Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 111/2018
PDF · 268.58 KB
No categories available
I. ÚS 111/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Tomášom Pukajom, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo
námestie 1661, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
zaručeného v čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia zákazu
diskriminácie zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 550 727 6588 0 z 19. marca 2014,
rozsudkami Krajského súdu v Žiline č. k. 25 Sd 207/2014-35 zo 16. októbra 2014
a č. k. 25 Sd 207/2014 -107 z 5. mája 2016, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 So 162/2014 zo 16. decembra 2015 a rozsudkom sp. zn. 10 So 52/2016
z 27. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2017 mailom a 29. novembra 2017 poštou doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy
a namietaného porušenia zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím
Sociálnej poisťovne č. 550 727 6588 0 z 19. marca 2014, rozsudkami Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Sd 207/2014-35 zo 16. októbra 2014
a č. k. 25 Sd 207/2014 -107 z 5. mája 2016, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 162/2014 zo 16. decembra 2015
a rozsudkom sp. zn. 10 So 52/2016 z 27. septembra 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol rozhodnutím Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky sp. zn. SRLZ-SZ-VZ-44.992-1/2010 z 26. novembra 2010
s účinnosťou od 1. októbra 2010 priznaný výsluhový dôchodok v sume 840,19 € mesačne
(ďalej len „výsluhový dôchodok“) podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pričom pre účely výpočtu tohto výsluhového dôchodku mu bola započítaná doba
služobného pomeru v rozsahu 36 rokov a 190 dní. Podľa zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov sťažovateľ dovŕšením 56 rokov veku
27. júla 2011 dosiahol dôchodkový vek. Žiadosťou z 9. augusta 2013 sťažovateľ požiadal
o priznanie mu starobného dôchodku, ktorý mu bol podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
a podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128
[v Zbierke zákonov slovenskej republiky zverejnený pod č. 416/1991 Zb., ďalej len
„dohovor č. 128“)] priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 550 727 6588 0
z 19. marca 2014 s účinnosťou od 27. júla 2011 v sume 69,10 € mesačne, ktorý mu bol
s účinnosťou od 1. januára 2014 zvýšený na sumu 91,40 € mesačne. Pre účely výpočtu
starobného dôchodku bola sťažovateľovi zohľadnená nielen doba jeho účasti
vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia, ale aj doba jeho účasti v osobitnom
systéme dôchodkového zabezpečenia policajtov, takže sťažovateľovi bola pre účely výpočtu
starobného dôchodku zohľadnená doba 40 rokov a 40 dní (t. j. 14 640 dní) dôchodkového
poistenia, t. j. boli zhodnotené všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia.
A keďže sťažovateľ v zmysle § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého
poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov
a dovŕšil dôchodkový vek, získal minimálnu dobu obdobia dôchodkového poistenia vrátane
doby služby a dovŕšil aj dôchodkový vek, bol mu priznaný starobný dôchodok podľa § 66
ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
3. O opravnom prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne č. 550 727 6588 0 z 19. marca 2014 o priznaní mu starobného dôchodku, ktorý
zdôvodnil podľa jeho názoru nesprávnym postupom Sociálnej poisťovne pri krátení mu
sumy starobného dôchodku podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 o sumu zodpovedajúcu
dobe služby zhodnotenej pri určení výsluhového dôchodku, rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 25 Sd 207/2014-35 zo 16. októbra 2014, ktorým zrušil označené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na nové konanie. Avšak tento
rozsudok krajského súdu bol v odvolacom konaní zrušený uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 10 So 162/2014 zo 16. decembra 2015 a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie
konanie z dôvodu, že krajský súd neobjasnil, z akého dôvodu sa odchýlil od ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu vo veci súbehu výsluhového a starobného dôchodku vyjadrenej
v judikátoch č. R 83/2013 a č. R 55/2011. Po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne
rozhodol rozsudkom č. k. 25 Sd 207/2014-107 z 5. mája 2016, ktorým rozhodnutie
Sociálnej poisťovne v zmysle označených judikátov najvyššieho súdu ako vecne správne
potvrdil, pričom toto rozhodnutie krajského súd bolo následne potvrdené v odvolacom
konaní aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 52/2016 z 27. septembra 2017.
4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ poukazujúc na to, že v porovnaní
s inými poberateľmi starobného a výsluhového dôchodku, ktorým na rozdiel od neho
Sociálna poisťovňa z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku nekrátila starobný
dôchodok v rozsahu, ako v jeho prípade, namieta v prvom rade porušenie zákazu
diskriminácie proklamovaného v čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru a tiež porušenie
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1
ústavy, pričom svoju sťažnosť sťažovateľ odôvodnil tým, že tak rozhodnutia krajského
súdu, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení
veci, pretože v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy sa primeraným hmotným zabezpečením v starobe
rozumie „... také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu
na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (ktorý sa
vyčlenil zo všeobecného systému dôchodkového poistenia) alebo iba vo všeobecnom
systéme sociálneho poistenia. Ak sťažovateľ odvádzal poistné do spoločného systému
sociálneho zabezpečenia je povinnosť Sociálnej poisťovne tieto roky zohľadniť pri výpočte
starobného dôchodku...
Sociálna poisťovňa je povinná vykonať výpočet dôchodkovej dávky starobného
dôchodku tak, že započíta všetky doby odvádzaného poistného do sociálneho zabezpečenia
(t.j. do spoločného systému) okrem doby odvádzaného poistného do osobitného systému
zabezpečenia policajtov. Pokiaľ ide o výsluhový dôchodok, tak tento je vyplácaný
z osobitného (špeciálneho) systému, sociálneho zabezpečenia. V období do roku 2003
sťažovateľ odvádzal poistné do spoločného systému, až od roku 2003 poistné odvádzal len
do osobitného systému. Sťažovateľ tak odvádzal odvody nie len do osobitného systému
slúžiaceho na výplatu výsluhových dôchodkov, ale odvádzal odvody aj do všeobecného
systému Sociálnej poisťovne. V spojení s vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR. so. zn. 9So/13S/2011. ktorý hovorí o primeranom hmotnom zabezpečení, krátením
dôchodku o dobu poistenia, počas ktorého boli odvádzané dávky do všeobecného systému
dochádza k zásadnému porušeniu zákona...
Sociálna poisťovňa odmieta vyplácať dávky z poistnej udalosti, na ktoré má
sťažovateľ nárok. Takýmto spôsobom dochádza k diskriminácií a k porušeniu práva
sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie, keďže sťažovateľ prispieval do obidvoch
systémov sociálneho zabezpečenia, ako všeobecného tak aj osobitného. V prípade
nevyplácania poistného plnenia (čo v danom prípade je starobný dôchodok) poisťovateľ
(Sociálna poisťovňa) neoprávnené zadržuje plnenie, na ktoré má Sťažovateľ nárok.
... Sociálna poisťovňa pri výpočte výšky starobného dôchodku je povinná zohľadniť
všetky odpracované roky, počas ktorých boli odvádzané sociálne odvody do spoločného
(mimo systém osobitného sociálneho poistenia - zabezpečenia).
Až do roku 2003, kedy sa odčlenil osobitný systém dôchodkového poistenia
policajtov je povinnosť Sociálnej poisťovne započítavať celkovú dobu odpracovaných
rokov, počas ktorých boli vykonané sociálne odvody a následne z tejto celkovej doby rokov
odvádzaného sociálneho poistenia vypočítavať starobný dôchodok, výpočtom podľa
odpracovaných dni a násobkom koeficienta stanoveného podľa stanoveného indexu ku
konkrétnemu roku odchodu do dôchodku, kde index (koeficient) stanovuje štát.
Aj poistencovi, ktorému bol priznaný výsluhový dôchodok, je potrebné na vznik
nároku na dôchodkovú dávku a určenie sumy dôchodkovej dávky podľa všeobecných
právnych predpisov o sociálnom poistení zohľadniť dobu služby...
Suma starobného dôchodku sa nemôže určiť znížením o sumu, ktorá zodpovedá
obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy
výsluhového dôchodku za celé roky, ale iba odpočtom obdobia dôchodkového poistenia,
kedy bol odvádzaný sociálny odvod do osobitného systému dôchodkového zabezpečenia
policajtov...
Zákon č. 461/2003 Z.z. nikde nevylučuje dobu poistenia v spoločnom systéme
dôchodkového zabezpečenia do roku 2003 a teda Sociálna poisťovňa pri výpočte
starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia nesprávne
vypočítala výšku starobného dôchodku, keď odpočítala dobu dôchodkového poistenia
v spoločnom systéme...
Sociálna poisťovňa, ako aj Krajský súd Žilina a Najvyšší súd SR v spojení s vyššie
uvedenými skutočnosťami nesprávne a svojvoľne aplikujú článok č. 33 ods. 2 Dohovoru
č. 128. Sociálna poisťovňa nemá právo odpočítavať dĺžku doby sociálneho poistenia, počas
ktorej poistenec odvádzal sociálne odvody do spoločného systému sociálneho zabezpečenia
podľa zákona 100/1988 Zb. a do systému sociálneho poistenia podľa zákona 461/2003 Z. z.
Takúto právomoc nedáva Sociálnej poisťovni žiadne ustanovenie zákona, ani článok
33 Dohovoru č. 128.
Základným problémom pri výpočte výšky starobného dôchodku je teda aplikácia
Dohovoru č. 128, kde súčasná aplikácia je neudržateľná a protizákonná... Pri rozhodovaní
Sociálna poisťovňa musí postupovať v zmysle zákona, pričom akékoľvek svojvoľne konanie
nie je prípustné. A práve pri krátení starobného dôchodku Sociálna poisťovňa rozhodla bez
toho, aby svoje rozhodnutie oprela o zákonné ustanovenie.
Sociálna poisťovňa je povinná vykonať výpočet dôchodkovej dávky starobného
dôchodku tak, že započíta všetky doby odvádzaného poistného do sociálneho zabezpečenia
(t.j. do osobitného systému a do všeobecného systému) a od takto vypočítaného starobného
dôchodku odpočíta obdobie zodpovedajúce poisteniu v osobitnom systéme dôchodkového
poistenia. Takýto postup dokonca uznala aj samotná Sociálna poisťovňa... Napriek tomu,
výšku starobného dôchodku vypočítala úplne inakšie...
Sociálna poisťovňa však pri výpočte dávky starobného dôchodku v rozhodnutí
č. 550 727 6588 0 odpočítala obdobie poistenia v spoločnom systéme sociálneho
zabezpečenia podľa zákona č. 100/1988 Zb., teda roky výkonu služby v policajnom zbore,
počas ktorých sa do roku 2003 odvádzali sociálne odvody do spoločného systému
sociálneho zabezpečenia. Pokiaľ ide o výsluhový dôchodok, tak tento je vyplácaný
z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Podstatné teda je, že v období do roku 2003
sťažovateľ odvádzal poistné do spoločného systému a až od roku 2003 odvádzal poistné, len
do osobitného systému. Sociálna poisťovňa teda nie je oprávnená pri výpočte dávky
starobného dôchodku odpočítať obdobie do roku 2003, kedy navrhovateľ odvádzal poistné
aj do spoločného systému...
Po zohľadnení doby služby a osobných vymeriavacích základov dosiahnutých počas
služby na vznik nároku na dôchodkovú dávku a určenie sumy dôchodkovej dávky podľa
všeobecných právnych predpisov o sociálnom poistení je potrebné dôchodkovú dávku určiť
v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru...
... Sociálna poisťovňa je povinná odpočítať iba dobu, počas ktorej sa odvádzalo
poistné do osobitného resp., špeciálneho systému sociálneho zabezpečenia policajtov
a vojakov...
Konaním Sociálnej poisťovne a súdov dochádza k diskriminácii sťažovateľa, keďže
Sociálna poisťovňa ho znevýhodňuje oproti iným občanom SR, ktorým nekrátila starobný
dôchodok o roky, ktoré odvádzali odvody do spoločného systému zdravotného poistenia...
... Sťažovateľ sa tak do súčasnosti nedozvedel, a to ani na základe rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, Krajského súdu Žilina a Najvyššieho súdu SR, na základe čoho
postupujú pri krátení starobného dôchodku poukazom na Dohovor č. 128, keďže, ako bolo
uvedené správny orgán môže konať iba na základe zákona a v medziach zákona. Ak žiadny
zákon ani vyhláška neupravuje postup akým spôsobom sa má starobný dôchodok krátiť,
nemôže krátiť starobný dôchodok iba na úvahách.
Sociálna poisťovňa krátiť starobný dôchodok nemôže dokonca ani za predpokladu ak
názor na krátenie starobného dôchodku je vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, keďže u nás nepanuje anglo – saský systém práva založený
na precedensoch, a teda ani názor Najvyššieho súdu SR nemôže nahradiť zákon...“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na rovnosť v právach podľa čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne, Krajského súdu Žilina
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa ... právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Sociálnej poisťovne, Krajského súdu Žilina a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky porušené bolo.
3. Právo sťažovateľa ... právo zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Sociálnej poisťovne, Krajského
súdu Žilina a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017,
sp. zn.: 102So/52/2016, rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 05.05.2016,
sp. zn.: 25Sd/207/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16.12.2015, sp. zn.: 10So/162/2014, rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 16.10.2014,
sp. zn.: 25Sd/207/2014 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 550 727.6588 0 zo dňa
19.03.2014 sa zrušujú a Sociálnej poisťovni sa prikazuje opätovne rozhodnúť o návrhu
sťažovateľa.
5. Sociálna poisťovňa je povinná uhradiť sťažovateľovi, , trovy
konania v sume 312,34,-€ (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia
147,33,-€, ústavná sťažnosť 147,33-€, 2x režijný paušál 8,84,-€) na účet jeho právneho
zástupcu, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. K namietanému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 550 727 6588 0
z 19. marca 2014 a k rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Sd 207/2014-35
zo 16. októbra 2014 a č. k. 25 Sd 207/2014-107 z 5. mája 2016
8.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané označené rozhodnutia Sociálnej poisťovne
a krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity
[„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
8.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
8.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu
tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s označeným
rozhodnutím Sociálnej poisťovne a krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
8.4 Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred
ústavným súdom napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 550 727 6588 0
z 19. marca 2014 a rozsudkov krajského súdu č. k. 25 Sd 207/2014-35 zo 16. októbra 2014
a č. k. 25 Sd 207/2014-107 z 5. mája 2016, a to využitím v rozhodnom čase jej Občianskym
súdnym poriadkom priznaných opravných prostriedkov, ktoré, tak ako to vyplýva aj
zo sťažnosti, sťažovateľ napokon aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaných
opravných prostriedkov sa mal, pokiaľ ide o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
krajský súd, a pokiaľ ide o rozhodnutia krajského súdu, odvolací najvyšší súd, v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými
a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne a proti
rozhodnutiam krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
8.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne a rozhodnutiam krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 162/2014
zo 16. decembra 2015
9.1 V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práv v príčinnej súvislosti
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 162/2014 zo 16. decembra 2015 je nutné
podotknúť, že v danom prípade nejde o meritórne rozhodnutie, t. j. o rozhodnutie, ktorým
by sa konštitutívne zakladal, menil alebo rušil právny vzťah medzi účastníkmi konania
alebo ktorým by sa deklaratórne takýto právny vzťah verifikoval. Inými slovami, v danom
prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého nápravu by nebolo možné zjednať iným
spôsobom, ale toto rozhodnutie, ktorým najvyšší súd iba zrušil jemu predchádzajúce
rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je teda rozhodnutím, ktoré
bolo „strovené“ (spracované) ďalším po ňom nasledujúcim konaním krajského súdu a jeho
novým meritórnym rozhodnutím v danej veci, ktorého prieskumu sa sťažovateľ mal
možnosť opäť dovolávať.
9.2 Ústavný súd pripomína, že predpokladom založenia jeho ústavnej prieskumnej
právomoci je také rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné ďalšou činnosťou všeobecného súdu (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
II. ÚS 307/06). V rámci konania o sťažnosti ústavný súd zásadne preskúmava len
právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie
právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia
o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd
svojím vstupovaním a ingerenciou do meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013,
9.3 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
9.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
10. K namietanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 52/2016
z 27. septembra 2017
10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 10 So 52/2016 z 27. septembra 2017, sťažovateľ v interakcii so základným právom
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe namieta jeho ústavnú neudržateľnosť
z dôvodu, že podľa jeho názoru najvyšší súd nenapravil pochybenie Sociálnej poisťovne,
s ktorým sa následne stotožnil aj krajský súd a ktoré má spočívať v tom, že sťažovateľovi
bol nesprávne vypočítaný starobný dôchodok. Uvedená nesprávnosť má tkvieť v tom, že
pre účely jeho výpočtu boli sťažovateľovi síce zohľadnené všetky obdobia (v trvaní celkovo
14 640 dní, t. j. 40 rokov a 40 dní, pozn.), keď prispieval do všeobecného systému
dôchodkového poistenia (ako zamestnanec) v trvaní 3 rokov a 215 dní (t. j. 1 310 dní), ako
aj obdobie, keď prispieval so osobitného systému dôchodkového poistenia (ako policajt)
v trvaní 36 rokov a 190 dní (t. j. 13 330 dní), avšak od na základe súčtu týchto dôb
vypočítaného predpokladaného starobného dôchodku, ktorý by sťažovateľovi patril za celé
toto obdobie v prípade, že by nespĺňal podmienky aj na priznanie mu výsluhového
dôchodku, mu bola odpočítaná suma zodpovedajúca obdobiu, ktoré bolo sťažovateľovi
zhodnotené už pre účely výsluhového dôchodku policajta (t. j. za 36 rokov a 190 dní).
Podľa sťažovateľa však vzhľadom na to, že on prispieval do všeobecného systému
dôchodkového poistenia až do roku 2003, t. j. aj v dobe, keď už bol v služobnom pomere
policajta a do osobitného systému dôchodkového poistenia policajtov prispieval až od roku
2003, tak pre účely výpočtu starobného dôchodku mu mala byť od domnelej sumy
starobného dôchodku odpočítaná suma zodpovedajúca iba obdobiu po roku 2003 a celé
obdobie jeho služobného pomeru.
10.2 Vzhľadom na ustálenú súdnu prax najvyššieho súdu vo veci výpočtu starobného
dôchodku v prípade jeho súbehu s nárokom na výsluhový dôchodok najvyšší súd
v napadnutom rozsudku aj v tomto príde ustálil:
„Pretože navrhovateľ je poberateľom dávky z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky a na určenie sumy starobného dôchodku podľa zákona
č. 416/20003 Z. z. v znení neskorších predpisov mu bola započítaná doba služby a osobné
vymeriavacie základy dosiahnuté počas výkonu doby služby, suma starobného dôchodku sa
zníži podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných
dávkach (č. 128) o sumu s starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového
poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku na
celé roky.“
10.3 V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa ústavný súd v prvom rade podotýka, že
sťažovateľ v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu namieta len porušenie
svojho základného práva hmotnoprávneho charakteru na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy bez toho, aby namietal aj porušenie základného
práva procesného charakteru na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, na čo ústavný súd prihliadol, avšak v záujme materiálnoprávnej ochrany práv
sťažovateľa ústavný súd sťažnosť sťažovateľ posúdil aj skrze dodržania procesných zásad
spravodlivého procesu, ktoré sa v konaní pred všeobecným súdom môžu v konečnom
dôsledku odraziť aj v zachovaní hmotnoprávnych práv.
10.4 Na margo napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu sa žiada podotknúť, že
vzhľadom na skutočnosť, že osobitný systém dôchodkového poistenia policajtov sa
zo všeobecného systému dôchodkového poistenia vyčlenil až s účinnosťou od 1. júla 2002,
a to zákonom č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo napokon vo svojej
sťažnosti uviedol aj sám sťažovateľ, sťažovateľ teda do tej doby ani nemohol prispievať
do iného ako všeobecného systému dôchodkového poistenia, pričom pre účely tohto zákona
sa v zmysle jeho § 125 starobné dôchodky policajtov ak ich služobný pomer trval najmenej
15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trval ku dňu
účinnosti tohto zákona, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považovali za výsluhové
dôchodky. Vzhľadom na to, že, ako to aj sám sťažovateľ uvádza, do roku 2003 síce
sťažovateľ prispieval iba do všeobecného systému dôchodkového poistenia, pretože systém
osobitného dôchodkového poistenia policajtov neexistoval, takže do tohto systému v tomto
období ani prispievať nemohol, avšak toto obdobie sa mu za dobu, počas ktorej bol aj
v služobnom pomere policajta, už zhodnotilo pre účely výsluhového dôchodku, bolo by
neprípustné, aby sa sťažovateľovi jedno a to isté obdobie jeho služobného pomeru
zhodnotilo duplicitne ešte aj pre účely starobného dôchodku. A contrario v prípade
stotožnenia sa so stanoviskom sťažovateľa by bolo potom potrebné prehodnotiť výšku jeho
výsluhového dôchodku a priznať mu ho nie za celú dobu jeho služobného pomeru policajta,
t. j. nie za dobu 36 rokov a 190 dní, ale len za dobu cca 7 rokov od roku 2003 do 1. októbra
2010, keď mu podľa rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SRLZ-SZ-
VZ-44.992-1/2010 z 26. novembra 2010 vznikol nárok na výsluhový dôchodok, pretože tak,
ako to tvrdí sám sťažovateľ, aj keď jeho služobný pomer trval dlhšie, tak iba v tomto období
cca 7 rokov prispieval do osobitného systému dôchodkového poistenia policajtov, z ktorého
sa mu výsluhový dôchodok poskytuje.
10.5 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
10.6 Vzhľadom na uvedené možno závery najvyššieho súdu s ohľadom
na argumentáciu sťažovateľa považovať za logické, ústavne udržateľné a podľa ústavného
súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla
znamenať aj porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe,
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný
súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018