Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

, ,

a ,

zastúpených advokátom

JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie základných

práv podľa , , , a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenie postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. júna 2017 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. októbra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“),

, (ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“), a ,

(ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“, spolu ďalej

aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1, , a a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom

z 28. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 27. marca 2015

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka

(ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) vydala 22. augusta 2013 rozhodnutie

č. 87865-1/2013-KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade zaniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa –

, , miesto podnikania (ďalej len

„zamestnávateľ“), 31. júla 2013 podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Pobočka Sociálnej poisťovne vydala 22. augusta 2013 rozhodnutie č. 87911-1/2013-

KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi

u zamestnávateľa 31. júla 2012 podľa

Pobočka Sociálnej poisťovne vydala 20. augusta 2013 rozhodnutie č. 87328-1/2013-

KEM, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi vo 4. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi

u zamestnávateľa 6. mája 2013 podľa

Proti rozhodnutiam pobočky Sociálnej poisťovne podali sťažovatelia odvolania.

Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie Sociálnej poisťovne“) rozhodnutím

č. 14506-2/2014-BA zo 16. januára 2014 zamietla odvolanie sťažovateľa v 1. rade

a sťažovateľa v 2. rade a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne

správne. Ústredie Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. 14585-2/2014-BA z 21. januára 2014

zamietlo odvolanie sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 3. rade a rozhodnutie pobočky

Sociálnej poisťovne potvrdilo ako vecne správne. Ústredie Sociálnej poisťovne

rozhodnutím č. 15327-2/2014-BA z 10. februára 2014 zamietlo odvolanie sťažovateľa v 1.

rade a sťažovateľa vo 4. rade a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdilo ako

vecne správne

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa v 1. rade

o preskúmanie rozhodnutí ústredia Sociálnej poisťovne v celom rozsahu zamietnutá.

Krajský súd žalobe sťažovateľov v 2. až vo 4. rade vyhovel a zrušil príslušné rozhodnutia

ústredia Sociálnej poisťovne v spojení s rozhodnutiami pobočky Sociálnej poisťovne. Proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade rozsudok

krajského súdu o zamietnutí žaloby potvrdil. Najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľom

v 2. až vo 4. rade rozsudok krajského súdu vo výroku o zrušení rozhodnutí ústredia

Sociálnej poisťovne a o vrátení veci zmenil tak, že konanie zastavil. Odvolania

sťažovateľov v 2. až vo 4. rade odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie právnej istoty a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, keď poukazujú na priložené rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo

a právne podobných veciach, v ktorých bol zaujatý iný právny názor. Uvádzajú:

„Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho

zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia

skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštančnosti

administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej

správy, a to s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobe porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom

II, III a IV Krajský súd v Prešove konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Okrem toho sa Krajský súd v Prešove vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam

sťažovateľa I a k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa sťažovatelia

nestotožňujú.

Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 14. 12. 2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia.“

Sťažovatelia ďalej namietajú aj nedostatočne zistený skutkový stav veci

a neoprávnené presúvanie dôkazného bremena na účastníkov administratívneho konania

s touto argumentáciou:

«Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom

zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného

stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna

poisťovňa, ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní,

ako aj v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich

argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov

ako účastníkov administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností,

ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej.

Navyše aj na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým

správnym orgánom.

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom

súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného

v administratívnom konaní.

V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú

náplň zamestnania sťažovateľov II až IV. Sťažovatelia II až IV totiž vykonávajú roznos

letákov, ktoré si preberajú v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti

letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.

Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v ...

Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu

však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania,

nevyžiadal si od sťažovateľa I ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľov

II až IV ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľov II až IV na území

Slovenskej republiky...»

Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukazujú na viaceré rozhodnutia krajského

súdu a najvyššieho súdu v obdobných právnych veciach a na rozdielnosť postupu krajského

súdu v ich veci.

Sťažovatelia ďalej namietajú retroaktivitu rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne

a prejudikavanie rozhodnutia zo strany správneho orgánu, pretože

«... Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ I

je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až v roku 2014,

čím výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia majú ďalej za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo taktiež k „akceptovaniu“ nezákonného

retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy.

Sociálna poisťovňa, ústredie je orgánom verejnej správy, ktorý môže konať

iba v medziach zákona. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie,

resp. pobočka Sociálnej poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne

o právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum

jeho vydania.»

Súčasťou sťažnosti je aj námietka nedodržania zákonnej lehoty na vydanie

rozhodnutia a nezákonnosti kontroly vykonanej správnym orgánom:

„Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v administratívnom

konaní poukazujú sťažovatelia na to, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne bolo

vydané v rozpore s ustanovením , , nakoľko nebolo

vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp.

registračného listu zo strany sťažovateľov.

... avšak zo strany Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR táto

argumentácia sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dôvodná, resp. ako postačujúca

pre zrušenie príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Sociálna poisťovňa je... oprávnená podľa ustanovenia § 242 ods. 1

vykonávať kontrolnú činnosť iba na preverenie plnenia povinností

ustanovených a nie na preverenie výkonu podnikateľskej

či zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Kontrolu na preverenie reálneho

výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa

nezistil žiadne nedostatky.

Na preukázanie tejto argumentácie, ktorú ani Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd

SR nevzhliadli ako opodstatnenú, sťažovatelia bezprostredne poukazujú na rozhodnutie

žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29. 01. 2014..., v ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie

výslovne konštatuje, že Sociálna poisťovňa, ústredie ani jej organizačné zložky

nie sú oprávnené vstupovať do pracovno-právnych vzťahov a výkon činnosti príslušných

subjektov je oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce.“

K namietanému porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia

v sťažnosti uvádzajú:

„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov ,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu

vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha

slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

zamestnancom sťažovateľa I uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom II a IV

ako občanom , hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej poisťovne, ústredie

preukázaný reálny výkon práce.

Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia vidia aj v tom,

že na území Slovenskej republiky pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon činnosti

nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné

predpokladať, že Sociálna poisťovňa doposiaľ u žiadneho iného zamestnávateľa, s

výnimkou zamestnávateľov, nevykonala v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom

práce kontrolu reálneho výkonu činnosti...

Sťažovatelia sa... zákonom ustanoveným postupom domáhali svojich práv

na príslušnom súde (v správnom súdnictve), riadne preukázali jednotlivé skutočnosti,

na podklade ktorých bolo na mieste prijatie záveru o porušení zákona zo strany orgánov

verejnej správy, no Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd SR ich tvrdenia nevyhodnotili

ako dôvodné a rozhodnutia orgánov verejnej správy ponechali v platnosti.“

Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich

základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1

a 2 , porušenie a práva zaručeného v dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší

a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľom prizná finančné

zadosťučinenie každému v sume po 10 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

, a a 2 , práva podľa dohovoru

a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

rozsudkom z 27. marca 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie

(čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ich sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudkom z 28. júna 2017

Vo všeobecnosti sťažovatelia argumentujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu im nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil nimi vytýkané

pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav, neoprávnený presun

dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého zaobchádzania, postup

správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa názoru sťažovateľov

vyvolali potrebu zrušenia rozhodnutí správnych orgánov preskúmavaných v správnom

súdnictve.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z už citovaného totiž vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie

je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 tvorí predovšetkým garantovaná možnosť

každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny

prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti –

ktorý bolo potrebné aplikovať v prejednávanej veci – v zmysle ktorých je úlohou

(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil

dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti

s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu bol vydaný s prihliadnutím na uvedené osobitosti správneho súdnictva

a či sú jeho závery zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

K odvolaniu sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Podľa aktívne legitimovanou

na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt

nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom

na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie

žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho

orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže

súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa a nasl. môže podať len ten,

kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.

V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov

súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby

je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv,

ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.

Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných

lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil

so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesne aktívne legitimovanou osobou

v zmysle

Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca

nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade

zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich

subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcov v 2. až v 4. rade – zamestnancov),

ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu

v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi

v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd žiadny zásah

do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej

sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3

veta druhá v spojení s potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,

v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“

K odvolaniu sťažovateľov v 2. až vo 4. rade najvyšší súd v napadnutom rozsudku

uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolania žalobcov v 2., v 3. a v 4. rade proti trovám konania,

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, dospel k záveru, že ich odvolania je

potrebné odmietnuť.

V zmysle sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby boli

podané len žalobcom v 1. rade.

Žalobcovia v 2. až v 4. rade, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov, žaloby

nepodali - do konania bol len pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné

na nich ako na účastníkov pribratých do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho

súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania,

ustanovenie nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv

na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý

v uznesení o pribratí účastníkov nesprávne odkázal na

Ustanovenie je vo vzťahu k pribraným účastníkom konania

potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov byť

informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená

prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Žalobcovia

v 2. až v 4. rade boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci a ako účastníci

správnych konaní mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých rozhodnutí

žalovanej. Keďže odvolatelia – žalobcovia v 2. až v 4. rade môžu mať v konaní podľa druhej

hlavy piatej časti iba postavenie pribratých účastníkov

konania, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania. Na základe uvedeného

odvolací súd podľa v spojení s odvolania podané

proti rozsudku krajského súdu účastníkmi označenými ako žalobcovia v 2., v 3. a v 4. rade –

pribratými účastníkmi konania odmietol. Z tohto dôvodu žalobcom v 2., v 3. a v 4. rade –

pribratým účastníkom (krajským súdom označeným ako žalobcovia) nevzniklo ani právo

na náhradu trov konania.

Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že rozhodnutia žalovanej

neboli doručené priamo adresátom – žalobcom v 2., v 3. a v 4. rade, ale prevzali ich iné

osoby. Krajský súd považoval za neúčelné a nehospodárne opätovne ukladať žalovanej

doručovať tieto rozhodnutia žalobcom v 2. až v 4. rade, ktorí sa, síce nie zákonom

stanoveným spôsobom, ale o obsahu rozhodnutia dozvedeli. Žaloby žalobcov

v 2., v 3. a v 4. rade považoval za podané v zákonom stanovenej lehote a na ich základe

rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami správneho orgánu zrušil

a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcom

v 2. až v 4. rade nestotožnil.

Žalobcovia v 2. až v 4. rade poverili advokáta JUDr. Dušana Remetu zastupovaním

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej. Na pojednávaní konanom

na krajskom súde v tejto právnej veci, ktorého sa právny zástupca žalobcov zúčastnil,

netvrdili, že by im rozhodnutia žalovanej vôbec neboli doručené (nežiadali ani, aby súd

nariadil ich doručenie), resp. nespochybňovali, že by o ňom dovtedy nemali vedomosť.

Z celého predloženého spisového materiálu tiež nevyplýva, že by žalobcovia

v 2., v 3. a v 4. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho právneho

zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský súd ,

a označoval ako žalobcov v 2. až v 4. rade, s poukazom na to,

že na návrh pripustil ich vstup do konania na strane žalobcov podľa ,

ide stále o pribratých účastníkov. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť,

že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy ( vety druhej )

nesprávne aplikoval , ktorého použitie v správnom súdnictve nie je

možné.

a , krajským

súdom nesprávne označovaní ako žalobcovia v 2., v 3. a v 4. rade (ktoré označenie odvolací

súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia

nemenil), boli do konania pribratí uznesením krajského súdu, a je preto potrebné na nich

tak aj nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu

k , a

, ktorí žaloby na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodali, táto okolnosť

predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom

štádiu konania. Pretože , a

žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej nepodali, musel odvolací

súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí žalovanej a vrátenia

veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť.“

S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,

že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený

na subjektívnych právach, a preto nebol hmotnoprávne aktívne legitimovaný na podanie

správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, je ústavne akceptovateľný

a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod do napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom základných práv

garantovaných a 2 a obsahom práva zaručeného dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s námietkami

sťažovateľa v 1. rade po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva,

že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa v 1. rade riadne zaoberal, že príslušné právne normy

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri

svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným

spôsobom odôvodnil a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa

v 1. rade poskytol náležitú odpoveď. Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru,

že najvyšší súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľa

v 1. rade na súdnu ochranu podľa a 2 a ani jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jeho sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež považuje za vhodné uviesť,

že nie je pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,

resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje

len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu

situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva

v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre

opakovane pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje plénu najvyššieho súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), ktorému okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. ).

Pokiaľ ide o právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa sťažovateľov

v 2. až vo 4. rade, podľa ktorých boli títo pribratými účastníkmi podľa druhej vety § 250

ods. 1 a v dôsledku absencie žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov najvyšší súd konanie vo vzťahu k nim zastavil

a ich odvolania proti výroku o trovách konania v napadnutom rozsudku krajského súdu

odmietol, ústavný súd konštatuje, že tieto právne závery nepovažuje za arbitrárne, najvyšší

súd ich primerane odôvodnil, takto nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov v 2. až vo 4. rade odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje navyše aj na to, že sťažovatelia

v 2. až vo 4. rade v odôvodnení sťažnosti priamo nepolemizujú s uvedenými právnymi

závermi najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu pritom nie je, aby nedostatočnú procesnú

aktivitu sťažovateľov v 2. až vo 4. rade – zastúpených kvalifikovaným právnym zástupcom

– vyvažoval tým, že by si sám „domýšľal“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť

záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd už uviedol, že popri uvedení petitu je ďalšou

povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie

opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú

ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti

obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok

odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. ,

, ). Vychádzajúc z absencie akejkoľvek argumentácie

v sťažnosti týkajúcej sa právnych záverov najvyššieho súdu, ktoré boli podkladom

pre výrok o zastavení konania v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a odmietnutí

odvolaní, sťažnosť sťažovateľov v 2. až vo 4. rade bolo možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2

aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

rozsudkom z 28. júna 2017

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V zmysle každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

V súlade s občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súlade s každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich

základných práv podľa 20 ods. 1, , a v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných

práv zaručených a 2 ani práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených čl. 20 ods. 1,

, a .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú v súlade s .

II.4 K namietanému porušeniu postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 28. júna 2017

V súlade s cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné

ľudské práva a slobody zaručené touto , ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že

má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý

sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

možno v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení žiadneho zo sťažovateľmi označených základných práv

garantovaných , resp. dohovorom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení

ods. 2 , a preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2018