Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MCdo/2/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A., bývajúcej v B., proti

žalovanej maloletej D., bývajúcej v B., zastúpenej zákonným zástupcom J., bývajúcim v B.,

o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

I. o d m i e t a mimoriadne dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006 sp. zn. ,

ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 13. júna 2006 č.k.

-29 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 031 Sk

s 12 % úrokom z omeškania zo sumy 181 Sk od 1. apríla 2004 do zaplatenia a s 10 %

úrokom zo sumy 850 Sk od 22. decembra 2005 do zaplatenia,

II. z r u š u j e výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006

sp. zn. , ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, ako i vo výroku, ktorým

bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa žalobou z 9. decembra 2005 domáhala na žalovanej vydania

bezdôvodného obohatenia v sume 9 635 Sk s príslušenstvom z titulu vynaložených nákladov

spojených s udržiavaním nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Š.

a zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m², zastavané

plochy a nádvoria vo výmere X. m² a ako parcela č. X./2 – rodinný dom súpisného čísla X.

(ďalej aj ako nehnuteľnosť), ktorých spoluvlastníčkou je žalovaná v rozsahu ¼.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 13. júna 2006 č.k. -29

žalobe čiastočne vyhovel a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 181 Sk s 12 % úrokom

z omeškania od 1. apríla 2004 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

v konaní mal preukázané, že účastníčky sú podielovými spoluvlastníčkami v žalobe označenej

nehnuteľnosti (žalobkyňa v podiele ¾ a žalovaná v podiele ¼), ktoré od roku 2002 užíva

výlučne žalobkyňa. Za dôvodný považoval len nárok žalobkyne vo výške 181 Sk, ktorá suma

predstavuje podiel žalovanej na dani z nehnuteľnosti za rok 2004 zaplatenou žalobkyňou.

Ostatné náklady na údržbu nehnuteľnosti uplatnených žalobkyňou spočívajúce v udržiavaní

trávnatého porastu, ošetrovaní stromov, vo výmene vchodových dverí nadzemného

poschodia, poistení domu, odpratávania snehu a upratovaní pivničných priestorov považoval

za bežné udržiavacie náklady spojené s užívaním predmetnej nehnuteľnosti, hodnotu ktorých

ani ich trvanie žalobkyňa naviac ani nepreukázala. Výrok o priznaní príslušenstva odôvodnil

ods. l, 2 a výrok o trovách konania ods. l

Na odvolanie žalobkyne proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá,

konal vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom zo 14. decembra 2006 sp. zn.

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanú zaviazal v lehote 3 dní

zaplatiť žalobkyni 1 031 Sk s 12 % úrokom zo sumy 181 Sk od 1. apríla 2004 do zaplatenia

a zo sumy 850 Sk s 10 % úrokom od 22. decembra 2005 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu

zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Preskúmaním veci

zistil, že účastníčky konania viaže spoluvlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti

a vzájomné práva a povinnosti zo spoluvlastníctva vyplývajúce (§ 139 a nasl. Občianskeho

zákonníka). Odvolací súd považoval za správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ

žalobu zamietol v časti vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti so zaplatenou poistkou

za rodinný dom na rok 2004, nakoľko ide o zmluvný vzťah žalobkyne s príslušnou

poisťovňou, ktorý sa žalovanej nedotýka. Takisto považoval za správne zamietnutie žaloby

v časti vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti s kosením trávy, odpratávaním snehu,

strihaním stromov, upratovaním pivníc a zhodne s prvostupňovým súdom považoval tieto

činnosti za bežnú údržbu domu, ktoré nesúvisia s kvalitou nehnuteľnosti, ale s kvalitou jej

užívania. Tak ako súd prvého stupňa považoval za podstatnú okolnosť to, že žalobkyňa ani

nepreukázala, že náklady, ktoré v tejto súvislosti vyčíslila, aj skutočne vynaložila. Odvolací

súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol aj v časti vydania

bezdôvodného obohatenia v súvislosti so zakúpením vchodových dverí a ich výmenou na

poschodí rodinného domu. Mal za to, že v danom prípade nejde o bežnú údržbu, preto žalobe

v tejto časti vyhovel, keď z preukázaných vynaložených nákladov žalobkyne vo výške

3 400 Sk zaviazal žalovanú (okrem súdom priznanej istiny 181 Sk s príslušenstvom) aj na

zaplatenie 850 Sk, ktorá suma zodpovedá jej ¼ spoluvlastníckeho podielu. O náhrade trov

konania rozhodol podľa

Na základe podnetu žalobkyne generálny prokurátor podal proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006 sp. zn. , ktorým zmenil

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 13. júna 2006 č.k. -29 tak, že

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 031 Sk s 12 % úrokom z omeškania zo sumy

181 Sk od 1. apríla 2004 do zaplatenia a s 10 % úrokom zo sumy 850 Sk od 22. decembra

2005 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu zamietol, mimoriadne dovolanie. Namietal, že súdy

pri rozhodovaní vychádzali z nepriliehavého výkladu pojmu hospodárenia so spoločnou

vecou, keď vyslovili, že žalobkyňou uvádzané vykonané činnosti považovali za bežné

udržiavacie práce, ktoré nespadajú pod hospodárenie so spoločnou vecou, lebo nesúvisia

s otázkou kvality spoločnej veci, ale len s kvalitou jej užívania. Poukázal na to, že všetky

aktivity spoluvlastníkov k spoločnej veci, pokiaľ sa nedotýkajú dispozičného práva s ňou,

spadajú po pojem „hospodárenie so spoločnou vecou“ v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, či ide o jej údržbu, opravu, úpravu, používanie a pod., bez ohľadu či medzi

spoluvlastníkmi ide o bežné alebo nie bežné veci. Ak sa o činnostiach vyplývajúcich zo

spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou nerozhodlo na základe dohody všetkých

spoluvlastníkov, rozhodujúci je tzv. majoritný princíp. Ak žalobkyňa o činnostiach

v súvislosti s ošetrovaním trávnatých porastov a stromov, odpratávaním snehu a upratovaním

spoločných priestorov v dome rozhodla ako majoritná spoluvlastníčka, a ak sa tieto činnosti

uskutočnili a smerovali k údržbe spoločnej nehnuteľnosti za účelom dosiahnutia, či udržania

stavu spôsobilého na užívanie, žalovaná mala povinnosť podieľať sa na nich v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukázal aj na to,

že odvolací sú pri hodnotení dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa neuviedol, prečo

pripísal zápornú pravdivostnú hodnotu všetkým žalobkyňou predneseným tvrdeniam ohľadne

rozsahu uskutočnených činností a ich peňažného ocenenia, keď výsluch žalobkyne nevykonal

a tak nemal procesný základ pre odlišné hodnotenie tvrdení žalobkyne od súdu prvého stupňa.

Na základe uvedeného dovolateľ dospel k záveru, že sú splnené predpoklady ustanovenia

a , preto navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec

vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa stotožnila s dôvodmi

uvedenými v mimoriadnom dovolaní.

Žalovaná sa prostredníctvom svojho zákonného zástupcu k mimoriadnemu dovolaniu

písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( )

generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), skúmal najskôr, či

mimoriadne dovolanie smeruje proti rozhodnutiam, ktoré môžu byť napadnuté týmto

opravným prostriedkom.

I. Mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia,

ktoré namieta účastník konania alebo osoba dotknutá týmto rozhodnutím alebo osoba

poškodená týmto rozhodnutím súdu ( ). V zmysle

generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací

súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov (§ 242 ods. 2). Bez podnetu je generálny

prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie v prípadoch uvedených v § 35 ods. 1 a 2

, a to aj vtedy, ak prokurátor do začatého konania nevstúpil ( ).

Z obsahu podnetu žalobkyne na podanie mimoriadneho dovolania z 26. januára 2007 vyplýva,

že žalobkyňa žiadala podať mimoriadne dovolanie výlučne len proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006 sp. zn. , ktorým

bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Keďže v prejednávanej veci nejde o prípad, na ktorý sa

vzťahujú ustanovenia a , bol generálny prokurátor Slovenskej republiky

viazaný rozsahom, v ktorom žalobkyňa žiadala podať mimoriadne dovolanie. Vzhľadom na to

dospel dovolací súd k záveru, že generálny prokurátor na podanie mimoriadneho dovolania

v časti, ktorou sa napáda rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2006

sp. zn. , ktorý bolo žalobe čo do sumy 1 031 Sk s príslušenstvom vyhovené,

nie je procesne oprávnený. Mimoriadne dovolanie preto v tejto časti odmietol podľa § 243i

ods. 2 v spojení s a

II. Vo zvyšnej časti, ktorou sa napáda rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 14. decembra 2006 sp. zn. vo výroku, ktorým bola žaloba vo

zvyšku zamietnutá, bol generálny prokurátor Slovenskej republiky oprávnený na podanie

tohto mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s ) preskúmal napadnutý výrok rozsudku

odvolacieho súdu v rozsahu podľa v spojení s a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je v tejto časti opodstatnené.

V zmysle ods. l mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací

súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne

( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s druhá

veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,

kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). Žiadna z týchto vád nebola v mimoriadnom dovolaní namietaná a ani nevyšla

najavo v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom aj na obsah mimoriadneho dovolania, ktorého

dôvodmi je viazaný ( v spojení s ) zaoberal

predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). Dovolací súd nezistil, že by konanie

odvolacieho súdu bolo takouto vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

postihnuté. Pokiaľ dovolateľ vyslovil nesúhlas s postupom súdov pri zisťovaní skutkového

stavu veci, s nevykonaním dôkazu, slúžiaceho podľa neho k verifikácii právne významnej

skutočnosti, ako i vyhodnotením vykonaných dôkazov, nejde o vadu, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by v takomto prípade naplňovala predpoklady

dovolacieho dôvodu podľa V sporovom konaní, o ktoré ide aj

v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednávacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky

potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď ) a sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná (viď ). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný

uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie

sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných

skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie

účastníkov konania. Taktiež nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom

nie je vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ktorá by

v takomto prípade naplňovala predpoklady dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/

Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa

už dôkazy nevykonávajú ( veta druhá ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu

súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.

V ďalšom sa preto dovolací súd zameral už len na posúdenie, či je opodstatnená

námietka dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

V danej veci je nesporné, že účastníčky konania sú podielovými spoluvlastníčkami

nehnuteľnosti, ktorej žalobkyňa je väčšinou spoluvlastníčkou (v podiele ¾) a žalovaná

menšinovou spoluvlastníčkou (v podiele ¼), ako i že žalobkyňa nehnuteľnosť od roku 2002

užíva výlučne sama. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v čase, keď spoločnú

nehnuteľnosť výlučne užívala, sama zabezpečovala činnosti smerujúce k udržiavaniu jej

funkčnosti v stave spôsobilom na užívanie a k ochrane pred jej prípadným znehodnotením.

Skutočnosť, že žalobkyňa tieto činnosti vykonávala, nepopierala ani samotná žalovaná, ktorá

len namietala podieľanie sa na týchto nákladoch, pretože ich považovala za úkony nad rámec

svojich spoluvlastníckych povinností, keďže išlo o nevyhnutné udržiavacie úkony, ktorých

náklady je povinná znášať žalobkyňa. V tomto smere konštatovanie odvolacieho súdu

o nevykonaní činností tak, ako ich žalobkyňa špecifikovala v žalobe, sa nezhoduje s obsahom

spisu.

V prejednávanom prípade zostalo sporným posúdenie otázky, či činnosti vykonávané

v spoločnej nehnuteľnosti výlučne žalobkyňou ako ošetrovanie stromových a trávnatých

porastov (kosenie, strihanie), odpratávanie snehu ako i čistenie priestorov (pivnice), ktoré

žalobkyňa výlučne neužívala, treba považovať za hospodárenie so spoločnou vecou v zmysle

.

Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov (§ 136 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach

a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1

). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení

a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne ( ).

O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa

veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,

rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd ( ).

Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby

o zmene rozhodol súd ( ).

Podľa ods. l kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením

bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451

ods. 2 ).

Spoluvlastnícky podiel (v zmysle ustanovenia ods. l )

nie je len mierou účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci, ale tiež určuje rozsah práv

a povinností jednotlivých spoluvlastníkov za trvania spoluvlastníckeho vzťahu ako i po jeho

skončení. To sa vzťahuje aj na práva a povinnosti súvisiace s hospodárením so spoločnou

vecou.

Za hospodárenie so spoločnou vecou je treba považovať mimo iného údržbu spoločnej

veci, jej opravu, úpravu a všetky opatrenia, slúžiace k zachovaniu podstaty a udržiavaniu

spoločnej veci v stave spôsobilom jej účelu, priebežnému zachovaniu jej funkčnosti

a k ochrane spôsobom obvyklým v danom čase tak, aby vyhovovala štandartným

požiadavkám súčasného spôsobu života a aby sa hodnota spoločnej veci neznižovala

rýchlejšie než zodpovedá prirodzenému opotrebeniu. V prípade, ak nebolo rozhodnuté

v zmysle o tom, aký náklad a v akej výške má byť

vynaložený do spoločnej veci, menšinový spoluvlastník má povinnosť podieľať sa na

vynaložených nákladoch z titulu bezdôvodného obohatenia ( )

vo výške danej podielom na nákladoch zodpovedajúcich jeho spoluvlastníckemu podielu

k spoločnej veci.

V konaní na nižších stupňoch bolo preukázané, že nebolo podielovými

spoluvlastníčkami rozhodnuté v zmysle o tom, aký

náklad a v akej výške má byť vynaložený do spoločnej veci. V tejto súvislosti dovolací súd

názor generálneho prokurátora Slovenskej republiky, že v prípade, ak sa nerozhodlo na

základe dohody dvoch spoluvlastníkov, rozhodujúca je vôľa väčšinového spoluvlastníka

a menšinový spoluvlastník sa musí podrobiť rozhodnutiu väčšinového spoluvlastníka,

nepovažuje za úplný, ktorý by komplexne posudzoval problematiku rozhodovania podľa

, i keď s následným jeho záverom o povinnosti

menšinového spoluvlastníka na podieľaní sa na nákladoch z titulu bezdôvodného obohatenia,

sa zhoduje. Preto dovolací súd k tejto otázke dopĺňa, že ustanovenie § 139 ods. 2

pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so

spoločnou vecou nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru ani uskutočnenie formálneho

hlasovacieho aktu a pre samotné rozhodnutie nepredpisuje žiadnu obligatórnu (napríklad

písomnú) formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie

predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou

niektorého spoluvlastníka a že sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci

spoluvlastníci (viď slová "rozhodujú spoluvlastníci"). To v plnom rozsahu platí aj v prípade

spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorom veľkosť spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému

spoluvlastníkovi také dominantné postavenie, ktoré mu pri rozhodovaní napokon vždy

umožní presadiť svoju vôľu aj proti vôli ostatných spoluvlastníkov (v prejednávanej veci ide

o takýto prípad, lebo žalovanej patrí spoluvlastnícky podiel ¼ a žalobkyni podiel ¾). Pokiaľ

by ale o niektorej záležitosti spadajúcej pod hospodárenie so spoločnou vecou rozhodol sám

väčšinový spoluvlastník bez toho, aby dal menšinovému spoluvlastníkovi možnosť zúčastniť

sa na procese rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj názor, zostalo by rozhodnutie väčšinového

spoluvlastníka (hoci aj výrazne dominujúceho) len rozhodnutím jedného spoluvlastníka.

Prijaté rozhodnutie by nebolo možné považovať za rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by

ani o rozhodnutie "väčšiny" v zmysle a takéto

rozhodnutie nemožno považovať za platné. Každý spoluvlastník má (bez ohľadu na výšku

jeho spoluvlastníckeho podielu) právo zúčastňovať sa na procese vytvárania kolektívnej vôle

spoluvlastníkov a prijímania ich rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2

), i keď miera právnej a faktickej možnosti určitého spoluvlastníka

ovplyvniť tento proces je limitovaná výškou jemu patriaceho spoluvlastníckeho podielu

( ) a v niektorom konkrétnom právnom vzťahu (najmä

s dominantným postavením väčšinového spoluvlastníka) môže byť nepatrná. V prípade, ak

nebolo takýmto vyššie uvedeným postupom a spôsobom rozhodnuté, povinnosť menšinového

spoluvlastníka podieľať sa na vynaložených nákladoch vyplýva z titulu bezdôvodného

obohatenia v zmysle .

Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené predpoklady platnosti rozhodnutia

o hospodárení so spoločnou vecou a povinnosti menšinového spoluvlastníka prispieť na

náklady vynaložené na spoločnú vec, zhodne s názorom generálneho prokurátora nepovažuje

rozhodnutie odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky pojmu hospodárenia so spoločnou

vecou a rozdelenie činnosti na „bežnú“ údržbu a „nie bežnú“ údržbu za správne. Ako už bolo

konštatované vyššie za hospodárenie so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka treba považovať všetky činnosti spoluvlastníka, ktoré boli vykonané za účelom

zabezpečenia a udržiavania spoločnej veci v stave spôsobilom na užívanie, jej funkčnosti

a ochrany a zamedzujúce poklesu kvality a hodnoty spoločnej vecí. Za takéto činnosti

(údržbu) treba považovať aj ošetrovanie stromových a trávnatých porastov (kosenie,

strihanie), odpratávanie snehu ako i čistenie priestorov (pivnice), ktoré žalobkyňa výlučne

neužívala. Tieto činnosti totiž nesúvisia len s kvalitou užívania nehnuteľnosti ako sa mylne

domnieva odvolací súd, ale ich (pravidelné) nevykonávanie ovplyvňuje funkčnosť

nehnuteľnosti, jej účel a v neposlednom rade spôsobuje aj znehodnocovanie nehnuteľnosti.

Udržiavanie spoločnej veci totiž patrí k povinnostiam všetkých spoluvlastníkov a každý

z nich má povinnosť podieľať sa na vynaložených nákladoch vo výške danej podielom na

nákladoch zodpovedajúcich spoluvlastníckemu podielu k spoločnej veci. Keďže uvedené

činnosti vykonávala žalobkyňa sama, dovolací súd súhlasí aj s názorom generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, že v danom prípade pri určovaní výšky nároku prichádza

do úvahy aj možnosť použitia

Dovolací súd na záver považuje za potrebné poznamenať, že do okruhu vyššie

uvedených činností a pod pojem hospodárenia so spoločnou vecou nemožno zahrnúť náklady

vynaložené žalobkyňou v súvislosti s uzavretím poistenej zmluvy týkajúcej sa poistenia

rodinného domu, a to vzhľadom na špecifický zmluvný charakter tohto poistného vzťahu.

Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré

nezodpovedajú právnemu posúdeniu veci považovanému dovolacím súdom za správne,

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku

žalobu zamietol zrušil ( ods. l v spojení s ) a vec vrátil

Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júla 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková