Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 206/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Sándorom, Furdekova 9, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 11. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“)

sp. zn. z 11. júna 2015 (ďalej aj „rozhodnutie okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím okresného súdu bol

zamietnutý návrh sťažovateľa (pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobcu)

v konaní o zaplatenie sumy 6 374, 22 € s príslušenstvom. Krajský súd v odvolacom konaní

vecne potvrdil rozhodnutie okresného súdu (rozhodnutím krajského súdu). Najvyšší súd

sťažovateľom vo veci podané dovolanie odmietol z procesných dôvodov (rozhodnutím

najvyššieho súdu).

Podstata prejednávanej veci spočívala vo vysporiadaní sa s nárokom na náhradu

škody, ktorá mala byť spôsobená dopravnou nehodou. Právnemu predchodcovi sťažovateľa

mala byť spôsobená škoda na motorovom vozidle. Právny predchodca sťažovateľa mal

zmluvou o postúpení pohľadávky postúpiť svoje nároky z náhrady škody na sťažovateľa.

Okresný súd považoval nárok sťažovateľa za nedôvodný. Keďže sťažovateľ svoj

názor nepresadil na všeobecných súdoch, podal ústavnú sťažnosť na porušenie v záhlaví

tohto rozhodnutia označených práv.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu sú neodôvodnené a arbitrárne z týchto dôvodov: «Zákon o PZP (zákon

č. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn. ústavného

súdu) tak jednoznačne definuje (a to v znení platnom dňa 24.01.2014 a aj v znení platnom

dnešného dňa) povinnosť poisťovne zaplatiť za škodu poškodenému spôsobenú škodu, ktorá

je a) uplatnená a b) preukázaná.

Podľa názoru sťažovateľa zákon o PZP nestanovuje povinnosť poisťovne uhradiť

za poisteného poškodenému náhradu škody až po tom, čo škodu samú odstránil (uhradením

výdavkov na navrátenie veci do pôvodného stavu) či už sám poškodený alebo autoservis.

Škoda na veci v dôsledku škodovej udalosti (havárie) nevznikla zaplatením faktúry,

ale okamihom nárazu a znehodnotenia pôvodne funkčnej veci na vec nefunkčnú, teda najmä

znížením hodnoty veci. Pričom faktúra daná autoopravovňou je iba faktické peňažné

vyčíslenie výšky nákladov potrebných na navrátenie funkčnosti nehodou poškodenej veci.

Zároveň podľa názoru sťažovateľa, autoservis nikdy nemôže hradiť škodu za škodcu

alebo škodcovu zmluvnú poisťovňu, nie je s nimi vo vzťahu. Autoservis je vo vzťahu

s poškodeným, ktorý mu dáva vec opraviť. A preto ani sám autoservis opravujúci poškodenú

vec nie je vlastníkom pohľadávky voči poisťovni. Vlastníkom pohľadávky je vlastník

poškodenej veci.

Je dnes celkom bežné, že zmluvná poisťovňa škodcu pri likvidácii poistnej udalosti

komunikuje priamo s autoservisom a nie s poškodeným. Pričom je bežné, že poisťovne

nevyžadujú po vystavení faktúry za opravu zo strany autoservisu najprv jej úhradu

poškodeným majiteľom veci, nepreplácajú finančné prostriedky až po tejto úhrade

poškodeným, ale dnes priamo poisťovne uhrádzajú tieto faktúry autoservisom

bez ingerencie poškodeného.

V prípade, že by bol právny výklad súdov prvej a druhej inštancie v tomto prípade

správny, t. j. že škoda by vznikla až uhradením faktúry za opravu poškodeným autoservisu,

dochádzalo by tak vždy k bezdôvodnému obohateniu v neprospech poisťovní, nakoľko by

podľa názoru zmienených súdov žiadna pohľadávka poškodených na náhradu škody pred

zaplatením faktúr autoservisu neexistovala a teda by poisťovne plnili bez právneho dôvodu.

Daný výklad súdov však nie je správny, Podľa sťažovateľa ide o výklad v rozpore

s doterajšou súdnou praxou a aj s praxou vykonávanú poisťovňami na poistnom trhu.

Pokiaľ by zákon stanovoval povinnosť poškodeného aj pri náhrade škode na veci

najprv uhradiť náklady na navrátenie veci do pôvodného stavu, postupoval by zákonodarca

tak, ako je to ustanovené v § 4 ods. 3 zákona o PZP, kde ustanovuje, že „Poistený má

z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom

uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky,

dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia,

dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového

sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom.“

Tento rozdiel medzi povinnosťou poisťovne pri náhrade škody spôsobenej na veci

podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona o PZP (aute) a pri inej škode podľa ust. § 4 ods. 3

zákona o PZP (zdravotná starostlivosť a iné) je zo znenia zákona zrejmý. Preto sa podľa

názoru sťažovateľa súdy v tejto veci neriadili platným znením zákona, kedy požadovali

od poškodeného, aby preukázal úhradu nákladov na navrátenie veci do pôvodného stavu,

teda zaplatenie faktúry za opravu vozidla autoservisu. Výška škody bola predbežne zrejmá

už po obhliadke likvidátorom poisťovne pred opravou veci a úplne zrejmá po vykonaní

všetkých potrebných úkonov v rámci opravy, avšak nárok samý existoval od okamihu vzniku

škody na vozidle.

... Škodou na veci spôsobenou porušením pravidiel cestnej premávky, teda

z dopravnej nehody, nie je podľa názoru sťažovateľa neuhradená faktúra. Faktúra je iba

podklad k vyčísleniu škody, k vyčísleniu toho, o čo sa zmenšil majetok poškodeného

v dôsledku škodovej udalosti.

Vzťah medzi poškodeným a jeho zmluvným servisom neovplyvnil tento vzťah medzi

škodcom, jeho poisťovňou a poškodeným, nakoľko autoservis nie je v danom prípade

vo vzťahu so škodcom, ani s poisťovňou.

Autoservis nemá povinnosť plniť za poškodeného, či jeho poisťovňu. A autoservis

nemá ani nárok na poistné plnenie či na náhradu škody voči poisťovni. Tú má vždy

poškodený.

Nárok na poistné plnenie z poistky pri predpokladanej udalosti má škodca, nárok

na náhradu škody vzniknutej pri predpokladanej udalosti má poškodený. Pričom pokiaľ

poisťovňa plní za škodcu poškodenému, môže priamo plniť škodu poškodenému tak,

že uhradí škodu priamo autoservisu (ani takýmto postupom však neuhrádza plnenie

autoservisu z titulu náhrady škody, lebo autoservis nebol účastníkom nehody, ale plní stále

za škodcu poškodenému podľa poistnej zmluvy a zákona).

... Právny názor súdu prvého stupňa o tom, že majiteľom pohľadávky na náhradu

škody bol autoservis, resp. právny názor súdu druhého stupňa a aj prvého stupňa, že

pôvodný žalobca nebol vlastníkom postúpenej pohľadávky a nemohol ju postúpiť a preto

pohľadávku sťažovateľ nenadobudol, je podľa názoru sťažovateľa nesprávny. Takýto názor

je v rozpore s doterajšou judikatúrou vo veciach náhrady škody. Autoservis by mohol byť

vlastníkom pohľadávky (a aj to iba pohľadávky na zaplatenie a nie pohľadávky na náhradu

škody), iba v prípade ak by mal priamy zmluvný vzťah s poisťovňou a tá by po požiadavke

poškodeného na navrátenie veci do pôvodného stavu (nie na finančnú náhradu) dala

priamy pokyn autoservisu, ako svojmu zmluvnému servisu, aby bolo vozidlo dané do

pôvodného stavu pred nehodou. Nárok na náhradu škody by autoservis mohol získať iba

postúpením pohľadávky, nijako inak.

Škodca, a ani jeho poisťovňa, takýto pokyn zmluvnému autoservisu poškodeného

nedali, pretože neboli s autoservisom v žiadnom zmluvnom vzťahu. Preto autoservis nikdy

v tomto prípade nemohol byť vlastníkom pohľadávky na náhradu škody z dopravnej nehody

spôsobenej škodcom dňa 24.01.2014 na vozidle právneho predchodcu žalobcu. A preto súdy

v tomto konaní nemohli nikdy rozhodnúť tak, že sťažovateľ, ako osoba, na ktorú postupca

postúpil svoje pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2014, nie je

v spore aktívne legitimovanou osobou na uplatnenie nároku voči žalovanému v I. rade. A to

bez ohľadu na to, či má sťažovateľ účtovníctvo v poriadku, alebo nie, pretože chyby

v účtovníctve nespôsobujú neplatnosť žiadneho právneho úkonu.»

Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd

považoval judikatúru, na ktorú v dovolaní poukázal sťažovateľ, za irelevantnú vo vzťahu

k meritu konania, pretože najvyšší súd tak podľa názoru sťažovateľa opäť postupoval

nesprávne.

Sťažovateľ k uvedenej námietke v podrobnostiach uvádza: «Všetkými uvedenými

rozhodnutiami sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal na fakt, na ustálenú judikatúru, že

k vzniku škody došlo okamihom škodovej udalosti a v jej dôsledku k zmenšeniu majetkovej

hodnoty veci poškodeného vlastníka. A preto pôvodný vlastník mohol dňa 22.12.2014, teda

cca 11 mesiacov po vzniku škody, a zároveň po jej vyčíslení a po vykonaní samotnej opravy

veci, postúpiť svoju pohľadávku na náhradu škody na sťažovateľa a tento ju skutočne

nadobudol.

Preto odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, kde súd uviedol že „z obsahu

citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu však vyplýva, že právna otázka, ktorej vyriešenie

súviselo s predmetom konania v jednotlivých označených rozhodnutiach, nie je totožná

s právnou otázkou, ktorej vyriešenie bolo podkladom pre zamietnutie žaloby

prvoinštančným súdom nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu

absencie vlastníckeho vzťahu postupcu k postupovanej pohľadávke, s rozhodnutím ktorého

sa odvolací súd stotožnil...“, pokladáme opätovne za nesprávne a arbitrárne, ktorým súd

odoprel sťažovateľovi právo obrátiť sa so svojou vecou na súd (denegatio jusiitiae).»

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 11. júna 2015,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. novembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2017 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby sťažovateľovi priznal

finančné zadosťučinenie vo výške 500 € a tiež náhradu trov konania.

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ neodôvodnil.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K napadnutému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 11. júna 2015

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie

okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu podľa odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

K napadnutému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. novembra 2016

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že právny názor všeobecných súdov, v zmysle

ktorého bola sťažovateľova vec rozhodnutá, nie je správny. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ

upriamuje pozornosť aj na podľa jeho názoru odlišnú a zároveň na vec aplikovateľnú

judikatúru všeobecných súdov (uvedená námietka smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu). Námietky sťažovateľa sa prelínajú do tej miery, že tvrdené nesprávne rozhodnutie

vo veci malo byť napravené v dovolacom konaní. Keďže najvyšší súd argumentáciu, ktorá

je judikatúrou odlišná od judikatúry všeobecných súdov, nevyhodnotil ako relevantnú,

sťažovateľ napáda aj postup najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu sa odôvodnenie tohto

rozhodnutia vysporiadava s rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu sčasti osobitne,

avšak odôvodnenie vyhraňujúce sa proti zjednocovaniu judikatúry všeobecných súdov

a proti prieskumu a posudzovaniu právnych názorov všeobecných súdov, resp.

posudzovaniu skutkových otázok (za daných okolností prípadu) je aplikovateľné vo vzťahu

k obom dotknutým súdom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo v podstatnej časti odôvodnené takto:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej

inštancie žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

V celom rozsahu sa preto stotožňuje tak po stránke skutkovej, ako aj po stránke právnej,

s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie.

Právny predchodca žalobcu - sa žalobou voči žalovaným v 1/ a 2/

rade domáhal zaplatenia sumy 6.374,22 eur, keď uviedol, že bol účastníkom dopravnej

nehody, ktorá sa stala dňa 24.01.2014 a to tak, že do jeho osobného motorového vozidla

Mercedes Bens narazilo osobné motorové vozidlo Opel Astra bielej farby vodičom

, ktorý sa k dopravnej nehode priznal, bolo spísané európske tlačivo -

správa o nehode a vozidlo, ktoré spôsobilo škodu, malo uzavreté povinné zmluvné poistenie

u žalovanej 1/. Právny predchodca žalobcu uviedol, že auto si nechal opraviť vo svojej

firme kde je jediný spoločník a aj konateľ, pričom za opravu

tohto vozidla si vystavil faktúru číslo 01 20 214, na sumu 4.674,22 eur na svoje meno,

pričom faktúru za opravu motorového vozidla neuhradil, lebo nemá peniaze a účtovnícka

firma to eviduje stále ako neuhradenú faktúru. Pretože jeho motorové vozidlo nebolo

technicky spôsobilé, požiadal , ktorý požičiava vozidlá, aby mu dal

k dispozícii náhradné vozidlo. Jednalo sa o Mitsubishi Pajero, ktoré používal cca 14 dní.

spolu so žalobou predložil ďalšiu faktúru zo dňa 30.04.2014 na sumu

1.700,- eur od , odberateľ za prenájom

vozidla Pajero. V priebehu prvoinštančného konania podaním zo dňa 04.02.2015 žalobca

doručil súdu zmluvu o postúpení pohľadávky, oznámenia o postúpení pohľadávky a žiadosť

na zámenu účastníkov, ktorú súd prvej inštancie uznesením zo dňa 18.02.2015 pripustil a to

tak, že na strane žalobcu do konania vstúpil ako žalobca , občan

SR a z konania vystúpil doterajší žalobca .

Podľa veriteľ môže svoju pohľadávku aj

bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Postúpenie, resp. cesia pohľadávky

spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu medzi pôvodným veriteľom

a dlžníkom vstúpi nový veriteľ, ktorý súčasne preberie pohľadávku pôvodného veriteľa.

Ide teda o jeden zo spôsobov zmeny záväzku na veriteľskej strane, pričom k obligatórnym

k obsahovým náležitostiam zmluvy o postúpení pohľadávky okrem označenia účastníkov

patrí identifikácia postupovanej pohľadávky, t. j. popis pohľadávky, čo do jej výšky

a skutočností, na ktorých sa zakladá. Postupované pohľadávky musia byť identifikované

dostatočne určite tak, aby neboli zameniteľné s inou pohľadávkou postupcu voči tomu

istému dlžníkovi, a aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká

pohľadávka, ako a kedy bola postúpená. Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky je, aby okrem iného išlo o existujúcu pohľadávku.

Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal zmluvou o postúpení

pohľadávky zo dňa 22.12.2014 a skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu. Na základe

vykonaného dokazovania správne súd prvej inštancie konštatoval, že vlastníkom

pohľadávky vo výške 4.674,22 eur nebol postupca ( ), ale spoločnosť

a to s poukazom na neuhradenú faktúru číslo .

Spoločnosť totiž vykonala opravu osobného motorového vozidla

postupcu , avšak tento za opravu neuhradil žiadne finančné prostriedky,

čo jednoznačne vyplynulo z vykonaného dokazovania najmä z listu zo dňa

18.02.2015, ktorý adresoval súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že ani jedna

z vystavených faktúr, t. j. faktúra za opravu vozidla a ani faktúra za požičanie náhradného

vozidla nie sú uhradené. K faktúre za požičanie náhradného vozidla súd prvej inštancie

správne uzavrel, že postupca v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal

zaplatenie sumy 1.700,- eur. Žalobca v priebehu prvoinštančného

konania založil do spisu fotokópiu príjmového pokladničného dokladu číslo 07, zo dňa

10.02.2014, podľa ktorého mal prijať zálohu za požičovné vo výške 1.700,- eur od

, avšak hodnoverne nevysvetlil, prečo sa predmetná záloha za zapožičanie

náhradného motorového vozidla neprejavila vo faktúre číslo 201 407, ktorú

vystavil za prenájom vozidla Pajero a to dňa 30.04.2014.

Preto odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemohol platne

nadobudnúť právo k predmetným pohľadávkam, nakoľko v čase ich postúpenia postupca

( ) nebol ich majiteľom, za správny.

Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že disponoval

pohľadávkou voči žalovanému 1/, spoločnosť

opravila osobné motorové vozidlo, vystavila faktúru dňa 06.02.2014, avšak

faktúru za opravu spoločnosti nezaplatil. Tak isto

nepreukázal zaplatenie sumy 1.700,- eur za prenájom náhradného vozidla prenajímateľovi,

preto nemohol tieto neexistujúce pohľadávky postúpiť na súčasného žalobcu. Ak nedošlo

k riadnemu postúpeniu pohľadávky, súčasný žalobca nie je aktívne legitimovaný

v predmetnom v spore. Navyše v zmluve o postúpení pohľadávky medzi postupcom

a postupníkom v článku II., bod 2, je uvedené, že

postupca postupuje pohľadávku v úhrnnej výške 6.300,- eur, ktorú postupník zaplatil

postupcovi pred podpisom tejto zmluvy, čo postupca potvrdzuje svojím podpisom. Túto

skutočnosť o zaplatení sumy 6.300,- eur, ktorú mal postupník zaplatiť postupcovi, právny

predchodca žalobcu a ani súčasný žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym

spôsobom nepreukázali.

Správny je záver súdu prvej inštancie, aj pokiaľ sa týka žalovaného 2/, keď

z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v čase, keď došlo k poistnej

udalosti vinou vodiča , jeho osobné motorové vozidlo bolo riadne zmluvne

poistené u žalovaného 1/. Žalovaný 2/ je právnickou osobou zriadenou Z.

z. v znení neskorších predpisov, ktorá je povinná poskytnúť poistné plnenie za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel len v rozsahu a za podmienok uvedených v ust.

§ 24 ods. 2 citovaného zákona. Právnemu predchodcovi žalobcu bola spôsobená škoda

motorovým vozidlom Opel Astra EČV , pričom vinníkom škodovej udalosti bol

vodič . Osobné motorové vozidlo, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu bolo

poistené práve u žalovaného 1/, ktorý nebol v platobnej neschopnosti a preto žalovanému 2/

nevznikla povinnosť poskytnúť žalobcovi plnenie, ktoré je predmetom tohto konania. Naviac

nie je dôvodná žaloba, aby žalovaný 1/ a 2/ boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu

spoločne a nerozdielne.

Vzhľadom na vyššie uvedené správne súd prvej inštancie postupoval, keď sa

následne už bližšie nezaoberal zisťovaním výšky škody, výšky nájmu, jeho primeranosťou

a účelnosťou, keď ako správne konštatoval žalovaný 1/, že v súvislosti so zapožičaním

náhradného vozidla, vhodné sú len náklady, ktoré prevyšujú náklady, ktoré by poškodený

vynaložil v súvislosti s prevádzkou vlastného motorového vozidla.

Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, vyplývajúcim

z vykonaného dokazovania, jeho právny záver je správny. Odvolací súd v ďalšom poukazuje

na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie spĺňa požiadavky v súlade s ustanovením a preto ho

odvolací súd v súlade s ustanovením a ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ

v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj právne okolnosti

opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, ako sa súd

vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. ).

Ústavný súd dodáva, že mu s poukázaním na sťažovateľom namietanú nejednotnú

rozhodovaciu prax súdov neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu

(m. m. , , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. septembra 2017

Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že odmietnutie dovolania ako procesne

neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd odmietol poskytnúť súdnu ochranu

základným právam dovolateľa. Odmietavým výrokom dovolací súd záväzne konštatuje, že

nie je naplnený žiaden zákonný dôvod procesnej prípustnosti dovolania. Svojou podstatou

teda ide o rozhodnutie vo veci, avšak „vecou“ je procesná prípustnosť dovolania,

nie predmet základného konania ().

Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv (napr. ).

Najvyšší súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolania proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie procesne prípustné nebolo,

preto ho odmietol [ ].

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo v podstatnej časti odôvodnené takto:

„Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby mohol dovolací súd podrobiť

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vecnému preskúmaniu v dovolacom

konaní z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené

predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej

právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedeného pod

písmenom a) až c) ust. a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi

ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi

a spôsobom vymedzeným v zákone (§ až 435 ).

V preskúmavanej veci si dovolateľ ako dovolací dôvod uplatnil nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle ust. , t. j. namietal,

že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie,

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V súvislosti s uplatneným

dovolacím dôvodom označil rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru

predstavujú vo vzťahu k namietanému právnemu posúdeniu ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu (sp. zn. . sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Z obsahu citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu však vyplýva,

že právna otázka, ktorej vyriešenie súviselo s predmetom konania v jednotlivých

označených rozhodnutiach, nie je totožná s právnou otázkou, ktorej vyriešenie bolo

podkladom pre zamietnutie žaloby prvoinštančným súdom - nedostatok aktívnej legitimácie

na strane žalobcu z dôvodu absencie vlastníckeho vzťahu postupe u k postupovanej

pohľadávke, s rozhodnutím ktorého sa odvolací súd stotožnil.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ nevymedzil riadne uplatnený dovolací dôvod

spôsobom vyplývajúcim z ust. v spojení s ust.

tohto právneho predpisu. Nie je totiž možné argumentovať tým, že odvolací súd sa

pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a označiť pritom rozhodnutia, ktoré pre túto právnu

otázku netvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak teda dovolateľ

prípustnosť dovolania odôvodnil ust. , t. j. odklonom o

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho sudu, potom mal v dovolaní uviesť také

rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré vo vzťahu k predmetnej právnej otázke tvoria ustálenú

rozhodovaciu prax.

So zreteľom na uvedené, dovolací sud dovolanie žalobcu podľa ust. § 447 písm. c)

odmietol.“

Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré

sťažovateľ v dovolaní uplatnil, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku ().

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o ústavný súd poznamenáva, že aplikácia tohto článku

v okolnostiach danej veci nepripadá do úvahy, pretože nešlo o správne konanie.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018