Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Szak-2-2026.pdf
PDF · 99.44 KB
Case nature
Area
Subarea
6Szak/2/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, vo veci žalobcu: F. T., narodený XX. A. XXXX, štátna príslušnosť A. X., trvale bytom T. E. J., A. X., doklad totožnosti (cestovný pas): T. A. č. W., ID migranta: XXX XXX, zastúpený: JUDr. Ján Foltán, advokát, so sídlom SNP 708, Galanta, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: PPZ-HCP-BB4-35-010/2026-AV zo dňa 9. apríla 2026 vo veci zaistenia, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 18Spa/1/2026-28 zo dňa 6. mája 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie na správnom súde 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo 6. mája 2026, č. k. 18Spa/1/2026-28 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BB4-35-010/2026-AV zo dňa 9. apríla 2026 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) s návrhom, aby správny súd rozhodnutie o zaistení zrušil a zároveň, aby nariadil, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia. 2. Rozhodnutím o zaistení žalovaný s odkazom na ustanovenie § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že zaisťuje žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej taktiež „OS TN“) sp. zn. 1T/86/2024 zo dňa 17. decembra 2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej taktiež „KS TN“) sp. zn. 3To/11/2025 zo dňa 27. februára 2025 (ďalej taktiež „odsudzujúci rozsudok“), ktorým bol žalobcovi uložený úhrnný trest odňatia slobody na dva roky, ako aj trest vyhostenia na desať rokov. 3. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na existenciu odsudzujúceho rozsudku (právoplatného rozhodnutia o uloženom treste vyhostenia) a na s tým súvisiacu potrebu jeho výkonu. Žalovaný splnenie materiálnych podmienok zaistenia odôvodnil potrebou technickej prípravy a realizovania vyhostenia žalobcu (ktorý disponoval platným cestovným dokladom domovskej krajiny žalobcu) do jeho domovskej krajiny - Moldavskej republiky. 4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou zo dňa 15. apríla 2026. V správnej žalobe žalobca dôvodil, že (i) preskúmavané rozhodnutie je nezákonné, keďže v čase jeho zaistenia dňa 9. apríla 2026 ešte nemal byť ukončený výkon jeho trestu odňatia slobody; (ii) uviedol, že k ukončeniu trestu odňatia slobody malo dôjsť až 10. apríla 2026 o 5:31 hod., vychádzajúc pritom z dĺžky trestu odňatia slobody, započítania väzby a dĺžku samotného výkonu trestu odňatia slobody; (iii) z uvedeného
vyvodil, že v čase jeho zaistenia neexistoval zákonný podklad pre záver, že výkon trestu odňatia slobody bol ukončený a neexistoval teda zákonný podklad pre jeho zaistenie na účel výkonu trestu vyhostenia. Žalobca (jeho právny zástupca) vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol, že vzhľadom na realizáciu vyhostenia žalobcu do Moldavskej republiky po podaní správnej žaloby samotný predmet konania neodpadol, ale už sa nedomáha fyzického prepustenia zo zaistenia, ale domáha sa určenia, že preskúmavané rozhodnutie o zaistení bolo nezákonné. 5. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal najmä v intenciách § 191 a § 206 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 229 SSP rozsudkom zamietol. 6. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že (i) konštatoval, že žalobcom neboli namietané a ani súdom neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia; (ii) uviedol, že preskúmavané rozhodnutie netrpí vnútornými rozpormi a limit formálnej zákonnosti zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. bol naplnený, preukazný a náležite odôvodnený existenciou vykonateľného rozsudku o uložení trestu vyhostenia žalobcovi; (iii) ďalej dôvodil, že účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobcu, vrátane reálnej vyhostiteľnosti žalobcu do jeho domovskej krajiny bola v preskúmavanom rozhodnutí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnená; (iv) v tejto súvislosti akcentoval skutočnosť, že formálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca zaistením na účel výkonu trestu vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. je existencia právoplatného a vykonateľného rozsudku o uložení trestu vyhostenia cudzincovi, pričom materiálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca zaistením je jeho účelnosť a efektívnosť, a to vrátane reálnej možnosti výkonu trestu vyhostenia; (v) uviedol taktiež, že „ ... zhodne so stanoviskom žalovaného uvádza, že pre aplikovanie postupu podľa zákona o pobyte cudzincov pre zaistenie žalobcu bolo rozhodné a určujúce, že v čase zaistenia bol z výkonu trestu odňatia slobody na to príslušnými orgánmi už prepustený a posudzovanie samotnej správnosti postupu týchto orgánov presahuje právomoc orgánov konajúcich vo veci zaistenia ...“. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodol správny súd tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 7. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP dôvodiac, že žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať a žalovanému výnimočne priznať. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 8. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 9. Žalobca kasačnú sťažnosť odôvodnil rovnakými dôvodmi, ako tými, ktoré uvádzal v správnej žalobe. V úvode kasačnej sťažnosti zhrnul priebeh administratívneho konania, ako aj skutkové okolnosti, ktoré mu predchádzali. Zdôraznil, že vo veci žalobcu súd nerozhodol o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku, o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo o účasti na amnestii, ktorou sa odpúšťa zvyšok trestu odňatia slobody. Vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že žalobca mal byť prepustený z výkonu trestu odňatia slobody až po jeho úplnom vykonaní, pričom k vykonaniu trestu odňatia slobody malo dôjsť až dňa 10. apríla 2026 o 5:31 hod. Opätovne dôvodil, že vo veci žalobcu absentoval základný zákonný predpoklad pre začatie zaistenia na účel výkonu trestu vyhostenia, pretože žalobca ešte neukončil výkon trestu odňatia slobody zákonným spôsobom. Následne žalobca opísal podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Polemizoval s aplikáciou ustanovenia § 96 ods. 7 vyhlášky č. 368/2008 Z. z., konštatujúc, že podzákonná vyhláška nemôže mať účinok skrátenia súdom uloženého trestu odňatia slobody a ani nemôže byť právnym základom na to, aby zvyšok výkonu trestu odňatia slobody bol fakticky nahradený zaistením podľa zákona č. 404/2011 Z. z. Namietal, že postup správneho orgánu nebol riadne odôvodnený. Tvrdil, že žalovaný sa mal výslovne vysporiadať s tým, že v čase zaistenia ešte neuplynul čas výkonu trestu odňatia slobody. Žalovaný mal podľa žalobcu vysvetliť, z akého dôvodu bolo možné začať zaistenie už v tomto čase a prečo nepostačoval postup smerujúci k bezprostrednému výkonu trestu vyhostenia po riadnom skončení trestu odňatia slobody. 10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 3. júna 2026, ktoré bolo doručené správnemu súdu dňa 11. júna 2026. V tomto podaní zhrnul svoje tvrdenia a argumentáciu pôvodne prednesenú pred správnym súdom. Poukázal na ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. tvrdiac, že v prejednávanej veci neboli zistené prekážky vyhostenia a bola potvrdená reálnosť výkonu trestu vyhostenia. Uviedol, že pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia bol žalobcovi a aj
jeho právnemu zástupcovi predložený spisový materiál a zároveň bol tento poučený o jeho práve podľa § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. Dôvodil, že jeho postup bol primeraný, účelný a sledoval legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie výkonu trestu vyhostenia žalobcu. Všetky úkony boli podľa žalovaného vykonané bez zbytočného odkladu a v nadväznosti na vzniknutý skutkový stav. Zdôraznil, že ako žalobca, tak aj jeho právny zástupca boli upovedomení a vopred informovaní, že žalobca bude prepustený z výkonu trestu odňatia slobody dňa 9. apríla 2026 o 15:00 hod. Proti tejto skutočnosti ani žalobca, ani jeho právny zástupca v relevantnom čase nevzniesli žiadne námietky a nespochybnili zákonnosť alebo správnosť prepustenia žalobcu v skoršom termíne. Uviedol taktiež, že útvar policajného zaistenia pre cudzincov vykonal trest vyhostenia žalobcu dňa 22. apríla 2026 o 21:30 hod. z medzinárodného letiska v Bratislave. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. 11. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 23. júna 2026 na vedomie.
III.
Právny názor kasačného súdu
III.A Procesný postup kasačného súdu
12. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 13. Berúc do úvahy skutočnosť, že trest vyhostenia žalobcu bol vykonaný dňa 22. apríla 2026 (teda pred podaním kasačnej sťažnosti), čoho dôvodom bolo vylúčenie aplikácie ustanovenia § 458 ods. 2 SSP, senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).
III.B Aplikované právne predpisy
14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 15. Podľa článku 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 16. Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. 17. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 19. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia
24. Žalobca sa kasačnou sťažnosťou domáha prieskumu rozsudku správneho súdu, ktorým tento (z dôvodov bližšie opísaných v časti I odôvodnenia tohto rozhodnutia vyššie) zamietol správnu žalobu žalobcu smerujúcu proti rozhodnutiu o zaistení. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie o zaistení, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. 25. Najvyšší správny súd (obdobne ako správny súd) ustálil, že v konaní nebolo sporné, že (i) žalobcovi bol odsudzujúcim rozsudkom uložený úhrnný trest odňatia slobody na dva roky, ako aj trest vyhostenia na desať rokov; (ii) odsudzujúci rozsudok sa stal právoplatným dňa 27. februára 2025; (iii) žalobca ukončil trest odňatia slobody a bol prepustený z jeho výkonu dňa 9. apríla 2026; (iv) žalobca bol v ten istý deň na základe preskúmavaného rozhodnutia zaistený na účel výkonu trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený odsudzujúcim rozsudkom; (v) trest vyhostenia žalobcu bol vykonaný dňa 22. apríla 2026 o 21:30 hod. z medzinárodného letiska M. R. Štefánika v Bratislave. 26. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť je zaručená tak Dohovorom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa aktuálnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z. z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze z 18. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 557/2012 cit.: „ (...) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení, mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania. 27. V prejednávanej veci bol žalobca zaistený na základe preskúmavaného rozhodnutia podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Žalobca bol pôvodne pozbavený osobnej slobody na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody (na dva roky nepodmienečne). Bezprostredne po jeho ukončení (pozn. súdu bez ohľadu na to, či bol trest odňatia slobody ukončený v čase, ktorý žalobca považuje za nesprávny, každopádne však v čase, ktorý bol podľa žalobcu skorším, ergo žalobca tvrdí, že mal byť v relevantnom čase ešte pozbavený osobnej slobody z titulu vykonania trestu odňatia slobody a nie zaistenia) bol žalobca zaistený na účel výkonu trestu vyhostenia. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, v konaní nie je/nebolo sporným, že právoplatným odsudzujúcim rozsudkom bol žalobcovi uložený trest vyhostenia. Žalovaný preto postupoval v súlade s normatívom - ustanovením § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., keď realizoval svoje zákonné oprávnenie zaistiť žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia. 28. V kontexte s vyššie uvedeným kasačný súd, v zhode s názorom vyjadreným správnym súdom v napadnutom rozsudku, konštatuje, že aplikovaná norma [ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.] nepodmieňuje výkon oprávnenia žalovaného skúmaním okolností prepustenia žalobcu
z výkonu trestu odňatia slobody. Podstatou pre postup žalovaného súladný so zákonom je skutočnosť, že žalobcovi bol právoplatným rozsudkom uložený trest vyhostenia, ktorého výkon bolo potrebné zabezpečiť. Aplikujúc teoretické východiská zhrnuté v bode 26 vyššie kasačný súd konštatuje, že žalobca bol osobnej slobody pozbavený na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, kedy bol, resp. mal byť žalobca z výkonu trestu odňatia slobody prepustený. 29. Hoci žalobca v kasačnej sťažnosti pregnantne nevymedzil jej dôvody zrozumiteľným odkazom na niektoré z ustanovení § 440 ods. 1 SSP (naopak, svoje výhrady/námietky opäť smeroval skôr k preskúmavanému rozhodnutiu), kasačný súd (postupujúc podľa ustanovenia § 453 ods. 2 SSP) osobitne skúmal, či (i) správny súd nerozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. (ii) či správny súd nesprávnym procesným postupom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka posudzovania ne/správnosti právneho posúdenia veci, kasačný súd odkazuje na vyššie uvedené východiská a závery konštatujúc, že právne posúdenie veci správnym súdom bolo korektné. Čo sa týka posudzovania procesného postupu správneho súdu, kasačný súd konštatuje, že v jeho postupe nevzhliadol žiadne také pochybenia, ktoré by mohli svojou intenzitou interferovať do žalobcovho práva na spravodlivý proces. 30. Vzhľadom na to, že žalobca v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, resp. tvrdil, že správny súd sa náležite a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými jeho podstatnými a pre vec relevantnými námietkami, túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Žalobca dostal v napadnutom rozsudku odpoveď na všetky otázky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. 31. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti teda kasačný súd konštatuje, že s?právnymi námietkami sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí riadne vysporiadal, vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. ?Preto námietky uvedené v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). 33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.