Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 162/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bartkom, Advokátska kancelária

JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci

namietaného porušenia , , ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa a 4 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -974 z 9. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia , , (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy

podľa dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa a 4

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -974

z 9. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. októbra 2017, ktorou žiada vydať nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 SR, jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v a 4

SR a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v SR a právo na účinný

prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a zároveň jeho základné právo na právnu istotu zaručené v SR

a v SR a v SR, postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. a jeho uznesením č. k.

zo dňa 31. 10. 2017 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 SR, jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v a 4

SR a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v SR a právo na účinný

prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a zároveň jeho základné právo na právnu istotu zaručené v SR

a v SR a v SR, postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -974

zo dňa 09. 12. 2015 porušené bolo.

3. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 31. 10. 2017 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

4. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -974 zo dňa

09. 12. 2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-EUR

(slovom: päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní vyplatiť

mu dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh

vyplynulo, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným

súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , v ktorom sa

ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti sťažovateľovi návrhom

podaným 16. januára 2001 vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Manželstvo sťažovateľa a žalobkyne bolo právoplatne rozvedené 4. novembra 2000

rozsudkom okresného súdu č. k. -48 z 18. septembra 2000.

3. Okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania

(v poradí druhým) rozsudkom č. k. -928 z 1. apríla 2015 tak, že:

- do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal rodinný dom súp. č.

2

s príslušenstvom a pozemky CKN parc. č. záhrady o výmere 1 972 m, CKN

2

parc. č. zastavaná plocha a nádvoria o výmere 621 m, zapísané na LV č.

v k. ú. v cene 10 677,73 € (ďalej len „dom“); garáž súp. č. a pozemok CKN

2

parc. č. zastavaná plocha o výmere 18 m, zapísané na LV č. v k. ú.

v cene 6 296,12 € (ďalej len „garáž“); zostatok na účte

č. v v sume 18 969,60 Sk (629,68 €); sumu

70 000 Sk (2 323,58 €) za predané spoločné motorové vozidlo Škoda Felícia s pôvodným

evidenčným č. (ďalej len „motorové vozidlo“) a ďalšie v rozsudku

špecifikované hnuteľné veci – spolu v hodnote 19 927,11 €;

- do výlučného vlastníctva sťažovateľa prikázal 2-izbový byt č.

obytného domu súp. č. na parc. č. zastavané plochy o výmere

1 866 m² v , podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu

a pozemku vo veľkosti podielu , zapísaný na LV č. a LV č.

v k. ú. v cene 28 643,53 € (ďalej len „byt“); pozemky CKN

parc. č. orná pôda o výmere 2 534 m², CKN parc. č. orná pôda o výmere

1 364 m² orná pôda zapísané na LV č. v k. ú. v cene 4 022,74 € (ďalej len

„pozemky“); zostatok na účte č... v v sume 470,10 Sk (15,61 €)

a ďalšie v rozsudku špecifikované hnuteľné veci – spolu v hodnote 32 681,88 €.

Na vyrovnanie podielov zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 2 273 € do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd ďalej samostatným výrokom uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi 373,99 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalším samostatným

výrokom zamietol návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 3 686,56 €.

Okresný súd uložil žalobkyni zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok

v sume 906,25 € a náhradu trov štátu v sume 543,30 € a sťažovateľovi súdny poplatok

v sume 1 137,75 € a náhradu trov štátu v sume 798,62 € . Žiadnemu z účastníkov nepriznal

právo na náhradu trov konania.

4. Ako z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, po vykonanom dokazovaní

vykonal vyporiadanie majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ceny nehnuteľností ustálil na základe znaleckého dokazovania, ceny hnuteľných vecí

zo zhodných tvrdení účastníkov. Pri vyporiadaní nehnuteľných vecí vychádzal okresný súd

z toho, aby každý účastník dostal primeraný a rovnaký podiel. Nepovažoval za spravodlivé

také usporiadanie majetkových pomerov, aby žalobkyňa dostala do vlastníctva len schátralé

nehnuteľnosti a sťažovateľ byt s garážou, prípadne také rozdelenie majetku, kde by musela

žalobkyňa sťažovateľa vyplácať, keďže na výplatu nemala finančné prostriedky. Naopak,

sťažovateľ bol schopný žalobkyňu vyplatiť a prejavil záujem aj o pozemky v .

Okresný súd zohľadnil v súlade so zhodnými tvrdeniami účastníkov, že sťažovateľ

zo svojho vynaložil na spoločný majetok sumu 185 609 Sk (6 161,10 €) na kúpu

motorového vozidla (peniaze získané sťažovateľom za predaj akcií z Českej republiky

patriacich jeho rodičom) a sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) na kúpu nehnuteľnosti v

(peniaze získané výplatou z dedičstva). Zohľadnil tiež, že počas trvania manželstva vznikol

účastníkom spoločný dlh na nedoplatku z vyúčtovania služieb s užívaním bytu v sume

388,17 € (11 694 Sk) za rok 1999; ďalšie nedoplatky na službách spojených s užívaním

spoločného bytu účastníkov od septembra 2001 do roku 2011 súd nezohľadnil ako spoločný

dlh, pretože nedoplatky vznikli po tom, čo sťažovateľ vymenil zámky a neumožnil

žalobkyni (po 17. septembri 2000) byt užívať. Pokiaľ žalobkyňa byt neužívala, nemohla byť

zodpovedná za ďalšie vzniknuté nedoplatky. Pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal, na čo boli požičané peniaze v skutočnosti vynaložené, okresný súd

nezohľadnil tvrdenú pôžičku na kúpu nehnuteľností v (20 000 Sk) a ani pôžičku

na 60 000 Sk. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal ďalších nárokov spolu vo výške 4 254,64 €

(daň z nehnuteľnosti vo výške 128,98 € a 148,41 €; platby do fondu opráv uhradené

sťažovateľom spolu vo výške 3 380,32 € a nedoplatok na službách za užívanie bytu

v sume 596,93 €), vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa vzniesla námietku premlčania, okresný

súd uviedol, že tieto s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov nesúvisia

a právne ich posúdil ako nároky z bezdôvodného obohatenia, keď sťažovateľ plnil to, čo

podľa práva mala platiť aj žalobkyňa. Premlčacie doby začali plynúť dňom, keď sťažovateľ

platby za žalobkyňu zaplatil. Okresný súd ustálil časy jednotlivých úhrad a čas ich

uplatnenia v súdnom konaní a v závislosti od nich jednotlivé plnenia posúdil z hľadiska

premlčania. Z nepremlčaných sťažovateľom uhradených platieb dane z nehnuteľností

a platieb do fondu opráv zohľadnil polovicu pripadajúcu na žalobkyňu, ktorú ju zaviazal

sťažovateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia samostatným výrokom zaplatiť

a v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol. O polovicu sumy nedoplatku

z vyúčtovania užívania bytu za rok 1999, t. j. o sumu 149,09 €, znížil sumu, ktorú uložil

sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov. Pokiaľ prikázal žalobkyni sumu

70 000 Sk (2 323,58 €) za predané motorové vozidlo, okresný súd považoval za preukázané,

že žalobkyňa vozidlo predala v roku 2003, resp. 2004 za sumu 70 000 Sk ústnou kúpnou

zmluvou, ktorú považoval za platný právny úkon, pretože sťažovateľ sa v trojročnej

premlčacej dobe jej relatívnej neplatnosti nedovolal. Hodnotu motorového vozidla určil

úvahou, pretože motorové vozidlo nebolo možné už nájsť, keďže nikto z účastníkov nevedel

uviesť, kde sa vozidlo nachádza, a motorové vozidlo tak už nebolo možné ani obhliadnuť.

5. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -928 z 1. apríla 2015 podal

sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie najmä preto, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci

a navyše, okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Okresný súd pochybil pri stanovení

hodnoty osobného motorového vozidla, keď vzal do úvahy len potvrdenie predložené

žalobkyňou, nereagoval na inzeráty predložené sťažovateľom a nenariadil znalecké

dokazovanie na určenie jeho všeobecnej hodnoty. Zdôraznil, že motorové vozidlo v čase

zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov existovalo, využívala ho žalobkyňa a bez

súhlasu sťažovateľa ho po rozvode manželstva predala. Okresný súd mal nariadiť znalecké

dokazovanie na určenie jeho ceny, pretože hoci vozidlo už nie je k dispozícii, na základe

obsahu spisu bolo možné znalecké dokazovanie vykonať. Ďalej sťažovateľ argumentoval

tým, že okresný súd neprávne právne posúdil plnenia sťažovateľa, ktoré vynaložil na úhradu

spoločných dlhov. Podľa každý z manželov je oprávnený

požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho majetku vynaložil na spoločný majetok.

Spoločný dlh vo výške 596,93 € na byte uhradil sťažovateľ po zániku manželstva zo svojich

vlastných prostriedkov a pri takomto právnom posúdení nemohlo dôjsť k premlčaniu práva

sťažovateľa na účely vyporiadania. Okresný súd ukrátil sťažovateľa tým, že nesprávne

vyhodnotil jeho plnenia z výlučných prostriedkov na daň z nehnuteľností a príspevky

do fondu opráv bytového domu, a to v sume 128,98 € (daň za nehnuteľnosti v k. ú. );

sume 148,41 € (daň z nehnuteľnosti v k. ú. ); sume 3 380,32 € (úhrady

do fondu opráv bytového domu). Tieto platby boli spojené s vlastníctvom bytu a povinnosť

hradiť tieto platby bola daná bez ohľadu na užívanie alebo neužívanie spoločnej

nehnuteľnosti jej vlastníkom. Išlo o plnenia vynaložené na udržanie podstaty nehnuteľnosti

ako takej a náklady, ktoré vyžaduje spoločná vec nezávisle na jej užívaní (neužívaní)

konkrétnou osobou. Celkovo tak mal okresný súd zohľadniť ako plnenia z výlučného

majetku sťažovateľa na získanie a uchovanie spoločného majetku uvedené plnenia dane

z nehnuteľnosti a do fondu opráv, dar od rodičov sťažovateľa na kúpu pozemkov

v k. ú. (1 659,70 €), na kúpu auta (6 140,88 €), pôžičku sťažovateľovi od syna

(663,88 €), a teda sťažovateľovi sa musí vrátiť suma 12 719,10 €, a nielen suma 7 820,79 €,

ktorú z dokazovania ustálil okresný súd. Sťažovateľ v odvolaní poukázal i na to, že je

v rozpore so zásadou účelnosti prikázanie garáže do výlučného vlastníctva žalobkyne,

pretože byt s touto garážou súvisiaci bol prikázaný do výlučného vlastníctva sťažovateľa.

Rovnako aj pozemky v k. ú. , ktoré okresný súd prikázal do výlučného vlastníctva

sťažovateľovi, tvoria funkčný celok s ostatnými nehnuteľnosťami v katastrálnom území

, ktoré boli prikázané žalobkyni. Odvolanie sťažovateľa smerovalo i proti výroku

o povinnosti nahrádzať trovy štátu.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -974 z 9. decembra 2015 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil vo všetkých výrokoch okrem výrokov o náhrade

trov štátu, ktoré zrušil a vec vrátil v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok

okresného súdu vo výrokoch potvrdených rozsudkom krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 11. januára 2016.

7. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. -974

z 9. decembra 2015 dovolanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom

podľa a dovolacími dôvodmi

uvedenými v a . Rozsudok krajského

súdu považoval za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, krajský súd pochybil, keď odobril

spôsob určenia hodnoty osobného motorového vozidla okresným súdom, ktorý nenariadil

znalecké dokazovanie na určenie jeho hodnoty, a to aj napriek skutočnosti, že obsah spisu

umožňoval, aby znalec znalecké dokazovanie na určenie hodnoty motorového vozidla

vykonal. Nesprávny postup krajského súdu má podľa sťažovateľa za následok, že

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a určenie sumy na vyrovnanie

podielov bolo nezákonné a nespravodlivé. Krajský súd neprihliadol ani na sumu 596,93 €

(nedoplatok na spoločnom byte vzniknutý počas manželstva) uhradenú sťažovateľom

po zániku manželstva z vlastných finančných prostriedkov, čím porušil § 150 Občianskeho

zákonníka. Za nesprávne považoval sťažovateľ aj rozdelenie nehnuteľných vecí spôsobom

nerešpektujúcim zásadu účelnosti ich využitia.

8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2017 dovolanie

sťažovateľa podľa ako neprípustné odmietol

a žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

9. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 rozsudkom krajského súdu č. k. -974 z 9. decembra 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017 odôvodnil tým, že

tieto rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a nezákonné. Krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu napriek tomu, že v konaní bolo porušené právo sťažovateľa

na spravodlivý proces a na ochranu vlastníctva, pretože rozsudok okresného súdu nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní a sťažovateľovi ochranu neposkytol ani najvyšší súd,

ktorý jeho dovolanie odmietol, hoci bolo prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia iba všeobecne odkázal na východiská rozhodovacej praxe, nevysvetlil svoj

záver vo vzťahu k veci sťažovateľa. Krajský súd porušil princípy právnej istoty

a rovnoprávnosti účastníkov konania. Sťažovateľ zopakoval v sťažnosti svoju argumentáciu

obsiahnutú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu – poukázal znova na nesprávnosť

postupu okresného súdu, ktorý motorové vozidlo ocenil svojou úvahou, hoci mal vo veci

nariadiť znalecké dokazovanie, tak ako konštatoval v skoršom zrušujúcom rozhodnutí

odvolací súd. Spis poskytoval dostatočný základ na nariadenie znaleckého dokazovania.

Za to, ako nakladala s motorovým vozidlom žalobkyňa by mala zodpovedať sama a jeho

predaj by nemal v konečnom dôsledku poškodiť sťažovateľa. Diskriminačným je potom

i to, že na druhej strane všeobecné súdy považovali za významné, kto užíval byt. Porušenie

základného práva na vlastníctvo sťažovateľa sa odvíja od nespravodlivého a nezákonného

vyporiadania majetku, ktoré bolo založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu.

V konečnom dôsledku bol sťažovateľ rozhodnutím všeobecného súdu zbavený majetku

rovnako, ako keby mu bol vyvlastnený. Všeobecné súdy nesprávne vec posúdili aj preto,

že nezohľadnili princíp vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

podľa ktorého sa nahrádza to, čo vynaložil jeden z manželov na spoločný majetok,

keď sťažovateľovi nepriznali náhradu za ním poskytnuté plnenia. Ak vznikol ešte počas

manželstva spoločný dlh na byte (596,93 €) a tento uhradil sťažovateľ z výlučných

prostriedkov, malo byť toto plnenie zohľadnené. Najvyšší súd sa odmietol touto otázkou

zaoberať. Rovnako tak neobstojí posúdenie nárokov sťažovateľa ako nárokov

z bezdôvodného obohatenia, pretože ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov v širšom zmysle a tieto nároky mali byť ako také aj v konaní vyporiadané,

v dôsledku čoho neobstojí ani názor krajského súdu o ich premlčaní.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

14. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods.1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

15. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení a dohovoru malo

dôjsť jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017

a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -974 z 9. decembra 2015.

16. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017. Sťažovateľ tvrdí,

že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pretože je odôvodnené iba všeobecnými

konštatovaniami a poukazmi na súdnu prax, ale tvrdí i to, že k porušeniu ním označených

práv došlo v dôsledku toho, že najvyšší súd jeho dovolanie meritórne neprejednal, hoci

na jeho prejednanie boli splnené zákonné podmienky.

17. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 31. októbra 2017

po tom, čo konštatoval, že nedostatky konania podľa § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g)

sťažovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci

nezistil ani dovolací súd, posudzoval, či postupom krajského súdu bola sťažovateľovi

odňatá možnosť konať pred súdom. Na sťažovateľom uvedené dôvody odňatia možnosti

konať pred súdom, ktoré mali spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho

súdu a popretí jeho skoršieho právneho názoru, reagoval najvyšší súd takto:

«... na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015

bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo o takýto

extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol dôvodom

pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný

rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania

žalovaného, ako aj dôvody, pre ktoré považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

za vecne správny. V dôvodoch rozhodnutia sa dostatočne zaoberal aj námietkami

žalovaného uvedenými v odvolaní. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Keďže odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nemožno mu vyčítať, že je

nepreskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ani to, že by bolo výsledkom

aplikácie príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. Žalovaný

preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,

arbitrárny; pričom za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv žalovaného.

... Žalovaný za odňatie možnosti konať pred súdom považoval aj to, že odvolací

súd poprel svoj vlastný právny názor vyslovený v uznesení z 13. februára 2013

sp. zn. , ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 18. júna 2012

č. k. -684. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd

nevyplývala z ustanovenia (normy účinnej v čase rozhodovania odvolacieho

súdu) viazanosť jeho vlastným právnym názorom. Odvolací súd svoj skorší záväzný právny

názor mohol aj zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd

nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený

právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho

skorší právny názor nerešpektoval. Odvolací súd by ale mal v takomto prípade zmenu

svojho právneho názoru, vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť. Z preskúmavaného

rozhodnutia odvolacieho súdu však nevyplýva, že by sa odvolací súd neriadil právnym

názorom skôr vysloveným vo svojom už spomenutom zrušujúcom uznesení. Dovolacia

námietka o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom tým, že odvolací súd poprel svoj

vlastný právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom uznesení, je preto

neopodstatnená.»

18. Najvyšší súd ďalej reagoval aj na dovolacie tvrdenia sťažovateľa tykajúce sa

nedostatočného zistenia skutkového stavu, jeho nesprávneho vyhodnotenia a nesprávneho

právneho posúdenia veci, pričom uzavrel, že tieto argumenty sťažovateľa nezakladajú

prípustnosť jeho dovolania:

„Pokiaľ žalovaný namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania

v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(v tejto súv. por. , resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §

a 185 ) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal

všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f)

, lebo týmto postupom súd neodníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť

dovolania v zmysle nezakladá (porovnaj uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

Žalovaný svoje dovolanie odôvodňoval predovšetkým námietkami vzťahujúcimi sa

na spôsob vyporiadania BSM; t. j. nesprávnym právnym posúdením veci. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia (porovnaj napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , , ).“

19. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

20. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

21. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe (tak ako ju ostatne popísal aj najvyšší súd), tobôž v situácii, keď

sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej sťažnosti žiadnu zásadnú argumentáciu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

22. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,

ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

rozsudku krajského súdu č. k. -974 z 9. decembra 2015. Tu sťažovateľ tvrdil,

že krajský súd v rozpore s požiadavkami vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov stanovenými zákonom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý bol založený

na nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci.

24. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -974 z 9. decembra 2015

konštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu

prvého stupňa ( ). Vo vzťahu k odvolacej

námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania znaleckého dokazovania na určenie ceny

motorového vozidla krajský súd uviedol: „V posudzovanej veci súd prvého stupňa

nevykonal navrhnutý dôkaz účastníkov a so svojím postupom sa v dôvodoch svojho

rozhodnutia vyporiadal. Vychádzal zo skutočnosti, že nikto z účastníkov nevedel, kde sa

vozidlo nachádza, majiteľ, ktorému vozidlo predala navrhovateľka, ho medzitým už

previedol na ďalšiu osobu a chýbali akékoľvek hodnoverne nadobúdacie doklady, ktoré by

umožňovali zistiť stav a aktuálnu cenu vozidla, pretože vozidlo sa už nedalo ohliadnuť,

nedal sa zistiť aktuálny stav jeho karosérie, motora, opotrebovania, počtu najazdených

kilometrov. Pokiaľ za tejto situácie prvostupňový súd nepristúpil k nariadeniu znaleckého

dokazovania, nemožno súhlasiť s odvolaním, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností... Pokiaľ súd prvého stupňa voľnou úvahou podľa , založenou

na kúpnej cene, za ktorú nesporne navrhovateľka vozidlo odpredala, zohľadnil

pri vyporiadaní BSM hodnotu vozidla v sume 70.000,- Sk, odvolací súd sa s takýmto

ohodnotením v danom prípade stotožňuje. Je nelogická požiadavka odporcu na vykonanie

znaleckého dokazovania na hodnotu vozidla, keďže je nepochybné, že v súčasnosti by malo

predmetné motorové vozidlo Š - Felícia minimálnu (ak nie nulovú) hodnotu.“

25. Pokiaľ sťažovateľ namietal v odvolaní nezohľadnenie jeho plnení z výlučného

majetku na spoločné dlhy, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval takto:

«V podanom odvolaní odporca tvrdil, že na spoločnom byte účastníkov č.

v katastrálnom území vznikol dlh vo výške 596,93 Eur. Jednalo sa

o spoločný dlh manželov vzniknutý počas trvania manželstva, ktorý preukázateľne uhradil

odporca po zániku manželstva, a to zo svojich vlastných prostriedkov. Považoval za plne

dôvodné, aby v prospech odporcu bola celá suma 596,93 Eur započítaná.

Pokiaľ ide o dlh na poplatkoch spojených s užívaním bytu č.

v sume 593,93 Eur, súd prvého stupňa tento považoval za nepreukázaný a

nepodložený. Uviedol, že navrhovateľka v predmetnom byte od 17. 09. 2000 nebývala, preto

nemala povinnosť platiť poplatky za služby spojené s užívaním bytu. Odporca byt užíval

výlučne sám, čím sa na úkor navrhovateľky obohacoval.

V podanom odvolaní odporca síce poukazuje na právnu teóriu, podľa ktorej každý

z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho majetku vynaložil

na spoločný majetok, avšak aj v takomto prípade platí, že pokiaľ sa odporca domáha

úhrady, resp. zohľadnenia údajného dlhu pri vyporiadaní BSM, je povinný preukázať, o aký

dlh sa jedná, za aké konkrétne obdobie vznikol, najmä v prípade, ak je nepochybné, že

odporkyňa po 17. 09. 2000 byt neužívala. V tejto súvislosti tiež nemožno prehliadnuť, že

požiadavka odporcu na úhradu dlhu na spoločnom byte účastníkov odporuje dobrým

mravom, nakoľko odporca neumožňoval navrhovateľke užívanie tohto bytu a neumožnil jej

vstup a užívanie bytu ani potom, ako bolo rozhodnutím súdu predbežným opatrením

nariadené umožniť vstup a užívanie bytu, a to až do právoplatného skončenia sporu

o vyporiadanie BSM vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. .

Námietka odporcu na zohľadnenie sumy 593,93 Eur pri vyporiadaní BSM je preto

nedôvodná.

Odporca v podanom odvolaní akcentoval povinnosť súdu vyplývajúcu z ust. § 150

prihliadať pri vyporiadaní aj na to, ako sa každý z manželov

zaslúžil o udržanie spoločných vecí. Uviedol, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku

v rozpore so zákonom ukrátil odporcu minimálne o nasledovné sumy, na ktorých započítaní

odporca aj naďalej trvá: daň z nehnuteľností v katastrálnom území

v sume 128,98 Eur, daň z nehnuteľností v katastrálnom území

v sume 148,41 Eur, úhrada do fondu prevádzky, údržby a opráv bytu č. v sume

3.380,32 Eur.

Spolu s vyporiadaním veci, tvoriacich predmet BSM, je potrebné vyporiadať aj

spoločné pohľadávky a dlhy manželov, vzniknuté za trvania manželstva a BSM. Rovnakým

spôsobom nemožno však postupovať ohľadne dlhov, ktoré nevznikli za trvania manželstva,

hoci ich úhrada môže súvisieť s úhradou nákladov vynaložených na udržanie (zachovanie)

podstaty nehnuteľnosti ako takej, čím odporca zdôvodňuje svoju požiadavku

na vyporiadanie úhrady nákladov za zaplatené dane (128,98 Eur + 148,41 Eur) a úhradu

do fondu prevádzky, údržby a opráv bytu č. v sume 3.380,32 Eur.

Odporca v podanom odvolaní zdôrazňuje, že sumu 128,98 Eur a sumu 148,41 Eur

uhradil zo svojich výlučných prostriedkov. Rovnako zo svojich výlučných prostriedkov mal

uhradiť sumu 3.380,32 Eur ako úhradu do fondu opráv bytového domu súpisné číslo

v katastrálnom území , v ktorom sa nachádza byt účastníkov číslo .

Pokiaľ ide o tieto nároky, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa uvádza, že tieto

nároky s vyporiadaním BSM nesúvisia. Nejedná sa totiž o „spoločný dlh“, nakoľko tieto

náklady - daňová povinnosť a poplatky do fondu opráv bytového domu za byt č. vznikli

po zániku manželstva. Z podania odporcu zo dňa 29.03.2010 totiž vyplýva, že za posledných

10 rokov (rozvod účastníkov nadobudol právoplatnosť 04. 11. 2000) platí Obci

ročný poplatok ako daň z nehnuteľností, miestny poplatok za komunálne odpady bez nároku

na sociálnu zľavu a bez prispenia navrhovateľky. V odvolaní zo dňa 09.08.2012, ako aj

v odvolaní proti napadnutému rozsudku odporca nešpecifikuje obdobie úhrady týchto daní,

ani úhrady poplatkov do fondu opráv, preto vzhľadom na podanie zo dňa 29.03.2010

odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa usudzuje, že sa jedná o náklady, ktoré vznikli

po zániku manželstva.

Rozvedených manželov aj po zániku manželstva vo vzťahu k tretím osobám

nepochybne zaťažuje povinnosť platiť platby spojené s vlastníctvom nehnuteľností. Ide tak

o pasívnu solidaritu ( ). Ak tieto platby poskytuje len jeden

z bývalých manželov bez toho, aby sa tak dohodli, má voči druhému právo, aby mu druhý

uhradil to, čo na neho pripadá. Ak jeden z manželov zaplatí sám celú platbu, spojenú

s vlastníctvom k nehnuteľnosti (daň, poplatky do fondu opráv), vzniká mu právo žiadať

od druhého manžela zaplatenie jeho podielu. Keďže tento nárok podlieha premlčaniu

podľa , premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa

oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Prvostupňový súd preto dôvodne premlčané platby do fondu údržby a opráv a úhradu daní

nepriznal (z dôvodov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí).»

26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o nezohľadnení pôžičiek, krajský súd

uviedol, že „súd prvého stupňa pri vyporiadaní BSM dôvodne neprihliadol aj na pôžičku

určenú na kúpu nehnuteľností v vo výške 20.000,- Sk, ktorú si mal odporca požičať

od syna . Vykonaným dokazovaním bolo totiž nepochybne preukázané,

že túto pôžičku odporca uzavrel za trvania manželstva, nešlo teda o spoločný dlh

s navrhovateľkou. V konaní však nebolo preukázané, že peniaze z pôžičky boli určené

na kúpu pozemkov v k. ú. , nakoľko navrhovateľka toto tvrdenie odporcu popierala.

Odporca v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.“.

27. Krajský súd reagoval i na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa

spôsobu vyporiadania, t. j. rozdelenia nehnuteľných vecí súdom prvého stupňa, ktorá

podľa názoru sťažovateľa nerešpektovala zásadu účelnosti a reálnej využiteľnosti. Krajský

súd uviedol, že „právna úprava v rámci vyporiadania BSM nestanovuje presné kritériá

pre určenie toho, ako majú byť veci každému z manželov prikázané, ani hľadiská, ku ktorým

má súd pri vyporiadaní prihliadať. Súdnou praxou sa však ustálilo pre prikázanie veci

rozhodujúce hľadisko, ktorým je účelnosť využitia veci. Zároveň sa ustálila aj zásada, ktorú

odvolateľ v podanom odvolaní opomenul, že súd pri vyporiadaní BSM má veci

zo zaniknutého BSM rozdeliť tak, aby čiastka, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť

druhému na vyrovnanie jeho podielu, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Pokiaľ má súd

možnosť rozdeliť nehnuteľnosti medzi každého z manželov, má usporiadať majetkové

pomery medzi účastníkmi tak, aby minimalizoval finančnú výplatu medzi manželmi.

V posudzovanej veci súd pri prikázaní nehnuteľností zohľadnil hľadisko účelného využitia

veci, zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odporcu, aby mu bol prikázaný byt spolu

s garážou. Rozdelenie nehnuteľnosti spôsobom podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa

považuje odvolací súd za primerané, účelné a spravodlivé. Preto na tomto rozhodnutí

nemal dôvod nič meniť.“.

28. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

30. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

31. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

32. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

33. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ

v konaní a osobitne v odvolaní nastolil.

34. Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd

dôsledne a presvedčivo vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku

okresného súdu. Reagoval na sťažovateľom tvrdenú nesprávnosť postupu okresného súdu,

ktorý nenariadil znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej ceny motorového vozidla, ako

aj na výhrady sťažovateľa týkajúce sa posúdenia jeho plnení poskytnutých po rozvode

manželstva z výlučných prostriedkov, ktorými uhradil daň z nehnuteľnosti, platby do fondu

opráv a nedoplatky na službách spojených s užívaním bytu. Krajský súd vysvetlil, z akých

dôvodov nepovažoval za potrebné vykonanie znaleckého dokazovania na určenie

všeobecnej ceny motorového vozidla, resp. prečo považoval za naplnené podmienky

na určenie tejto ceny úvahou súdu ( ). Krajský súd

podrobne objasnil i to, prečo považoval nárok sťažovateľa súvisiaci s ním vykonanými

úhradami z výlučných prostriedkov po zániku manželstva na platbách dane a príspevkov

do fondu údržby a opráv za žalobkyňu za nárok, ktorý nie je súčasťou vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale nárokom samostatným, založeným na iných

ustanoveniach právneho poriadku. Krajský súd konštatoval, že spolu s vyporiadaním vecí

tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov je síce potrebné vyporiadať

aj spoločné pohľadávky a dlhy manželov vzniknuté za trvania manželstva, avšak rovnakým

spôsobom nemožno postupovať v prípade dlhov, ktoré za trvania manželstva nevznikli.

35. Rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Právne závery krajského súdu považuje

ústavný súd za priliehavé a ústavne konformné. Ústavný súd preto nezistil príčinnú

súvislosť medzi postupom a právnymi názormi krajského súdu, ktorými odôvodnil rozsudok

č. k. -974 z 9. decembra 2015, a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces ( , a

dohovoru). Sťažnosť sťažovateľa preto v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

36. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie a 4 , dôvodil

tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd

považoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie a

ods. 1 a čl. 13 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu

samotného sťažovateľa, jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 a 4

, a to podľa , pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

37. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie , a uvádza, že tieto ustanovenia

nemožno považovať za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali

samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa ,

a preto sťažnosť aj v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

38. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už

bez významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na priznanie spravodlivého

zadosťučinenia.

39. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018