Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 68/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť advokáta , ,

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 3. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. mája 2017

doručená sťažnosť advokáta , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému

súdu domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti

(ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že má voči dlžníkovi pohľadávku 30 dní

po lehote splatnosti v sume 14 521,95 € z titulu trov právneho zastúpenia vyčíslených

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. októbra 2016 návrh

sťažovateľa ako navrhovateľa v 1. rade zamietol z dôvodu nedostatku jeho aktívnej

legitimácie na podanie návrhu voči dlžníkovi, keď dospel k záveru, že sťažovateľ

neosvedčil existenciu svojej pohľadávky voči dlžníkovi do takej miery, že by o nej nebolo

možné mať akúkoľvek právnu pochybnosť. O trovách konania rozhodol tak, že dlžníkovi

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania sťažovateľa krajský

súd uznesením sp. zn. zo 7. februára 2017 napadnuté uznesenie okresného

súdu ako vecne správne potvrdil.

3. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a neudržateľnosť skutkových a právnych záverov

napadnutých uznesení, poukazuje na samotné konanie pred okresným súdom a krajským

súdom, ktoré je podľa neho porušením práva na nezávislé a nestranné rozhodovanie.

Podľa sťažovateľa napadnutými uzneseniami bolo porušené jeho právo na spravodlivé

súdne konanie z dôvodu nesprávnej a svojvoľnej aplikácie relevantných právnych noriem,

najmä , a o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“), nesprávnej interpretácie judikatúry a nepreskúmateľnosti rozhodnutí

vzhľadom na nedostatok ich odôvodnenia. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti bližšie

uviedol:

«Podľa § 19 bod 3. písm. c) súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník

neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania;

pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník

osvedčil ich spornosť...

V danom prípade súd vyzval dlžníka... výzvou vo vestníku č. 136/2016. Uznesenie

s výzvou bolo dlžníkovi doručené do vlastných rúk 21. 07. 2016. Lehota, v ktorej sa má

dlžník vyjadriť k podanému návrhu a osvedčiť platobnú schopnosť uplynula dňa 10. 8.

2016. Dňa 15. 08. 2016 ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky Okresného súdu v Trenčíne

doručil dlžník písomné vyjadrenie sa k podanému návrhu spolu s prílohami.

... Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dlžník sa vyjadril k návrhu až po zákonnej lehote,

ktorá bola určená podľa .

... Súd však v ďalšom uviedol, že zmeškanie uvedenej lehoty môže mať za následok

len zrušenie termínu nariadeného pojednávania a považoval, že 20 - dňová lehota, v ktorej

sa mal dlžník vyjadriť k návrhu a osvedčiť platobnú schopnosť nie je lehotou prekluzívnou

ale lehotou poriadkovou.

Sťažovateľ poukazuje na to, že lehota v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) bod 1a. je lehota

zákonná. Táto lehota je stanovená záväzným právnym predpisom... súd ju nemôže z vlastnej

iniciatívy alebo na návrh účastníka predĺžiť, pre účastníka konania má zákonná lehota

prekluzívny (prepadný) charakter.

... pokiaľ sa dlžník nevyjadrí k návrhu na vyhlásenie konkurzu v lehote 20 dní,

predpokladá sa, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

V zmysle uvedeného je jednoznačné, že lehota stanovená na osvedčenie

platobnej schopnosti je zákonnou lehotou a nie poriadkovou lehotou, ako to uviedol súd

v odôvodnení svojho uznesenia, ako aj v upovedomení o zrušení pojednávania (zverejnené

v OV č. 171/2016). Ak v posledný deň tejto lehoty nebolo doručené súdu podanie dlžníka,

ktorým mal osvedčiť platobnú schopnosť, zo zákona nastala fikcia neosvedčenia platobnej

schopnosti a súd bol povinný vyhlásiť na majetok dlžníka konkurz, prípadne

v pochybnostiach o majetnosti dlžníka ustanoviť predbežného správcu...

V danom prípade obidva všeobecné súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 19

bod 3 písm. c) , keď konštatovali, že dlžník osvedčil spornosť svojich záväzkov

s poukazom na ustanovenie § 12 v dôsledku čoho bol u sťažovateľa konštatovaný nedostatok

aktívnej legitimácie.

... Medzi účastníkmi bolo nesporné, že bola uzatvorená medzi nimi Zmluva o právnej

pomoci, kde bola dojednaná podielová odmena podľa Advokátskej tarify podľa § 7 ods. 1

a 2.

... Keďže v danom prípade bola dojednaná podielová odmena a k ukončeniu

zastupovania došlo pred právoplatným skončením veci zo strany klienta, nemá sťažovateľ -

veriteľ 1/ nárok na podielovú odmenu, ale na tarifnú odmenu.

... Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú priamo zo zákona a teda nie je dôvod, aby

sa takéto skutočnosti dokazovali.

... Ďalším dôvodom uznania spornosti pohľadávky oboma súdmi je to, že za sporné

považovali medzi účastníkmi konania výšku pohľadávky sťažovateľa...

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že spornosť samotnej výšky pohľadávky

nemôže byť dôvodom na zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Záver o tom, že veriteľ mal voči dlžníkovi splatnú pohľadávku možno urobiť

aj bez toho, že mu je známa presná výška dlžníkovho záväzku.(Najvyšší súd ČR zo dňa

17. 6. 1998, Cpjn 19/98, Rc 52/1998)

Tento záver je opodstatnený vzhľadom k tomu, že ak je preukázaný základ

pohľadávky, samotnú výšku pohľadávky môže dlžník rozporovať v rámci konkurzného

konania.

... sťažovateľ poukazuje aj na to, že neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu

aj odvolacieho súdu, že o pohľadávke musí byť vždy rozhodnuté ďalším orgánom...

Podľa názoru sťažovateľa za spornú sa považuje len pohľadávka, ktorej nie je

preukázaný právny základ, o čo v danom prípade nejde, pretože právny základ pohľadávky

je jednoznačne preukázaný. O právnom základe pohľadávky nemusel súd robiť žiadne

dokazovanie len sa oboznámiť s právnymi predpismi, Advokátskou tarifou a doloženými

listinnými dôkazmi sťažovateľa v konaní.

... Odvolací súd sa vôbec nezaoberal dôvodmi uvedenými v odvolaní a to samotným

vyjadrením dlžníka, že uznal pohľadávku sťažovateľa - veriteľa 1/ do výšky 500,00 Eur.

... neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že o pohľadávke v konkurznom konaní musí

byť právoplatne rozhodnuté.

Veriteľ môže podať návrh na vyhlásenie konkurzu pre splatnú pohľadávku, o ktorej

dosiaľ príslušný orgán právoplatne nerozhodol.

... V tomto konaní sťažovateľ jednoznačne preukázal existenciu právneho dôvodu

aj základu pohľadávky, čo sa stalo aj nesporným v súvislosti s vyjadrením samotného

dlžníka. Samotná presná výška dlžníkovho záväzku... nemôže mať za dôvod konštatovanie

o spornosti pohľadávky z pohľadu .

... Sťažovateľ v podanom odvolaní... podrobne zdôvodnil a doplnil aj listinnými

dôkazmi svoje tvrdenia. Odvolací súd sa s týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal.

... Bez ďalšieho zdôvodnenia neuznal námietku sťažovateľa o nesprávnej

protokolácii, hoci ide o jednoznačné porušenie a táto

skutočnosť má zásadný význam pre rozhodnutie, pretože išlo o uznávací prejav dlžníka,

ktorým uznal základ aj právny dôvod pohľadávky, ako aj výšku pohľadávky cca 500,00 Eur.

... Odvolací súd vo svojom odôvodnení nereaguje na listinné dôkazy, ktoré boli

predložené, na právne závery sťažovateľa, na konkrétne právne ustanovenia, ktoré boli

porušené v prvostupňovom konaní, ako aj na nesprávne aplikácie a výklady právnych

ustanovení .

... Odvolací súd spolu aj s prvostupňovým súdom v prejednávaní celej veci pochybili

aj v tom, že... nepostupovali podľa

Podľa citovaného ustanovenia po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré tvrdenia sú

medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná

a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.

Samotné predbežné právne posúdenie veci, ktoré má podľa citovaného ustanovenia

súd vykonať je obligatórne.

... Z citovaného ustanovenia je... zrejmé, že súd mal na jednej strane určiť skutkové

tvrdenia, ktoré považuje za nesporné, ktoré za sporné a na druhej strane mal uviesť aj svoje

predbežné právne posúdenie veci.

V Zápisnici o pojednávaní zo dňa 29. 9. 2016 je konštatované: „Súd oznámil svoje

predbežné právne posúdenie veci, že podanými návrhmi sa po právnej stránke

navrhovatelia domáhajú vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka “

... to, čo uviedol prvostupňový súd však v žiadnom prípade nemôže považovať

za predbežné právne posúdenie veci ako to má na mysli ustanovenie .

... Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že išlo o porušenie ustanovenia § 181 ods. 2

.

Podľa na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliadne

odvolací súd aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

Odvolací súd, t.j. Krajský súd v Bratislave neprihliadol na tieto porušenia

procesných podmienok, aj keď na to sťažovateľ poukazoval vo svojich vyjadreniach v rámci

odvolacieho konania, hoci na ne mal prihliadnuť aj bez ich uplatnenia v odvolacích

dôvodoch.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 07. 02. 2017

a uznesením Okresného súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 03. 10. 2016 porušené

bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 07. 02. 2017

a uznesenie Okresného súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 03. 10. 2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, a napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené zamietnutie návrhu sťažovateľa. Podstatou sťažnosti

je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými a právnymi závermi konajúcich súdov, ktoré

sú podľa neho výsledkom nesprávnej a svojvoľnej aplikácie relevantných právnych noriem

zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Sťažovateľ zároveň namieta nepreskúmateľnosť

napadnutých uznesení, v ktorých sa konajúce súdy nedostatočne vysporiadali s jeho

odvolacími námietkami a argumentáciou uplatnenou v konaní, v dôsledku čoho sú

napadnuté rozhodnutia nedostatočne odôvodnené.

K namietanému porušeniu označeného práva uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. októbra 2016

8. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský

súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

9. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa

(, ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. februára 2017

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

11. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

12. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ).

13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie

ako vecne správne a v odôvodnení svojho rozhodnutia najmä uviedol:

„Podstatnou otázkou bolo, či navrhovateľ v 1. rade a či navrhovateľ v 2. rade splnili

zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na vyhlásenie konkurzu, pričom základným

predpokladom je splniť ust. . Súd prvej inštancie

s poukazom na ust. , ako aj s poukazom na závery a zistenia, ktoré

boli vykonané a sú obsahom spisu vedenom na súde prvej inštancie, postupoval vecne

správne, ak v prípade spornosti uplatnenej pohľadávky navrhovateľa, v danom prípade

pohľadávky oboch navrhovateľov, je nutné konštatovať ich spornosť. V otázke aktívnej

legitimácie navrhovateľa, ako konkurzného veriteľa, spočíva bremeno tvrdenia, ale

aj dôkazné bremeno, výhradne na navrhovateľovi. Účelom konkurzného konania nie je

zisťovanie existencie sporných pohľadávok, konkurzný súd dokazovanie vedie len

v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie splnenia

hmotnoprávnych podmienok vyhlásenia konkurzu. Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, a tým splnenie podmienok uvedených v ust. musí veriteľ -

navrhovateľ /každý z nich o svojom nároku samostatne/ osvedčiť bez toho, aby bolo

potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť rozsiahle dokazovanie. Otázka preukázania

alebo nepreukázania spornej pohľadávky musí byť predmetom samostatného sporového

konania, pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci konkurzného konania dokazovanie

ohľadom preukázania právneho základu pohľadávky, ktorej spornosť sa v konaní namieta.

Vo vzťahu k pohľadávke navrhovateľa v 1. a 2. rade odvolací súd v zhode so závermi

zistenými súdom prvej inštancie konštatuje, že predmetné pohľadávky nie sú spôsobilé bez

ďalšieho vykonaného dokazovania o právnom dôvode vzniku, ich výške a vymáhateľnosti

založiť aktívnu vecnú legitimáciu na vyhlásenie konkurzu na označeného dlžníka. V prípade,

ak je označená spornosť pohľadávky, súd najskôr musí preskúmať, či sú naplnené

podmienky pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie, čo súd prvej inštancie v konaní pod

sp. zn. aj riadne a vecne správne vykonal. Súd prvej inštancie postupoval

podľa ustálenej judikatúry v otázke posudzovania označenej spornosti pohľadávky

navrhovateľa v 1. rade a v 2. rade a preukazovaniu splnenia podmienky aktívnej vecnej

legitimácie, a to aj v kontexte vydaného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn.

zo dňa 08. 12. 2015. V tomto rozhodnutí sa uvádza, že existencia

navrhovateľovej pohľadávky voči dlžníkovi musí byť v návrhu osvedčená do takej miery, že

o nej nemožno mať akúkoľvek právnu pochybnosť. Účelom konkurzného konania nie je

zisťovanie existencie sporných pohľadávok. Otázka preukazovania alebo nepreukazovania

spornej pohľadávky musí byť vždy predmetom samostatného sporového konania. Veriteľ,

ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, musí mať aktívnu legitimáciu na podanie

takéhoto návrhu /už v čase podania návrhu/, inak súd návrh zamietne z dôvodu nedostatku

legitimácie navrhovateľa. V danom prípade z konania vyplynulo, že tak pohľadávka

navrhovateľa - veriteľa v 1. rade, ako aj pohľadávka navrhovateľa - veriteľa v 2. rade, bola

v konaní pred súdom prvej inštancie dlžníkom označená ako sporná. Súd prvej inštancie

náležite, vecne správne zistil závery, ktoré zakladajú dôvodnosť zamietnutia návrhu

pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie oboch navrhovateľov. Dlžník relevantným

spôsobom osvedčil spornosť existencie pohľadávky navrhovateľa v 1. rade (teda, že by mu

táto vznikla vo výške presahujúcej sumu nevrátenej časti nespotrebovanej zálohy 16.725,-

Eur), pričom navrhovateľ v 1. rade pred súdom prvej inštancie relevantným spôsobom svoju

pohľadávku označenú v návrhu na vyhlásenie konkurzu nedoložil. Súd prvej inštancie preto

rozhodol vecne správne, ak návrh navrhovateľa - veriteľa v 1. rade zamietol. Odvolací súd

nemohol prihliadnuť k dôvodom odvolania navrhovateľa - veriteľa v 1. rade, ktoré žiadnym

spôsobom nevyvrátili spornosť nároku, naopak, iba tieto dôvody prehĺbili. Nárok na úhradu

odmeny advokáta za poskytované právne služby dlžníkovi je nárokom, ktorý je potrebné

v inom samostatnom konaní právne ustáliť, a to čo do dôvodu vzniku, ako aj výšky.

Odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie právneho zástupcu dlžníka zo dňa 31. 10. 2016,

v ktorom namieta neplatnosť časti zmluvy o poskytnutie právnej pomoci,

ako aj plnomocenstva, čo nemôže byť predmetom dokazovania v konkurznom konaní.

Vo vzťahu k pohľadávke navrhovateľa v 2. rade, odvolací súd v zhode so závermi zistenými

súdom prvej inštancie poukazuje na to, že ani tento nárok nebol preukázaný natoľko,

aby bolo možné bez ďalšieho vyhovieť vyhláseniu konkurzu na majetok označeného dlžníka.

Námietky odvolateľov, že súd prvej inštancie na pojednávaní neprotokoloval vecne správne,

nie je možné uznať ako dôvodné, nakoľko je povinnosťou účastníkov namietať vecnú

nesprávnosť, alebo neúplnosť zápisu na pojednávaní priamo na konaní, v deň konania

pojednávania, najneskôr po doručení písomného vyhotovenia zápisnice z tohto

pojednávania a nie až v štádiu konania po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie,

dokonca v konaní odvolacom. Odvolací súd nevyhodnotil prejav dlžníka na pojednávaní

vytýčenom súdom prvej inštancie ako uznávací prejav, ktorý by účinne mohol bez ďalšieho

založiť aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa v 1. rade, ako bývalého právneho zástupcu

samotného dlžníka. Z dôvodov vyššie uvedených, preto odvolací súd nemohol v odvolacom

konaní prihliadnuť ha dôvody podaného odvolania ani v tej časti, v ktorej sa odvolatelia

domáhali nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie v procese vedenia dokazovania,

či dokonca porušenia ich práv. Na takto zistenom a uvedenom základe, preto odvolací súd

v zhode so závermi zistenými súdom prvej inštancie konštatuje, že na strane navrhovateľov

nebola splnená základná podmienka konania, a to preukázanie aktívnej vecnej legitimácie

na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na označeného dlžníka. Pohľadávky oboch

navrhovateľov (v 1. a 2. rade) odvolací súd považuje za sporné čo do právneho dôvodu,

vzniku, ako aj čo do výšky ich vyčíslenia, preto titulom spornosti nárokov je daný zákonný

predpoklad pre zamietnutie návrhu navrhovateľov na vyhlásenie konkurzu v celom rozsahu.

... Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu vedeného na súde prvej

inštancie pod sp. zn. , vrátane napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zo

dňa 03. 10. 2016... zistil, že súd prvej inštancie vecne správne aplikoval ust. § 12 ods. 2,

ako aj ust. , ako aj ust. zákona

č. o advokácii, rovnako tak ust. , , , Vyhlášky MS SR

č. s poukazom na ust. a ust. .

... Súd prvej inštancie preto postupoval vecne správne, ak na takto zistenom

skutkovom stave vydal rozhodnutie dňa 03. 10. 2016, v konaní pod sp. zn. .“

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

16. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu

(na vyhlásenie konkurzu) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný

súd zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého

uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na spravodlivé

súdne konanie a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Záver krajského súdu o nedostatku

aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie návrhu voči dlžníkovi z dôvodu, že sťažovateľ

neosvedčil existenciu svojej pohľadávky do takej miery, že by o nej nebolo možné mať

akúkoľvek právnu pochybnosť, ústavný súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne

akceptovateľný.

17. Obsahovým základom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , , ).

18. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že konajúce súdy nepostupovali správne,

keď konštatovali, že dlžník osvedčil spornosť svojich záväzkov aj napriek tomu, že sa

vyjadril po lehote ustanovenej v § 19 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

ako aj vo vzťahu k námietke porušenia ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového

poriadku, teda že súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci, ústavný

súd konštatuje, že z obsahu odvolania sťažovateľa, ktoré je prílohou sťažnosti, nevyplýva,

že by sťažovateľ uvedené námietky uplatnil v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle a zákona

o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom

prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie

(, , ). Pretože sťažovateľ uplatnil uvedené

námietky až v konaní pred ústavným súdom, hoci ich mohol efektívne uplatniť v odvolacom

konaní pred krajským súdom, ústavný súd na ich posúdenie nemá právomoc.

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2018