Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 206/2017
PDF · 399.91 KB
No categories available
III. ÚS 206/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , , občana Sýrie, zastúpeného JUDr. Sabínou
Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2004 a jeho rozsudkom č. k.
1 Sžz 12/2014-73 z 9. decembra 2014 takto
rozhodol:
1. Právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžz 12/2014-73 z 9. decembra
2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sžz 12/2014-73
z 9. decembra 2014 z r u š u j e .
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Sabíny Hodoňovej, PhD.,
advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2015 doručená sťažnosť , , občana Sýrie (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária,
Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžz 12/2014-73
z 9. decembra 2014 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „útvar
policajného zaistenia“) pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo zaistenia
zo 6. októbra 2014 (ďalej len „žiadosť o prepustenie zo zaistenia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je štátnym príslušníkom
Sýrie a rozhodnutím príslušnej zložky Policajného zboru z 23. júla 2014 (ďalej len
„rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014“) bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to pre účely realizácie trestu
vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní desiatich rokov, ktorý mu bol uložený
rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3 T 57/2012 z 11. decembra 2012.
3. Sťažovateľ adresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť
o bezodkladné prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí ako neúčelné.
Následne sťažovateľ podal 7. októbra 2014 najvyššiemu súdu žalobu pre nezákonný zásah
orgánu verejnej správy, v ktorej argumentoval neúčelnosťou ďalšieho zaistenia jeho osoby,
poukazujúc na získané vyjadrenie príslušnej zložky Policajného zboru, podľa ktorého
vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Sýrii nerealizuje Slovenská republika žiadne návraty
jej štátnych príslušníkov do domovskej krajiny. V podanej žalobe sa sťažovateľ odvolával
na obdobné informácie plynúce z ďalších verejne dostupných informačných zdrojov.
4. Dňa 16. októbra 2014 doručil útvar policajného zaistenia právnemu zástupcovi
sťažovateľa stanovisko, ktorým jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia zo 6. októbra 2014
nevyhovel.
5. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú najvyššiemu súdu
podaním, v ktorom konajúcemu súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,
a súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia o azyl
môžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov, a v jeho
prípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení vydané nebolo.
6. Najvyšší súd namietaným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením,
že sťažovateľ nevyužil iné zákonné prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii,
teda nesplnil podmienku vyplývajúcu z § 250v ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) keďže „vo veci bolo vydané
rozhodnutie o zaistení , proti ktorému sťažovateľ nepodal opravný prostriedok, návrh proti
nezákonnému zásahu takýto opravný prostriedok nemôže nahradiť, pretože ak bolo vo veci
vydané rozhodnutie, má žaloba, resp. opravný prostriedok prednosť pred návrhom podľa
§ 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)“.
7. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom a namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru. Sťažovateľ porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1
dohovoru vidí aj v označenom postupe útvaru policajného zaistenia.
8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na ustanovenie čl. 5 ods. 4
dohovoru argumentuje, že mu predmetné ustanovenie garantuje právo na periodickú súdnu
kontrolu, v rámci ktorej by bola posúdená zákonnosť ďalšieho trvania zaistenia jeho osoby,
a to aj v prípadoch, keď bolo pôvodne nariadené zaistenie zákonné, keďže v priebehu času
takéto zaistenie môže stratiť svoje opodstatnenie. Dodáva, že mu logicky predmetné
ustanovenie súdom poskytovanú ochranu garantuje aj v prípadoch, keď proti prvotnému
rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal. Toto svoje stanovisko opiera
aj o závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. apríla 2013.
9. Sťažovateľ uvádza, že sa žalobou podanou najvyššiemu súdu nedomáhal
preskúmania prvotného rozhodnutia o zaistení jeho osoby, ale domáhal sa práva
na periodickú súdnu kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia.
10. Na základe podrobného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku v kontexte ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ formuluje záver, že sa
predmetnej súdnej kontroly možno domáhať práve postupom podľa piatej časti piatej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, teda podaním žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, pretože „ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných
možností umožňuje iniciovať súdne konanie, v priebehu ktorého sa rozhoduje v merite veci,
existuje reálny predpoklad, že o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa bude
rozhodnuté urýchlene a jeho podaním je začaté súdne konanie, v ktorom môže súd nariadiť
prepustenie sťažovateľa na slobodu, a to vydaním rozhodnutia podľa § 250v ods. 4 OSP,
ktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať v nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa,
ktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení osobnej slobody“.
11. Sťažovateľ v podanej sťažnosti zdôrazňuje, že nezákonný zásah do jeho práv
nebol spôsobený prvotným rozhodnutím o zaistení, ale v dôsledku porušenia povinnosti
príslušného správneho orgánu konať podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov
(„zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,
či trvá účel zaistenia“) v spojení s § 90 ods. 2 písm. b) bodom 1 zákona o pobyte cudzincov
(„zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka
tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia“), t. j. porušenia povinnosti prepustiť sťažovateľa
bez zbytočného odkladu, keďže zanikol účel jeho zaistenia.
12. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. I Sžz 12/2014
porušil právo na preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
a nariadenia prepustenia, ak je pozbavenie osobnej slobody nezákonné podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. I Sžz 12/2014 a Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce porušil právo na slobodu
podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR
(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť
mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie
článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume
20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od doručenia tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu.“
13. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 206/2017-13 zo 4. apríla 2017 prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa
zaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a namietaným rozsudkom a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa doručenom ústavnému
súdu 23. mája 2017 prostredníctvom svojej predsedníčky prezentoval túto argumentáciu:
«Kľúčové pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa podľa najvyššieho súdu
bolo:
- sťažovateľ bol zaistený na základe rozhodnutia správneho orgánu a to rozhodnutia
vydaného UPZC v Sečovciach dňa 23.7.2014 pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-OH/2014,
- sťažovateľ proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok nepodal
- sťažovateľ požiadal Útvar policajného zaistenia Sečovce dňa 6.10.2014
o bezodkladné prepustenie zo zaistenia z dôvodu nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu
vzhľadom na bezpečnostnú situáciu - ozbrojený konflikt v Sýrii
- podľa sťažovateľa na žiadosť o bezodkladné prepustenie zo zaistenia nebolo
zo strany Útvaru policajného zaistenia Sečovce nijako reagované
- sťažovateľ dňa 16.10.2014 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
- sťažovateľ neobdržal rozhodnutie odporcu o tom, že je zaistený ako žiadateľ o azyl
z niektorého z dôvodov uvedených v § 88a zákona o pobyte cudzincov.
Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňuje podanie
zásahovej žaloby ako jediný z do úvahy prichádzajúcich procesných možností umožňujúceho
iniciovať súdne konanie, výsledkom ktorého by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie
súdu vydané podľa § 250v ods. 4 OSP, ktorým zakáže správnemu orgánu pokračovať
v nezákonnom zásahu do práv sťažovateľa, ktorý spočíva v jeho nezákonnom pozbavení
osobnej slobody, považuje za dôležité uviesť, že zásahovú žalobu nie je možné považovať
za jedinú do úvahy prichádzajúcu procesnú možnosť umožňujúcu iniciovať súdne konanie,
výsledkom ktorej by bolo sťažovateľom očakávané rozhodnutie o jeho prepustení.
Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ tvrdil a písomným podaním žiadosti súdu preukázal,
že dňa 6.10.2014 podal žiadosť o bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia (žiadosť
bola adresovaná Útvaru policajného zaistenia Sečovce) prepustený nebol a súd nemal ani
pochybnosť o tom, že správny orgán na žiadosť nijako nezareagoval, účinným prostriedkom
ochrany práv sťažovateľa bolo podľa najvyššieho súdu konanie podľa § 250t OSP, nakoľko
ak odporca nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom (§ 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90
ods. 2 písm. b) bod I zákona o pobyte cudzincov), mohol jedine súd v konaní o nečinnosti
posúdiť dôvodnosť takejto námietky a vysloviť povinnosť orgánu verejnej správy vo veci
konať a rozhodnúť.
Až výsledok takého konania a rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie
o neprepustení zo zaistenia, resp. rozhodnutie o tom, že účel zaistenia trvá) by bol
preskúmateľný súdom s možnosťou posúdenia dôvodnosti námietok neúčelnosti zaistenia
sťažovateľa pre jeho nevyhostiteľnosť, resp. námietok týkajúcich sa nezákonnosti zaistenia
po zmene okolností na strane sťažovateľa po podaní žiadosti o azyl.
Záver o porušení povinnosti správneho orgánu konať podľa ustanovenia § 90 ods. 2
písm. d) zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 90 ods. 2 písm. b) bod I
zákona o pobyte cudzincov, podľa názoru najvyššieho súdu nemôže učiniť súd v konaní
o zásahovej žalobe, ale posúdiť, či správny orgán po podaní žiadosti o prepustenie
zo zaistenia a po podaní žiadosti o azyl konať mal a nekonal, a teda, či správny orgán mal
povinnosť vydať rozhodnutie o trvaní účelu zaistenia, môže súd v konaní proti nečinnosti
správneho orgánu § 250t O.s.p. a nasl, ktorý súčasne, ak takýto návrh vyhodnotí
za dôvodný, vysloví povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Sťažovateľ takto zjavne nepostupoval a namiesto konania proti nečinnosti, podal
zásahovú žalobu.
K námietke sťažovateľa, že dňa 24. novembra 2014 doplnil žalobu adresovanú
najvyššiemu súdu podaním, v ktorom súdu oznámil, že 16. októbra 2014 požiadal o azyl,
pričom súčasne argumentoval, že zaistenie jeho osoby nie je zákonné, keďže žiadatelia
o azyl môžu byť zaistení len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 88a zákona o pobyte
cudzincov a v jeho prípade rozhodnutie v intenciách označených zákonných ustanovení
vydané nebolo, najvyšší súd uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 išlo
o zásahovú žalobu a nie o preskúmanie rozhodnutia o zaistení sťažovateľa, i keď
nepochybne zásahová žaloba sa týka samotného zaistenia sťažovateľa, pričom zaistenie
cudzinca v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu (napr. 1 Sža 23/2014 zo dňa
13.8.2014, sp. zn. 1 Sža 5/2015 zo dňa 6.2.2015) nepochybne znamená obmedzenie alebo
dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie slobody
cudzinca.
Námietky týkajúce sa nezákonného zásahu orgánu verejnej správy po podaní žiadosti
o udelenie azylu podľa najvyššieho súdu nebolo možné zohľadniť v konaní o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy § 250v OSP, ale až v konaní, ktorého
výsledok mohol vzísť z konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré sťažovateľ
mohol využiť na ochranu svojich práv najmä potom, ako odporca po podaní žiadosti o azyl
opätovne nerozhodol o prepustení sťažovateľa zo zaistenia, resp. o zaistení sťažovateľa- ako
žiadateľa o azyl podľa §88 a ods. 1 písm. c (už zaisteného podľa §88 ods.1 písm. b/ zákona
o pobyte).
Sťažovateľ takto nepostupoval.
Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1 Sža 29/2014
zo dňa 2.9.2014, sp. zn. 10Szak/2/2017 z 1.2.2017) vyplýva, že „obmedzenie osobnej
slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne
stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu
pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom
postavení utečencov z roku 1931“), zároveň Súdny dvor E Ú vo veci Arslan proti Polícii
Českej republiky zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený
cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia , inak
by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku
vo veci A.).
Najvyšší súd napokon uvádza, že oprávneniu súdu v konaní o zásahovej žalobe
skúmať námietky cudzincov týkajúce sa samotného účelu zaistenia bránia ustanovenia OSP,
(platné a účinné v čase rozhodovania najvyššieho súdu ), pričom sa v nich premieta
klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria
bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).
Nevyužitie postupu podľa ustanovení §250t OSP zo strany sťažovateľa, výsledkom
ktorého by mohlo byť vydanie rozhodnutia o trvaní účelu zaistenia po podaní žiadosti
o prepustenie, resp. po podaní žiadosti o azyl, preskúmateľné súdom, vrátane námietok
neúčelnosti zaistenia pre nevyhostiteľnosť, resp. posúdenie novej okolnosti- podanie
žiadosti o azyl, znamená podľa najvyššieho súdu stratu možnosti skúmať a spochybňovať
účelnosť zaistenia v konaní o zásahovej žalobe podľa §250 v OSP.
S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd považuje námietky sťažovateľa uvedené
v sťažnosti za nedôvodné a navrhuje sťažnosť odmietnuť.»
15. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň prezentovala súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
16. Možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil
a v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2017 jeho právny zástupca s oznámil,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení odporcu, obsahu
príslušného spisového materiálu a na základe poskytnutej súčinnosti zistil a zrekapituloval
si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:
Sťažovateľ bol rozhodnutím o zaistení z 23. júla 2014 obmedzený na osobnej
slobode (zaistený) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely
realizácie trestu vyhostenia uloženého právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Sťažovateľ
adresoval 6. októbra 2014 útvaru policajného zaistenia žiadosť o prepustenie zo zaistenia,
v ktorej dôvodil neúčelnosťou zaistenia jeho osoby. Dňa 7. októbra 2014 podal najvyššiemu
súdu žalobu pre nezákonný zásah útvaru policajného zaistenia ako orgánu verejnej správy
podľa § 250v OSP. Útvar policajného zaistenia doručil 16. októbra 2014 právnemu
zástupcovi sťažovateľa svoje stanovisko k jeho žiadosti o prepustenie zo zaistenia, ktorým
predmetnej žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ 24. novembra 2014 doplnil žalobu o informáciu,
že požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd namietaným
rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že nesplnil podmienku
vyplývajúcu z § 250v ods. 3 OSP, teda že nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
o zaistení z 23. júla 2014, ktorý má prednosť pred návrhom podľa § 250v OSP. Príkazom
príslušnej zložky Policajného zboru č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-2-109/2015 z 21. augusta 2015
(ďalej len „príkaz na prepustenie z 21. augusta 2015“) bol sťažovateľ podľa § 90 ods. 2
písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov zo zaistenia prepustený.
II.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia svojho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem prípadov
uvedených v tomto ustanovení pod písmenom a) až f), pokiaľ sa tak stane v súlade
s konaním ustanoveným zákonom, pričom podľa písmena f) je takýmto prípadom zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu
na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
21. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné
prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny:
1. ak zanikol účel zaistenia; 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu; 3. ak uplynula
lehota zaistenia; 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 10;
5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného
zboru. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať
po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovaniu
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
23. Sťažovateľ je toho názoru, že mu zo strany najvyššieho súdu ochrana jeho právu
na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4
dohovoru nebola poskytnutá, keďže sa najvyšší súd jeho návrhom odmietol meritórne
zaoberať.
24. Najvyšší súd v namietanom rozsudku formuloval záver, že sťažovateľ nesplnil
podmienku vyplývajúcu z § 250v ods. 3 OSP, a síce, že nevyčerpal opravný prostriedok,
ktorým disponoval proti primárnemu rozhodnutiu o zaistení z 23. júla 2014, a preto sa
skúmaním ďalších podmienok, ktoré musia byť splnené, kumulatívne bližšie nezaoberal.
V stanovisku k sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd pozmenil svoj postoj a prezentoval názor,
že sťažovateľ mal ochranu svojich práv uplatniť prostredníctvom návrhu na konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, keďže podľa mienky najvyššieho súdu
útvar policajného zaistenia, ktorému sťažovateľ adresoval žiadosť o prepustenie
zo zaistenia, nekonal spôsobom predpísaným relevantnými ustanoveniami zákona o pobyte
cudzincov.
25. V rámci suverénneho práva štátov kontrolovať vstup a pobyt cudzincov
na vlastnom územní má štát nepopierateľné právo „zaistiť“ (pozbaviť osobnej slobody)
cudzinca, proti ktorému prebieha konanie o vyhostenie. Takéto zaistenie je zlučiteľné s čl. 5
ods. 1 dohovoru, pokiaľ je vykonané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.
Sťažovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účely
výkonu uloženého trestu vyhostenia. Možno teda konštatovať, že obmedzenie osobnej
slobody sťažovateľa bolo ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.
26. S odkazom na ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je osobe obmedzenej na osobnej
slobode zaistením v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poskytnutá ochrana v podobe
periodickej súdnej kontroly zákonnosti tohto zaistenia. Ústavný súd už v minulosti
konštatoval, že má predmetné ustanovenie dohovoru zvýšený význam v prípadoch, keď
k pozbaveniu osobnej slobody dôjde na základe rozhodnutia správneho orgánu,
pretože zabezpečuje zaistenej osobe preskúmanie takéhoto rozhodnutia nezávislým súdom
27. Prípady pozbavenia osobnej slobody (zaistenia) majú byť v intenciách
označeného článku dohovoru podrobené periodickej kontrole ospravedlniteľnosti ďalšieho
trvania zaistenia. Preto má dotknutá osoba právo domáhať sa, aby súd preskúmal zákonnosť
ďalšieho trvania pozbavenia jej osobnej slobody. Vzhľadom na to, že sa naplnenie
podmienok ustanovených zákonom v čase vyvíja a pôvodné zaistenie nariadené zákonným
spôsobom môže stratiť svoje opodstatnenie a stať sa tak nezákonným, mala by byť zaistená
možnosť domáhať sa takejto kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.
Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody a na periodickú súdnu
kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,
aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane podrobená
zadržovaniu aj dlho po tom, ako pozbavenie jej slobody prestalo byť ospravedlniteľné
(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Shishkov proti Bulharsku,
č. 38822/97 z 9. 1. 2003).
28. Sťažovateľ požiadal o prepustenie zo zaistenia dôvodiac, že sa jeho zaistenie javí
ako neúčelné, keďže v jeho prípade zaistenie smerovalo k výkonu uloženého trestu
vyhostenia, ktorého realizácia sa stala podľa neho nemožnou, a to s ohľadom
na bezpečnostnú situáciu v jeho domovskom štáte, z dôvodu ktorej nerealizuje Slovenská
republika žiadne návraty štátnych príslušníkov do tejto krajiny. Sťažovateľ teda nenapádal
primárne rozhodnutie o zaistení z 23. júla 2014, ale domáhal sa súdnej previerky zákonnosti
ďalšieho trvania zaistenia jeho osoby. Najvyšší súd obsah návrhu vyhodnotil zjavne
nesprávne, keďže dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil pre poskytnutie ochrany podľa
§ 250v OSP prvú podmienku, a to vyčerpanie opravného prostriedku proti primárnemu
rozhodnutiu o zaistení. Najvyšší súd tak dospel predčasne k záveru, že v danom prípade
sťažovateľovi v konaní podľa § 250v OSP ochranu nemožno poskytnúť.
29. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že právo na periodickú kontrolu
dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) zákona
o pobyte cudzincov. Je teda nielen povinnosťou všeobecných súdov periodicky kontrolovať
dôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má aj príslušný správny orgán.
30. Najvyšší súd vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, sa nezaoberal
skúmaním otázky, ktorej zodpovedanie bolo prvým krokom v poradí, a síce otázky,
či stanovisko útvaru policajného zaistenia, ktorým žiadosti sťažovateľa nevyhovel, a teda
nevydal „Príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov“ (tak ako to učinil následne – pozri príkaz na prepustenie
z 21. augusta 2015), bolo potrebné kvalifikovať ako rozhodnutie alebo ako tzv. iný zásah.
Pokiaľ ide o neskoršiu argumentáciu najvyššieho súdu prezentovanú v stanovisku
doručenom ústavnému súdu, v ktorom zastáva najvyšší súd názor, že príslušným konaním,
v rámci ktorého mal sťažovateľ prvotne uplatniť ochranu svojich práv, bolo konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, ústavný súd je toho názoru,
že v sťažovateľovom prípade postup príslušného správneho orgánu nevykazoval črty
nečinnosti, keďže správny orgán svoju právomoc nepoprel, obsahom žiadosti sťažovateľa
sa zaoberal, a teda na ňu reagoval.
31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, ktorý podmienil poskytnutie ochrany
právam sťažovateľa (prostredníctvom vykonania súdnej previerky zákonnosti ďalšieho
trvania zaistenia) vyčerpaním opravného prostriedku voči prvotnému rozhodnutiu o zaistení,
tým de facto poprel naplnenie účelu čl. 5 ods. 4 dohovoru a takýto jeho postup spolu
s namietaným rozsudkom nemožno kvalifikovať ináč ako arbitrárny. Ústavný súd tak dospel
k záveru o porušení práv sťažovateľa zaručených čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžz 12/2014 a tiež namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu.
III.
32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
33. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle
§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil.
Vzhľadom na skutočnosť, že bol sťažovateľ príkazom na prepustenie z 21. augusta 2015
zo zaistenia prepustený, postup vrátenia veci sťažovateľa na nové konanie najvyššiemu súdu
neprichádzal do úvahy, keďže o zaistení možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu
minulú (obdobne pozri II. ÚS 557/2012, II. ÚS 595/2012, I. ÚS 2014/05).
34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
20 000 €, v ktorej túto žiadosť nijako neodôvodnil. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa
odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
35. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia
aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil
úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie
ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp.
záväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a zrušenie namietaného rozsudku predstavujú
podľa názoru ústavného súdu vo svojom súhrne s prihliadnutím na skutočnosť, že si
sťažovateľ vlastný dôvod zaistenia (uložený trest vyhostenia) privodil svojím úmyselným
a závažným protiprávnym konaním, dostatočné zavŕšenie poskytnutej ochrany. Ústavný
súd vzhľadom na uvedené sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie
nepriznal.
36. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie
nešpecifikoval.
37. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)
a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie
o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch
a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu
sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,
III. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2015 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu
(t. j. zo sumy 839 €), čo predstavuje sumu 139,83 € a hodnota režijného paušálu sumu
8,39 €.
38. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa
a tiež podanie sťažnosti), čo celkovo predstavuje sumu 279,66 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál v celkovej výške 16,78 €, čo predstavuje celkovú sumu
296,44 €. Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi najvyšší súd na účet jeho
právneho zástupcu.
39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017