Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 518/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-76

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti , , a , ,

zastúpených JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2

a 5 uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tos

16/2016 a sp. zn. z 24. mája 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo a na osobnú slobodu

zaručené , 2 a 5 uzneseniami Krajského súdu

v Prešove sp. zn. a sp. zn. z 24. mája 2016 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn.

z 24. mája 2016 z r u š u j e .

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý a

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 485,33 € (slovom

štyristoosemdesiatpäť eur a tridsaťtri centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Milana

Knopa, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti a

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľ v prvom

rade“), a sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľ v druhom rade“; spolu

aj „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária,

Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú

slobodu zaručeného , 2 a 5 (ďalej len „“)

uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. mája 2016 a sp. zn. (ďalej len „namietané uznesenia“), doplnené

podaniami doručenými ústavnému súdu 28. októbra 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľom je vedené trestné

stíhanie pre trestný čin prevádzačstva podľa ustanovení § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3

písm. d) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pričom sťažovatelia boli uznesením sudcu pre prípravné konanie

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. júla 2014 vzatí

do väzby z dôvodov podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že 25. apríla 2016 podali žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 10. mája

2016, a to tak, že ich žiadostiam vyhovel, prepustil ich z väzby na slobodu a väzbu nahradil

ich písomným sľubom. Prvostupňové rozhodnutie okresného súdu bezprostredne po jeho

vyhlásení napadol sťažnosťou prokurátor. Písomné odôvodnenie tejto sťažnosti malo byť

doručené krajskému súdu 17. mája 2016, avšak podľa vyjadrenia sťažovateľov nebolo

2

doručené ani im a ani ich právnemu zástupcovi. Nemali teda možnosť naň reagovať

vlastnou argumentáciou.

4. Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti prokurátora namietanými uzneseniami,

ktorým uznesenie okresného súdu zrušil, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol a ich písomné sľuby ako náhradu väzby neprijal. Sťažovatelia

uvádzajú, že namietané uznesenia krajského súdu boli ich obhajcovi doručené

až 29. júna 2016.

5. Podľa vyjadrenia sťažovateľov „rozhodnutie o väzbe trvalo viac ako 2 mesiace

od podania žiadosti o prepustenie“, z čoho vyvodzujú, že rozhodovanie o ich väzobnej veci

nemožno považovať za rozhodovanie bez zbytočného odkladu, tak ako to vyžadujú záruky

vyplývajúce zo sťažovateľmi namietaného .

6. Sťažovatelia porušenie svojho základného práva vidia aj v okolnostiach

nedostatkov odôvodnenia namietaných uznesení, ktoré považujú za „vágne, maximálne

abstraktné, zmätočné a nepreskúmateľné“. Vo všeobecnosti svoju väzbu považujú

za neodôvodnenú, keď „relevantné väzobné dôvody neboli dané, od počiatku konania

absentujú a že inštitút väzby je v tomto konkrétnom prípade použitý v rozpore s jeho

zákonným účelom ako donucovací prostriedok, ktorým má byť docielené priznanie sa

sťažovateľa k skutku, ktorý nespáchal, no aj napriek tomu je mu kladený za vinu“.

7. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na osobnú slobodu

zaručeného , 2 a 5 namietanými uzneseniami krajského súdu, predmetné

uznesenia zrušil a prikázal krajskému súdu neodkladne prepustiť sťažovateľov z väzby

na slobodu a priznal im tiež primerané finančné zadosťučinenie, sťažovateľovi v prvom rade

36 800 € a sťažovateľovi v druhom rade 130 000 €, ako aj úhradu trov konania.

8. Ústavný súd uznesením č. k. -31 z 12. septembra 2017 sťažnosti

sťažovateľov spojil na spoločné konanie a prijal ich na ďalšie konanie.

9. Krajský súd vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 27. októbra 2017

a 24. novembra 2017 zaujal v prvom rade stanovisko k námietkam sťažovateľov

o nedostatkoch odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu, ktoré sťažovatelia

hodnotili ako arbitrárne a vágne. Krajský súd argumentoval, že súd prvého stupňa,

ako aj krajský súd „dospeli k záveru, že dôkazná situácia opodstatňujúca dôvodnosť

trestného stíhania, teda záver o existencii takých skutočností, ktoré nasvedčujú tomu,

že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu,

sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, sa od času, kedy súdy

už o väzbe sťažovateľa v minulosti rozhodovali, a to najmä od rozhodovania o predĺžení

lehoty väzby (sp. zn. zo 17. februára 2015 a sp. zn. z 29. januára

2015), v smere oslabenia dôvodnosti trestného stíhania, nezmenila, naopak došlo k jej

posilneniu, čo našlo svoj odraz v podaní obžaloby prokurátorom dňa 21. mája 2015“.

Krajský súd tiež poukázal na argumenty, ktorými podporil u sťažovateľov dôvody útekovej

väzby (u sťažovateľa v prvom rade: hrozba vysokého trestu, jeho „pracovné kontakty“

na Ukrajine a v Českej republike a schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú

hranicu; u sťažovateľa v druhom rade: hrozba vysokého trestu, jeho kontakty na Ukrajine

a vo Francúzsku, kde mal pôsobiť v cudzineckej légii, z ktorej mu mali prichádzať finančné

prostriedky a jeho schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú hranicu).

Krajský súd takisto prezentoval dôvody preventívnej väzby, keďže u sťažovateľa v prvom

rade ich videl v skutočnosti, že vyšetrovaná trestná činnosť mala byť zdrojom jeho obživy

a mala mať vysoko organizovaný charakter, a tiež v skutočnosti predchádzajúcich odsúdení

sťažovateľa v prvom rade za trestnú činnosť spáchanú v minulosti. Pokiaľ ide o dôvody

preventívnej väzby u sťažovateľa v druhom rade, krajský súd ich videl v charaktere

vyšetrovanej trestnej činnosti, a síce vo vysokej miere jej organizovanosti a tiež

v skutočnosti, že sťažovateľ v druhom rade nevykonáva žiadne podnikateľské aktivity, ale

je stíhaný aj pre iné trestné činy, ako sú služba v cudzom vojsku a nedovolené ozbrojovanie.

10. Krajský súd sa vyjadril aj k ďalšej relevantnej otázke sťažnosti, ktorá je

predmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom, a to k absencii možnosti

sťažovateľov vyjadriť sa k sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal v neprospech

sťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o ich prepustení z väzby.

4

Na tomto mieste krajský súd argumentoval, že námietky relevantného charakteru, ktoré

prokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali

ponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého

trestného konania boli opakovane prednášané a ako dôvody ich väzby aj súdmi

konštatované, a to či už rozsah a charakter stíhanej trestnej činnosti, hrozba vysokým

trestom či potreba doplnenia dokazovania a sťaženie dokazovania prepustením sťažovateľov

na slobodu, čo okrem toho, že je nepochybne zrejmé zo skutočnosti, že dokazovanie nebolo

ešte ukončené, vyplýva aj z dôvodov, ktoré prokurátor prezentoval už pri rozhodnutí

o predĺžení lehoty väzby. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že jeho postup

nemal z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti materiálny dopad na ochranu práv

sťažovateľov.

11. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkami sťažovateľov o porušení požiadavky

urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, naopak, dôvodil, že postup súdov na oboch

stupňoch označenej požiadavke plne zodpovedal, keďže v prípade sťažovateľa v prvom

rade, ale aj sťažovateľa v druhom rade nepresiahla celková dĺžka prvostupňového konania

vrátane druhostupňového konania dobu dvoch mesiacov. K rozhodovaniu o žiadosti

sťažovateľa v prvom rade krajský súd konkretizoval, že trvalo od doručenia žiadosti

prvostupňovému súdu, teda od 28. apríla 2016 do 23. júna 2016, keď bolo druhostupňové

rozhodnutie obhajobe k dispozícii. K rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa v druhom rade

uviedol, že trvalo od 27. apríla 2016, keď bola žiadosť doručená okresnému súdu

do 24. júna 2016, keď bolo sťažovateľovi v druhom rade doručené druhostupňové

rozhodnutie.

12. Predsedníčka krajského súdu v predložených vyjadreniach zároveň prezentovala

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

13. K predmetným vyjadreniam krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca

sťažovateľov, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2017, v ktorom

zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul zásadné momenty veci

sťažovateľov:

„1. Väzobné dôvody pre vzatie sťažovateľov do väzby dané neboli.

2. Väzobné dôvody, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby boli vyvrátené

v úvodnom štádiu trestného konania.

3. Od vzatia sťažovateľov do väzby nebol vykonaný žiaden dôkaz odôvodňujúci

väzbu.

4. Takmer polovicu kalendárneho roka od podania obžaloby sa vo veci nekonalo,

sťažovateľ bol počas celej doby ponechaný vo väzbe.

5. Okresný súd Prešov uznesením prijal písomný sľub sťažovateľa a prepustil ho

z väzby na slobodu, pričom explicitne uznal, že dokazovanie vo veci neprekročilo úvodnú

fázu.

6. Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu bola

písomne odôvodnená 4 dni po uplynutí lehoty na jej podanie a nebola doručená

sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi.

7. Rozhodovanie o väzbe trvalo viac ako dva mesiace od podania žiadosti

o prepustenie z väzby (časový interval od podania žiadosti o prepustenie z väzby

až po oznámenie rozhodnutia sťažnostného súdu).

8. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

je arbitrárne, vágne, bez konkrétnej argumentácie, zmätočné a nepreskúmateľné.

9. Sťažovateľovi je 24 mesiacov odopierané jeho ústavné právo na osobnú slobodu.“

14. V stanovisku sa právny zástupca sťažovateľov opätovne vracia k námietke

porušenia zásady kontradiktórnosti konania, a to z dôvodu nedoručenia prokurátorom

uplatnenej sťažnosti, a teda neposkytnutím možnosti sa s jej obsahom oboznámiť a zároveň

sa k nemu vyjadriť, pričom uvádza: „V konečnom dôsledku svoje výrazné pochybenie

uznáva vo svojich vyjadreniach aj porušovateľ základných práv sťažovateľov, následne

sa ho ale snaží zmierniť tvrdením, že prokurátor v písomnom odôvodnení sťažnosti

poukazoval na tie skutočnosti, ktoré už prednášal svojim návrhom pri výsluchu

o rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby. Súd ale v snahe prekryť

ním vedome spôsobený rozpor so základnými zásadami trestného konania prvoplánovou

6

úvahou nezohľadňuje skutočnosť, že predmetné písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora

je nepomerne širšie, ako jeho ústny prednes a absurdnosť jeho argumentu navyše

zvýrazňuje fakt, že prokurátor v písomnom odôvodnení môže poukazovať na akékoľvek

ďalšie okolnosti, ako je to mu v rámci ústneho prednesu, pričom nedoručením predmetného

podania sťažovateľom nie je umožnené nie len sa k argumentom prokurátora vyjadriť,

ale ani sa s nimi oboznámiť. Akékoľvek vykonštruované argumenty krajského súdu

ospravedlňujúce jeho pochybenie v tomto smere nemôžu v žiadnom prípade obstáť a sú

neakceptovateľným porušením zásady rovnosti zbraní, čo robí samo o sebe ústavné

sťažnosti sťažovateľov dôvodné a opodstatnené.“

15. V stanovisku sťažovatelia takisto konkretizujú, že rozhodovanie o ich väzbe

v posudzovanom prípade presiahlo dobu dvoch mesiacov, pretože trvalo konkrétne

šesťdesiatpäť dní. Opätovne prezentujú tvrdenie o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu dôvodiac takto: „Faktické odôvodnenie rozhodnutia (neberúc do úvahy opis

priebehu konania), ktoré je vzhľadom k jeho závažnosti nepomerne stručné, je absolútne

abstraktné, vágne a zmätočné, súd nielen že nereaguje na argumenty sťažovateľov

(žiadateľov o prepustenie z väzby na slobodu), ale ani v najmenšej miere nevysvetľuje, akým

spôsobom k rozhodnutiu dospel, o čo opiera svoje presvedčenie o existencii väzobných

dôvodov, na základe čoho považujú väzobné dôvody za zosilnené a vôbec aký myšlienkový

pochod ho viedol k záveru o nevyhnutnosti odopierania práva sťažovateľov na osobnú

slobodu.“

16. Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu oznámil,

že sťažovatelia trvajú na vykonaní ústneho pojednávania vo veci samej.

17. Ústavný súd vykonal vo veci sťažovateľov ústne pojednávanie.

18. Ústavný súd z obsahu sťažností a ich príloh, z vyjadrení odporcu, zo stanoviska

sťažovateľov, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval

si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:

Proti obom sťažovateľom je vykonávané väzobné trestné stíhanie pre trestný čin

prevádzačstva podľa ustanovení a ,

v rámci ktorého boli vzatí do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)

, a to uznesením okresného súdu z 25. júla 2014. Okresnému súdu bola

27. apríla 2016 doručená žiadosť sťažovateľa v druhom rade o prepustenie z väzby

na slobodu a 28. apríla 2016 obdobná žiadosť sťažovateľa v prvom rade. Okresný súd

uznesením z 10. mája 2016 žiadostiam sťažovateľov vyhovel, prepustil ich z väzby a ich

väzbu nahradil písomným sľubom. Prokurátor priamo na neverejnom zasadnutí okresného

súdu, na ktorom bolo rozhodnutie vyhlásené, podal proti nemu sťažnosť, ktorá bola

predložená spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie krajskému súdu 13. mája 2016,

pričom písomné zdôvodnenie sťažnosti prokurátora bolo doručené priamo krajskému súdu

17. mája 2016. Krajský súd o podanej sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom

zasadnutí konanom 24. mája 2016 namietanými uzneseniami, ktorými napadnuté

rozhodnutie zrušil v celom rozsahu, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietol

a neprijal písomný sľub sťažovateľov. Namietané uznesenia boli sťažovateľovi v prvom

rade doručené 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.

II.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu zaručeného , 2 a 5 , ktoré vidia v nedostatku dôvodov

pre obmedzenie ich osobnej slobody väzbou, od čoho potom odvíjajú námietky

o arbitrárnosti a vágnosti namietaných uznesení krajského súdu, ďalej tiež v porušení

požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí v súvislosti s rozhodovaním

o ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a v porušení princípu rovnosti zbraní

v rámci uvedeného rozhodovania.

8

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu

je garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil

prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže

v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Súdne preskúmanie zákonnosti

pozbavenia osobnej slobody kladie nároky na rýchlosť a kvalitu preskúmania. Väzobné

konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré

fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa . Jednou z nich

je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

). Z ďalších procesných záruk je kladený dôraz na zachovanie princípu

„rovnosti zbraní“ a z nej vyplývajúcej kontradiktórnosti konania (podobne napr.

). Zásada rovností zbraní je jednou z charakteristík širšieho konceptu

spravodlivého procesu, ktorý tiež zahrňuje právo, aby trestné konanie bolo kontradiktórne

[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci

Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok z 28. augusta 1991, č. 11170/84]. Európsky súd

pre ľudské práva zásadu rovností zbraní definuje ako požiadavku, aby každá strana konania

mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku

podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom na protistranu (Nideröst-Huber proti

Švajčiarsku, rozsudok z 18. 2. 1997, č. 18990/91; Foucher proti Francúzsku, rozsudok

z 18. 3. 1997, č. 22209/93). Jej cieľom je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi

stranami sporu (Dombo Beheer B.V. proti Holandsku, rozsudok z 21. 10. 1993,

č. 14448/88). V trestnom konaní nesmie byť postavenie obvineného zreteľne nevýhodné

v pomere k obžalobe (Oyston proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie z 22. 1. 2002,

č. 42011/98).

22. Sťažovatelia ako jeden z dôvodov svojej sťažnosti vo vzťahu k namietaným

uzneseniam krajského súdu uvádzajú skutočnosť, že ich krajský súd vôbec neoboznámil

s obsahom sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal proti prvostupňovému rozhodnutiu

o prepustení sťažovateľov z väzby. Z obsahu príslušného spisového materiálu ústavný súd

zistil, že ani okresný súd, a predovšetkým ani krajský súd (pred svojím rozhodnutím)

nedoručili strane obhajoby písomné odôvodnenie sťažnosti, ktorú uplatnil proti

prvostupňovému rozhodnutiu o prepustení z väzby prokurátor. Rovnako krajský súd

v podstate ani inak neumožnil sťažovateľom (prípadne ich právnemu zástupcovi),

aby sa k tomuto stanovisku vyjadrili, keďže o veci rozhodol v druhom stupni na neverejnom

zasadnutí bez vypočutia sťažovateľov. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému

súdu na svoju obranu argumentuje, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti nebola

ochrana práv sťažovateľov dotknutá, pretože námietky relevantného charakteru, ktoré

prokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali

ponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého

trestného konania boli opakovane prednášané. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na už spomenuté rozhodnutie ESĽP vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (bod 21

odôvodnenia nálezu), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky

rešpektovanie práva na spravodlivosť konania nezohráva úlohu, či stanovisko ku ktorému

sa dotyčný nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného

vnútroštátneho orgánu, rovnako nie je podstatné, či toto vyjadrenie obsahuje nejaké nové

skutočnosti alebo argumenty; je totiž na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či si ten

ktorý argument vyžaduje nejaký komentár z jeho strany.

23. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu v druhostupňovom konaní

bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to

kontradiktórnosť konania (a súčasne „rovnosť zbraní“), keďže sťažovateľom nebolo

umožnené zaujať stanovisko k zásadným argumentom sťažnosti prokurátora, ktorú podal

v ich neprospech a v dôsledku ktorej bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie zmenené,

keď navyše sťažnosť prokurátora obsahovala aj nové relevantné skutočnosti, ktoré

vyplynuli z aktuálnej situácie a teda neboli v predchádzajúcich štádiách väzobného

rozhodovania prednesené (tvrdenia dozorujúceho prokurátora o procesných obštrukciách

10

sťažovateľa v druhom rade počas hlavného pojednávania vykonaného 12. mája 2016).

Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd uvedené požiadavky spolutvoriace koncept

spravodlivého procesu nemôže ignorovať.

24. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o porušení požiadavky urýchlenosti

rozhodovania pri prejednaní ich žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd poukazuje

na svoju rozhodovaciu činnosťou, v rámci ktorej sa touto požiadavkou zaoberal a súčasne

konštatoval, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, v zásade však požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca

(). Ako to vyplýva z bodu 18 odôvodnenia tohto nálezu, po podaní sťažnosti

prokurátora voči prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu bol krajskému súdu

predložený spisový materiál týkajúci sa väzobného rozhodovania vo veci sťažovateľov

13. mája 2016 a písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora 17. mája 2016. Krajský súd

rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 24. mája 2016 a svoje rozhodnutie doručil

sťažovateľovi v prvom rade 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.

Od predloženia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora, keď bolo pre krajský súd

reálne možné pristúpiť k rozhodovaniu (teda od 17. mája 2016), do dňa, keď sa sťažovatelia

dozvedeli o spôsobe vybavenia ich žiadosti o prepustenie z väzby, u sťažovateľa v prvom

rade uplynula doba jedného mesiaca a štyroch dní a u sťažovateľa v druhom rade doba

jedného mesiaca a siedmich dní.

25. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania

lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietaným čl. 17

ods. 2 a 5 štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu

nálezu v posudzovanom prípade sťažovateľov, reálna dĺžka druhostupňového väzobného

konania (ktoré vzhľadom na sťažovateľom vymedzený predmet konania v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu mohlo byť a teda aj bolo predmetom prieskumu pred ústavným

súdom) odporúčanú lehotu jedného mesiaca presiahla v prípade sťažovateľa v prvom rade

o štyri dni a v prípade sťažovateľa v druhom rade o sedem dní. Ústavný súd však

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (keď prvostupňový súd rozhodol o žiadosti

sťažovateľov v naozaj krátkej dobe, v prípade sťažovateľa v prvom rade s odstupom

iba dvanástich dní a v prípade sťažovateľa v druhom rade s odstupom iba trinástich dní

od predloženia ich žiadostí prvostupňovému súdu) nehodnotí skutočnosť predĺženia

štandardne akceptovateľnej lehoty jedného mesiaca o dobu štyroch dní u sťažovateľa

v prvom rade a o dobu sedem dní v prípade sťažovateľa v druhom rade ako tak závažný

exces, ktorý by dosahoval intenzitu porušenia sťažovateľmi namietaných práv. V kontexte

uvedeného teda ústavný súd ich sťažnosti v danej časti nevyhovel.

26. Námietky sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti smerujú aj proti samotnému

odôvodneniu namietaných uznesení, ktoré považujú za arbitrárne, neposkytujúce dostatočné

dôvody pre väzobné pozbavenie ich osobnej slobody. Z obsahu namietaných uznesení

krajského súdu vyplýva, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu

o prepustení sťažovateľov z väzby krajský súd posudzoval splnenie materiálnych

podmienok väzby. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval celý súbor dôkazov

(výsluchy obžalovaných a svedkov, rekognície osôb a prehliadky motorových vozidiel,

k nim patriaca fotodokumentácia, zápisnice z vykonaných domových prehliadok, prepisy

záznamov odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a ďalšie listinné dôkazy),

spoluvytvárajúcich podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom splnenie

jedného z aspektov materiálnych podmienok väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného

činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchali sťažovatelia. V rámci posúdenia

splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby krajský súd prezentoval

skutočnosti, ktoré podľa neho u sťažovateľov opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania

v trestnej činnosti a vylučujú možnosť náhrady väzby inými prostriedkami. V tejto

súvislosti poukázal na povahu a osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti

(jej organizovanosť) a tiež na predchádzajúcu deliktuálnu minulosť sťažovateľa v prvom

rade.

27. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

12

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc

je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na osobnú slobodu postupom a rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách.

28. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia nálezu a na podklade skutočností

uvedených v bode 26 odôvodnenia nálezu ústavný súd konštatuje, že právne závery

krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

so skutkovými zisteniami, ktoré nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia

všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný

súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho väzobného rozhodnutia

relevantným otázkam formulovaným sťažovateľmi v uplatnenej sťažnosti poskytol

zrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci

rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi

označeného článku , preto sťažnosti v danej časti nevyhovel.

29. Spôsob uplatnenia právomoci krajského súdu, ktorý nerešpektoval vymedzený

princíp rovnosti (pozri bod 23 odôvodnenia tohto nálezu) nie je zlučiteľný so základným

právom sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeným , 2 a 5 , preto

ústavný súd dospel k záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľov

namietanými uzneseniami krajského súdu, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej

časti tohto nálezu.

III.

30. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže

ústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľov zaručeného

, 2 a 5 , tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,

v zmysle a rozhodnutie krajského súdu

zrušil. Vzhľadom na skutočnosť, že boli sťažovatelia medzičasom z väzby prepustení,

postup vrátenia veci sťažovateľov na nové konanie krajskému súdu neprichádzal do úvahy,

keďže o vzatí do väzby možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú (obdobne

pozri , , , ).

31. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia,

sťažovateľ v prvom rade v sume 36 800 €, sťažovateľ v druhom rade v sume 130 000 €.

Dôvodili ziskom v podobe mesačného príjmu z pracovnej činnosti, ako aj nemajetkovou

ujmou v podobe poškodenia dobrého mena a povesti a v podobe psychickej ujmy. Podľa

ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,

priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval

zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou,

že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľov

rozhodnutiami krajského súdu a zrušenie napadnutých rozhodnutí predstavujú vo svojom

súhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej

ochrany, preto im požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4

výrokovej časti nálezu).

32. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali, aby im ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikovali.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov vychádzal

14

ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie

o sťažnosti v zmysle ) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch

a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu

sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2016 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu

(t. j. zo sumy 858 €), čo predstavuje sumu 143 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,58 €,

za úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje sadzba tarifnej odmeny sumu

147,33 € (1/6 z výpočtového základu, teda zo sumy 884 €) a hodnota režijného paušálu

sumu 8,84 €. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej

odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb,

teda v prípade sťažovateľov na sumu 71,5 € pre rok 2016 a na sumu 73,67 € pre rok 2017.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľov a tiež podanie

sťažnosti a za jeden úkon vykonaný v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu krajskému súdu),

čo celkovo predstavuje sumu 433,33 €. K tomu bolo potrebné pripočítať trikrát režijný

paušál pre sťažovateľa v prvom rade a tiež pre sťažovateľa v druhom rade, teda 4 x 8,58 €

a 2 x 8,84 €, čo je suma 52 €. Celková výška priznanej náhrady trov konania tak predstavuje

sumu 485,33 €. Trovy konania v určenej sume je krajský súd povinný zaplatiť

sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu (bod 3 výrokovej časti nálezu).

33. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2018