a v roku 2011 boli tri ťažby v januári, februári a v máji. Žalovaný,

ani jeho právny zástupca vo svojej výpovedi tieto mesiace nenamietali, preto súd má zato,

že ťažba v roku 2008 uskutočnená vo výške 1.036,83 € je premlčaná, avšak nakoľko právny

zástupca žalovaného namietal premlčanie len do 20. 4. 2009, a ťažba v roku 2009 začala

až 23. 6. 2009, súd priznal žalobcom náhradu za výrub drevnej hmoty za rok 2009

v sume 2.524,64 €, a za rok 2011 vo výške 2.735,09 €.

28. Príčinná súvislosť je jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti

za škodu, a znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah

príčiny a následku, táto musí byť bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

Súd mal z konania preukázané, že nehnuteľnosti užíval výlučne odporca

na základe sporných nájomných zmlúv, a aj ostatní 217-ti nájomcovia podali proti nemu

dňa 16. 12. 2010 na Okresný súd v Žiline žalobu o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu,

že nájomné zmluvy a ich dodatky uzatvorené medzi nimi a žalovaným, predmetom ktorých

je užívanie spoluvlastníckych podielov žalobcov sú neplatné. Aj keď

v dôsledku späťvzatia návrhov všetkých žalovaných, okrem žalovaného 149b, bolo konanie

zastavené, súd nebol oboznámený s dôvodom, pre ktorý títo žalobcovia zobrali návrh späť,

keďže nemal k dispozícii spis . Keďže spoluvlastnícky podiel žalobcov

je najväčší, a žalovaný nemal s nimi podpísané nájomné zmluvy, mal súd preukázané,

že žalovaný ich užíval bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho im vznikla škoda.

Pokiaľ právny zástupca žalovaného poukazoval na to, že právnemu predchodcovi žalobcov

chcel vyplatiť finančnú náhradu za jeho podiel, a on túto odmietol z dôvodu, že jeho podiel

je omnoho vyšší ako 2/108, súd je toho názoru, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní skutočne

preukázali, že ich podiel je najväčší z ostatných spoluvlastníkov, ktorý však žalovaný

neuznával, a náhradu odmietli z dôvodu, že bola neprimerane nízka.“.

29. Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru

ústavného súdu žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované

v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie

zo strany krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len

opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne

výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

31. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu

je udržateľný a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárny.

32. Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len

polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal

ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia

označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

33. Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

34. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

, ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery krajského

súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

prijať záver o porušení základného práva podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

35. Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ).

36. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018