Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti , , občana Sýrie, zastúpeného JUDr. Sabínou

Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-73 z 9. decembra 2014 takto

rozhodol:

1. Právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -73 z 9. decembra

2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -73

z 9. decembra 2014 z r u š u j e .

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur

a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Sabíny Hodoňovej, PhD.,

advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2015 doručená sťažnosť , , občana Sýrie (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária,

Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -73

z 9. decembra 2014 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „útvar

policajného zaistenia“) pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo zaistenia

zo 6. októbra 2014 (ďalej len „žiadosť o prepustenie zo zaistenia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je štátnym príslušníkom

Sýrie a rozhodnutím príslušnej zložky Policajného zboru z 23. júla 2014 (ďalej len

„rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014“) bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to pre účely realizácie trestu

vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní desiatich rokov, ktorý mu bol uložený

rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. z 11. decembra 2012.

3. Sťažovateľ adresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť

o bezodkladné prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí ako neúčelné.

Následne sťažovateľ podal 7. októbra 2014 najvyššiemu súdu žalobu pre nezákonný zásah

orgánu verejnej správy, v ktorej argumentoval neúčelnosťou ďalšieho zaistenia jeho osoby,

poukazujúc na získané vyjadrenie príslušnej zložky Policajného zboru, podľa ktorého

vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Sýrii nerealizuje Slovenská republika žiadne návraty

jej štátnych príslušníkov do domovskej krajiny. V podanej žalobe sa sťažovateľ odvolával

na obdobné informácie plynúce z ďalších verejne dostupných informačných zdrojov.

4. Dňa 16. októbra 2014 doručil útvar policajného zaistenia právnemu zástupcovi

sťažovateľa stanovisko, ktorým jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia zo 6. októbra 2014

nevyhovel.

5. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú najvyššiemu súdu

podaním, v ktorom konajúcemu súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,

a súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia o azyl

môžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov, a v jeho

prípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení vydané nebolo.

6. Najvyšší súd namietaným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením,

že sťažovateľ nevyužil iné zákonné prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii,

teda nesplnil podmienku vyplývajúcu z Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) keďže „vo veci bolo vydané

rozhodnutie o zaistení , proti ktorému sťažovateľ nepodal opravný prostriedok, návrh proti

nezákonnému zásahu takýto opravný prostriedok nemôže nahradiť, pretože ak bolo vo veci

vydané rozhodnutie, má žaloba, resp. opravný prostriedok prednosť pred návrhom podľa

(ďalej len „“)“.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4

dohovoru. Sťažovateľ porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru vidí aj v označenom postupe útvaru policajného zaistenia.

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na ustanovenie čl. 5 ods. 4

dohovoru argumentuje, že mu predmetné ustanovenie garantuje právo na periodickú súdnu

kontrolu, v rámci ktorej by bola posúdená zákonnosť ďalšieho trvania zaistenia jeho osoby,

a to aj v prípadoch, keď bolo pôvodne nariadené zaistenie zákonné, keďže v priebehu času

takéto zaistenie môže stratiť svoje opodstatnenie. Dodáva, že mu logicky predmetné

ustanovenie súdom poskytovanú ochranu garantuje aj v prípadoch, keď proti prvotnému

rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal. Toto svoje stanovisko opiera

aj o závery nálezu ústavného súdu sp. zn. z 18. apríla 2013.

9. Sťažovateľ uvádza, že sa žalobou podanou najvyššiemu súdu nedomáhal

preskúmania prvotného rozhodnutia o zaistení jeho osoby, ale domáhal sa práva

na periodickú súdnu kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia.

10. Na základe podrobného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku v kontexte ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ formuluje záver, že sa

predmetnej súdnej kontroly možno domáhať práve postupom podľa piatej časti piatej hlavy

, teda podaním žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, pretože „ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných

možností umožňuje iniciovať súdne konanie, v priebehu ktorého sa rozhoduje v merite veci,

existuje reálny predpoklad, že o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa bude

rozhodnuté urýchlene a jeho podaním je začaté súdne konanie, v ktorom môže súd nariadiť

prepustenie sťažovateľa na slobodu, a to vydaním rozhodnutia podľa ,

ktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať v nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa,

ktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení osobnej slobody“.

11. Sťažovateľ v podanej sťažnosti zdôrazňuje, že nezákonný zásah do jeho práv

nebol spôsobený prvotným rozhodnutím o zaistení, ale v dôsledku porušenia povinnosti

príslušného správneho orgánu konať podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov

(„zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,

či trvá účel zaistenia“) v spojení s § 90 ods. 2 písm. b) bodom 1 zákona o pobyte cudzincov

(„zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka

tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia“), t. j. porušenia povinnosti prepustiť sťažovateľa

bez zbytočného odkladu, keďže zanikol účel jeho zaistenia.

12. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil právo na preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

a nariadenia prepustenia, ak je pozbavenie osobnej slobody nezákonné podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. a Útvar

policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce porušil právo na slobodu

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR

(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie

článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume

20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar

policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar policajného zaistenia pre cudzincov

Sečovce sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu.“

13. Ústavný súd uznesením č. k. -13 zo 4. apríla 2017 prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa

zaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a namietaným rozsudkom a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa doručenom ústavnému

súdu 23. mája 2017 prostredníctvom svojej predsedníčky prezentoval túto argumentáciu:

«Kľúčové pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa podľa najvyššieho súdu

bolo:

- sťažovateľ bol zaistený na základe rozhodnutia správneho orgánu a to rozhodnutia

vydaného UPZC v Sečovciach dňa 23.7.2014 pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-OH/2014,

- sťažovateľ proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal

- sťažovateľ požiadal Útvar policajného zaistenia Sečovce dňa 6.10.2014

o bezodkladné prepustenie zo zaistenia z dôvodu nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu

vzhľadom na bezpečnostnú situáciu - ozbrojený konflikt v Sýrii

- podľa sťažovateľa na žiadosť o bezodkladné prepustenie zo zaistenia nebolo

zo strany Útvaru policajného zaistenia Sečovce nijako reagované

- sťažovateľ dňa 16.10.2014 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

- sťažovateľ neobdržal rozhodnutie odporcu o tom, že je zaistený ako žiadateľ o azyl

z niektorého z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov.

Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňuje podanie

zásahovej žaloby ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných možností umožňujúceho

iniciovať súdne konanie, výsledkom ktorého by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie

súdu vydané podľa , ktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať

v nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa, ktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení

osobnej slobody, považuje za dôležité uviesť, že zásahovú žalobu nie je možné považovať

za jedinú do úvahy prichádzajúcu procesnú možnosť umožňujúcu iniciovať súdne konanie,

výsledkom ktorej by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie o jeho prepustení.

Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ tvrdil a písomným podaním žiadosti súdu preukázal,

že dňa 6.10.2014 podal žiadosť o bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia (žiadosť

bola adresovaná Útvaru policajného zaistenia Sečovce) prepustený nebol a súd nemal ani

pochybnosť o tom, že správny orgán na žiadosť nijako nezareagoval, účinným prostriedkom

ochrany práv sťažovateľa bolo podľa najvyššieho súdu konanie podľa , nakoľko

ak odporca nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom (§ 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90

ods. 2 písm. b) bod I zákona o pobyte cudzincov), mohol jedine súd v konaní o nečinnosti

posúdiť dôvodnosť takejto námietky a vysloviť povinnosť orgánu verejnej správy vo veci

konať a rozhodnúť.

Až výsledok takého konania a rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie

o neprepustení zo zaistenia, resp. rozhodnutie o tom, že účel zaistenia trvá) by bol

preskúmateľný súdom s možnosťou posúdenia dôvodnosti námietok neúčelnosti zaistenia

sťažovateľa pre jeho nevyhostiteľnosť, resp. námietok týkajúcich sa nezákonnosti zaistenia

po zmene okolností na strane sťažovateľa po podaní žiadosti o azyl.

Záver o porušení povinnosti správneho orgánu konať podľa ustanovenia § 90 ods. 2

písm. d) zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90 ods. 2 písm. b) bod I

zákona o pobyte cudzincov, podľa názoru najvyššieho súdu nemôže učiniť súd v konaní

o zásahovej žalobe, ale posúdiť, či správny orgán po podaní žiadosti o prepustenie

zo zaistenia a po podaní žiadosti o azyl konať mal a nekonal, a teda, či správny orgán mal

povinnosť vydať rozhodnutie o trvaní účelu zaistenia, môže súd v konaní proti nečinnosti

správneho orgánu a nasl, ktorý súčasne, ak takýto návrh vyhodnotí

za dôvodný, vysloví povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Sťažovateľ takto zjavne nepostupoval a namiesto konania proti nečinnosti, podal

zásahovú žalobu.

K námietke sťažovateľa, že dňa 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú

najvyššiemu súdu podaním, v ktorom súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,

pričom súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia

o azyl môžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 88a zákona o pobyte

cudzincov a v jeho prípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení

vydané nebolo, najvyšší súd uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. išlo

o zásahovú žalobu a nie o preskúmanie rozhodnutia o zaistení sťažovateľa, i keď

nepochybne zásahová žaloba sa týka samotného zaistenia sťažovateľa, pričom zaistenie

cudzinca v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu (napr. zo dňa

13.8.2014, sp. zn. zo dňa 6.2.2015) nepochybne znamená obmedzenie alebo

dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie slobody

cudzinca.

Námietky týkajúce sa nezákonného zásahu orgánu verejnej správy po podaní žiadosti

o udelenie azylu podľa najvyššieho súdu nebolo možné zohľadniť v konaní o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy , ale až v konaní, ktorého

výsledok mohol vzísť z konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré sťažovateľ

mohol využiť na ochranu svojich práv najmä potom, ako odporca po podaní žiadosti o azyl

opätovne nerozhodol o prepustení sťažovateľa zo zaistenia, resp. o zaistení sťažovateľa- ako

žiadateľa o azyl podľa §88 a ods. 1 písm. c (už zaisteného podľa §88 ods.1 písm. b/ zákona

o pobyte).

Sťažovateľ takto nepostupoval.

Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn.

zo dňa 2.9.2014, sp. zn. z 1.2.2017) vyplýva, že „obmedzenie osobnej

slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne

stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako

na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu

pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom

postavení utečencov z roku 1931“), zároveň Súdny dvor E Ú vo veci Arslan proti Polícii

Českej republiky zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený

cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia , inak

by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych

príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku

vo veci A.).

Najvyšší súd napokon uvádza, že oprávneniu súdu v konaní o zásahovej žalobe

skúmať námietky cudzincov týkajúce sa samotného účelu zaistenia bránia ustanovenia ,

(platné a účinné v čase rozhodovania najvyššieho súdu ), pričom sa v nich premieta

klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria

bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).

Nevyužitie postupu podľa ustanovení zo strany sťažovateľa, výsledkom

ktorého by mohlo byť vydanie rozhodnutia o trvaní účelu zaistenia po podaní žiadosti

o prepustenie, resp. po podaní žiadosti o azyl, preskúmateľné súdom, vrátane námietok

neúčelnosti zaistenia pre nevyhostiteľnosť, resp. posúdenie novej okolnosti- podanie

žiadosti o azyl, znamená podľa najvyššieho súdu stratu možnosti skúmať a spochybňovať

účelnosť zaistenia v konaní o zásahovej žalobe podľa v .

S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd považuje námietky sťažovateľa uvedené

v sťažnosti za nedôvodné a navrhuje sťažnosť odmietnuť.»

15. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň prezentovala súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

16. Možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil

a v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2017 jeho právny zástupca s oznámil,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení odporcu, obsahu

príslušného spisového materiálu a na základe poskytnutej súčinnosti zistil a zrekapituloval

si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozhodnutím o zaistení z 23. júla 2014 obmedzený na osobnej

slobode (zaistený) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely

realizácie trestu vyhostenia uloženého právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Sťažovateľ

adresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť o prepustenie zo zaistenia,

v ktorej dôvodil neúčelnosťou zaistenia jeho osoby. Dňa 7. októbra 2014 podal najvyššiemu

súdu žalobu pre nezákonný zásah útvaru policajného zaistenia ako orgánu verejnej správy

podľa . Útvar policajného zaistenia doručil 16. októbra 2014 právnemu

zástupcovi sťažovateľa svoje stanovisko k jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia, ktorým

predmetnej žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu o informáciu,

že požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd namietaným

rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že nesplnil podmienku

vyplývajúcu z , teda že nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu

o zaistení z 23. júla 2014, ktorý má prednosť pred návrhom podľa . Príkazom

príslušnej zložky Policajného zboru č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-2-109/2015 z 21. augusta 2015

(ďalej len „príkaz na prepustenie z 21. augusta 2015“) bol sťažovateľ podľa § 90 ods. 2

písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov zo zaistenia prepustený.

II.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia svojho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem prípadov

uvedených v tomto ustanovení pod písmenom a) až f), pokiaľ sa tak stane v súlade

s konaním ustanoveným zákonom, pričom podľa písmena f) je takýmto prípadom zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu

na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,

má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

21. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné

prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny:

1. ak zanikol účel zaistenia; 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu; 3. ak uplynula

lehota zaistenia; 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 10;

5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného

zboru. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať

po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovaniu

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

23. Sťažovateľ je toho názoru, že mu zo strany najvyššieho súdu ochrana jeho právu

na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru nebola poskytnutá, keďže sa najvyšší súd jeho návrhom odmietol meritórne

zaoberať.

24. Najvyšší súd v namietanom rozsudku formuloval záver, že sťažovateľ nesplnil

podmienku vyplývajúcu z , a síce, že nevyčerpal opravný prostriedok,

ktorým disponoval proti primárnemu rozhodnutiu o zaistení z 23. júla 2014, a preto sa

skúmaním ďalších podmienok, ktoré musia byť splnené, kumulatívne bližšie nezaoberal.

V stanovisku k sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd pozmenil svoj postoj a prezentoval názor,

že sťažovateľ mal ochranu svojich práv uplatniť prostredníctvom návrhu na konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa , keďže podľa mienky najvyššieho súdu

útvar policajného zaistenia, ktorému sťažovateľ adresoval žiadosť o prepustenie

zo zaistenia, nekonal spôsobom predpísaným relevantnými ustanoveniami zákona o pobyte

cudzincov.

25. V rámci suverénneho práva štátov kontrolovať vstup a pobyt cudzincov

na vlastnom územní má štát nepopierateľné právo „zaistiť“ (pozbaviť osobnej slobody)

cudzinca, proti ktorému prebieha konanie o vyhostenie. Takéto zaistenie je zlučiteľné s čl. 5

ods. 1 dohovoru, pokiaľ je vykonané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

Sťažovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely

výkonu uloženého trestu vyhostenia. Možno teda konštatovať, že obmedzenie osobnej

slobody sťažovateľa bolo ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

26. S odkazom na ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je osobe obmedzenej na osobnej

slobode zaistením v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poskytnutá ochrana v podobe

periodickej súdnej kontroly zákonnosti tohto zaistenia. Ústavný súd už v minulosti

konštatoval, že má predmetné ustanovenie dohovoru zvýšený význam v prípadoch, keď

k pozbaveniu osobnej slobody dôjde na základe rozhodnutia správneho orgánu,

pretože zabezpečuje zaistenej osobe preskúmanie takéhoto rozhodnutia nezávislým súdom

().

27. Prípady pozbavenia osobnej slobody (zaistenia) majú byť v intenciách

označeného článku dohovoru podrobené periodickej kontrole ospravedlniteľnosti ďalšieho

trvania zaistenia. Preto má dotknutá osoba právo domáhať sa, aby súd preskúmal zákonnosť

ďalšieho trvania pozbavenia jej osobnej slobody. Vzhľadom na to, že sa naplnenie

podmienok ustanovených zákonom v čase vyvíja a pôvodné zaistenie nariadené zákonným

spôsobom môže stratiť svoje opodstatnenie a stať sa tak nezákonným, mala by byť zaistená

možnosť domáhať sa takejto kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.

Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody a na periodickú súdnu

kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,

aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane podrobená

zadržovaniu aj dlho po tom, ako pozbavenie jej slobody prestalo byť ospravedlniteľné

(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Shishkov proti Bulharsku,

č. 38822/97 z 9. 1. 2003).

28. Sťažovateľ požiadal o prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí

ako neúčelné, keďže v jeho prípade zaistenie smerovalo k výkonu uloženého trestu

vyhostenia, ktorého realizácia sa stala podľa neho nemožnou, a to s ohľadom

na bezpečnostnú situáciu v jeho domovskom štáte, z dôvodu ktorej nerealizuje Slovenská

republika žiadne návraty štátnych príslušníkov do tejto krajiny. Sťažovateľ teda nenapádal

primárne rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014, ale domáhal sa súdnej previerky zákonnosti

ďalšieho trvania zaistenia jeho osoby. Najvyšší súd obsah návrhu vyhodnotil zjavne

nesprávne, keďže dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil pre poskytnutie ochrany podľa

prvú podmienku, a to vyčerpanie opravného prostriedku proti primárnemu

rozhodnutiu o zaistení. Najvyšší súd tak dospel predčasne k záveru, že v danom prípade

sťažovateľovi v konaní podľa ochranu nemožno poskytnúť.

29. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že právo na periodickú kontrolu

dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) zákona

o pobyte cudzincov. Je teda nielen povinnosťou všeobecných súdov periodicky kontrolovať

dôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má aj príslušný správny orgán.

30. Najvyšší súd vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, sa nezaoberal

skúmaním otázky, ktorej zodpovedanie bolo prvým krokom v poradí, a síce otázky,

či stanovisko útvaru policajného zaistenia, ktorým žiadosti sťažovateľa nevyhovel, a teda

nevydal „Príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného

zaistenia pre cudzincov“ (tak ako to učinil následne – pozri príkaz na prepustenie

z 21. augusta 2015), bolo potrebné kvalifikovať ako rozhodnutie alebo ako tzv. iný zásah.

Pokiaľ ide o neskoršiu argumentáciu najvyššieho súdu prezentovanú v stanovisku

doručenom ústavnému súdu, v ktorom zastáva najvyšší súd názor, že príslušným konaním,

v rámci ktorého mal sťažovateľ prvotne uplatniť ochranu svojich práv, bolo konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa , ústavný súd je toho názoru,

že v sťažovateľovom prípade postup príslušného správneho orgánu nevykazoval črty

nečinnosti, keďže správny orgán svoju právomoc nepoprel, obsahom žiadosti sťažovateľa

sa zaoberal, a teda na ňu reagoval.

31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, ktorý podmienil poskytnutie ochrany

právam sťažovateľa (prostredníctvom vykonania súdnej previerky zákonnosti ďalšieho

trvania zaistenia) vyčerpaním opravného prostriedku voči prvotnému rozhodnutiu o zaistení,

tým de facto poprel naplnenie účelu čl. 5 ods. 4 dohovoru a takýto jeho postup spolu

s namietaným rozsudkom nemožno kvalifikovať ináč ako arbitrárny. Ústavný súd tak dospel

k záveru o porušení práv sťažovateľa zaručených čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a tiež namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu.

III.

32. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

33. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 5

ods. 1 a 4 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle

a rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil.

Vzhľadom na skutočnosť, že bol sťažovateľ príkazom na prepustenie z 21. augusta 2015

zo zaistenia prepustený, postup vrátenia veci sťažovateľa na nové konanie najvyššiemu súdu

neprichádzal do úvahy, keďže o zaistení možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu

minulú (obdobne pozri , , ).

34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

20 000 €, v ktorej túto žiadosť nijako neodôvodnil. Podľa ústavný súd

môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa

odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia

aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil

úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie

ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp.

záväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a zrušenie namietaného rozsudku predstavujú

podľa názoru ústavného súdu vo svojom súhrne s prihliadnutím na skutočnosť, že si

sťažovateľ vlastný dôvod zaistenia (uložený trest vyhostenia) privodil svojím úmyselným

a závažným protiprávnym konaním, dostatočné zavŕšenie poskytnutej ochrany. Ústavný

súd vzhľadom na uvedené sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

36. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie

nešpecifikoval.

37. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie

o sťažnosti v zmysle ) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch

a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu

sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2015 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu

(t. j. zo sumy 839 €), čo predstavuje sumu 139,83 € a hodnota režijného paušálu sumu

8,39 €.

38. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa

a tiež podanie sťažnosti), čo celkovo predstavuje sumu 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál v celkovej výške 16,78 €, čo predstavuje celkovú sumu

296,44 €. Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi najvyšší súd na účet jeho

právneho zástupcu.

39. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017