Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)II. ÚS 206/2018
PDF · 292.62 KB
No categories available
II. ÚS 206/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Sándorom, Furdekova 9, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 19 C 285/2014 z 11. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 515/2015 zo 7. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 121/2017 z 27. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“)
sp. zn. 19 C 285/2014 z 11. júna 2015 (ďalej aj „rozhodnutie okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 515/2015
zo 7. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 121/2017
z 27. septembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím okresného súdu bol
zamietnutý návrh sťažovateľa (pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobcu)
v konaní o zaplatenie sumy 6 374, 22 € s príslušenstvom. Krajský súd v odvolacom konaní
vecne potvrdil rozhodnutie okresného súdu (rozhodnutím krajského súdu). Najvyšší súd
sťažovateľom vo veci podané dovolanie odmietol z procesných dôvodov (rozhodnutím
najvyššieho súdu).
Podstata prejednávanej veci spočívala vo vysporiadaní sa s nárokom na náhradu
škody, ktorá mala byť spôsobená dopravnou nehodou. Právnemu predchodcovi sťažovateľa
mala byť spôsobená škoda na motorovom vozidle. Právny predchodca sťažovateľa mal
zmluvou o postúpení pohľadávky postúpiť svoje nároky z náhrady škody na sťažovateľa.
Okresný súd považoval nárok sťažovateľa za nedôvodný. Keďže sťažovateľ svoj
názor nepresadil na všeobecných súdoch, podal ústavnú sťažnosť na porušenie v záhlaví
tohto rozhodnutia označených práv.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu sú neodôvodnené a arbitrárne z týchto dôvodov: «Zákon o PZP (zákon
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn. ústavného
súdu) tak jednoznačne definuje (a to v znení platnom dňa 24.01.2014 a aj v znení platnom
dnešného dňa) povinnosť poisťovne zaplatiť za škodu poškodenému spôsobenú škodu, ktorá
je a) uplatnená a b) preukázaná.
Podľa názoru sťažovateľa zákon o PZP nestanovuje povinnosť poisťovne uhradiť
za poisteného poškodenému náhradu škody až po tom, čo škodu samú odstránil (uhradením
výdavkov na navrátenie veci do pôvodného stavu) či už sám poškodený alebo autoservis.
Škoda na veci v dôsledku škodovej udalosti (havárie) nevznikla zaplatením faktúry,
ale okamihom nárazu a znehodnotenia pôvodne funkčnej veci na vec nefunkčnú, teda najmä
znížením hodnoty veci. Pričom faktúra daná autoopravovňou je iba faktické peňažné
vyčíslenie výšky nákladov potrebných na navrátenie funkčnosti nehodou poškodenej veci.
Zároveň podľa názoru sťažovateľa, autoservis nikdy nemôže hradiť škodu za škodcu
alebo škodcovu zmluvnú poisťovňu, nie je s nimi vo vzťahu. Autoservis je vo vzťahu
s poškodeným, ktorý mu dáva vec opraviť. A preto ani sám autoservis opravujúci poškodenú
vec nie je vlastníkom pohľadávky voči poisťovni. Vlastníkom pohľadávky je vlastník
poškodenej veci.
Je dnes celkom bežné, že zmluvná poisťovňa škodcu pri likvidácii poistnej udalosti
komunikuje priamo s autoservisom a nie s poškodeným. Pričom je bežné, že poisťovne
nevyžadujú po vystavení faktúry za opravu zo strany autoservisu najprv jej úhradu
poškodeným majiteľom veci, nepreplácajú finančné prostriedky až po tejto úhrade
poškodeným, ale dnes priamo poisťovne uhrádzajú tieto faktúry autoservisom
bez ingerencie poškodeného.
V prípade, že by bol právny výklad súdov prvej a druhej inštancie v tomto prípade
správny, t. j. že škoda by vznikla až uhradením faktúry za opravu poškodeným autoservisu,
dochádzalo by tak vždy k bezdôvodnému obohateniu v neprospech poisťovní, nakoľko by
podľa názoru zmienených súdov žiadna pohľadávka poškodených na náhradu škody pred
zaplatením faktúr autoservisu neexistovala a teda by poisťovne plnili bez právneho dôvodu.
Daný výklad súdov však nie je správny, Podľa sťažovateľa ide o výklad v rozpore
s doterajšou súdnou praxou a aj s praxou vykonávanú poisťovňami na poistnom trhu.
Pokiaľ by zákon stanovoval povinnosť poškodeného aj pri náhrade škode na veci
najprv uhradiť náklady na navrátenie veci do pôvodného stavu, postupoval by zákonodarca
tak, ako je to ustanovené v § 4 ods. 3 zákona o PZP, kde ustanovuje, že „Poistený má
z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom
uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky,
dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia,
dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového
sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom.“
Tento rozdiel medzi povinnosťou poisťovne pri náhrade škody spôsobenej na veci
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona o PZP (aute) a pri inej škode podľa ust. § 4 ods. 3
zákona o PZP (zdravotná starostlivosť a iné) je zo znenia zákona zrejmý. Preto sa podľa
názoru sťažovateľa súdy v tejto veci neriadili platným znením zákona, kedy požadovali
od poškodeného, aby preukázal úhradu nákladov na navrátenie veci do pôvodného stavu,
teda zaplatenie faktúry za opravu vozidla autoservisu. Výška škody bola predbežne zrejmá
už po obhliadke likvidátorom poisťovne pred opravou veci a úplne zrejmá po vykonaní
všetkých potrebných úkonov v rámci opravy, avšak nárok samý existoval od okamihu vzniku
škody na vozidle.
... Škodou na veci spôsobenou porušením pravidiel cestnej premávky, teda
z dopravnej nehody, nie je podľa názoru sťažovateľa neuhradená faktúra. Faktúra je iba
podklad k vyčísleniu škody, k vyčísleniu toho, o čo sa zmenšil majetok poškodeného
v dôsledku škodovej udalosti.
Vzťah medzi poškodeným a jeho zmluvným servisom neovplyvnil tento vzťah medzi
škodcom, jeho poisťovňou a poškodeným, nakoľko autoservis nie je v danom prípade
vo vzťahu so škodcom, ani s poisťovňou.
Autoservis nemá povinnosť plniť za poškodeného, či jeho poisťovňu. A autoservis
nemá ani nárok na poistné plnenie či na náhradu škody voči poisťovni. Tú má vždy
poškodený.
Nárok na poistné plnenie z poistky pri predpokladanej udalosti má škodca, nárok
na náhradu škody vzniknutej pri predpokladanej udalosti má poškodený. Pričom pokiaľ
poisťovňa plní za škodcu poškodenému, môže priamo plniť škodu poškodenému tak,
že uhradí škodu priamo autoservisu (ani takýmto postupom však neuhrádza plnenie
autoservisu z titulu náhrady škody, lebo autoservis nebol účastníkom nehody, ale plní stále
za škodcu poškodenému podľa poistnej zmluvy a zákona).
... Právny názor súdu prvého stupňa o tom, že majiteľom pohľadávky na náhradu
škody bol autoservis, resp. právny názor súdu druhého stupňa a aj prvého stupňa, že
pôvodný žalobca nebol vlastníkom postúpenej pohľadávky a nemohol ju postúpiť a preto
pohľadávku sťažovateľ nenadobudol, je podľa názoru sťažovateľa nesprávny. Takýto názor
je v rozpore s doterajšou judikatúrou vo veciach náhrady škody. Autoservis by mohol byť
vlastníkom pohľadávky (a aj to iba pohľadávky na zaplatenie a nie pohľadávky na náhradu
škody), iba v prípade ak by mal priamy zmluvný vzťah s poisťovňou a tá by po požiadavke
poškodeného na navrátenie veci do pôvodného stavu (nie na finančnú náhradu) dala
priamy pokyn autoservisu, ako svojmu zmluvnému servisu, aby bolo vozidlo dané do
pôvodného stavu pred nehodou. Nárok na náhradu škody by autoservis mohol získať iba
postúpením pohľadávky, nijako inak.
Škodca, a ani jeho poisťovňa, takýto pokyn zmluvnému autoservisu poškodeného
nedali, pretože neboli s autoservisom v žiadnom zmluvnom vzťahu. Preto autoservis nikdy
v tomto prípade nemohol byť vlastníkom pohľadávky na náhradu škody z dopravnej nehody
spôsobenej škodcom dňa 24.01.2014 na vozidle právneho predchodcu žalobcu. A preto súdy
v tomto konaní nemohli nikdy rozhodnúť tak, že sťažovateľ, ako osoba, na ktorú postupca
postúpil svoje pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2014, nie je
v spore aktívne legitimovanou osobou na uplatnenie nároku voči žalovanému v I. rade. A to
bez ohľadu na to, či má sťažovateľ účtovníctvo v poriadku, alebo nie, pretože chyby
v účtovníctve nespôsobujú neplatnosť žiadneho právneho úkonu.»
Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd
považoval judikatúru, na ktorú v dovolaní poukázal sťažovateľ, za irelevantnú vo vzťahu
k meritu konania, pretože najvyšší súd tak podľa názoru sťažovateľa opäť postupoval
nesprávne.
Sťažovateľ k uvedenej námietke v podrobnostiach uvádza: «Všetkými uvedenými
rozhodnutiami sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal na fakt, na ustálenú judikatúru, že
k vzniku škody došlo okamihom škodovej udalosti a v jej dôsledku k zmenšeniu majetkovej
hodnoty veci poškodeného vlastníka. A preto pôvodný vlastník mohol dňa 22.12.2014, teda
cca 11 mesiacov po vzniku škody, a zároveň po jej vyčíslení a po vykonaní samotnej opravy
veci, postúpiť svoju pohľadávku na náhradu škody na sťažovateľa a tento ju skutočne
nadobudol.
Preto odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, kde súd uviedol že „z obsahu
citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu však vyplýva, že právna otázka, ktorej vyriešenie
súviselo s predmetom konania v jednotlivých označených rozhodnutiach, nie je totožná
s právnou otázkou, ktorej vyriešenie bolo podkladom pre zamietnutie žaloby
prvoinštančným súdom nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu
absencie vlastníckeho vzťahu postupcu k postupovanej pohľadávke, s rozhodnutím ktorého
sa odvolací súd stotožnil...“, pokladáme opätovne za nesprávne a arbitrárne, ktorým súd
odoprel sťažovateľovi právo obrátiť sa so svojou vecou na súd (denegatio jusiitiae).»
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 19 C 285/2014 z 11. júna 2015,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 515/2015 zo 7. novembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 121/2017
z 27. septembra 2017 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby sťažovateľovi priznal
finančné zadosťučinenie vo výške 500 € a tiež náhradu trov konania.
Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ neodôvodnil.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K napadnutému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 19 C 285/2014 z 11. júna 2015
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie
okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
K napadnutému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 515/2015 zo 7. novembra 2016
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že právny názor všeobecných súdov, v zmysle
ktorého bola sťažovateľova vec rozhodnutá, nie je správny. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ
upriamuje pozornosť aj na podľa jeho názoru odlišnú a zároveň na vec aplikovateľnú
judikatúru všeobecných súdov (uvedená námietka smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu). Námietky sťažovateľa sa prelínajú do tej miery, že tvrdené nesprávne rozhodnutie
vo veci malo byť napravené v dovolacom konaní. Keďže najvyšší súd argumentáciu, ktorá
je judikatúrou odlišná od judikatúry všeobecných súdov, nevyhodnotil ako relevantnú,
sťažovateľ napáda aj postup najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu sa odôvodnenie tohto
rozhodnutia vysporiadava s rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu sčasti osobitne,
avšak odôvodnenie vyhraňujúce sa proti zjednocovaniu judikatúry všeobecných súdov
a proti prieskumu a posudzovaniu právnych názorov všeobecných súdov, resp.
posudzovaniu skutkových otázok (za daných okolností prípadu) je aplikovateľné vo vzťahu
k obom dotknutým súdom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo v podstatnej časti odôvodnené takto:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej
inštancie žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
V celom rozsahu sa preto stotožňuje tak po stránke skutkovej, ako aj po stránke právnej,
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie.
Právny predchodca žalobcu - sa žalobou voči žalovaným v 1/ a 2/
rade domáhal zaplatenia sumy 6.374,22 eur, keď uviedol, že bol účastníkom dopravnej
nehody, ktorá sa stala dňa 24.01.2014 a to tak, že do jeho osobného motorového vozidla
Mercedes Bens narazilo osobné motorové vozidlo Opel Astra bielej farby vodičom
, ktorý sa k dopravnej nehode priznal, bolo spísané európske tlačivo -
správa o nehode a vozidlo, ktoré spôsobilo škodu, malo uzavreté povinné zmluvné poistenie
u žalovanej 1/. Právny predchodca žalobcu uviedol, že auto si nechal opraviť vo svojej
firme kde je jediný spoločník a aj konateľ, pričom za opravu
tohto vozidla si vystavil faktúru číslo 01 20 214, na sumu 4.674,22 eur na svoje meno,
pričom faktúru za opravu motorového vozidla neuhradil, lebo nemá peniaze a účtovnícka
firma to eviduje stále ako neuhradenú faktúru. Pretože jeho motorové vozidlo nebolo
technicky spôsobilé, požiadal , ktorý požičiava vozidlá, aby mu dal
k dispozícii náhradné vozidlo. Jednalo sa o Mitsubishi Pajero, ktoré používal cca 14 dní.
spolu so žalobou predložil ďalšiu faktúru zo dňa 30.04.2014 na sumu
1.700,- eur od , odberateľ za prenájom
vozidla Pajero. V priebehu prvoinštančného konania podaním zo dňa 04.02.2015 žalobca
doručil súdu zmluvu o postúpení pohľadávky, oznámenia o postúpení pohľadávky a žiadosť
na zámenu účastníkov, ktorú súd prvej inštancie uznesením zo dňa 18.02.2015 pripustil a to
tak, že na strane žalobcu do konania vstúpil ako žalobca , občan
SR a z konania vystúpil doterajší žalobca .
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Postúpenie, resp. cesia pohľadávky
spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu medzi pôvodným veriteľom
a dlžníkom vstúpi nový veriteľ, ktorý súčasne preberie pohľadávku pôvodného veriteľa.
Ide teda o jeden zo spôsobov zmeny záväzku na veriteľskej strane, pričom k obligatórnym
k obsahovým náležitostiam zmluvy o postúpení pohľadávky okrem označenia účastníkov
patrí identifikácia postupovanej pohľadávky, t. j. popis pohľadávky, čo do jej výšky
a skutočností, na ktorých sa zakladá. Postupované pohľadávky musia byť identifikované
dostatočne určite tak, aby neboli zameniteľné s inou pohľadávkou postupcu voči tomu
istému dlžníkovi, a aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká
pohľadávka, ako a kedy bola postúpená. Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky je, aby okrem iného išlo o existujúcu pohľadávku.
Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 22.12.2014 a skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu. Na základe
vykonaného dokazovania správne súd prvej inštancie konštatoval, že vlastníkom
pohľadávky vo výške 4.674,22 eur nebol postupca ( ), ale spoločnosť
a to s poukazom na neuhradenú faktúru číslo .
Spoločnosť totiž vykonala opravu osobného motorového vozidla
postupcu , avšak tento za opravu neuhradil žiadne finančné prostriedky,
čo jednoznačne vyplynulo z vykonaného dokazovania najmä z listu zo dňa
18.02.2015, ktorý adresoval súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že ani jedna
z vystavených faktúr, t. j. faktúra za opravu vozidla a ani faktúra za požičanie náhradného
vozidla nie sú uhradené. K faktúre za požičanie náhradného vozidla súd prvej inštancie
správne uzavrel, že postupca v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal
zaplatenie sumy 1.700,- eur. Žalobca v priebehu prvoinštančného
konania založil do spisu fotokópiu príjmového pokladničného dokladu číslo 07, zo dňa
10.02.2014, podľa ktorého mal prijať zálohu za požičovné vo výške 1.700,- eur od
, avšak hodnoverne nevysvetlil, prečo sa predmetná záloha za zapožičanie
náhradného motorového vozidla neprejavila vo faktúre číslo 201 407, ktorú
vystavil za prenájom vozidla Pajero a to dňa 30.04.2014.
Preto odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemohol platne
nadobudnúť právo k predmetným pohľadávkam, nakoľko v čase ich postúpenia postupca
( ) nebol ich majiteľom, za správny.
Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že disponoval
pohľadávkou voči žalovanému 1/, spoločnosť
opravila osobné motorové vozidlo, vystavila faktúru dňa 06.02.2014, avšak
faktúru za opravu spoločnosti nezaplatil. Tak isto
nepreukázal zaplatenie sumy 1.700,- eur za prenájom náhradného vozidla prenajímateľovi,
preto nemohol tieto neexistujúce pohľadávky postúpiť na súčasného žalobcu. Ak nedošlo
k riadnemu postúpeniu pohľadávky, súčasný žalobca nie je aktívne legitimovaný
v predmetnom v spore. Navyše v zmluve o postúpení pohľadávky medzi postupcom
a postupníkom v článku II., bod 2, je uvedené, že
postupca postupuje pohľadávku v úhrnnej výške 6.300,- eur, ktorú postupník zaplatil
postupcovi pred podpisom tejto zmluvy, čo postupca potvrdzuje svojím podpisom. Túto
skutočnosť o zaplatení sumy 6.300,- eur, ktorú mal postupník zaplatiť postupcovi, právny
predchodca žalobcu a ani súčasný žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym
spôsobom nepreukázali.
Správny je záver súdu prvej inštancie, aj pokiaľ sa týka žalovaného 2/, keď
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v čase, keď došlo k poistnej
udalosti vinou vodiča , jeho osobné motorové vozidlo bolo riadne zmluvne
poistené u žalovaného 1/. Žalovaný 2/ je právnickou osobou zriadenou zák. č. 381/2001 Z.
z. v znení neskorších predpisov, ktorá je povinná poskytnúť poistné plnenie za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel len v rozsahu a za podmienok uvedených v ust.
§ 24 ods. 2 citovaného zákona. Právnemu predchodcovi žalobcu bola spôsobená škoda
motorovým vozidlom Opel Astra EČV , pričom vinníkom škodovej udalosti bol
vodič . Osobné motorové vozidlo, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu bolo
poistené práve u žalovaného 1/, ktorý nebol v platobnej neschopnosti a preto žalovanému 2/
nevznikla povinnosť poskytnúť žalobcovi plnenie, ktoré je predmetom tohto konania. Naviac
nie je dôvodná žaloba, aby žalovaný 1/ a 2/ boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu
spoločne a nerozdielne.
Vzhľadom na vyššie uvedené správne súd prvej inštancie postupoval, keď sa
následne už bližšie nezaoberal zisťovaním výšky škody, výšky nájmu, jeho primeranosťou
a účelnosťou, keď ako správne konštatoval žalovaný 1/, že v súvislosti so zapožičaním
náhradného vozidla, vhodné sú len náklady, ktoré prevyšujú náklady, ktoré by poškodený
vynaložil v súvislosti s prevádzkou vlastného motorového vozidla.
Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, vyplývajúcim
z vykonaného dokazovania, jeho právny záver je správny. Odvolací súd v ďalšom poukazuje
na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie spĺňa požiadavky v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. a preto ho
odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ
v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj právne okolnosti
opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, ako sa súd
vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012).
Ústavný súd dodáva, že mu s poukázaním na sťažovateľom namietanú nejednotnú
rozhodovaciu prax súdov neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu
(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 290/2010).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 121/2017 z 27. septembra 2017
Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že odmietnutie dovolania ako procesne
neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd odmietol poskytnúť súdnu ochranu
základným právam dovolateľa. Odmietavým výrokom dovolací súd záväzne konštatuje, že
nie je naplnený žiaden zákonný dôvod procesnej prípustnosti dovolania. Svojou podstatou
teda ide o rozhodnutie vo veci, avšak „vecou“ je procesná prípustnosť dovolania,
nie predmet základného konania (III. ÚS 356/2016).
Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv (napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolania proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie procesne prípustné nebolo,
preto ho odmietol [§ 447 písm. c) Civilného sporového poriadku].
Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo v podstatnej časti odôvodnené takto:
„Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby mohol dovolací súd podrobiť
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vecnému preskúmaniu v dovolacom
konaní z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené
predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej
právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedeného pod
písmenom a) až c) ust. § 421 ods. 1 C. s. p. a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi
ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v zákone (§§ 431 až 435 C. s. p.).
V preskúmavanej veci si dovolateľ ako dovolací dôvod uplatnil nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., t. j. namietal,
že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie,
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V súvislosti s uplatneným
dovolacím dôvodom označil rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru
predstavujú vo vzťahu k namietanému právnemu posúdeniu ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu (sp. zn. 2 Cdo/198/2007. sp. zn. 3 Cdo/234/2007, sp. zn. 4 Cdo/77/2008
a sp. zn. 3 Cdo/256/2012). Z obsahu citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu však vyplýva,
že právna otázka, ktorej vyriešenie súviselo s predmetom konania v jednotlivých
označených rozhodnutiach, nie je totožná s právnou otázkou, ktorej vyriešenie bolo
podkladom pre zamietnutie žaloby prvoinštančným súdom - nedostatok aktívnej legitimácie
na strane žalobcu z dôvodu absencie vlastníckeho vzťahu postupe u k postupovanej
pohľadávke, s rozhodnutím ktorého sa odvolací súd stotožnil.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ nevymedzil riadne uplatnený dovolací dôvod
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 421 ods. 1 písm. a)
tohto právneho predpisu. Nie je totiž možné argumentovať tým, že odvolací súd sa
pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a označiť pritom rozhodnutia, ktoré pre túto právnu
otázku netvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak teda dovolateľ
prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., t. j. odklonom o
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho sudu, potom mal v dovolaní uviesť také
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré vo vzťahu k predmetnej právnej otázke tvoria ustálenú
rozhodovaciu prax.
So zreteľom na uvedené, dovolací sud dovolanie žalobcu podľa ust. § 447 písm. c)
C. s. p. odmietol.“
Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré
sťažovateľ v dovolaní uplatnil, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (I. ÚS 490/2017).
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že aplikácia tohto článku
v okolnostiach danej veci nepripadá do úvahy, pretože nešlo o správne konanie.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia
a náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018