Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 324/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

ORIMEX s. r. o., Páľovská 400, Žaškov, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala –

Ďurček s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Juraj

Bugala, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ORIMEX s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. januára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ORIMEX s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček s. r. o., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“). Podaním doručeným ústavnému súdu 17. januára 2018

sťažovateľ opravil chyby v písaní vo svojej sťažnosti.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel so žalobcom zmluvu

o preprave tovaru, v zmysle ktorej za dohodnutú cenu 3 000 € bol žalobca povinný vykonať

prepravu tovaru z obce Žaškov (Slovensko) do Laksevag Bergen (Nórsko). Žalobca tovar na

miesto vykládky doručil o 4 dni neskôr ako bolo dohodnuté v zmluve, čím sťažovateľovi

vznikla škoda vo výške 1 360 €, ktorú sťažovateľ žalobcovi vyfakturoval a započítal

k dohodnutej cene prepravy. V konečnom dôsledku tak sťažovateľ zaplatil žalobcovi

o 1 360 € menej ako bola pôvodne dohodnutá cena za prepravu. Žalobca s uvedeným

započítaním nesúhlasil a obrátil sa na Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“),

kde sa domáhal zaplatenia sumy 1 360 € s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol

rozsudkom č. k. -76 z 5. mája 2015 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť

žalobcovi sumu 1 360 € s príslušenstvom a náhradu trov konania a v zostávajúcej časti

žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -112 z 20. januára 2016, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. O dovolaní rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta najvyššiemu súdu, že v dovolacom konaní

nenapravil pochybenia súdov nižších inštancií týkajúce sa dokazovania. Sťažovateľ

konkrétne zdôrazňuje: „...okresný súd ani krajský súd neodôvodnili nevykonanie dôkazu -

výpisu z e-mailovej komunikácie a jej neúradného prekladu tým, že by zistený skutkový stav

považovali za dostatočne zistený. Okresný súd síce na pojednávaní uviedol, že na

predmetné dôkazy neprihliadne, vzhľadom na jeho vyjadrenie o prečítaní listín uložených

na č. l. 60 - 68 spisu sa však zdá, že tieto napokon vykonal. Ustálil však, že výhrada

vykonaná elektronickými prostriedkami nie je písomnou výhradou. Krajský súd uviedol, že

písomná výhrad síce bola vykonaná písomne, avšak na ňu neprihliadol z dôvodu, že bola

v inom ako slovenskom jazyku.“ Takýto postup považuje sťažovateľ za neprípustný. Podľa

sťažovateľa, ak krajský súd považoval ním urobenú výhradu za písomnú, bol povinný buď

vrátiť vec okresnému súdu na doplnenie dokazovania, alebo bol povinný dokazovanie sám

doplniť. Krajský súd podľa sťažovateľa nebol oprávnený na predložený dôkaz

neprihliadnuť. Keďže najvyšší súd sa s postupom krajského súdu stotožnil, sám sa mal

dopustiť porušenia práv sťažovateľa.

4. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nevychádzal zo skutkového stavu zisteného

okresným súdom, hoci v rozsudku č. k. -112 z 20. januára 2016 krajský

súd uviedol, že skutkový stav, ako ho ustálil okresný súd, považoval za správne zistený.

Podľa sťažovateľa je preto rozhodnutie krajského súdu vnútorne rozporné, nezrozumiteľné,

nejasné a nespĺňa ústavné náležitosti na kvalitu rozhodnutia.

5. Najvyšší súd v napadnutom uznesení z hľadiska procesného posudzovania

prípustnosti podaného dovolania nevyhodnotil postup krajského súdu, ktorým tento dospel

k záveru o uzavretom skutkovom stave, ako relevantný dovolací dôvod v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) v znení účinnom

v predmetnom období (ďalej len „“). Sťažovateľ sa domnieva, že

z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, prečo postup krajského súdu,

ktorý podľa sťažovateľa neprihliadol na navrhovaný dôkaz, považoval za správny, a preto

považuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené, nejasné

a nezrozumiteľné.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ORIMEX s.r.o., so sídlom Páľovská 400, 027 21

Žaškov, , zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel:

Sro, vložka č. 17496/L na súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27.09.2017, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi

ORIMEX s.r.o., so sídlom Páľovská 400, 027 21 Žaškov, , zapísaný

v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č. 17496/L trovy

právneho zastúpenia vo výške 96,25 EUR /za jeden úkon právnej služby - podanie tejto

sťažnosti/ do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

11. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

16. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým spochybňuje postup okresného súdu

a krajského súdu pri dokazovaní a následnom ustálení skutkového stavu. Sťažovateľ ale

svojou sťažnosťou nenapáda rozsudok krajského súdu ani postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, iba uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti

rozsudku krajského súdu ako neprípustné. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

vytýka, že nedalo odpoveď na jeho vecné námietky proti postupu a rozhodnutiu krajského

súdu, preto ho považuje za nedostatočne odôvodnené, nejasné a nezrozumiteľné.

17. Najvyšší súd v napadnutom uznesení s ohľadom na sťažovateľom uplatnený

dovolací dôvod uviedol:

„Podľa tvrdenia dovolateľky jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať

( ). Podľa ustálenej judikatúry sa pod odňatím možnosti konať

pred súdom (do 30. júna 2016) rozumel taký procesné nesprávny postup súdu, ktorý mal za

následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu

poskytoval ...

K odňatiu možnosti konať pred súdom ( ) malo v danom

prípade dôjsť postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. a to neprihliadnutím na

listinné dôkazy predložené Žalovanou k otázke včasnosti písomnej výhrady dopravcovi

podľa čl. 30 ods. 2, 3 Dohovoru CMR z dôvodu, že išlo o listiny v anglickom jazyku a ich

nie úradný preklad do slovenského jazyka zamestnankyňou žalovanej. Namietaný procesný

postup nižších súdov, spočívajúci v nevykonaní dôkazu navrhnutého niektorou zo sporových

strán, sám o sebe nie je možné považovať za postup odnímajúci sporovej strane možnosť

konať pred súdom. K tomu i v minulosti Najvyšší súd SR viackrát prijal záver, že súd

v občianskom súdnom konaní (teraz civilnom sporovom konaní) nie je viazaný návrhmi

účastníkov (sporových strán) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou úvahy súdu (§ 120 ods. 1 O. s.

p.), a nie účastníkov konania (sporových strán). Ak teda súd na základe vykonaného

dokazovania považuje skutkový stav za dostatočne zistený pre rozhodnutie veci v jej merite

a z tohto dôvodu nevykoná ďalšie navrhované dôkazy, pretože ich vykonanie by nemalo

vplyv na rozhodnutie súdu v merite veci, nezakladá to vadu konania podľa ust. § 237 ods. 1

písm. f/ , lebo tento postup nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci (sporové strany)

mohli uplatniť, avšak v dôsledku iného (podľa nich nesprávneho) postupu súdu boli z nich

vylúčení (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ;

11. januára 2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk NS

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999)...

Dovolací súd pritom vníma a neopomína ani argumentáciu dovolateľky poukazujúcu

na právnu úpravu o dokazovaní v občianskom súdnom konaní, platnú a účinnú počas

prvoinštančného a odvolacieho konania ( - 136 ) v spojení s ustanovením

ods. 5 vyhlášky, podľa ktorého súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov

predložených do súdneho spisu účastníkmi konania, vyhotovených v inom ako štátnom

jazyku, s výnimkou českého jazyka. O potrebe vykonania alebo nevykonania konkrétneho

dôkazu a spôsobe jeho vykonania však rozhoduje súd, pričom jeho rozhodnutie

o nevykonaní určitého dôkazu alebo o nedoplnení dokazovania v smere požadovanom

stranou sporu nemožno považovať za odňatie možnosti strane sporu konať pred súdom (viď

uznesenie sp. zn. z 25. novembra 2013), pokiaľ doposiaľ vykonané

dokazovanie považuje za dostatočné pre rozhodnutie vo veci.“

18. Najvyšší súd teda v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a zhrnul: „...ani prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia alebo nedostatok

v procese dokazovania (nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov) alebo nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

ust. (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 9. apríla 2015, sp. zn. ).“ Následne najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne

prípustné, bez toho, aby skúmal vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.

19. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov

(napr. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

20. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako nedostatočne odôvodnené alebo nezrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený

sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Najvyšší súd uviedol definíciu a pojmové znaky, ktoré sú vlastné

dovolaciemu dôvodu podľa citovaného ustanovenia

a následne vysvetlil, prečo tieto pojmové znaky neboli naplnené v predmetnom konaní.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné.

21. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

22. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočné

odôvodnené aj z dôvodu, že najvyšší súd nedal odpoveď na jeho námietku, prečo považoval

za správny postup krajského súdu, ktorý neprihliadol na ním navrhovaný dôkaz. Ústavný

súd už konštatoval, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v dovolaní. V situácii, keď sa najvyšší súd nezaoberal vecnou stránkou

argumentácie sťažovateľa, preto nemohol uplatnené dôvody dovolania vecne skúmať ani

ústavný súd, pretože podaná sťažnosť smerovala len proti dovolaciemu uzneseniu

najvyššieho súdu. Prípadné vecné skúmanie sťažovateľovej argumentácie zo strany

ústavného súdu by eventuálne mohlo prichádzať do úvahy v prípade, keby sťažovateľ

napadol v konaní pred ústavným súdom aj odvolací rozsudok krajského súdu (alebo len

odvolací rozsudok krajského súdu), čo sa však nestalo.

23. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ).

24. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

25. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018