Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 162/2018
PDF · 384 KB
No categories available
II. ÚS 162/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bartkom, Advokátska kancelária
JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 480/2015-974
z 9. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017, ktorou žiada vydať nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
SR a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na účinný
prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a zároveň jeho základné právo na právnu istotu zaručené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Cdo 172/2016 a jeho uznesením č. k. 6 Cdo 172/2016
zo dňa 31. 10. 2017 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
SR a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na účinný
prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a zároveň jeho základné právo na právnu istotu zaručené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/480/2015 a jeho rozsudkom č. k. 6Co/480/2015-974
zo dňa 09. 12. 2015 porušené bolo.
3. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 172/2016
zo dňa 31. 10. 2017 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
4. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/480/2015-974 zo dňa
09. 12. 2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-EUR
(slovom: päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní vyplatiť
mu dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh
vyplynulo, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným
súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 22/2001, v ktorom sa
ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti sťažovateľovi návrhom
podaným 16. januára 2001 vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Manželstvo sťažovateľa a žalobkyne bolo právoplatne rozvedené 4. novembra 2000
rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 2079/1999-48 z 18. septembra 2000.
3. Okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania
(v poradí druhým) rozsudkom č. k. 14 C 22/2001-928 z 1. apríla 2015 tak, že:
- do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal rodinný dom súp. č.
2
s príslušenstvom a pozemky CKN parc. č. záhrady o výmere 1 972 m, CKN
2
parc. č. zastavaná plocha a nádvoria o výmere 621 m, zapísané na LV č.
v k. ú. v cene 10 677,73 € (ďalej len „dom“); garáž súp. č. a pozemok CKN
2
parc. č. zastavaná plocha o výmere 18 m, zapísané na LV č. v k. ú.
v cene 6 296,12 € (ďalej len „garáž“); zostatok na účte
č. v v sume 18 969,60 Sk (629,68 €); sumu
70 000 Sk (2 323,58 €) za predané spoločné motorové vozidlo Škoda Felícia s pôvodným
evidenčným č. (ďalej len „motorové vozidlo“) a ďalšie v rozsudku
špecifikované hnuteľné veci – spolu v hodnote 19 927,11 €;
- do výlučného vlastníctva sťažovateľa prikázal 2-izbový byt č.
obytného domu súp. č. na parc. č. zastavané plochy o výmere
1 866 m² v , podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu
a pozemku vo veľkosti podielu , zapísaný na LV č. a LV č.
v k. ú. v cene 28 643,53 € (ďalej len „byt“); pozemky CKN
parc. č. orná pôda o výmere 2 534 m², CKN parc. č. orná pôda o výmere
1 364 m² orná pôda zapísané na LV č. v k. ú. v cene 4 022,74 € (ďalej len
„pozemky“); zostatok na účte č... v v sume 470,10 Sk (15,61 €)
a ďalšie v rozsudku špecifikované hnuteľné veci – spolu v hodnote 32 681,88 €.
Na vyrovnanie podielov zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 2 273 € do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd ďalej samostatným výrokom uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi 373,99 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalším samostatným
výrokom zamietol návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 3 686,56 €.
Okresný súd uložil žalobkyni zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok
v sume 906,25 € a náhradu trov štátu v sume 543,30 € a sťažovateľovi súdny poplatok
v sume 1 137,75 € a náhradu trov štátu v sume 798,62 € . Žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania.
4. Ako z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, po vykonanom dokazovaní
vykonal vyporiadanie majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Ceny nehnuteľností ustálil na základe znaleckého dokazovania, ceny hnuteľných vecí
zo zhodných tvrdení účastníkov. Pri vyporiadaní nehnuteľných vecí vychádzal okresný súd
z toho, aby každý účastník dostal primeraný a rovnaký podiel. Nepovažoval za spravodlivé
také usporiadanie majetkových pomerov, aby žalobkyňa dostala do vlastníctva len schátralé
nehnuteľnosti a sťažovateľ byt s garážou, prípadne také rozdelenie majetku, kde by musela
žalobkyňa sťažovateľa vyplácať, keďže na výplatu nemala finančné prostriedky. Naopak,
sťažovateľ bol schopný žalobkyňu vyplatiť a prejavil záujem aj o pozemky v .
Okresný súd zohľadnil v súlade so zhodnými tvrdeniami účastníkov, že sťažovateľ
zo svojho vynaložil na spoločný majetok sumu 185 609 Sk (6 161,10 €) na kúpu
motorového vozidla (peniaze získané sťažovateľom za predaj akcií z Českej republiky
patriacich jeho rodičom) a sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) na kúpu nehnuteľnosti v
(peniaze získané výplatou z dedičstva). Zohľadnil tiež, že počas trvania manželstva vznikol
účastníkom spoločný dlh na nedoplatku z vyúčtovania služieb s užívaním bytu v sume
388,17 € (11 694 Sk) za rok 1999; ďalšie nedoplatky na službách spojených s užívaním
spoločného bytu účastníkov od septembra 2001 do roku 2011 súd nezohľadnil ako spoločný
dlh, pretože nedoplatky vznikli po tom, čo sťažovateľ vymenil zámky a neumožnil
žalobkyni (po 17. septembri 2000) byt užívať. Pokiaľ žalobkyňa byt neužívala, nemohla byť
zodpovedná za ďalšie vzniknuté nedoplatky. Pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal, na čo boli požičané peniaze v skutočnosti vynaložené, okresný súd
nezohľadnil tvrdenú pôžičku na kúpu nehnuteľností v (20 000 Sk) a ani pôžičku
na 60 000 Sk. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal ďalších nárokov spolu vo výške 4 254,64 €
(daň z nehnuteľnosti vo výške 128,98 € a 148,41 €; platby do fondu opráv uhradené
sťažovateľom spolu vo výške 3 380,32 € a nedoplatok na službách za užívanie bytu
v sume 596,93 €), vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa vzniesla námietku premlčania, okresný
súd uviedol, že tieto s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov nesúvisia
a právne ich posúdil ako nároky z bezdôvodného obohatenia, keď sťažovateľ plnil to, čo
podľa práva mala platiť aj žalobkyňa. Premlčacie doby začali plynúť dňom, keď sťažovateľ
platby za žalobkyňu zaplatil. Okresný súd ustálil časy jednotlivých úhrad a čas ich
uplatnenia v súdnom konaní a v závislosti od nich jednotlivé plnenia posúdil z hľadiska
premlčania. Z nepremlčaných sťažovateľom uhradených platieb dane z nehnuteľností
a platieb do fondu opráv zohľadnil polovicu pripadajúcu na žalobkyňu, ktorú ju zaviazal
sťažovateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia samostatným výrokom zaplatiť
a v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol. O polovicu sumy nedoplatku
z vyúčtovania užívania bytu za rok 1999, t. j. o sumu 149,09 €, znížil sumu, ktorú uložil
sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov. Pokiaľ prikázal žalobkyni sumu
70 000 Sk (2 323,58 €) za predané motorové vozidlo, okresný súd považoval za preukázané,
že žalobkyňa vozidlo predala v roku 2003, resp. 2004 za sumu 70 000 Sk ústnou kúpnou
zmluvou, ktorú považoval za platný právny úkon, pretože sťažovateľ sa v trojročnej
premlčacej dobe jej relatívnej neplatnosti nedovolal. Hodnotu motorového vozidla určil
úvahou, pretože motorové vozidlo nebolo možné už nájsť, keďže nikto z účastníkov nevedel
uviesť, kde sa vozidlo nachádza, a motorové vozidlo tak už nebolo možné ani obhliadnuť.
5. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 22/2001-928 z 1. apríla 2015 podal
sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie najmä preto, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci
a navyše, okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Okresný súd pochybil pri stanovení
hodnoty osobného motorového vozidla, keď vzal do úvahy len potvrdenie predložené
žalobkyňou, nereagoval na inzeráty predložené sťažovateľom a nenariadil znalecké
dokazovanie na určenie jeho všeobecnej hodnoty. Zdôraznil, že motorové vozidlo v čase
zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov existovalo, využívala ho žalobkyňa a bez
súhlasu sťažovateľa ho po rozvode manželstva predala. Okresný súd mal nariadiť znalecké
dokazovanie na určenie jeho ceny, pretože hoci vozidlo už nie je k dispozícii, na základe
obsahu spisu bolo možné znalecké dokazovanie vykonať. Ďalej sťažovateľ argumentoval
tým, že okresný súd neprávne právne posúdil plnenia sťažovateľa, ktoré vynaložil na úhradu
spoločných dlhov. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka každý z manželov je oprávnený
požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho majetku vynaložil na spoločný majetok.
Spoločný dlh vo výške 596,93 € na byte uhradil sťažovateľ po zániku manželstva zo svojich
vlastných prostriedkov a pri takomto právnom posúdení nemohlo dôjsť k premlčaniu práva
sťažovateľa na účely vyporiadania. Okresný súd ukrátil sťažovateľa tým, že nesprávne
vyhodnotil jeho plnenia z výlučných prostriedkov na daň z nehnuteľností a príspevky
do fondu opráv bytového domu, a to v sume 128,98 € (daň za nehnuteľnosti v k. ú. );
sume 148,41 € (daň z nehnuteľnosti v k. ú. ); sume 3 380,32 € (úhrady
do fondu opráv bytového domu). Tieto platby boli spojené s vlastníctvom bytu a povinnosť
hradiť tieto platby bola daná bez ohľadu na užívanie alebo neužívanie spoločnej
nehnuteľnosti jej vlastníkom. Išlo o plnenia vynaložené na udržanie podstaty nehnuteľnosti
ako takej a náklady, ktoré vyžaduje spoločná vec nezávisle na jej užívaní (neužívaní)
konkrétnou osobou. Celkovo tak mal okresný súd zohľadniť ako plnenia z výlučného
majetku sťažovateľa na získanie a uchovanie spoločného majetku uvedené plnenia dane
z nehnuteľnosti a do fondu opráv, dar od rodičov sťažovateľa na kúpu pozemkov
v k. ú. (1 659,70 €), na kúpu auta (6 140,88 €), pôžičku sťažovateľovi od syna
(663,88 €), a teda sťažovateľovi sa musí vrátiť suma 12 719,10 €, a nielen suma 7 820,79 €,
ktorú z dokazovania ustálil okresný súd. Sťažovateľ v odvolaní poukázal i na to, že je
v rozpore so zásadou účelnosti prikázanie garáže do výlučného vlastníctva žalobkyne,
pretože byt s touto garážou súvisiaci bol prikázaný do výlučného vlastníctva sťažovateľa.
Rovnako aj pozemky v k. ú. , ktoré okresný súd prikázal do výlučného vlastníctva
sťažovateľovi, tvoria funkčný celok s ostatnými nehnuteľnosťami v katastrálnom území
, ktoré boli prikázané žalobkyni. Odvolanie sťažovateľa smerovalo i proti výroku
o povinnosti nahrádzať trovy štátu.
6. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil vo všetkých výrokoch okrem výrokov o náhrade
trov štátu, ktoré zrušil a vec vrátil v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok
okresného súdu vo výrokoch potvrdených rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 11. januára 2016.
7. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 480/2015-974
z 9. decembra 2015 dovolanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a dovolacími dôvodmi
uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok krajského
súdu považoval za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, krajský súd pochybil, keď odobril
spôsob určenia hodnoty osobného motorového vozidla okresným súdom, ktorý nenariadil
znalecké dokazovanie na určenie jeho hodnoty, a to aj napriek skutočnosti, že obsah spisu
umožňoval, aby znalec znalecké dokazovanie na určenie hodnoty motorového vozidla
vykonal. Nesprávny postup krajského súdu má podľa sťažovateľa za následok, že
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a určenie sumy na vyrovnanie
podielov bolo nezákonné a nespravodlivé. Krajský súd neprihliadol ani na sumu 596,93 €
(nedoplatok na spoločnom byte vzniknutý počas manželstva) uhradenú sťažovateľom
po zániku manželstva z vlastných finančných prostriedkov, čím porušil § 150 Občianskeho
zákonníka. Za nesprávne považoval sťažovateľ aj rozdelenie nehnuteľných vecí spôsobom
nerešpektujúcim zásadu účelnosti ich využitia.
8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017 dovolanie
sťažovateľa podľa § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku ako neprípustné odmietol
a žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
9. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017 odôvodnil tým, že
tieto rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a nezákonné. Krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu napriek tomu, že v konaní bolo porušené právo sťažovateľa
na spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva, pretože rozsudok okresného súdu nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní a sťažovateľovi ochranu neposkytol ani najvyšší súd,
ktorý jeho dovolanie odmietol, hoci bolo prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia iba všeobecne odkázal na východiská rozhodovacej praxe, nevysvetlil svoj
záver vo vzťahu k veci sťažovateľa. Krajský súd porušil princípy právnej istoty
a rovnoprávnosti účastníkov konania. Sťažovateľ zopakoval v sťažnosti svoju argumentáciu
obsiahnutú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu – poukázal znova na nesprávnosť
postupu okresného súdu, ktorý motorové vozidlo ocenil svojou úvahou, hoci mal vo veci
nariadiť znalecké dokazovanie, tak ako konštatoval v skoršom zrušujúcom rozhodnutí
odvolací súd. Spis poskytoval dostatočný základ na nariadenie znaleckého dokazovania.
Za to, ako nakladala s motorovým vozidlom žalobkyňa by mala zodpovedať sama a jeho
predaj by nemal v konečnom dôsledku poškodiť sťažovateľa. Diskriminačným je potom
i to, že na druhej strane všeobecné súdy považovali za významné, kto užíval byt. Porušenie
základného práva na vlastníctvo sťažovateľa sa odvíja od nespravodlivého a nezákonného
vyporiadania majetku, ktoré bolo založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu.
V konečnom dôsledku bol sťažovateľ rozhodnutím všeobecného súdu zbavený majetku
rovnako, ako keby mu bol vyvlastnený. Všeobecné súdy nesprávne vec posúdili aj preto,
že nezohľadnili princíp vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
podľa ktorého sa nahrádza to, čo vynaložil jeden z manželov na spoločný majetok,
keď sťažovateľovi nepriznali náhradu za ním poskytnuté plnenia. Ak vznikol ešte počas
manželstva spoločný dlh na byte (596,93 €) a tento uhradil sťažovateľ z výlučných
prostriedkov, malo byť toto plnenie zohľadnené. Najvyšší súd sa odmietol touto otázkou
zaoberať. Rovnako tak neobstojí posúdenie nárokov sťažovateľa ako nárokov
z bezdôvodného obohatenia, pretože ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov v širšom zmysle a tieto nároky mali byť ako také aj v konaní vyporiadané,
v dôsledku čoho neobstojí ani názor krajského súdu o ich premlčaní.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods.1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
15. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení ústavy a dohovoru malo
dôjsť jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017
a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015.
16. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti
uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017. Sťažovateľ tvrdí,
že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pretože je odôvodnené iba všeobecnými
konštatovaniami a poukazmi na súdnu prax, ale tvrdí i to, že k porušeniu ním označených
práv došlo v dôsledku toho, že najvyšší súd jeho dovolanie meritórne neprejednal, hoci
na jeho prejednanie boli splnené zákonné podmienky.
17. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Cdo 172/2016 z 31. októbra 2017
po tom, čo konštatoval, že nedostatky konania podľa § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g)
Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci
nezistil ani dovolací súd, posudzoval, či postupom krajského súdu bola sťažovateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom. Na sťažovateľom uvedené dôvody odňatia možnosti
konať pred súdom, ktoré mali spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu a popretí jeho skoršieho právneho názoru, reagoval najvyšší súd takto:
«... na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015
bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo o takýto
extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný
rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania
žalovaného, ako aj dôvody, pre ktoré považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny. V dôvodoch rozhodnutia sa dostatočne zaoberal aj námietkami
žalovaného uvedenými v odvolaní. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Keďže odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nemožno mu vyčítať, že je
nepreskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ani to, že by bolo výsledkom
aplikácie príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. Žalovaný
preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,
arbitrárny; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv žalovaného.
... Žalovaný za odňatie možnosti konať pred súdom považoval aj to, že odvolací
súd poprel svoj vlastný právny názor vyslovený v uznesení z 13. februára 2013
sp. zn. 6Co/253/2012, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 18. júna 2012
č. k. 14C/22/2001-684. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd
nevyplývala z ustanovenia § 226 O. s. p. (normy účinnej v čase rozhodovania odvolacieho
súdu) viazanosť jeho vlastným právnym názorom. Odvolací súd svoj skorší záväzný právny
názor mohol aj zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd
nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený
právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho
skorší právny názor nerešpektoval. Odvolací súd by ale mal v takomto prípade zmenu
svojho právneho názoru, vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť. Z preskúmavaného
rozhodnutia odvolacieho súdu však nevyplýva, že by sa odvolací súd neriadil právnym
názorom skôr vysloveným vo svojom už spomenutom zrušujúcom uznesení. Dovolacia
námietka o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom tým, že odvolací súd poprel svoj
vlastný právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom uznesení, je preto
neopodstatnená.»
18. Najvyšší súd ďalej reagoval aj na dovolacie tvrdenia sťažovateľa tykajúce sa
nedostatočného zistenia skutkového stavu, jeho nesprávneho vyhodnotenia a nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom uzavrel, že tieto argumenty sťažovateľa nezakladajú
prípustnosť jeho dovolania:
„Pokiaľ žalovaný namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(v tejto súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132
a 185 C. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal
všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f)
O. s. p., lebo týmto postupom súd neodníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (porovnaj uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Žalovaný svoje dovolanie odôvodňoval predovšetkým námietkami vzťahujúcimi sa
na spôsob vyporiadania BSM; t. j. nesprávnym právnym posúdením veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. (porovnaj napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012).“
19. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
20. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
21. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe (tak ako ju ostatne popísal aj najvyšší súd), tobôž v situácii, keď
sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej sťažnosti žiadnu zásadnú argumentáciu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.
Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
22. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým
odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,
ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
23. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015. Tu sťažovateľ tvrdil,
že krajský súd v rozpore s požiadavkami vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov stanovenými zákonom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý bol založený
na nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci.
24. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015
konštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvého stupňa (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Vo vzťahu k odvolacej
námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania znaleckého dokazovania na určenie ceny
motorového vozidla krajský súd uviedol: „V posudzovanej veci súd prvého stupňa
nevykonal navrhnutý dôkaz účastníkov a so svojím postupom sa v dôvodoch svojho
rozhodnutia vyporiadal. Vychádzal zo skutočnosti, že nikto z účastníkov nevedel, kde sa
vozidlo nachádza, majiteľ, ktorému vozidlo predala navrhovateľka, ho medzitým už
previedol na ďalšiu osobu a chýbali akékoľvek hodnoverne nadobúdacie doklady, ktoré by
umožňovali zistiť stav a aktuálnu cenu vozidla, pretože vozidlo sa už nedalo ohliadnuť,
nedal sa zistiť aktuálny stav jeho karosérie, motora, opotrebovania, počtu najazdených
kilometrov. Pokiaľ za tejto situácie prvostupňový súd nepristúpil k nariadeniu znaleckého
dokazovania, nemožno súhlasiť s odvolaním, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností... Pokiaľ súd prvého stupňa voľnou úvahou podľa § 136 O. s. p., založenou
na kúpnej cene, za ktorú nesporne navrhovateľka vozidlo odpredala, zohľadnil
pri vyporiadaní BSM hodnotu vozidla v sume 70.000,- Sk, odvolací súd sa s takýmto
ohodnotením v danom prípade stotožňuje. Je nelogická požiadavka odporcu na vykonanie
znaleckého dokazovania na hodnotu vozidla, keďže je nepochybné, že v súčasnosti by malo
predmetné motorové vozidlo Š - Felícia minimálnu (ak nie nulovú) hodnotu.“
25. Pokiaľ sťažovateľ namietal v odvolaní nezohľadnenie jeho plnení z výlučného
majetku na spoločné dlhy, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval takto:
«V podanom odvolaní odporca tvrdil, že na spoločnom byte účastníkov č.
v katastrálnom území vznikol dlh vo výške 596,93 Eur. Jednalo sa
o spoločný dlh manželov vzniknutý počas trvania manželstva, ktorý preukázateľne uhradil
odporca po zániku manželstva, a to zo svojich vlastných prostriedkov. Považoval za plne
dôvodné, aby v prospech odporcu bola celá suma 596,93 Eur započítaná.
Pokiaľ ide o dlh na poplatkoch spojených s užívaním bytu č.
v sume 593,93 Eur, súd prvého stupňa tento považoval za nepreukázaný a
nepodložený. Uviedol, že navrhovateľka v predmetnom byte od 17. 09. 2000 nebývala, preto
nemala povinnosť platiť poplatky za služby spojené s užívaním bytu. Odporca byt užíval
výlučne sám, čím sa na úkor navrhovateľky obohacoval.
V podanom odvolaní odporca síce poukazuje na právnu teóriu, podľa ktorej každý
z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho majetku vynaložil
na spoločný majetok, avšak aj v takomto prípade platí, že pokiaľ sa odporca domáha
úhrady, resp. zohľadnenia údajného dlhu pri vyporiadaní BSM, je povinný preukázať, o aký
dlh sa jedná, za aké konkrétne obdobie vznikol, najmä v prípade, ak je nepochybné, že
odporkyňa po 17. 09. 2000 byt neužívala. V tejto súvislosti tiež nemožno prehliadnuť, že
požiadavka odporcu na úhradu dlhu na spoločnom byte účastníkov odporuje dobrým
mravom, nakoľko odporca neumožňoval navrhovateľke užívanie tohto bytu a neumožnil jej
vstup a užívanie bytu ani potom, ako bolo rozhodnutím súdu predbežným opatrením
nariadené umožniť vstup a užívanie bytu, a to až do právoplatného skončenia sporu
o vyporiadanie BSM vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14C/22/2001.
Námietka odporcu na zohľadnenie sumy 593,93 Eur pri vyporiadaní BSM je preto
nedôvodná.
Odporca v podanom odvolaní akcentoval povinnosť súdu vyplývajúcu z ust. § 150
Občianskeho zákonníka prihliadať pri vyporiadaní aj na to, ako sa každý z manželov
zaslúžil o udržanie spoločných vecí. Uviedol, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
v rozpore so zákonom ukrátil odporcu minimálne o nasledovné sumy, na ktorých započítaní
odporca aj naďalej trvá: daň z nehnuteľností v katastrálnom území
v sume 128,98 Eur, daň z nehnuteľností v katastrálnom území
v sume 148,41 Eur, úhrada do fondu prevádzky, údržby a opráv bytu č. v sume
3.380,32 Eur.
Spolu s vyporiadaním veci, tvoriacich predmet BSM, je potrebné vyporiadať aj
spoločné pohľadávky a dlhy manželov, vzniknuté za trvania manželstva a BSM. Rovnakým
spôsobom nemožno však postupovať ohľadne dlhov, ktoré nevznikli za trvania manželstva,
hoci ich úhrada môže súvisieť s úhradou nákladov vynaložených na udržanie (zachovanie)
podstaty nehnuteľnosti ako takej, čím odporca zdôvodňuje svoju požiadavku
na vyporiadanie úhrady nákladov za zaplatené dane (128,98 Eur + 148,41 Eur) a úhradu
do fondu prevádzky, údržby a opráv bytu č. v sume 3.380,32 Eur.
Odporca v podanom odvolaní zdôrazňuje, že sumu 128,98 Eur a sumu 148,41 Eur
uhradil zo svojich výlučných prostriedkov. Rovnako zo svojich výlučných prostriedkov mal
uhradiť sumu 3.380,32 Eur ako úhradu do fondu opráv bytového domu súpisné číslo
v katastrálnom území , v ktorom sa nachádza byt účastníkov číslo .
Pokiaľ ide o tieto nároky, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa uvádza, že tieto
nároky s vyporiadaním BSM nesúvisia. Nejedná sa totiž o „spoločný dlh“, nakoľko tieto
náklady - daňová povinnosť a poplatky do fondu opráv bytového domu za byt č. vznikli
po zániku manželstva. Z podania odporcu zo dňa 29.03.2010 totiž vyplýva, že za posledných
10 rokov (rozvod účastníkov nadobudol právoplatnosť 04. 11. 2000) platí Obci
ročný poplatok ako daň z nehnuteľností, miestny poplatok za komunálne odpady bez nároku
na sociálnu zľavu a bez prispenia navrhovateľky. V odvolaní zo dňa 09.08.2012, ako aj
v odvolaní proti napadnutému rozsudku odporca nešpecifikuje obdobie úhrady týchto daní,
ani úhrady poplatkov do fondu opráv, preto vzhľadom na podanie zo dňa 29.03.2010
odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa usudzuje, že sa jedná o náklady, ktoré vznikli
po zániku manželstva.
Rozvedených manželov aj po zániku manželstva vo vzťahu k tretím osobám
nepochybne zaťažuje povinnosť platiť platby spojené s vlastníctvom nehnuteľností. Ide tak
o pasívnu solidaritu (§ 511 Občianskeho zákonníka). Ak tieto platby poskytuje len jeden
z bývalých manželov bez toho, aby sa tak dohodli, má voči druhému právo, aby mu druhý
uhradil to, čo na neho pripadá. Ak jeden z manželov zaplatí sám celú platbu, spojenú
s vlastníctvom k nehnuteľnosti (daň, poplatky do fondu opráv), vzniká mu právo žiadať
od druhého manžela zaplatenie jeho podielu. Keďže tento nárok podlieha premlčaniu
podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Prvostupňový súd preto dôvodne premlčané platby do fondu údržby a opráv a úhradu daní
nepriznal (z dôvodov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí).»
26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o nezohľadnení pôžičiek, krajský súd
uviedol, že „súd prvého stupňa pri vyporiadaní BSM dôvodne neprihliadol aj na pôžičku
určenú na kúpu nehnuteľností v vo výške 20.000,- Sk, ktorú si mal odporca požičať
od syna . Vykonaným dokazovaním bolo totiž nepochybne preukázané,
že túto pôžičku odporca uzavrel za trvania manželstva, nešlo teda o spoločný dlh
s navrhovateľkou. V konaní však nebolo preukázané, že peniaze z pôžičky boli určené
na kúpu pozemkov v k. ú. , nakoľko navrhovateľka toto tvrdenie odporcu popierala.
Odporca v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.“.
27. Krajský súd reagoval i na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa
spôsobu vyporiadania, t. j. rozdelenia nehnuteľných vecí súdom prvého stupňa, ktorá
podľa názoru sťažovateľa nerešpektovala zásadu účelnosti a reálnej využiteľnosti. Krajský
súd uviedol, že „právna úprava v rámci vyporiadania BSM nestanovuje presné kritériá
pre určenie toho, ako majú byť veci každému z manželov prikázané, ani hľadiská, ku ktorým
má súd pri vyporiadaní prihliadať. Súdnou praxou sa však ustálilo pre prikázanie veci
rozhodujúce hľadisko, ktorým je účelnosť využitia veci. Zároveň sa ustálila aj zásada, ktorú
odvolateľ v podanom odvolaní opomenul, že súd pri vyporiadaní BSM má veci
zo zaniknutého BSM rozdeliť tak, aby čiastka, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť
druhému na vyrovnanie jeho podielu, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Pokiaľ má súd
možnosť rozdeliť nehnuteľnosti medzi každého z manželov, má usporiadať majetkové
pomery medzi účastníkmi tak, aby minimalizoval finančnú výplatu medzi manželmi.
V posudzovanej veci súd pri prikázaní nehnuteľností zohľadnil hľadisko účelného využitia
veci, zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odporcu, aby mu bol prikázaný byt spolu
s garážou. Rozdelenie nehnuteľnosti spôsobom podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa
považuje odvolací súd za primerané, účelné a spravodlivé. Preto na tomto rozhodnutí
nemal dôvod nič meniť.“.
28. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
30. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
31. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
32. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
33. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ
v konaní a osobitne v odvolaní nastolil.
34. Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd
dôsledne a presvedčivo vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku
okresného súdu. Reagoval na sťažovateľom tvrdenú nesprávnosť postupu okresného súdu,
ktorý nenariadil znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej ceny motorového vozidla, ako
aj na výhrady sťažovateľa týkajúce sa posúdenia jeho plnení poskytnutých po rozvode
manželstva z výlučných prostriedkov, ktorými uhradil daň z nehnuteľnosti, platby do fondu
opráv a nedoplatky na službách spojených s užívaním bytu. Krajský súd vysvetlil, z akých
dôvodov nepovažoval za potrebné vykonanie znaleckého dokazovania na určenie
všeobecnej ceny motorového vozidla, resp. prečo považoval za naplnené podmienky
na určenie tejto ceny úvahou súdu (§ 136 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd
podrobne objasnil i to, prečo považoval nárok sťažovateľa súvisiaci s ním vykonanými
úhradami z výlučných prostriedkov po zániku manželstva na platbách dane a príspevkov
do fondu údržby a opráv za žalobkyňu za nárok, ktorý nie je súčasťou vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale nárokom samostatným, založeným na iných
ustanoveniach právneho poriadku. Krajský súd konštatoval, že spolu s vyporiadaním vecí
tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov je síce potrebné vyporiadať
aj spoločné pohľadávky a dlhy manželov vzniknuté za trvania manželstva, avšak rovnakým
spôsobom nemožno postupovať v prípade dlhov, ktoré za trvania manželstva nevznikli.
35. Rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňa všetky
požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Právne závery krajského súdu považuje
ústavný súd za priliehavé a ústavne konformné. Ústavný súd preto nezistil príčinnú
súvislosť medzi postupom a právnymi názormi krajského súdu, ktorými odôvodnil rozsudok
č. k. 6 Co 480/2015-974 z 9. decembra 2015, a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 a čl. 13
dohovoru). Sťažnosť sťažovateľa preto v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
36. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, dôvodil
tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd
považoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu
samotného sťažovateľa, jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy, a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde, pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
37. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy uvádza, že tieto ustanovenia
nemožno považovať za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali
samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
a preto sťažnosť aj v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
38. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už
bez významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na priznanie spravodlivého
zadosťučinenia.
39. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018