Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 47 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)4a9/390148.191284.pdf
PDF · 179.94 KB
No categories available
7Cdo/16/2013
Legal thesis Official
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 16/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K., so sídlom v B.,
IČO: X., proti ţalovanému Ľ., bývajúcemu v Ţ., zastúpenému JUDr. L., advokátom, so
sídlom v Ţ., o 2 197,01 €, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 13 C 164/2009,
o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 29. marca 2012 sp. zn. 10 Co
185/2011 v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012 sp. zn. 10 Co 185/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 29. marca 2012
sp. zn. 10 Co 185/2011 v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012 sp. zn. 10 Co 185/2011
a rozsudok Okresného súdu Ţilina z 11. januára 2011 č.k. 13 C 164/2009-110 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Ţilina na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 11. januára 2011 č.k. 13 C 164/2009-110 ţalobu
zamietol a uloţil ţalobkyni povinnosť v lehote 3 dní nahradiť ţalovanému trovy konania
591,14 €. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobkyňa s M. uzatvorila s účinnosťou od 1. januára
2002 poistnú zmluvu o povinnom zmluvnom poistní motorového vozidla (EVČ: Z.).
Ţalovaný 29. septembra 2005 spôsobil dopravnú nehodu s poisteným motorovým vozidlom
na území Švajčiarska. Spoločnosť W.W. (ďalej len spoločnosť W.) uplatnila voči ţalobkyni
náhradu škody z povinného zmluvného poistenia za spôsobenú dopravnú nehodu
66 187,12 Sk (2 197,01 €). Ţalobkyňa vyplatila spoločnosti W. sumu 66 187,12 Sk (2 197,01
€). V zmysle § 12 ods. 2 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31. marca 2007 (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“)
poisťovňa má proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za
neho vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil
škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti
podľa § 10 ods. 1 aţ 4. Podľa § 10 ods. 1 písm. b/ zákon č. 381/2001 Z.z., poistený je povinný
písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla
mimo územia Slovenskej republiky. Ţalovaný v konaní nepreukázal splnenie svojej
oznamovacej povinnosti a v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Ţalobkyňa v konaní
nepreukázala výšku spôsobenej škody, z dôvodu ktorej vyplatila poistné plnenie, neuniesla
dôkazné bremeno a z tohto dôvodu súd ţalobu zamietol. Za nedôvodné povaţoval námietky
ţalovaného o nedostatku jeho vecnej legitimácie a tieţ námietku o premlčaní uplatneného
nároku v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako náhrady za
vyplatené poistné plnenie (vychádzajúc z toho, ţe poistné plnenie bolo ţalobkyňou vyplatené
6. júna 2006, trojročná premlčacia doba uplynula 6. júna 2009, ţaloba bola podaná 7.
septembra 2009). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 29. marca 2012 sp. zn.
10 Co 185/2011 (v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012) napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobkyni 2 197,01 € a nahradiť jej trovy konania 263 € (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd po zopakovaní
dokazovania (výsluchom ţalovaného a listinnými dôkazmi) zistil, ţe ţalobkyňa v prospech
spoločnosti W. 6. septembra 2006 vyplatila náhradu poistného plnenia 2 750 švajčiarskych
frankov, poplatky banke 661,87 Sk, spolu 66 848,87 Sk (2 197,01 €) z dôvodu škody
spôsobenej ţalovaným v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Ţalovaný nepreukázal
svoje tvrdenie, ţe voči K. splnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 10 ods. 1 písm. b/
zákon č. 381/2001 Z.z. Námietku ţalovaného‚ ktorou bola spochybňovaná výška vyplatenej
náhrady, odvolací súd nepovaţoval za opodstatnenú v dôsledku nesplnenia jeho oznamovacej,
ktorá ţalobkyni znemoţnila prešetriť namietané skutočnosti (tieţ výšku škody a jej náhradu).
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej ţaloby.
Proti zmeňujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie
ţalovaný a ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto
súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ napadnutý rozsudok označil za „nezákonný, zmätočný,
nepreskúmateľný, bez skutkového a právneho opodstatnenia.“ Odvolací súd „nesprávne
vyhodnotil zistený skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil.“ Dovolateľ
namietal, ţe odvolací súd akceptoval kópie dokladov a listiny v cudzom jazyku predloţené
ţalobkyňou. V konaní ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie uplatňovaného
nároku, absentuje jeho špecifikácia, nie je zrejmé, či predkladané listiny sa týkajú ţalovaného.
Podľa názoru dovolateľa len originál dokladu (v prípade uskutočnenia peňaţného plnenia
ţalobkyne) môţe byť právne relevantným dôkazom v konaní. Ţalobkyňa nepredloţila
originály dokladov a pri listinách v cudzom jazyku nezabezpečila ich preklad. Vyplatenie
poistného plnenia ţalobkyňou dovolateľ spochybňoval aj z pohľadu poukazovanej peňaţnej
meny. Odvolaciemu súdu vyčítal, ţe sa nezaoberal námietkou premlčania, ktorú dovolateľ
vzniesol uţ v konaní pred súdom prvého stupňa a ktorá je podľa jeho názoru dôvodná.
Predmetom konania je postihový nárok v zmysle § 813 OZ, t.j. náhrada škody sui generis,
ktorá sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá; najneskoršie sa právo premlčí za tri roky, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla (§ 106 ods. 1, 2 OZ). Objektívna trojročná premlčacia doba v prípade stretu
motorových vozidiel, ku ktorému v danom prípade došlo 29. septembra 2005, začala plynúť
30. septembra 2005 a uplynula 29. septembra 2008. Subjektívna lehota začala plynúť
8. júla 2006 (hlásenie W. zo 7. júla 2006) a uplynula 7. júla 2008. Ţalobkyňa si uplatnila
nárok na súde 7. septembra 2009, k jeho uplatneniu došlo po márnom uplynutí subjektívnej
premlčacej doby plynúcej v rámci objektívnej premlčacej doby a preto mal odvolací súd
ţalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom
neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného
prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z najzávaţnejších procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci
nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
1. Dovolateľ v dovolaní namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá
povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., v takom
prípade z obsahového hľadiska uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, je imanentnou zloţkou práva na súdnu ochranu,
zaraďujúceho sa medzi základné práva a slobody, je neodňateľným prirodzeným právom
kaţdého v demokratickom prostredí rešpektujúcom princípy právneho štátu. Miera naplnenia
povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vţdy so zreteľom na právnu úpravu
a konkrétny prípad, so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (porovnaj napr. II. ÚS 373/08).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu
zodpovedá z formálneho ako aj z obsahového hľadiska poţiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Dovolací súd
nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia dovolateľa o tom, ţe ide o rozhodnutie
zmätočné a nepreskúmateľné, v ktorom absentujú skutkové zistenia i právne posúdenie veci.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutkový stav, ktorý zistil súd
prvého stupňa (v rámci toho výslovne uviedol, ktoré tvrdenia sa účastníkom nepodarilo
preukázať), aké právne normy na vec aplikoval a ako tieto vyloţil, prečo nepovaţoval
za opodstatnené námietky účastníkov o vecnej pasívnej legitimácii a premlčaní ţalobou
uplatneného práva, z akých dôvodov ţalobu zamietol a prečo ju nepovaţoval za dôvodnú,
z akých odvolacích dôvodov napadla rozsudok súdu prvého stupňa ţalobkyňa, ako
sa k jej odvolaniu vyjadril ţalovaný, v akom rozsahu odvolací súd opakoval dokazovanie
a k akým rozhodným skutkovým zisteniam dospel (osobitne vysvetlil, ktorí z účastníkov
uniesol dôkazné bremeno), aké právne normy na vec aplikoval a ako ich subsumoval
na konkrétny prípad, prečo povaţoval ţalobu za dôvodne podanú a čo ho viedlo k zmene
rozsudku súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (nadväzujúce na konanie a rozhodnutie
vydané súdom prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie netrpí vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, ţe „inou
vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho
konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností
podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,
nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne
vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej,
a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných
poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo
kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje
len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.
Dovolateľ namieta, ţe v konaní súd vykonal dôkaz listinou len v jej fotokópii
(nie originálom), resp. ţe vykonal ako dôkaz listinou, ktorá je napísaná v cudzom jazyku.
Dôkazným prostriedkom môţe byť všetko, čím moţno zistiť skutkový stav veci (§ 125
O.s.p.). Súd pri hodnotení dôkazov (§ 132 O.s.p.) v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Námietka o vykonaní dôkazu listinou v jej fotokópii, nie je dôvodná,
pretoţe tým súd neporušuje ţiadne procesné ustanovenie o vykonávaní dôkazov. Pre
spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny
alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz
zákonom predpokladaným spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny moţno
len zváţiť jej dôkaznú silu. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4 M Cdo 9/2005). Iná je situácia, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná
v inom ako štátnom jazyku. V takom prípade je súd povinný najskôr pribrať prekladateľa
na preklad listinných dôkazov predloţených do súdneho spisu účastníkmi konania
vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého (§ 51 ods. 5 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy).
Uvedenú povinnosť má súd bez ohľadu na to, či dôkaz listinou vykoná alebo ho nevykoná,
pretoţe právom účastníka je vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, t.j. či a prípadne z akých
dôvodov súd má alebo nemá určitý dôkaz vykonať (§ 123 O.s.p.). O (ne)vykonaní dôkazu
rozhoduje súd a preto týmto postupom sa účastníkovi nemôţe odňať právo konať pred súdom.
Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa z 11. januára 2011 (č.l. 113 spisu)
vyplýva, ţe boli vykonané aj listinné dôkazy napísané v nemeckom jazyku zaloţené
v súdnom spise na č.l. 7 a č.l. 76 aţ 100 a to ich prečítaním. K týmto dôkazom sa mal vyjadriť
aj ţalovaný. Z obsahu spisu ale nevyplýva, ţeby listinné dôkazy predloţené ţalobkyňou (viď
č.l. 7, č.l. 85 aţ 93 a č.l. 98 aţ 99 spisu), ktorými zdôvodňovala svoje rozhodné tvrdenia
o dôvodnosti postihového práva z poistnej udalosti v zahraničí (uplatnenie nároku na náhradu
škody s prílohami spoločnosťou W. v nemeckom jazyku voči ţalobkyni) a ktoré súd vykonal,
boli súdom preloţené do štátneho jazyka. Napriek tomu, pri vykonaní dôkazov súd mal tieto
listiny ako dôkazy prečítať v štátnom jazyku. Pokiaľ si však súd nezabezpečil ich preklad do
štátneho jazyka nemohol ich v úradnom (štátnom) jazyku prečítať a tak správne vykonať
dôkaz listinou, ktorá mala preukazovať opodstatnenosť plnenia uskutočneného ţalobkyňou
v prospech spoločnosti W.. Prečítanie listín v cudzom jazyku zákon neumoţňuje, ak sa tak
udialo a účastníci cudziemu jazyku nerozumeli, mohlo by dôjsť k porušeniu ich práv
zaručených v § 18 O.s.p. v spojení s článkom 34 Ústavy Slovenskej republiky. Súd v rozpore
s § 129 ods. 1 O.s.p. vykonal listinný dôkaz na zistenie skutkového stavu veci, pretoţe
rozhodujúce okolnosti pre posúdenie postihového práva ţalobkyne voči ţalovanému
predpokladajú dôvodnosť plnenia ţalobkyne voči spoločnosti W., čo má vyplývať tieţ
z predloţených listinných dôkazov vyhotovených spoločnosťou W. v nemeckom jazyku,
uvedené zakladá priamu a konkrétnu kauzalitu medzi uvedenou vadou a správnosťou
právneho posúdenia veci. Ide o tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Všeobecne totiţ platí, ţe skutkové zistenia súdu, ktoré majú základ v
nesprávnom spôsobe vykonania dôkazu, zakladajú vadu konania, na ktorú dopadá
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Touto vadou konania bolo zaťaţené konanie pred
súdom prvého stupňa, na ktorú neprihliadal ani odvolací súd i keď ţalovaný vo vyjadrení
k odvolaniu ţalobkyne signalizoval „nezabezpečenie prekladu listín“, ktorých hodnovernosť
z hľadiska obsahu ako aj formy namietal uţ v konaní pred prvostupňovým súdom (viď č.l.
112 a 135 spisu) a z ktorých vychádzal pri rozhodovaní i odvolací súd, i keď opakované
dokazovanie v odvolacom konaní sa týchto listín netýkalo.
3. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe konania na súdoch
niţšieho stupňa boli zaťaţené tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) preto
zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením, ako aj rovnakou vadou
konania postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová