Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 119/2018
PDF · 327.09 KB
No categories available
IV. ÚS 119/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , ,
, ,
a ,
zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 105/2015
a jeho rozsudkom z 28. júna 2017 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 S 16/2014 a jeho rozsudkom z 27. marca 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“),
, (ďalej len
„sťažovateľ v 3. rade“), a ,
(ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“, spolu ďalej
aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35
ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 52 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžso 105/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom
z 28. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 16/2014
(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 27. marca 2015
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka
(ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) vydala 22. augusta 2013 rozhodnutie
č. 87865-1/2013-KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa –
, , miesto podnikania (ďalej len
„zamestnávateľ“), 31. júla 2013 podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“).
Pobočka Sociálnej poisťovne vydala 22. augusta 2013 rozhodnutie č. 87911-1/2013-
KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
u zamestnávateľa 31. júla 2012 podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
Pobočka Sociálnej poisťovne vydala 20. augusta 2013 rozhodnutie č. 87328-1/2013-
KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi vo 4. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
u zamestnávateľa 6. mája 2013 podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
Proti rozhodnutiam pobočky Sociálnej poisťovne podali sťažovatelia odvolania.
Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie Sociálnej poisťovne“) rozhodnutím
č. 14506-2/2014-BA zo 16. januára 2014 zamietla odvolanie sťažovateľa v 1. rade
a sťažovateľa v 2. rade a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne
správne. Ústredie Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. 14585-2/2014-BA z 21. januára 2014
zamietlo odvolanie sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 3. rade a rozhodnutie pobočky
Sociálnej poisťovne potvrdilo ako vecne správne. Ústredie Sociálnej poisťovne
rozhodnutím č. 15327-2/2014-BA z 10. februára 2014 zamietlo odvolanie sťažovateľa v 1.
rade a sťažovateľa vo 4. rade a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdilo ako
vecne správne
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa v 1. rade
o preskúmanie rozhodnutí ústredia Sociálnej poisťovne v celom rozsahu zamietnutá.
Krajský súd žalobe sťažovateľov v 2. až vo 4. rade vyhovel a zrušil príslušné rozhodnutia
ústredia Sociálnej poisťovne v spojení s rozhodnutiami pobočky Sociálnej poisťovne. Proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade rozsudok
krajského súdu o zamietnutí žaloby potvrdil. Najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľom
v 2. až vo 4. rade rozsudok krajského súdu vo výroku o zrušení rozhodnutí ústredia
Sociálnej poisťovne a o vrátení veci zmenil tak, že konanie zastavil. Odvolania
sťažovateľov v 2. až vo 4. rade odmietol.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, keď poukazujú na priložené rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo
a právne podobných veciach, v ktorých bol zaujatý iný právny názor. Uvádzajú:
„Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho
zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia
skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštančnosti
administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej
správy, a to s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.
V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa
jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobe porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom
II, III a IV Krajský súd v Prešove konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav veci.
Okrem toho sa Krajský súd v Prešove vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam
sťažovateľa I a k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa sťažovatelia
nestotožňujú.
Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
9 Sžso 90/2015 zo dňa 14. 12. 2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle
ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú sťažovatelia.“
Sťažovatelia ďalej namietajú aj nedostatočne zistený skutkový stav veci
a neoprávnené presúvanie dôkazného bremena na účastníkov administratívneho konania
s touto argumentáciou:
«Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom
zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného
stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna
poisťovňa, ústredie).
Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR
vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní,
ako aj v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich
argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov
ako účastníkov administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností,
ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej.
Navyše aj na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým
správnym orgánom.
Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať
namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom
súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného
v administratívnom konaní.
V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú
náplň zamestnania sťažovateľov II až IV. Sťažovatelia II až IV totiž vykonávajú roznos
letákov, ktoré si preberajú v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti
letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.
Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v ...
Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu
však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania,
nevyžiadal si od sťažovateľa I ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľov
II až IV ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľov II až IV na území
Slovenskej republiky...»
Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukazujú na viaceré rozhodnutia krajského
súdu a najvyššieho súdu v obdobných právnych veciach a na rozdielnosť postupu krajského
súdu v ich veci.
Sťažovatelia ďalej namietajú retroaktivitu rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne
a prejudikavanie rozhodnutia zo strany správneho orgánu, pretože
«... Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ I
je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až v roku 2014,
čím výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.
Sťažovatelia majú ďalej za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo taktiež k „akceptovaniu“ nezákonného
retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy.
Sociálna poisťovňa, ústredie je orgánom verejnej správy, ktorý môže konať
iba v medziach zákona. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie,
resp. pobočka Sociálnej poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne
o právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum
jeho vydania.»
Súčasťou sťažnosti je aj námietka nedodržania zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia a nezákonnosti kontroly vykonanej správnym orgánom:
„Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v administratívnom
konaní poukazujú sťažovatelia na to, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne bolo
vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z., nakoľko nebolo
vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp.
registračného listu zo strany sťažovateľov.
... avšak zo strany Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR táto
argumentácia sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dôvodná, resp. ako postačujúca
pre zrušenie príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Sociálna poisťovňa je... oprávnená podľa ustanovenia § 242 ods. 1
zák. č. 461/2003 Z. z. vykonávať kontrolnú činnosť iba na preverenie plnenia povinností
ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. a nie na preverenie výkonu podnikateľskej
či zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Kontrolu na preverenie reálneho
výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa
nezistil žiadne nedostatky.
Na preukázanie tejto argumentácie, ktorú ani Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd
SR nevzhliadli ako opodstatnenú, sťažovatelia bezprostredne poukazujú na rozhodnutie
žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29. 01. 2014..., v ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie
výslovne konštatuje, že Sociálna poisťovňa, ústredie ani jej organizačné zložky
nie sú oprávnené vstupovať do pracovno-právnych vzťahov a výkon činnosti príslušných
subjektov je oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce.“
K namietanému porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia
v sťažnosti uvádzajú:
„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov ,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu
vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha
slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancom sťažovateľa I uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom II a IV
ako občanom , hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej poisťovne, ústredie
preukázaný reálny výkon práce.
Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia vidia aj v tom,
že na území Slovenskej republiky pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon činnosti
nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné
predpokladať, že Sociálna poisťovňa doposiaľ u žiadneho iného zamestnávateľa, s
výnimkou zamestnávateľov, nevykonala v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom
práce kontrolu reálneho výkonu činnosti...
Sťažovatelia sa... zákonom ustanoveným postupom domáhali svojich práv
na príslušnom súde (v správnom súdnictve), riadne preukázali jednotlivé skutočnosti,
na podklade ktorých bolo na mieste prijatie záveru o porušení zákona zo strany orgánov
verejnej správy, no Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd SR ich tvrdenia nevyhodnotili
ako dôvodné a rozhodnutia orgánov verejnej správy ponechali v platnosti.“
Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, porušenie čl. 52 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší
a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľom prizná finančné
zadosťučinenie každému v sume po 10 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 52 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho
rozsudkom z 27. marca 2015
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie
(čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ich sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudkom z 28. júna 2017
Vo všeobecnosti sťažovatelia argumentujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu im nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil nimi vytýkané
pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav, neoprávnený presun
dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého zaobchádzania, postup
správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa názoru sťažovateľov
vyvolali potrebu zrušenia rozhodnutí správnych orgánov preskúmavaných v správnom
súdnictve.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je
zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva,
že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie
je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť
každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny
prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku –
ktorý bolo potrebné aplikovať v prejednávanej veci – v zmysle ktorých je úlohou
(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil
dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti
s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu bol vydaný s prihliadnutím na uvedené osobitosti správneho súdnictva
a či sú jeho závery zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
K odvolaniu sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
„Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aktívne legitimovanou
na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt
nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom
na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie
žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže
súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa § 247 a nasl. O. s. p. môže podať len ten,
kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.
V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov
súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby
je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv,
ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.
Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných
lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil
so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesne aktívne legitimovanou osobou
Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca
nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade
zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcov v 2. až v 4. rade – zamestnancov),
ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu
v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi
v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd žiadny zásah
do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3
veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,
v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“
K odvolaniu sťažovateľov v 2. až vo 4. rade najvyšší súd v napadnutom rozsudku
uviedol:
„Pokiaľ ide o odvolania žalobcov v 2., v 3. a v 4. rade proti trovám konania,
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, dospel k záveru, že ich odvolania je
potrebné odmietnuť.
V zmysle § 250 ods. 1 O. s. p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby boli
podané len žalobcom v 1. rade.
Žalobcovia v 2. až v 4. rade, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov, žaloby
nepodali - do konania bol len pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné
na nich ako na účastníkov pribratých do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho
súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania,
ustanovenie § 92 ods. 1 O. s. p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv
na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý
v uznesení o pribratí účastníkov nesprávne odkázal na § 92 ods. 1 O. s. p.
Ustanovenie § 250 ods. 1 O. s. p. je vo vzťahu k pribraným účastníkom konania
potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov byť
informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená
prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Žalobcovia
v 2. až v 4. rade boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci a ako účastníci
správnych konaní mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých rozhodnutí
žalovanej. Keďže odvolatelia – žalobcovia v 2. až v 4. rade môžu mať v konaní podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku iba postavenie pribratých účastníkov
konania, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania. Na základe uvedeného
odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. odvolania podané
proti rozsudku krajského súdu účastníkmi označenými ako žalobcovia v 2., v 3. a v 4. rade –
pribratými účastníkmi konania odmietol. Z tohto dôvodu žalobcom v 2., v 3. a v 4. rade –
pribratým účastníkom (krajským súdom označeným ako žalobcovia) nevzniklo ani právo
na náhradu trov konania.
Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že rozhodnutia žalovanej
neboli doručené priamo adresátom – žalobcom v 2., v 3. a v 4. rade, ale prevzali ich iné
osoby. Krajský súd považoval za neúčelné a nehospodárne opätovne ukladať žalovanej
doručovať tieto rozhodnutia žalobcom v 2. až v 4. rade, ktorí sa, síce nie zákonom
stanoveným spôsobom, ale o obsahu rozhodnutia dozvedeli. Žaloby žalobcov
v 2., v 3. a v 4. rade považoval za podané v zákonom stanovenej lehote a na ich základe
rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami správneho orgánu zrušil
a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcom
v 2. až v 4. rade nestotožnil.
Žalobcovia v 2. až v 4. rade poverili advokáta JUDr. Dušana Remetu zastupovaním
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej. Na pojednávaní konanom
na krajskom súde v tejto právnej veci, ktorého sa právny zástupca žalobcov zúčastnil,
netvrdili, že by im rozhodnutia žalovanej vôbec neboli doručené (nežiadali ani, aby súd
nariadil ich doručenie), resp. nespochybňovali, že by o ňom dovtedy nemali vedomosť.
Z celého predloženého spisového materiálu tiež nevyplýva, že by žalobcovia
v 2., v 3. a v 4. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský súd ,
a označoval ako žalobcov v 2. až v 4. rade, s poukazom na to,
že na návrh pripustil ich vstup do konania na strane žalobcov podľa § 92 ods. 1 O. s. p.,
ide stále o pribratých účastníkov. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť,
že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety druhej O. s. p.)
nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 O. s. p., ktorého použitie v správnom súdnictve nie je
možné.
a , krajským
súdom nesprávne označovaní ako žalobcovia v 2., v 3. a v 4. rade (ktoré označenie odvolací
súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia
nemenil), boli do konania pribratí uznesením krajského súdu, a je preto potrebné na nich
tak aj nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu
k , a
, ktorí žaloby na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodali, táto okolnosť
predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom
štádiu konania. Pretože , a
žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej nepodali, musel odvolací
súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí žalovanej a vrátenia
veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť.“
S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,
že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený
na subjektívnych právach, a preto nebol hmotnoprávne aktívne legitimovaný na podanie
správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, je ústavne akceptovateľný
a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod do napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom základných práv
garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s námietkami
sťažovateľa v 1. rade po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva,
že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa v 1. rade riadne zaoberal, že príslušné právne normy
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri
svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným
spôsobom odôvodnil a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa
v 1. rade poskytol náležitú odpoveď. Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru,
že najvyšší súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľa
v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani jeho právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jeho sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež považuje za vhodné uviesť,
že nie je pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,
resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje
len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu
situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva
v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre
opakovane pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje plénu najvyššieho súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), ktorému okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).
Pokiaľ ide o právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa sťažovateľov
v 2. až vo 4. rade, podľa ktorých boli títo pribratými účastníkmi podľa druhej vety § 250
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v dôsledku absencie žaloby o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov najvyšší súd konanie vo vzťahu k nim zastavil
a ich odvolania proti výroku o trovách konania v napadnutom rozsudku krajského súdu
odmietol, ústavný súd konštatuje, že tieto právne závery nepovažuje za arbitrárne, najvyšší
súd ich primerane odôvodnil, takto nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov v 2. až vo 4. rade odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd v tomto smere poukazuje navyše aj na to, že sťažovatelia
v 2. až vo 4. rade v odôvodnení sťažnosti priamo nepolemizujú s uvedenými právnymi
závermi najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu pritom nie je, aby nedostatočnú procesnú
aktivitu sťažovateľov v 2. až vo 4. rade – zastúpených kvalifikovaným právnym zástupcom
– vyvažoval tým, že by si sám „domýšľal“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť
záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd už uviedol, že popri uvedení petitu je ďalšou
povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie
opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú
ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti
obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok
odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08,
IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014). Vychádzajúc z absencie akejkoľvek argumentácie
v sťažnosti týkajúcej sa právnych záverov najvyššieho súdu, ktoré boli podkladom
pre výrok o zastavení konania v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a odmietnutí
odvolaní, sťažnosť sťažovateľov v 2. až vo 4. rade bolo možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho
rozsudkom z 28. júna 2017
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
V súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich
základných práv podľa 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 52 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 28. júna 2017
V súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné
ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.
Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že čl. 52 ods. 2 ústavy
má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý
sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy,
a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže
predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 52 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením
konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd
nedospel k záveru o porušení žiadneho zo sťažovateľmi označených základných práv
garantovaných ústavou, resp. dohovorom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 52
ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2018