Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 518/2017
PDF · 281.56 KB
No categories available
III. ÚS 518/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , , a , ,
zastúpených JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tos
16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 z 24. mája 2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo a na osobnú slobodu
zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 9 Tos 16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 z 24. mája 2016 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tos 16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016
z 24. mája 2016 z r u š u j e .
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý a
uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 485,33 € (slovom
štyristoosemdesiatpäť eur a tridsaťtri centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Milana
Knopa, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľ v prvom
rade“), a sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľ v druhom rade“; spolu
aj „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária,
Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú
slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Tos 16/2016
z 24. mája 2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 (ďalej len „namietané uznesenia“), doplnené
podaniami doručenými ústavnému súdu 28. októbra 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľom je vedené trestné
stíhanie pre trestný čin prevádzačstva podľa ustanovení § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3
písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“), pričom sťažovatelia boli uznesením sudcu pre prípravné konanie
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 64/2014 z 25. júla 2014 vzatí
do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že 25. apríla 2016 podali žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 10. mája
2016, a to tak, že ich žiadostiam vyhovel, prepustil ich z väzby na slobodu a väzbu nahradil
ich písomným sľubom. Prvostupňové rozhodnutie okresného súdu bezprostredne po jeho
vyhlásení napadol sťažnosťou prokurátor. Písomné odôvodnenie tejto sťažnosti malo byť
doručené krajskému súdu 17. mája 2016, avšak podľa vyjadrenia sťažovateľov nebolo
2
doručené ani im a ani ich právnemu zástupcovi. Nemali teda možnosť naň reagovať
vlastnou argumentáciou.
4. Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti prokurátora namietanými uzneseniami,
ktorým uznesenie okresného súdu zrušil, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby
na slobodu zamietol a ich písomné sľuby ako náhradu väzby neprijal. Sťažovatelia
uvádzajú, že namietané uznesenia krajského súdu boli ich obhajcovi doručené
až 29. júna 2016.
5. Podľa vyjadrenia sťažovateľov „rozhodnutie o väzbe trvalo viac ako 2 mesiace
od podania žiadosti o prepustenie“, z čoho vyvodzujú, že rozhodovanie o ich väzobnej veci
nemožno považovať za rozhodovanie bez zbytočného odkladu, tak ako to vyžadujú záruky
vyplývajúce zo sťažovateľmi namietaného čl. 17 ústavy.
6. Sťažovatelia porušenie svojho základného práva vidia aj v okolnostiach
nedostatkov odôvodnenia namietaných uznesení, ktoré považujú za „vágne, maximálne
abstraktné, zmätočné a nepreskúmateľné“. Vo všeobecnosti svoju väzbu považujú
za neodôvodnenú, keď „relevantné väzobné dôvody neboli dané, od počiatku konania
absentujú a že inštitút väzby je v tomto konkrétnom prípade použitý v rozpore s jeho
zákonným účelom ako donucovací prostriedok, ktorým má byť docielené priznanie sa
sťažovateľa k skutku, ktorý nespáchal, no aj napriek tomu je mu kladený za vinu“.
7. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na osobnú slobodu
zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy namietanými uzneseniami krajského súdu, predmetné
uznesenia zrušil a prikázal krajskému súdu neodkladne prepustiť sťažovateľov z väzby
na slobodu a priznal im tiež primerané finančné zadosťučinenie, sťažovateľovi v prvom rade
36 800 € a sťažovateľovi v druhom rade 130 000 €, ako aj úhradu trov konania.
8. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 518/2017-31 z 12. septembra 2017 sťažnosti
sťažovateľov spojil na spoločné konanie a prijal ich na ďalšie konanie.
9. Krajský súd vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 27. októbra 2017
a 24. novembra 2017 zaujal v prvom rade stanovisko k námietkam sťažovateľov
o nedostatkoch odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu, ktoré sťažovatelia
hodnotili ako arbitrárne a vágne. Krajský súd argumentoval, že súd prvého stupňa,
ako aj krajský súd „dospeli k záveru, že dôkazná situácia opodstatňujúca dôvodnosť
trestného stíhania, teda záver o existencii takých skutočností, ktoré nasvedčujú tomu,
že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu,
sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, sa od času, kedy súdy
už o väzbe sťažovateľa v minulosti rozhodovali, a to najmä od rozhodovania o predĺžení
lehoty väzby (sp. zn. 10 Tpo 1003/15 zo 17. februára 2015 a sp. zn. 0 Tp 64/14 z 29. januára
2015), v smere oslabenia dôvodnosti trestného stíhania, nezmenila, naopak došlo k jej
posilneniu, čo našlo svoj odraz v podaní obžaloby prokurátorom dňa 21. mája 2015“.
Krajský súd tiež poukázal na argumenty, ktorými podporil u sťažovateľov dôvody útekovej
väzby (u sťažovateľa v prvom rade: hrozba vysokého trestu, jeho „pracovné kontakty“
na Ukrajine a v Českej republike a schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú
hranicu; u sťažovateľa v druhom rade: hrozba vysokého trestu, jeho kontakty na Ukrajine
a vo Francúzsku, kde mal pôsobiť v cudzineckej légii, z ktorej mu mali prichádzať finančné
prostriedky a jeho schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú hranicu).
Krajský súd takisto prezentoval dôvody preventívnej väzby, keďže u sťažovateľa v prvom
rade ich videl v skutočnosti, že vyšetrovaná trestná činnosť mala byť zdrojom jeho obživy
a mala mať vysoko organizovaný charakter, a tiež v skutočnosti predchádzajúcich odsúdení
sťažovateľa v prvom rade za trestnú činnosť spáchanú v minulosti. Pokiaľ ide o dôvody
preventívnej väzby u sťažovateľa v druhom rade, krajský súd ich videl v charaktere
vyšetrovanej trestnej činnosti, a síce vo vysokej miere jej organizovanosti a tiež
v skutočnosti, že sťažovateľ v druhom rade nevykonáva žiadne podnikateľské aktivity, ale
je stíhaný aj pre iné trestné činy, ako sú služba v cudzom vojsku a nedovolené ozbrojovanie.
10. Krajský súd sa vyjadril aj k ďalšej relevantnej otázke sťažnosti, ktorá je
predmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom, a to k absencii možnosti
sťažovateľov vyjadriť sa k sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal v neprospech
sťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o ich prepustení z väzby.
4
Na tomto mieste krajský súd argumentoval, že námietky relevantného charakteru, ktoré
prokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali
ponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého
trestného konania boli opakovane prednášané a ako dôvody ich väzby aj súdmi
konštatované, a to či už rozsah a charakter stíhanej trestnej činnosti, hrozba vysokým
trestom či potreba doplnenia dokazovania a sťaženie dokazovania prepustením sťažovateľov
na slobodu, čo okrem toho, že je nepochybne zrejmé zo skutočnosti, že dokazovanie nebolo
ešte ukončené, vyplýva aj z dôvodov, ktoré prokurátor prezentoval už pri rozhodnutí
o predĺžení lehoty väzby. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že jeho postup
nemal z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti materiálny dopad na ochranu práv
sťažovateľov.
11. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkami sťažovateľov o porušení požiadavky
urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, naopak, dôvodil, že postup súdov na oboch
stupňoch označenej požiadavke plne zodpovedal, keďže v prípade sťažovateľa v prvom
rade, ale aj sťažovateľa v druhom rade nepresiahla celková dĺžka prvostupňového konania
vrátane druhostupňového konania dobu dvoch mesiacov. K rozhodovaniu o žiadosti
sťažovateľa v prvom rade krajský súd konkretizoval, že trvalo od doručenia žiadosti
prvostupňovému súdu, teda od 28. apríla 2016 do 23. júna 2016, keď bolo druhostupňové
rozhodnutie obhajobe k dispozícii. K rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa v druhom rade
uviedol, že trvalo od 27. apríla 2016, keď bola žiadosť doručená okresnému súdu
do 24. júna 2016, keď bolo sťažovateľovi v druhom rade doručené druhostupňové
rozhodnutie.
12. Predsedníčka krajského súdu v predložených vyjadreniach zároveň prezentovala
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. K predmetným vyjadreniam krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca
sťažovateľov, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2017, v ktorom
zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul zásadné momenty veci
sťažovateľov:
„1. Väzobné dôvody pre vzatie sťažovateľov do väzby dané neboli.
2. Väzobné dôvody, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby boli vyvrátené
v úvodnom štádiu trestného konania.
3. Od vzatia sťažovateľov do väzby nebol vykonaný žiaden dôkaz odôvodňujúci
väzbu.
4. Takmer polovicu kalendárneho roka od podania obžaloby sa vo veci nekonalo,
sťažovateľ bol počas celej doby ponechaný vo väzbe.
5. Okresný súd Prešov uznesením prijal písomný sľub sťažovateľa a prepustil ho
z väzby na slobodu, pričom explicitne uznal, že dokazovanie vo veci neprekročilo úvodnú
fázu.
6. Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu bola
písomne odôvodnená 4 dni po uplynutí lehoty na jej podanie a nebola doručená
sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi.
7. Rozhodovanie o väzbe trvalo viac ako dva mesiace od podania žiadosti
o prepustenie z väzby (časový interval od podania žiadosti o prepustenie z väzby
až po oznámenie rozhodnutia sťažnostného súdu).
8. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o ponechaní sťažovateľa vo väzbe
je arbitrárne, vágne, bez konkrétnej argumentácie, zmätočné a nepreskúmateľné.
9. Sťažovateľovi je 24 mesiacov odopierané jeho ústavné právo na osobnú slobodu.“
14. V stanovisku sa právny zástupca sťažovateľov opätovne vracia k námietke
porušenia zásady kontradiktórnosti konania, a to z dôvodu nedoručenia prokurátorom
uplatnenej sťažnosti, a teda neposkytnutím možnosti sa s jej obsahom oboznámiť a zároveň
sa k nemu vyjadriť, pričom uvádza: „V konečnom dôsledku svoje výrazné pochybenie
uznáva vo svojich vyjadreniach aj porušovateľ základných práv sťažovateľov, následne
sa ho ale snaží zmierniť tvrdením, že prokurátor v písomnom odôvodnení sťažnosti
poukazoval na tie skutočnosti, ktoré už prednášal svojim návrhom pri výsluchu
o rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby. Súd ale v snahe prekryť
ním vedome spôsobený rozpor so základnými zásadami trestného konania prvoplánovou
6
úvahou nezohľadňuje skutočnosť, že predmetné písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora
je nepomerne širšie, ako jeho ústny prednes a absurdnosť jeho argumentu navyše
zvýrazňuje fakt, že prokurátor v písomnom odôvodnení môže poukazovať na akékoľvek
ďalšie okolnosti, ako je to mu v rámci ústneho prednesu, pričom nedoručením predmetného
podania sťažovateľom nie je umožnené nie len sa k argumentom prokurátora vyjadriť,
ale ani sa s nimi oboznámiť. Akékoľvek vykonštruované argumenty krajského súdu
ospravedlňujúce jeho pochybenie v tomto smere nemôžu v žiadnom prípade obstáť a sú
neakceptovateľným porušením zásady rovnosti zbraní, čo robí samo o sebe ústavné
sťažnosti sťažovateľov dôvodné a opodstatnené.“
15. V stanovisku sťažovatelia takisto konkretizujú, že rozhodovanie o ich väzbe
v posudzovanom prípade presiahlo dobu dvoch mesiacov, pretože trvalo konkrétne
šesťdesiatpäť dní. Opätovne prezentujú tvrdenie o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu dôvodiac takto: „Faktické odôvodnenie rozhodnutia (neberúc do úvahy opis
priebehu konania), ktoré je vzhľadom k jeho závažnosti nepomerne stručné, je absolútne
abstraktné, vágne a zmätočné, súd nielen že nereaguje na argumenty sťažovateľov
(žiadateľov o prepustenie z väzby na slobodu), ale ani v najmenšej miere nevysvetľuje, akým
spôsobom k rozhodnutiu dospel, o čo opiera svoje presvedčenie o existencii väzobných
dôvodov, na základe čoho považujú väzobné dôvody za zosilnené a vôbec aký myšlienkový
pochod ho viedol k záveru o nevyhnutnosti odopierania práva sťažovateľov na osobnú
slobodu.“
16. Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu oznámil,
že sťažovatelia trvajú na vykonaní ústneho pojednávania vo veci samej.
17. Ústavný súd vykonal vo veci sťažovateľov ústne pojednávanie.
18. Ústavný súd z obsahu sťažností a ich príloh, z vyjadrení odporcu, zo stanoviska
sťažovateľov, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval
si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:
Proti obom sťažovateľom je vykonávané väzobné trestné stíhanie pre trestný čin
prevádzačstva podľa ustanovení § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona,
v rámci ktorého boli vzatí do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku, a to uznesením okresného súdu z 25. júla 2014. Okresnému súdu bola
27. apríla 2016 doručená žiadosť sťažovateľa v druhom rade o prepustenie z väzby
na slobodu a 28. apríla 2016 obdobná žiadosť sťažovateľa v prvom rade. Okresný súd
uznesením z 10. mája 2016 žiadostiam sťažovateľov vyhovel, prepustil ich z väzby a ich
väzbu nahradil písomným sľubom. Prokurátor priamo na neverejnom zasadnutí okresného
súdu, na ktorom bolo rozhodnutie vyhlásené, podal proti nemu sťažnosť, ktorá bola
predložená spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie krajskému súdu 13. mája 2016,
pričom písomné zdôvodnenie sťažnosti prokurátora bolo doručené priamo krajskému súdu
17. mája 2016. Krajský súd o podanej sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom
zasadnutí konanom 24. mája 2016 namietanými uzneseniami, ktorými napadnuté
rozhodnutie zrušil v celom rozsahu, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietol
a neprijal písomný sľub sťažovateľov. Namietané uznesenia boli sťažovateľovi v prvom
rade doručené 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.
II.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na osobnú
slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré vidia v nedostatku dôvodov
pre obmedzenie ich osobnej slobody väzbou, od čoho potom odvíjajú námietky
o arbitrárnosti a vágnosti namietaných uznesení krajského súdu, ďalej tiež v porušení
požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí v súvislosti s rozhodovaním
o ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a v porušení princípu rovnosti zbraní
v rámci uvedeného rozhodovania.
8
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu
je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil
prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie
ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže
v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Súdne preskúmanie zákonnosti
pozbavenia osobnej slobody kladie nároky na rýchlosť a kvalitu preskúmania. Väzobné
konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré
fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich
je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05). Z ďalších procesných záruk je kladený dôraz na zachovanie princípu
„rovnosti zbraní“ a z nej vyplývajúcej kontradiktórnosti konania (podobne napr.
III. ÚS 402/08). Zásada rovností zbraní je jednou z charakteristík širšieho konceptu
spravodlivého procesu, ktorý tiež zahrňuje právo, aby trestné konanie bolo kontradiktórne
[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci
Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok z 28. augusta 1991, č. 11170/84]. Európsky súd
pre ľudské práva zásadu rovností zbraní definuje ako požiadavku, aby každá strana konania
mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku
podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom na protistranu (Nideröst-Huber proti
Švajčiarsku, rozsudok z 18. 2. 1997, č. 18990/91; Foucher proti Francúzsku, rozsudok
z 18. 3. 1997, č. 22209/93). Jej cieľom je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi
stranami sporu (Dombo Beheer B.V. proti Holandsku, rozsudok z 21. 10. 1993,
č. 14448/88). V trestnom konaní nesmie byť postavenie obvineného zreteľne nevýhodné
v pomere k obžalobe (Oyston proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie z 22. 1. 2002,
č. 42011/98).
22. Sťažovatelia ako jeden z dôvodov svojej sťažnosti vo vzťahu k namietaným
uzneseniam krajského súdu uvádzajú skutočnosť, že ich krajský súd vôbec neoboznámil
s obsahom sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal proti prvostupňovému rozhodnutiu
o prepustení sťažovateľov z väzby. Z obsahu príslušného spisového materiálu ústavný súd
zistil, že ani okresný súd, a predovšetkým ani krajský súd (pred svojím rozhodnutím)
nedoručili strane obhajoby písomné odôvodnenie sťažnosti, ktorú uplatnil proti
prvostupňovému rozhodnutiu o prepustení z väzby prokurátor. Rovnako krajský súd
v podstate ani inak neumožnil sťažovateľom (prípadne ich právnemu zástupcovi),
aby sa k tomuto stanovisku vyjadrili, keďže o veci rozhodol v druhom stupni na neverejnom
zasadnutí bez vypočutia sťažovateľov. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému
súdu na svoju obranu argumentuje, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti nebola
ochrana práv sťažovateľov dotknutá, pretože námietky relevantného charakteru, ktoré
prokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali
ponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého
trestného konania boli opakovane prednášané. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na už spomenuté rozhodnutie ESĽP vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (bod 21
odôvodnenia nálezu), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky
rešpektovanie práva na spravodlivosť konania nezohráva úlohu, či stanovisko ku ktorému
sa dotyčný nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného
vnútroštátneho orgánu, rovnako nie je podstatné, či toto vyjadrenie obsahuje nejaké nové
skutočnosti alebo argumenty; je totiž na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či si ten
ktorý argument vyžaduje nejaký komentár z jeho strany.
23. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu v druhostupňovom konaní
bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to
kontradiktórnosť konania (a súčasne „rovnosť zbraní“), keďže sťažovateľom nebolo
umožnené zaujať stanovisko k zásadným argumentom sťažnosti prokurátora, ktorú podal
v ich neprospech a v dôsledku ktorej bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie zmenené,
keď navyše sťažnosť prokurátora obsahovala aj nové relevantné skutočnosti, ktoré
vyplynuli z aktuálnej situácie a teda neboli v predchádzajúcich štádiách väzobného
rozhodovania prednesené (tvrdenia dozorujúceho prokurátora o procesných obštrukciách
10
sťažovateľa v druhom rade počas hlavného pojednávania vykonaného 12. mája 2016).
Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd uvedené požiadavky spolutvoriace koncept
spravodlivého procesu nemôže ignorovať.
24. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o porušení požiadavky urýchlenosti
rozhodovania pri prejednaní ich žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd poukazuje
na svoju rozhodovaciu činnosťou, v rámci ktorej sa touto požiadavkou zaoberal a súčasne
konštatoval, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, v zásade však požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla
zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca
(III. ÚS 255/03). Ako to vyplýva z bodu 18 odôvodnenia tohto nálezu, po podaní sťažnosti
prokurátora voči prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu bol krajskému súdu
predložený spisový materiál týkajúci sa väzobného rozhodovania vo veci sťažovateľov
13. mája 2016 a písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora 17. mája 2016. Krajský súd
rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 24. mája 2016 a svoje rozhodnutie doručil
sťažovateľovi v prvom rade 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.
Od predloženia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora, keď bolo pre krajský súd
reálne možné pristúpiť k rozhodovaniu (teda od 17. mája 2016), do dňa, keď sa sťažovatelia
dozvedeli o spôsobe vybavenia ich žiadosti o prepustenie z väzby, u sťažovateľa v prvom
rade uplynula doba jedného mesiaca a štyroch dní a u sťažovateľa v druhom rade doba
jedného mesiaca a siedmich dní.
25. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania
lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietaným čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu
nálezu v posudzovanom prípade sťažovateľov, reálna dĺžka druhostupňového väzobného
konania (ktoré vzhľadom na sťažovateľom vymedzený predmet konania v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu mohlo byť a teda aj bolo predmetom prieskumu pred ústavným
súdom) odporúčanú lehotu jedného mesiaca presiahla v prípade sťažovateľa v prvom rade
o štyri dni a v prípade sťažovateľa v druhom rade o sedem dní. Ústavný súd však
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (keď prvostupňový súd rozhodol o žiadosti
sťažovateľov v naozaj krátkej dobe, v prípade sťažovateľa v prvom rade s odstupom
iba dvanástich dní a v prípade sťažovateľa v druhom rade s odstupom iba trinástich dní
od predloženia ich žiadostí prvostupňovému súdu) nehodnotí skutočnosť predĺženia
štandardne akceptovateľnej lehoty jedného mesiaca o dobu štyroch dní u sťažovateľa
v prvom rade a o dobu sedem dní v prípade sťažovateľa v druhom rade ako tak závažný
exces, ktorý by dosahoval intenzitu porušenia sťažovateľmi namietaných práv. V kontexte
uvedeného teda ústavný súd ich sťažnosti v danej časti nevyhovel.
26. Námietky sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti smerujú aj proti samotnému
odôvodneniu namietaných uznesení, ktoré považujú za arbitrárne, neposkytujúce dostatočné
dôvody pre väzobné pozbavenie ich osobnej slobody. Z obsahu namietaných uznesení
krajského súdu vyplýva, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu
o prepustení sťažovateľov z väzby krajský súd posudzoval splnenie materiálnych
podmienok väzby. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval celý súbor dôkazov
(výsluchy obžalovaných a svedkov, rekognície osôb a prehliadky motorových vozidiel,
k nim patriaca fotodokumentácia, zápisnice z vykonaných domových prehliadok, prepisy
záznamov odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a ďalšie listinné dôkazy),
spoluvytvárajúcich podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom splnenie
jedného z aspektov materiálnych podmienok väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného
činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchali sťažovatelia. V rámci posúdenia
splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby krajský súd prezentoval
skutočnosti, ktoré podľa neho u sťažovateľov opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania
v trestnej činnosti a vylučujú možnosť náhrady väzby inými prostriedkami. V tejto
súvislosti poukázal na povahu a osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti
(jej organizovanosť) a tiež na predchádzajúcu deliktuálnu minulosť sťažovateľa v prvom
rade.
27. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
12
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc
je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný
súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na osobnú slobodu postupom a rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách.
28. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia nálezu a na podklade skutočností
uvedených v bode 26 odôvodnenia nálezu ústavný súd konštatuje, že právne závery
krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
so skutkovými zisteniami, ktoré nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia
všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný
súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho väzobného rozhodnutia
relevantným otázkam formulovaným sťažovateľmi v uplatnenej sťažnosti poskytol
zrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci
rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi
označeného článku ústavy, preto sťažnosti v danej časti nevyhovel.
29. Spôsob uplatnenia právomoci krajského súdu, ktorý nerešpektoval vymedzený
princíp rovnosti (pozri bod 23 odôvodnenia tohto nálezu) nie je zlučiteľný so základným
právom sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto
ústavný súd dospel k záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľov
namietanými uzneseniami krajského súdu, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej
časti tohto nálezu.
III.
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže
ústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľov zaručeného
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,
v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu
zrušil. Vzhľadom na skutočnosť, že boli sťažovatelia medzičasom z väzby prepustení,
postup vrátenia veci sťažovateľov na nové konanie krajskému súdu neprichádzal do úvahy,
keďže o vzatí do väzby možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú (obdobne
pozri II. ÚS 557/2012, II. ÚS 595/2012, I. ÚS 2014/05, III. ÚS 206/2017).
31. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia,
sťažovateľ v prvom rade v sume 36 800 €, sťažovateľ v druhom rade v sume 130 000 €.
Dôvodili ziskom v podobe mesačného príjmu z pracovnej činnosti, ako aj nemajetkovou
ujmou v podobe poškodenia dobrého mena a povesti a v podobe psychickej ujmy. Podľa
čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,
priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval
zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou,
že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľov
rozhodnutiami krajského súdu a zrušenie napadnutých rozhodnutí predstavujú vo svojom
súhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej
ochrany, preto im požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4
výrokovej časti nálezu).
32. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali, aby im ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikovali.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov vychádzal
14
ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie
o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch
a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu
sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,
III. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2016 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu
(t. j. zo sumy 858 €), čo predstavuje sumu 143 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,58 €,
za úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje sadzba tarifnej odmeny sumu
147,33 € (1/6 z výpočtového základu, teda zo sumy 884 €) a hodnota režijného paušálu
sumu 8,84 €. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej
odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb,
teda v prípade sťažovateľov na sumu 71,5 € pre rok 2016 a na sumu 73,67 € pre rok 2017.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľov a tiež podanie
sťažnosti a za jeden úkon vykonaný v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu krajskému súdu),
čo celkovo predstavuje sumu 433,33 €. K tomu bolo potrebné pripočítať trikrát režijný
paušál pre sťažovateľa v prvom rade a tiež pre sťažovateľa v druhom rade, teda 4 x 8,58 €
a 2 x 8,84 €, čo je suma 52 €. Celková výška priznanej náhrady trov konania tak predstavuje
sumu 485,33 €. Trovy konania v určenej sume je krajský súd povinný zaplatiť
sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu (bod 3 výrokovej časti nálezu).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018