Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 557/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť N. L., R., zastúpeného A., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 5

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo N. L. na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. augusta 2012 z r u š u j e .

3. N. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. N. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 407,55 € (slovom

štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Sťažnosti N. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 22. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť N. L.

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 5. februára

2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 19. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly

Policajného zboru Čierna nad Tisou (ďalej len „polícia“) sp. zn. PPZ-HCP-SO11-73-

013/2012 zo 7. mája 2012 zaistený podľa

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to pre účely vrátenia v zmysle Dohody medzi

Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len „readmisná dohoda“).

Súčasne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len

„útvar policajného zaistenia“).

Sťažovateľ 15. mája 2012 požiadal o udelenie azylu, pričom o jeho žiadosti nebolo

dosiaľ rozhodnuté. Odo dňa požiadania o udelenie azylu sa stal žiadateľom o udelenie

azylu, a preto ho nebolo možné a nie je možné vrátiť na územie Ukrajiny.

Podaniami z 11. júna 2012 a 24. júla 2012 sťažovateľ požiadal o prepustenie

zo zaistenia.

Dňa 11. júna 2012 podal sťažovateľ aj žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom

a žiadal nariadenie jeho prepustenia zo zaistenia. Poukázal na to, že jeho ďalšie zaistenie

po podaní žiadosti o udelenie azylu už nie je efektívne a účelné. Žaloba bola rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2012 zamietnutá.

Podaním z 3. augusta 2012 podal sťažovateľ novú žalobu o ochranu pred

nezákonným zásahom a žiadal o nariadenie jeho prepustenia z už uvedených dôvodov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 bolo konanie

zastavené z dôvodu, že konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy je konaním o zásahu odlišnom od rozhodnutia, t. j. sťažovateľ sa podľa právneho

názoru najvyššieho súdu nemal domáhať ochrany podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku, ale podľa a nasl. , keďže zásah do jeho práv

pochádza z rozhodnutia polície zo 7. mája 2012 o zaistení sťažovateľa.

Dňa 4. septembra 2012 bol sťažovateľ prepustený zo zaistenia. Jeho zaistenie

nenaplnilo svoj účel, ktorým bolo jeho vrátenie na územie Ukrajiny.

Podľa názoru sťažovateľa čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej osobnej

slobody právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto pozbavenia.

Znamená to, že sťažovateľ má nielen právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu

o jeho zaistení na príslušný krajský súd a prípadne následné odvolanie proti rozsudku

krajského súdu na najvyšší súd, ale má aj právo domáhať sa periodickej kontroly dôvodnosti

ďalšieho pozbavenia osobnej slobody. Inštitút opravného prostriedku a prípadného

následného odvolania je časovo limitovaný (15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení,

resp. 15 dní od doručenia rozsudku krajského súdu) a z tohto dôvodu je nepoužiteľný

na naplnenie práva na periodickú kontrolu zákonnosti ďalšieho trvania pozbavenia osobnej

slobody. Oba uvedené inštitúty sú súčasne prostriedkami, ktorými možno napadnúť samotné

rozhodnutie o zaistení, nemožno sa nimi však domáhať nezákonnosti pozbavenia osobnej

slobody v prípade, ak síce zaistenie bezprostredne po vydaní rozhodnutia o zaistení zákonné

je, ale až dodatočne sa v dôsledku rôznych skutočností stane toto pozbavenie osobnej

slobody nezákonné.

Sťažovateľ nevyužil uvedené opravné prostriedky proti rozhodnutiu o zaistení, keďže

toto rozhodnutie bolo podľa jeho názoru zákonné. Následná nezákonnosť pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľa nebola spôsobená rozhodnutím o jeho zaistení, ale porušením

povinnosti útvaru policajného zaistenia postupovať podľa § 90 ods. 2 písm. b) a d) zákona

o pobyte cudzincov, t. j. skúmať po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel, a prepustiť bez

zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia.

Nezákonný zásah do práv sťažovateľa nebol spôsobený rozhodnutím o jeho zaistení

ani v dôsledku tohto rozhodnutia, ale v dôsledku porušenia povinnosti konať podľa § 90

ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Toto ustanovenie predpokladá viacero dôvodov

na prepustenie zo zaistenia. Okrem prepustenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu

predpokladá aj prepustenie v prípade, ak zanikol účel zaistenia. Účel zaistenia pritom môže

zaniknúť kedykoľvek, teda aj potom, ako uplynula lehota na podanie riadnych opravných

prostriedkov.

Podanie žaloby podľa a nasl. v danom prípade

vôbec neprichádza do úvahy. Jediným zákonným prostriedkom, na základe ktorého možno

uplatniť právo na periodickú kontrolu zákonnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody, je

žaloba o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žiaden iný prostriedok

sťažovateľ na uplatnenie svojho dohovorom garantovaného práva v zmysle slovenského

právneho poriadku k dispozícii nemá.

Napriek uvedenému najvyšší súd konštatoval, že podanie žaloby o ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nebolo v prípade sťažovateľa namieste,

a vecou sa nezaoberal. Sťažovateľovi tak bolo upreté právo na periodickú kontrolu

pozbavenia osobnej slobody. Pritom sťažovateľ podanou žalobou nenapádal rozhodnutie

o jeho zaistení, ale skutočnosť, že napriek zániku účelu zaistenia bol naďalej pozbavený

osobnej slobody. Vzhľadom na c ods. 1 (ďalej len

„ústava“) bolo povinnosťou najvyššieho súdu konať vo veci sťažovateľa v intenciách čl. 5

ods. 4 dohovoru. Súčasne bol postupom najvyššieho súdu porušený ,

v zmysle ktorého nemôžu byť zo súdneho preskúmavania vylúčené rozhodnutia týkajúce sa

základných práv a slobôd. Pojem rozhodnutie pritom nemožno v danom prípade vykladať

doslovne. Z prieskumu teda nemožno vylúčiť žiadne rozhodnutie, opatrenie či zásah orgánu

verejnej správy dotýkajúci sa základných práv a slobôd. Najvyššiemu súdu muselo byť

zrejmé, že sťažovateľ nemá k dispozícii iné prostriedky, ktorými by sa mohol v zmysle

dohovoru domáhať preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a nariadenia jeho

prepustenia, ak je pozbavenie osobnej slobody nezákonné, a napriek tomu z čisto

formálnych dôvodov, s ktorými sa však nemožno stotožniť, znemožnil sťažovateľovi

uplatnenie jeho práva na preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, čím

v konečnom dôsledku konal v hrubom rozpore s .

Jediným konaním, v ktorom môže a mohlo byť nariadené prepustenie sťažovateľa

zo zaistenia, je konanie o žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom útvaru policajného

zaistenia. Žiadnym iným návrhom sa sťažovateľ nemôže domáhať uplatnenia tohto svojho

práva.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Porušený bol aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ bol pozbavený osobnej slobody podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona

o pobyte cudzincov, teda na účel výkonu jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Zaistenie sťažovateľa na tento účel bolo v rozpore s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5

ods. 1 písm. f) dohovoru totiž jedným z dôvodov, pre ktoré možno fyzickú osobu pozbaviť

slobody, je zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní. Zo samotnej podstaty zaistenia na účely vrátenia je zrejmé, že

pozbavenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia, ktorý musí existovať po celý čas

zaistenia a po jeho pominutí musí byť zaistená osoba prepustená. Proti sťažovateľovi nebolo

nikdy vedené konanie o jeho vydanie či vyhostenie. Nikdy nebolo vydané ani rozhodnutie,

na základe ktorého by bolo možné realizovať účel zaistenia, teda vrátenie na územie

Ukrajiny. Ak by aj takéto rozhodnutie existovalo, vrátenie sťažovateľa na územie Ukrajiny

nikdy nebolo možné zrealizovať. Účel zaistenia nemožnosťou realizácie účelu zaistenia

(vrátenie na územie Ukrajiny) zanikol. Zánikom účelu zaistenia vznikla útvaru policajného

zaistenia povinnosť sťažovateľa zo zaistenia prepustiť. Okamihom požiadania o udelenie

azylu (15. mája 2012) vzhľadom na trvanie azylového konania sa realizácia vrátenia

sťažovateľa na územie Ukrajiny stala nemožnou, teda nemožným sa stalo naplnenie účelu

zaistenia. Sťažovateľ sa stal osobou oprávnenou zdržiavať sa na území Slovenskej

republiky. Požiadaním o azyl bola splnená podmienka oprávneného pobytu na území

Slovenskej republiky, čo má za následok nemožnosť aplikovania readmisnej dohody.

Navyše, v zmysle čl. 8 ods. 6 readmisnej dohody po schválení readmisie sa dotknutá osoba

bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1.

Na základe riadne odôvodnenej žiadosti žiadajúceho štátu možno túto lehotu predĺžiť o čas

potrebný na odstránenie právnych alebo vecných prekážok brániacich uskutočneniu

odovzdania. Sťažovateľ však nebol po schválení jeho vrátenia na územie Ukrajiny

bezodkladne odovzdaný a Slovenská republika nepožiadala o predĺženie lehoty

na odovzdanie. Súhlas Ukrajiny s prijatím sťažovateľa na územie Ukrajiny stratil svoju

relevanciu. Najneskôr týmto okamihom (nerealizáciou bezodkladného vrátenia sťažovateľa

a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty) účel zaistenia zanikol. Na uvedenom nič nemení

ani znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého nie je podanie žiadosti

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dôvodom na prepustenie zaisteného

štátneho príslušníka tretej krajiny. Účel zaistenia totiž nezanikol z dôvodu požiadania

o udelenie azylu, ale z dôvodu zániku účelu zaistenia ako dôsledku zákonom ustanoveného

priebehu azylového konania. Nie je pritom dôležité, v dôsledku akej skutočnosti došlo

k zániku účelu zaistenia. Ak bol preto sťažovateľ zaistený na účely vrátenia podľa

medzinárodnej zmluvy, mal útvar policajného zaistenia skúmať, či je zaistenie sťažovateľa

na účely jeho vrátenia efektívne a spĺňa svoj účel. Túto svoju povinnosť si útvar policajného

zaistenia nesplnil. Efektívnym a účelným nie je také pozbavenie osobnej slobody, ktoré

objektívne nemôže naplniť svoj účel. Sťažovateľ bol prepustený zo zaistenia 4. septembra

2012, pričom účel pozbavenia osobnej slobody trvajúcej 121 dní nebol naplnený.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5

ods. 1 a 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým,

aby sa sťažovateľovi priznalo primerané finančné zadosťučinenie tak za porušenie čl. 5

ods. 4, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, a to po 20 000 € za každé z týchto porušení. Finančné

zadosťučinenie pre porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru požaduje od najvyššieho súdu, kým

finančné zadosťučinenie pre porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru požaduje spoločne

od najvyššieho súdu a útvaru policajného zaistenia. Napokon od oboch spoločne sa domáha

aj náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2012/77 z 19. decembra 2012

a k nemu pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu z 19. decembra

2012 (obe písomnosti boli ústavnému súdu doručené 14. januára 2013) vyplýva, že najvyšší

súd, dodržujúc všetky základné práva a slobody účastníkov konania, nemohol vyhovieť

sťažovateľovi, pretože jeho návrh požadoval zásah proti rozhodnutiu polície sp. zn. PPZ-

HCP-SO11-73-013/2012 zo 7. mája 2012. Vzhľadom na to, že návrh sa domáhal ochrany

pred nezákonným zásahom, ktorý spočíval v uvedenom rozhodnutí, nebolo mu možné

vyhovieť a konanie muselo byť pre nesplnenie podmienok konania zastavené.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 30. januára 2013 doručenej ústavnému

súdu 1. februára 2013 vyplýva, že sťažovateľ nepožadoval zásah voči rozhodnutiu polície

a nenapádal rozhodnutie o jeho zaistení, ale skutočnosť, že napriek zániku účelu zaistenia,

ku ktorému došlo až neskôr po vydaní rozhodnutia o zaistení, bol naďalej pozbavený

osobnej slobody. Nezákonnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nebola spôsobená

rozhodnutím polície zo 7. mája 2012, ale porušením povinnosti polície postupovať podľa

§ 90 ods. 2 písm. b) a d) zákona o pobyte cudzincov, t. j. prepustiť bez zbytočného odkladu

zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia a povinnosti skúmať

po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdil, že

bol ukrátený na svojich právach nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je

rozhodnutím, tento zásah bol proti nemu zameraný a na ňom vykonaný, pričom jeho

dôsledky v čase rozhodovania najvyššieho súdu trvali a hrozilo mu opakovanie. V konaní

boli preto splnené podmienky v zmysle .

Uznesením o zastavení konania bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach. Súčasne mu

bolo upreté aj právo na periodickú kontrolu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.

Jediným zákonným prostriedkom, na základe ktorého mohol sťažovateľ uplatniť svoje

právo na periodickú kontrolu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, bola žaloba

na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žiaden iný prostriedok

sťažovateľ na uplatnenie svojho dohovorom garantovaného práva v zmysle slovenského

právneho poriadku k dispozícii nemal.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -18 z 22. novembra

2012, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky (ďalej aj „ministerstvo“) s tým, aby sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej,

keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté vo svojich právach. Ministerstvo

však právo vyjadriť sa nevyužilo.

II.

Zo žiadostí právneho zástupcu sťažovateľa z 11. júna 2012 a 24. júla 2012

adresovaných útvaru policajného zaistenia vyplýva, že sa domáha prepustenia sťažovateľa

zo zaistenia, a to v podstate na základe rovnakých argumentov, aké sú uvedené v sťažnosti

podanej ústavnému súdu.

Z prípisov riaditeľa útvaru policajného zaistenia sp. zn. PPZ-HCP-SE1-28/2012

zo 14. júna 2012 a z 30. júla 2012 adresovaných právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva,

že žiadosti o prepustenie zo zaistenia zo 14. júna 2012 a z 30. júla 2012 považuje

za bezpredmetné z dôvodov, ktoré podrobne rozvádza.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2012 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy. Predmetom konania bol návrh sťažovateľa na začatie konania podľa § 250v

doručený najvyššiemu súdu 11. júna 2012. Sťažovateľ sa

domáhal toho, aby najvyšší súd uložil žalovanému ministerstvu bez zbytočného odkladu

prepustiť ho zo zaistenia. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení, podanie návrhu

najvyššiemu súdu nemôže suplovať absenciu (nevyužitie) tohto opravného prostriedku.

Preto treba návrh považovať za neprípustný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 vyplýva, že

ním bolo zastavené konanie o návrhu sťažovateľa z 3. augusta 2012 označenom ako

„Žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Sečovce“. Sťažovateľ sa domáhal, aby žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky bola uložená povinnosť bez zbytočného odkladu prepustiť ho z útvaru policajného

zaistenia a priznať mu náhradu trov konania. V odôvodnení návrhu sťažovateľ poukázal na

rozhodnutie polície zo 7. mája 2012 o jeho zaistení na účely vrátenia v zmysle readmisnej

dohody. Uviedol tiež, že 15. mája 2012 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky s tými účinkami, že odo dňa požiadania udelenia azylu sa stal žiadateľom

o udelenie azylu a ako takého ho nemožno vrátiť na územie Ukrajiny. V čase podania

návrhu bol zaistený už 87 dní. Podľa názoru najvyššieho súdu v správnom súdnictve

existuje 7 odlišných typov súdnych konaní. V tomto členení sa základný dôraz kladie na

ochranu jednotlivca pred nezákonným rozhodnutím podľa piatej časti druhej hlavy

. Ostatné konania patria do skupiny ius specialis. Preto

aplikácia jednotlivých špeciálnych úprav (najmä obsiahnutých v tretej až piatej hlave)

prichádza do úvahy iba vtedy, ak nie je možné aplikovať rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy, teda na účely eliminácie

súbežne aplikovaných dvoch alebo viacerých súdnych prieskumov v rámci odlišných typov

súdnej ochrany na to isté správne konanie. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy sa zakladá na nezastupiteľnej skutočnosti, že ukrátenie osoby na jej

právach a právom chránených záujmoch nie je zapríčinené rozhodnutím orgánu verejnej

správy, ktoré v prípade tvrdeného zásahu musí logicky absentovať, ale toto ukrátenie je

vyvolané konaním úradnej osoby orgánu verejnej správy, pričom toto konanie musí

vykazovať nezákonné prvky ( ). Z uvedeného je

nesporné, že právomoc najvyššieho súdu na rozhodnutie o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, nie je daná, keďže zásah orgánu

verejnej správy obmedzujúci osobnú slobodu sťažovateľa v prerokovávanej veci vychádza

z rozhodnutia polície sp. zn. PPZ-HCP-SO11-73-013/2012 zo 7. mája 2012, na základe

ktorého bol sťažovateľ zaistený, a to i napriek tomu, že proti tomuto rozhodnutiu nepodal

opravný prostriedok. Za týchto okolností musel najvyšší súd vyhodnotiť návrh sťažovateľa

ako návrh požadujúci neprípustný súdny prieskum, a preto konanie zastavil.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod

č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili

na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia

a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, nebudú ich štáty

trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú

priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto

dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto

utečencov uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú

uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú

povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú

lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu.“

(ods. 2).

V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov

zo 16. apríla 2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po

dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie

osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne

preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné

prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak

zanikol účel zaistenia, 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota

zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 10, 5. ak na základe

rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru.

Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať

po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd neposkytol ochranu jeho právu

na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)

a ods. 4 dohovoru, keďže sa odmietol meritórne zaoberať jeho návrhom.

Najvyšší súd je toho názoru, že sa sťažovateľ návrhom domáhal ochrany pred

nezákonným zásahom, ktorý spočíval v rozhodnutí polície zo 7. mája 2012, a preto neboli

splnené podmienky konania.

Podľa názoru ústavného súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať

vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je

oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné

s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup

nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na

územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže

byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie

štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5

ods. 1 písm. f) dohovoru.

Ďalej treba považovať za podstatné, že ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru poskytuje

ochranu osobám zbaveným slobody na základe ktoréhokoľvek z dôvodov uvedených v čl. 5

ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie má zvýšený význam v prípadoch, keď k zbaveniu

slobody došlo na základe rozhodnutia správneho orgánu, keďže zabezpečuje osobe zbavenej

slobody preskúmanie takéhoto rozhodnutia nezávislým súdom. V prípade, že už takéto

prvotné rozhodnutie urobil súd (nie teda správny orgán), potom platí, že súdny prieskum

požadovaný týmto ustanovením je už zahrnutý v pôvodnom rozhodnutí súdu o pozbavení

slobody.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná

ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe

pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je

zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja

(najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody),

mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných

intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje

procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne

nariadené zákonným spôsobom – sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek

opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú

súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,

aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj

dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti

Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru

poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 29. január 2008, č. 13229/03 (najmä

§ 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok, 25. jún 1996, č. 19776/92 (najmä § 43),

Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22. september 2009, č. 30471/08, či Z.N.S.

proti Turecku, rozsudok, 19. január 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, jednoznačne vyplýva, že

sťažovateľ prípismi svojho právneho zástupcu z 11. júna 2012 a z 24. júla 2012 požiadal

útvar policajného zaistenia o prepustenie zo zaistenia s poukazom na to, že zákonné dôvody

jeho zaistenia už pominuli. Keďže nedošlo k jeho prepusteniu na základe týchto žiadostí,

obrátil sa na najvyšší súd postupom podľa . Je preto

nepochybné, že sa sťažovateľ nedomáhal na najvyššom súde ochrany pred nezákonným

zásahom, ktorý spočíval v rozhodnutí polície zo 7. mája 2012, ako to tvrdí najvyšší súd.

Toto rozhodnutie podaným návrhom nenapádal, pretože sa v skutočnosti domáhal práva

na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia. Bol totiž toho názoru, že

pôvodne existujúci dôvod zaistenia pominul.

Najvyšší súd obsah podaného návrhu vyhodnotil nesprávne, a preto predčasne dospel

k záveru, že v danom prípade nie je možné poskytnúť sťažovateľovi ochranu v konaní

podľa .

Ústavný súd je vo všeobecnosti tej mienky, že právo na periodickú kontrolu

dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) zákona

o pobyte cudzincov. Je teda nielen povinnosťou všeobecných súdov periodicky kontrolovať

dôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má aj príslušný správny orgán. Ústavne, resp.

dohovoru konformný výklad by preto mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať

správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je

povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými a formálnymi

náležitosťami vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom

následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva

postupom podľa piatej časti druhej hlavy .

Najvyšší súd sa vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, nezaoberal

skúmaním otázky, či prípisy polície, ktorými táto odpovedala na žiadosti sťažovateľa

o prepustenie zo zaistenia, bolo treba z právneho hľadiska považovať za rozhodnutia či nie,

keďže nespĺňali všetky náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Preto treba

považovať za predčasný a zároveň arbitrárny záver, podľa ktorého neboli splnené

podmienky na meritórne rozhodnutie v konaní podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku. Došlo tým k porušeniu práva sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)

a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2012 (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 4. septembra 2012 prepustený zo zaistenia,

neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto,

že o zaistení možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú (mutatis mutandis

, ).

Sťažovateľ uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to

vo výške po 20 000 € od najvyššieho súdu a od útvaru policajného zaistenia.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €

od najvyššieho súdu ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú utrpel tým, že pochybením

najvyššieho súdu došlo k úplnému zmareniu jeho práva na preskúmanie dôvodnosti

ďalšieho trvania jeho zaistenia. Vychádzal pritom z okolností prípadu, následku, ktorý

nastal a princípu spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ uplatnil voči najvyššiemu súdu nárok prevyšujúci sumu 2 000 €,

v zmysle uvedeného mu nebolo možné vyhovieť. Rovnako nebolo možné vyhovieť nároku

uplatnenému voči útvaru policajného zaistenia, keďže sťažnosť sa týkala konania vedeného

najvyšším súdom (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom. Ústavný

súd mu priznal sumu 407,55 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie

a príprava zastupovania, sťažnosť) po 127,16 €, ako aj za jeden úkon v roku 2013 (replika

na vyjadrenie najvyššieho súdu) v sume 130,16 €. Napokon mu patrí aj režijný paušál

dvakrát po 7,63 € a jedenkrát 7,81 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013