Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 87/2018
PDF · 139.54 KB
No categories available
I. ÚS 87/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Klimekom,
Sládkovičova 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 28/2016 z 12. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. marca 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 98/2003 uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 28/2016 z 12. januára
2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 98/2003 „o náhradu škody z ublíženia
na zdraví“, v ktorom sa domáhal jej zaplatenia okrem iného z titulu bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia, straty na zárobku, vecnej škody a nákladov spojených s liečením.
Okresný súd vo veci samej rozhodol viacerými rozsudkami a konečným rozhodnutím bol
rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2014 z 10. februára 2015, ktorým rozhodol
o poslednom nároku sťažovateľa (náhrada na strate na zárobku, pozn.).
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie a Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) jeho rozsudok z 10. februára 2015 zrušil
uznesením sp. zn. 1 Cdo 11/2014 z 30. januára 2014 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Ešte pred doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľ predložil vyčíslenie trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 17 275,33 €. Okresný súd rozhodol o trovách konania
tak, že sťažovateľovi ich priznal v sume 6 061,65 €. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol napadnutým uznesením, ktorým uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách
konania potvrdil. Sťažovateľ podal proti uzneseniu dovolanie 25. apríla 2017, ale najvyšší
súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 99/2017 jeho dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
4. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa uvedených článkov
ústavy a práva podľa dohovoru malo podľa sťažovateľa (zásadné vecné aj právne námietky
uviedol v odvolaní a dovolaní) dôjsť konštatovaním „súdu o pomere úspechu“, a preto na
ne v celom rozsahu odkazuje, pričom okresný súd mal aplikovať pri rozhodovaní ešte
ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) platné v čase
rozhodovania okresného súdu, a preto nemožno akceptovať nepriznanie náhrady trov za
úkony „porady s klientom“. Krajský súd na jeho námietky v odvolaní mu nedal odpoveď
a takisto to urobil aj najvyšší súd, ktorý sa nezaoberal procesnými pochybeniami nižších
súdov (v tejto súvislosti poukazuje na § 287 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších (ďalej len „CSP“).
5. Sťažovateľ poukazuje na stranu 4 sťažnosti a v tejto súvislosti aj na tri nálezy
ústavného súdu, v ktorých bol jeho právny zástupca úspešný pri zastupovaní iných
sťažovateľov (ústavný súd po preskúmaní ich obsahu nezistil, že by išlo o rovnaké námietky
a tiež totožné prípady, ako to je v tejto veci, pozn.). Postupom odvolacieho súdu boli podľa
sťažovateľa porušené jeho označené práva (pozri bod 1).
6. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd vyslovil
porušenie v bode 1 označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil
napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Okrem toho požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú v
konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
12. Sťažovateľ namieta právny názor krajského súdu, ktorý v napadnutom uznesení
potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania. Porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodnil v zásade len skutočnosťami uvedenými
v bode 4. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ (iba) pokračuje
v argumentácii pred všeobecnými súdmi a neponúka žiadnu ústavne významnú polemiku
s napadnutým uznesením krajského súdu. Ak sťažovateľ uvádza, že zásadné a vecné dôvody
sú uvedené v odvolaní, resp. dovolaní, na ktoré v sťažnosti (iba) odkazuje, v tomto smere
jeho sťažnosť nespĺňa zákonné náležitosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
pretože ústavný súd môže posúdiť iba tie dôvody (ne)ústavnosti, ktoré sú explicitne
uvedené v návrhu (sťažnosti). V tomto ohľade preto absentuje riadne odôvodnenie sťažnosti
vo vzťahu k namietanému základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ kvalifikovane zastúpený advokátom ďalej žiadnym
ústavnoprávne významným spôsobom neodôvodnil, v čom vidí porušenie jeho základného
práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
.
13. V okolnostiach posudzovanej veci považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť,
že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe
takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného
výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné
právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012,
IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
14. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu uvedený na
stranách 6 až 7, bodoch 10 a 11 (potvrdzujúci právny názor okresného súdu o náhrade trov
konania na stranách 7 až 11) za jeden z možných prístupov k interpretácii a aplikácii
relevantnej právnej úpravy podľa § 142 ods. 1 až 3 OSP, resp. § 257 CSP, a v tomto ohľade
ho potom považuje aj za ústavne udržateľný (m. m. IV. ÚS 420/2013). Napadnuté uznesenie
krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené, ak navyše všeobecné
súdy stanovili mieru spoluzavinenia sťažovateľa na vzniknutej škode vo výške 50 %, ktorú
potom aplikovali pri posudzovaní všetkých nárokov uplatnených sťažovateľom. Ústavný
súd zobral pritom do úvahy tiež okolnosti uvedené v bode 12.
15. Berúc do úvahy už uvedené mohol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj ako
zjavne neopodstatnenú.
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018