Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 324/2018
PDF · 211.17 KB
No categories available
IV. ÚS 324/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
ORIMEX s. r. o., Páľovská 400, Žaškov, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala –
Ďurček s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Juraj
Bugala, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 41/2016
z 27. septembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ORIMEX s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. januára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ORIMEX s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček s. r. o., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 41/2016 z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“). Podaním doručeným ústavnému súdu 17. januára 2018
sťažovateľ opravil chyby v písaní vo svojej sťažnosti.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel so žalobcom zmluvu
o preprave tovaru, v zmysle ktorej za dohodnutú cenu 3 000 € bol žalobca povinný vykonať
prepravu tovaru z obce Žaškov (Slovensko) do Laksevag Bergen (Nórsko). Žalobca tovar na
miesto vykládky doručil o 4 dni neskôr ako bolo dohodnuté v zmluve, čím sťažovateľovi
vznikla škoda vo výške 1 360 €, ktorú sťažovateľ žalobcovi vyfakturoval a započítal
k dohodnutej cene prepravy. V konečnom dôsledku tak sťažovateľ zaplatil žalobcovi
o 1 360 € menej ako bola pôvodne dohodnutá cena za prepravu. Žalobca s uvedeným
započítaním nesúhlasil a obrátil sa na Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“),
kde sa domáhal zaplatenia sumy 1 360 € s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol
rozsudkom č. k. 9 Cb 53/2014-76 z 5. mája 2015 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 1 360 € s príslušenstvom a náhradu trov konania a v zostávajúcej časti
žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 13 Cob 252/2015-112 z 20. januára 2016, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. O dovolaní rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta najvyššiemu súdu, že v dovolacom konaní
nenapravil pochybenia súdov nižších inštancií týkajúce sa dokazovania. Sťažovateľ
konkrétne zdôrazňuje: „...okresný súd ani krajský súd neodôvodnili nevykonanie dôkazu -
výpisu z e-mailovej komunikácie a jej neúradného prekladu tým, že by zistený skutkový stav
považovali za dostatočne zistený. Okresný súd síce na pojednávaní uviedol, že na
predmetné dôkazy neprihliadne, vzhľadom na jeho vyjadrenie o prečítaní listín uložených
na č. l. 60 - 68 spisu sa však zdá, že tieto napokon vykonal. Ustálil však, že výhrada
vykonaná elektronickými prostriedkami nie je písomnou výhradou. Krajský súd uviedol, že
písomná výhrad síce bola vykonaná písomne, avšak na ňu neprihliadol z dôvodu, že bola
v inom ako slovenskom jazyku.“ Takýto postup považuje sťažovateľ za neprípustný. Podľa
sťažovateľa, ak krajský súd považoval ním urobenú výhradu za písomnú, bol povinný buď
vrátiť vec okresnému súdu na doplnenie dokazovania, alebo bol povinný dokazovanie sám
doplniť. Krajský súd podľa sťažovateľa nebol oprávnený na predložený dôkaz
neprihliadnuť. Keďže najvyšší súd sa s postupom krajského súdu stotožnil, sám sa mal
dopustiť porušenia práv sťažovateľa.
4. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nevychádzal zo skutkového stavu zisteného
okresným súdom, hoci v rozsudku č. k. 13 Cob 252/2015-112 z 20. januára 2016 krajský
súd uviedol, že skutkový stav, ako ho ustálil okresný súd, považoval za správne zistený.
Podľa sťažovateľa je preto rozhodnutie krajského súdu vnútorne rozporné, nezrozumiteľné,
nejasné a nespĺňa ústavné náležitosti na kvalitu rozhodnutia.
5. Najvyšší súd v napadnutom uznesení z hľadiska procesného posudzovania
prípustnosti podaného dovolania nevyhodnotil postup krajského súdu, ktorým tento dospel
k záveru o uzavretom skutkovom stave, ako relevantný dovolací dôvod v zmysle § 237
ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
v predmetnom období (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Sťažovateľ sa domnieva, že
z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, prečo postup krajského súdu,
ktorý podľa sťažovateľa neprihliadol na navrhovaný dôkaz, považoval za správny, a preto
považuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené, nejasné
a nezrozumiteľné.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ORIMEX s.r.o., so sídlom Páľovská 400, 027 21
Žaškov, , zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel:
Sro, vložka č. 17496/L na súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27.09.2017, sp. zn. 1Obdo/41/2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017, sp. zn.
1Obdo/41/2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi
ORIMEX s.r.o., so sídlom Páľovská 400, 027 21 Žaškov, , zapísaný
v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č. 17496/L trovy
právneho zastúpenia vo výške 96,25 EUR /za jeden úkon právnej služby - podanie tejto
sťažnosti/ do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
16. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým spochybňuje postup okresného súdu
a krajského súdu pri dokazovaní a následnom ustálení skutkového stavu. Sťažovateľ ale
svojou sťažnosťou nenapáda rozsudok krajského súdu ani postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, iba uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti
rozsudku krajského súdu ako neprípustné. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
vytýka, že nedalo odpoveď na jeho vecné námietky proti postupu a rozhodnutiu krajského
súdu, preto ho považuje za nedostatočne odôvodnené, nejasné a nezrozumiteľné.
17. Najvyšší súd v napadnutom uznesení s ohľadom na sťažovateľom uplatnený
dovolací dôvod uviedol:
„Podľa tvrdenia dovolateľky jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.). Podľa ustálenej judikatúry sa pod odňatím možnosti konať
pred súdom (do 30. júna 2016) rozumel taký procesné nesprávny postup súdu, ktorý mal za
následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
poskytoval Občiansky súdny poriadok...
K odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) malo v danom
prípade dôjsť postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. a to neprihliadnutím na
listinné dôkazy predložené Žalovanou k otázke včasnosti písomnej výhrady dopravcovi
podľa čl. 30 ods. 2, 3 Dohovoru CMR z dôvodu, že išlo o listiny v anglickom jazyku a ich
nie úradný preklad do slovenského jazyka zamestnankyňou žalovanej. Namietaný procesný
postup nižších súdov, spočívajúci v nevykonaní dôkazu navrhnutého niektorou zo sporových
strán, sám o sebe nie je možné považovať za postup odnímajúci sporovej strane možnosť
konať pred súdom. K tomu i v minulosti Najvyšší súd SR viackrát prijal záver, že súd
v občianskom súdnom konaní (teraz civilnom sporovom konaní) nie je viazaný návrhmi
účastníkov (sporových strán) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou úvahy súdu (§ 120 ods. 1 O. s.
p.), a nie účastníkov konania (sporových strán). Ak teda súd na základe vykonaného
dokazovania považuje skutkový stav za dostatočne zistený pre rozhodnutie veci v jej merite
a z tohto dôvodu nevykoná ďalšie navrhované dôkazy, pretože ich vykonanie by nemalo
vplyv na rozhodnutie súdu v merite veci, nezakladá to vadu konania podľa ust. § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p., lebo tento postup nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci (sporové strany)
mohli uplatniť, avšak v dôsledku iného (podľa nich nesprávneho) postupu súdu boli z nich
vylúčení (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/247/2010;
11. januára 2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999)...
Dovolací súd pritom vníma a neopomína ani argumentáciu dovolateľky poukazujúcu
na právnu úpravu o dokazovaní v občianskom súdnom konaní, platnú a účinnú počas
prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 120 - 136 O. s. p.) v spojení s ustanovením § 51
ods. 5 vyhlášky, podľa ktorého súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov
predložených do súdneho spisu účastníkmi konania, vyhotovených v inom ako štátnom
jazyku, s výnimkou českého jazyka. O potrebe vykonania alebo nevykonania konkrétneho
dôkazu a spôsobe jeho vykonania však rozhoduje súd, pričom jeho rozhodnutie
o nevykonaní určitého dôkazu alebo o nedoplnení dokazovania v smere požadovanom
stranou sporu nemožno považovať za odňatie možnosti strane sporu konať pred súdom (viď
uznesenie sp. zn. 7Cdo/16/2013 z 25. novembra 2013), pokiaľ doposiaľ vykonané
dokazovanie považuje za dostatočné pre rozhodnutie vo veci.“
18. Najvyšší súd teda v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a zhrnul: „...ani prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia alebo nedostatok
v procese dokazovania (nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov) alebo nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 9. apríla 2015, sp. zn. 3Cdo/525/2014).“ Následne najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne
prípustné, bez toho, aby skúmal vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov
(napr. II. ÚS 324/2010). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
20. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako nedostatočne odôvodnené alebo nezrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného
súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený
sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Najvyšší súd uviedol definíciu a pojmové znaky, ktoré sú vlastné
dovolaciemu dôvodu podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a následne vysvetlil, prečo tieto pojmové znaky neboli naplnené v predmetnom konaní.
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné.
21. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňoval, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
22. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočné
odôvodnené aj z dôvodu, že najvyšší súd nedal odpoveď na jeho námietku, prečo považoval
za správny postup krajského súdu, ktorý neprihliadol na ním navrhovaný dôkaz. Ústavný
súd už konštatoval, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v dovolaní. V situácii, keď sa najvyšší súd nezaoberal vecnou stránkou
argumentácie sťažovateľa, preto nemohol uplatnené dôvody dovolania vecne skúmať ani
ústavný súd, pretože podaná sťažnosť smerovala len proti dovolaciemu uzneseniu
najvyššieho súdu. Prípadné vecné skúmanie sťažovateľovej argumentácie zo strany
ústavného súdu by eventuálne mohlo prichádzať do úvahy v prípade, keby sťažovateľ
napadol v konaní pred ústavným súdom aj odvolací rozsudok krajského súdu (alebo len
odvolací rozsudok krajského súdu), čo sa však nestalo.
23. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
24. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
25. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018