Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 49/2018
PDF · 251.09 KB
No categories available
III. ÚS 49/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 153/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
3 C 153/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 153/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bánovce nad Bebravou j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Dalibora Kuciaňa, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
uznesením č. k. III. ÚS 49/2018-10 z 30. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“ alebo „žalobkyňa“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 153/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľ je účastníkom konania
(žalobca) o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu (vydržanie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vo forme notárskej zápisnice). Konanie je vedené pred Okresným súdom
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3C/153/2011.
Konanie sa začalo na základe žaloby doručenej súdu dňa 20.10.2011. Dňa
25.10.2011 súd vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku. Po návrhu
na oslobodenie zo dňa 30.11.2011 súd uznesením zo dňa 04.01.2012, č.k. 3C/153/2011-46
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.
Prvé pojednávanie bolo vytýčené dňa 27.03.2011, ktoré bolo odročené na deň
15.05.2012. Keďže zákonná sudkyňa bola od 01.07.2012 preložená na iný súd, vec bola dňa
02.07.2012 prerozdelená inému zákonnému sudcovi, ktorý vo veci nevykonal ani jeden
úkon. Následne dňa 09.01.2013 vec bola pridelená ďalšiemu zákonnému sudcovi, ktorý
na deň 02.05.2013 vytýčil pojednávanie.
Vo veci sa rozhodlo dňa 10.05.2013, a to rozsudkom č. k. 3C/153/2011-207, proti
ktorému podal sťažovateľ dňa 11.06.2013. Okresný súd zaslal dňa 24.06.2013 odvolanie
protistranám na vyjadrenie, ktoré dňa 12.07.2013 zaslali k odvolaniu svoje vyjadrenia.
Po predkladacej správe Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 16.02.2016,
č. k. 6Co/498/2013- 290 rozhodol tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie vo veci. Po zaslaní spisu z odvolacieho súdu bola vec dňa 07.03.2016 opäť
prerozdelená, pričom až na deň 19.01.2017 (10 mesiacov) bolo vytýčené pojednávanie,
ktoré však bolo zrušené, nakoľko dňa 20.12.2016 bola vec opäť prerozdelená a súd
nepostupoval v súlade so závermi odvolacieho súdu. Súd tak musel vyzvať žalobkyňu
uznesením zo dňa 03.01.2017, č. k. 3C/153/2011-309.
Žalobkyňa dňa 07.06.2017 doručila zmenu petitu, pričom súd zrušil pojednávanie
na deň 14.06.2017. Po vyjadreniach protistrán zo dňa 06.07.2017 súd tieto dňa 14.07.2017
zaslal sťažovateľovi na vedomie. Od tej doby sa vo veci nekoná.“
Ďalej sťažovateľka uviedla: „Nečinnosť a neefektívna činnosť súdu, ako aj súčasný
stav (po viac ako 6 rokoch od podania návrhu na začatie konania sa vec nachádza
na začiatku po zrušení rozsudku, čím súd tak nevykonal ani jeden relevantný úkon, ktorý
by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ústavne
ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať. Neodôvodnené prieťahy zrušeným
rozsudkom, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo a predlžuje, viedli teda k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov. Celé konanie
vedené pred Okresným súdom je tvorené jedným súvislým prieťahom.“
3. Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka
navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/153/2011 porušené.
II. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou prikazuje, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 3C/153/2011 konal bez ďalších prieťahov.
III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €
(slovom: päťtisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Bánovce nad Bebravou povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2018 v zmysle §11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)
a c), § 16 ods. 3 a § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb) v sume 325,42 € (slovom:
tristodvadsaťpäť Eur a štyridsaťdva centov) advokátovi JUDr. Daliborovi KUCIAŇOVI,
Nitrianska č. 5, 921 01 Piešťany, na jeho účet č. SK81 8360 5207 0042 0247 5213,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 121/2018 doručeným ústavnému súdu 26. februára 2018, v ktorom predseda
okresného súdu okrem iného uviedol: „Z hľadiska predmetu žaloby, skutkového
zdôvodnenia žaloby a vzhľadom na to. že v priebehu konania došlo k dvom zmenám žaloby,
pričom druhá zmena bola rozsiahlou zmenou petitu, sa spor javí byť zložitým tak
po skutkovej, ako aj právnej stránke. Zložitosť sporu vyplýva aj z toho, že vo veci boli
vypočutí viacerí svedkovia a je produkované množstvo listinných dôkazov, a to aj staršieho
dáta a vzhľadom na predmet sporu a zdôvodnenie žaloby sa javí, že bude potrebné
posudzovať jednotlivé okolnosti prípadu aj podľa starších, už neúčinných právnych
predpisov. Je pravdou, že konanie trvá dlhšie, ako šesť rokov, no podľa môjho názoru má
na dĺžke konania výrazný podiel skutková a právna zložitosť veci a aj samotná žalobkyňa,
ktorá sa spolu s právnym zástupcom nedôvodne nezúčastnila prvého pojednávania,
v priebehu konania dvakrát menila žalobu, pričom prvýkrát na pojednávaní, ktoré muselo
byť v dôsledku toho odročené a druhýkrát po rozhodnutí odvolacieho súdu, pričom na výzvu
súdu, aby žalobu doplnila, túto zmenila, a to až po opakovanom predlžovaní lehoty
zo strany zákonného sudcu a iba niekoľko dní pred pojednávaním, ktoré muselo byť
v dôsledku toho zrušené. Je pravdou, že v konaní súdu prvej inštancie sa vyskytli
tri niekoľkomesačné obdobia (07/2012 - 01/2013, 03/2016-11/2016 a 07/2017 - 02/2018),
ktoré sa môžu javiť ako zbytočnými prieťahmi v konaní, no podľa názoru predsedu súdu
tieto obdobia nemožno takto hodnotiť, keďže vzhľadom na zložitosť veci, zmeny žaloby
a zmeny v zákonnom sudcovi v dôsledku zmien v obsadení súdu, potreboval zákonný sudca
dostatočný čas na to, aby si vec naštudoval. V súvislosti so zmenami zákonného sudcu
poukazujem na skutočnosť, že každému sudcovi, ktorému bola vec vždy pridelená, mal
pridelených väčšie množstvo vecí na prejednanie a rozhodnutie, a to aj veci zložitejších,
starších a právne a skutkovo náročnejších. Len pokiaľ ide o súčasného zákonného sudcu,
tak tento bol vymenovaný v decembri 2016 a bolo mu pridelených 106 nerozhodnutých vecí
a okrem týchto vecí je mu od jeho príchodu na súd prideľovaný nápad nových vecí podľa
rozvrhu práce. Pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal na odvolacom súde
(august 2013 - marec 2016), tak k tomuto sa vyjadriť neviem, no zjavne v tejto časti nemôže
ísť o prieťahy tunajšieho súdu a pokiaľ počas tohto obdobia nejaké vznikli, tak za tieto
Okresný súd Bánovce nad Bebravou nezodpovedá. Dňa 19.02.2018 zákonný sudca rozhodol
o návrhu na zmenu žaloby a určil termín pojednávania na deň 09.04.2018.
Z uvedeného je tak zrejmé, že neprimeraná dĺžka konania je spôsobená predovšetkým
právnou a skutkovou zložitosťou veci a úkonmi samotnej žalobkyne. Zároveň poukazujem
sa skutočnosť, že žalobkyňa nevyužila možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní
predsedovi súdu, pričom táto v tomto konkrétnom prípade mohla aspoň čiastočne prispieť
ku skráteniu konania, a to najmä s poukazom na to, že ihneď po doručení ústavnej sťažnosti
predseda súdu apeloval na zákonného sudcu, aby sa vzhľadom na dĺžku konania prednostne
venoval tejto veci, čo zákonný sudca akceptoval a rozhodol o zmene žaloby a určil termín
pojednávania, čo si samozrejme vyžiadalo niekoľko dňové štúdium iba tejto veci. Z dôvodov
uvedených v tomto vyjadrení považujem sťažnosť za nedôvodnú a navrhujem, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľky nevyhovel a rozhodol, že Okresným súdom
Bánovce nad Bebravou právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľke žiadané finančné odškodnenie
a náhradu trov konania.“
5. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala svoje stanovisko
v podaní doručenom ústavnému súdu 22. marca 2018, v ktorom okrem iného uviedla:
„Obranu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou spočívajúcu v poukázaní
i na vyťaženosť sudcov, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy
v konaní, nemožno akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr.
II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí
v príslušnom oddelení alebo optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi pre ktoré by malo
byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Predseda Okresného súdu vytýka, že sťažovateľka nevyužila všetky iné právne
prostriedky, ktoré zákon na ochranu jej základného práva alebo slobôd sťažovateľke účinne
poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov,
najmä sťažnosť na prieťahy k rukám predsedovi súdu. Predmetné sme odôvodnili
už v ústavnej sťažnosti rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (Ištván a Ištvánová
proti Slovenskej republike a Komanický (č.6) proti Slovenskej republike). Podľa nášho
názoru i prípadná sťažnosť na prieťahy by nebola účinná, nakoľko činnosťou, resp.
neefektívnou a nesústredenou činnosťou (zrušenie rozsudku odvolacím súdom)
už k prieťahom došlo. Ako následok tejto nesústredenej činnosti súdu bolo i prieťahové
obdobie kedy spis sa nachádzal na odvolacom súde, za ktoré týmto zodpovedá práve
Okresný súd Bánovce na Bebravou.
Každý súd má možnosť a aj povinnosť zabezpečiť napĺňanie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
v každom konaní a v každom štádiu konania, v opačnom prípade, tak súd vytvorí ústavne
netolerovateľné nekonanie vo veci.“
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
7. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 21. februára 2018 k sťažnosti bolo
aj opísanie napadnutého konania, ktoré sa bližšie špecifikuje v časti I bode 2, 4 a 5.
8. Obsah zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 153/2011
potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 21. februára 2018, ktoré ústavný súd považuje
za preukázané.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
13. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho
konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo
na prerokovanie ich veci v primeranej dobe [v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] a zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku.
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117
ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi
deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného
sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku)
a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
týchto poriadkov.
19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 ‒ § 172 CSP opredbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
20. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
21. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že spory o určenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním tvoria
súčasť bežnej sporovej agendy všeobecných súdov a o takýto prípad ide aj v predmetnej
veci. Ústavný súd poznamenáva, že napadnuté konanie nie je právne zložité a ďalej
konštatuje, že vzhľadom na okolnosti veci pripúšťa určitý stupeň skutkovej zložitosti veci
(veľký počet vypočutých svedkov, predloženie rozsiahlej listinnej dokumentácie), čím však
nie je možné okresný súd zbaviť zodpovednosti za priebeh napadnutého konania v súvislosti
s posudzovaním existencie zbytočných prieťahov.
22. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto
súdneho konania. Ústavný súd nezistil na strane sťažovateľky také skutočnosti, ktoré
by zásadným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.
23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Celkovú dĺžku napadnutého konania (viac ako 6 rokov od jeho začatia) ústavný súd
v okolnostiach danej veci považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľnú.
Keďže Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením sp. zn. 6 Co 498/2013 zo 16. februára
2016 zrušil rozsudok okresného súdu z 10. mája 2013 a vec mu 7. marca 2016 vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu viacerých procesných pochybení, je potrebné túto etapu
napadnutého konania vyhodnotiť ako neefektívny postup vo veci. V uvedenej súvislosti
Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia zo 16. februára 2016 okrem iného uviedol:
„Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu
je vo vyššie uvedených smeroch nepreskúmateľný, teda nie je v súlade s ustanovením § 157
ods.2 O. s. p. V súvislosti s uvedeným záverom odvolací súd považuje za potrebné poukázať
aj na ustálenú súdu prax, podľa ktorej konanie a rozhodovanie všeobecných súdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje
svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami,
vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia náležité odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí
dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí
súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému
právu na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odňatie tejto možnosti
účastníkovi v zásade zakladá dôvod na postup podľa § 221 ods. 1 písm. i) O. s. p. Preto
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci bude úlohou súdu s poukazom na vyššie uvedené primárne správne
a zákonne sa vyporiadať s danosťou naliehavého právneho záujmu na podanom návrhu
v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Až v prípade, ak bude preukázaná danosť naliehavého
právneho záujmu na podanom návrhu navrhovateľky, bude môcť okresný súd následne
pristúpiť k prejednaniu a rozhodnutiu vecnej stránky sporu a riadne sa vyporiadať
aj s otázkou existencie alebo neexistencie ospravedlniteľného omylu počas
celej vydržacej doby, ako nevyhnutnej podmienky pre záver o dobromyseľnej držby
sporných nehnuteľností.“
24. Argumentáciu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti „o pridelení veľkého
počtu vecí zákonnému sudcovi nemohol ústavný súd poukazujúc na svoju štandardnú
judikatúru (napr. I. ÚS 38/03, III. ÚS 155/2010) uznať, pretože námietka neprimeraného
zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo
znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci.
25. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom
okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľka.
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
29. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc okrem iného na právnu neistotu
vyvolanú neefektívnym postupom a nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
31. S prihliadnutím na dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
3 C 153/2011 berúc do úvahy konkrétne okolnosti veci, ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré
jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom
JUDr. Daliborom Kuciaňom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá
bola 921€.
34. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie, prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 153,50 €,
t. j. spolu 460,50 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 488,13 €.
35. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018