Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 159/2018
PDF · 371.66 KB
No categories available
I. ÚS 159/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 To 66/2015 zo 14. júla 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
10. mája 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 66/2015
zo 14. júla 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 (spolu ďalej len „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako obžalovaný bol
rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 T 65/2014
z 10. februára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2
písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“), za čo mu bol podľa § 208 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. j), l) a n)
a § 39 ods. 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu piatich rokov so súčasným
uložením probačného dohľadu podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona. Krajský súd na základe
odvolania okresného prokurátora rozsudkom sp. zn. 4 To 66/2015 zo 14. júla 2015 zrušil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1
písm. e) a ods. 2 Trestného poriadku a uložil sťažovateľovi podľa § 208 ods. 2 s použitím
§ 38 ods. 3, § 36 písm. j) a l) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní siedmich
rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ
podal prostredníctvom svojho obhajcu proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 6/2017 z 27. februára 2017 podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371
3. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s ustanoveniami
Trestného poriadku a porušujú jeho právo na spravodlivé trestné konanie, ako aj právo
nebyť opakovane súdený alebo trestaný za ten istý skutok. Sťažovateľ v odôvodnení
sťažnosti bližšie uviedol:
„Skutkový stav bol súdom prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
ustálený tak, že existovali také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, pre ktoré bol dôvod
na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ako aj poľahčujúce
okolnosti podľa § 36 písm. j), písm. l), písm. n).
Odvolací súd na verejnom zasadnutí nevykonával pred vyhlásením rozsudku,
resp. v odvolacom konaní dokazovanie a teda žiadnym spôsobom nebolo možné zmeniť
ani skutkové závery súdu prvého stupňa - existenciu okolností prípadu a pomery páchateľa,
pre ktoré súd prvého stupňa mimoriadne znížil trest obžalovanému..., ako aj existenciu
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), písm. l), písm. n).
Ak odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, respektíve jeho časť (výrok o treste),
a vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa zmenil skutkový stav ustálený súdom prvého
stupňa bez toho, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie, potom
postupoval v rozpore s § 322 ods.1 Tr. por. a tým bolo súčasne porušené právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie...
Ak odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom odsudzujúcom rozsudku
výslovne neuviedol také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, na základe ktorých bolo
možné mimoriadne zníženie trestu, resp. ich nedostatočne špecifikoval alebo nedostatočne
odôvodnil, resp. mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne odlíšil okolnosti prípadu
a pomery páchateľa od poľahčujúcich okolností, mal odvolací súd postupovať v zmysle
§ 321 ods. 1 písm. b)...
Obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, ktoré má aj v rámci
rozhodovacej praxe súdov za následok možnosť aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona -
mimoriadne zníženie trestu.
... Prihliadnuc k... rozhodovacej praxi súdov, ako aj k skutkovému stavu zistenému
súdom prvého stupňa, ktorý odvolací súd nedoplnil ani nezmenil, resp. žiadne doplňujúce
dokazovanie nevykonal, nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, keď uviedol,
že neexistovali... také okolnosti prípadu a pomery páchateľa, pre ktoré by bolo možné
postupovať podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a mimoriadne znížiť obžalovanému trest.
V tomto smere je nutné poukázať aj na okolnosť, že odvolací súd zmenil rozsah
poľahčujúcich okolností na strane obžalovaného tak, že vynechal poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. n) Tr.zák. (páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti
príslušným orgánom). Vynechanie tejto poľahčujúcej okolnosti odvolací súd však nijako
nezdôvodnil.
... Zmena skutkového stavu o neurčenie existencie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36
písm. n) a odňatie osobitných okolností prípadu malo za následok postup odvolacieho súdu
v neprospech sťažovateľa v rámci ukladania trestu.“
4. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie malo podľa
sťažovateľa dôjsť tiež z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“, keď bol „uznaný
vinným v trestnom konaní, napriek skutočnosti, že za ten istý skutok bol už predtým (9. 10.
2013) uznaný vinným a potrestaný sankciou v zmysle ustanovení zákona o priestupkoch“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „Dňa 29. 7. 2013 o 17.30 došlo k incidentu medzi
obžalovaným a jeho dcérou, , keď jej mal nadávať a následne na to
ju fyzicky napadnúť tým spôsobom, že ju mal udierať päsťami do tváre, škrtiť ju na krku,
sotiť na zem a kopať, v dôsledku čoho utrpela konaním obžalovaného
zranenia - otras mozgu, opuch a podliatiny v oblasti ľavého oka, podliatiny na krku
až s opuchom v oblasti hrtana, hlasiviek, podliatinu na ľavom stehne - ktoré si vyžiadali
hospitalizáciu menovanej od 29. 7. 2013 do 2. 8. 2013 a ďalšie liečenie v trvaní 7 dní.
Za ten istý skutok už bol sťažovateľ v správnom konaní pred Okresným úradom
v Pezinku, odbor všeobecnej správy uznaný vinným zo spáchania priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d) zákona SNR č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch, pričom mu za toto konanie bola súčasne uložená pokuta vo výške 50,- Eur.
Pre ten istý skutok, resp. skutok zo dňa 29.7.2013 bol obžalovaný rovnako odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 19.11.2014, č. k. 38T/65/2014, pričom
v samotnej skutkovej vete sa uvádza totožný skutok...“.
Podľa sťažovateľa krajský súd mal vo svojom rozhodnutí reagovať na porušenie tejto
trestnoprávnej zásady, hoci posudzoval len výrok o treste; a to aj napriek skutočnosti,
že sťažovateľ urobil vyhlásenie o vine.
5. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ najmä
uviedol:
«Dovolací súd poukázal na Rozhodnutie NS SR uverejnené v zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 12/2017, ktoré má preukazovať skutočnosť,
že jedinou osobou oprávnenou na podanie dovolania je minister spravodlivosti...
Uvedené rozhodnutie sa však týkalo inej situácie, a preto je tento záver Najvyššieho
súdu SR... nesprávny. Iná situácia spočívala v tom, že v citovanom rozhodnutí NS SR
(12/2017) sa jednalo o prípad, kedy o vine a treste rozhodol súd prvého stupňa. Voči tomuto
rozhodnutiu odvolanie podané nebolo ani prokurátorom, ani obvineným, a po nadobudnutí
právoplatnosti odsúdený podal voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa dovolanie. Odsúdený
v tomto prípade podal dovolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, voči ktorému sa
riadneho opravného prostriedku vzdal a voči ktorému nepodal odvolanie ani prokurátor.
... Sťažovateľ sa nikdy nevzdal práva podať opravný, resp. mimoriadny opravný
prostriedok voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo nezákonné.
... Sťažovateľ... poukázal na judikatúru všeobecných súdov..., v zmysle ktorej
posudzovanie okolností pre postup súdu v zmysle § 39 ods.1 Trestného poriadku, je otázkou
skutkovou a preto ak odvolací súd má v tejto otázke odlišné stanovisko ako súd prvého
stupňa, je odvolací súd povinný doplniť dokazovanie, čo odvolací súd nespravil... Dovolací
súd sa k tejto argumentácii sťažovateľa, resp. k stabilnej judikatúre všeobecných súdov
uvedeného v dovolaní vôbec nevyjadril.
... Je nesprávne tvrdenie dovolacieho súdu, že... dovolanie voči rozhodnutiu
odvolacieho súdu môže podať sťažovateľ len z dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. c) Tr. por.
Takéto obmedzenie rozsahu dôvodov na podanie dovolania sa týka len vyhlásenia o vine
resp. rozhodnutia súdu, ktorým súd prijal vyhlásenie o vine. Netýka sa rozhodnutia
o uložení trestu.
... V tomto prípade podal prokurátor odvolanie čo do výšky trestu a odvolací súd
na jeho základe rozhodol v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ teda mohol podať dovolanie
zo všetkých dôvodov, a to aj z dôvodov, že bola porušená zásada ,,ne bis in idem”,
ako aj z dôvodu, že odvolací súd rozhodol pri ukladaní trestu na základe zmenených
skutkových okolností (iných ako boli ustálené súdom prvého stupňa), hoci odvolací súd
nepostupoval podľa § 322 Tr. por.. Dovolací súd sa však nesprávne odvolal na rozhodnutie
NSSR evidované v zbierke stanovísk 1/2017... a uviedol, že týmito dôvodmi sa nebude ani
len zaoberať.
... aj pri ukladaní trestu musí súd prihliadnuť na okolnosť, že obžalovanému
už raz bol za daný skutok (resp. jeho časť) uložený iný trest... Odvolací súd, bol súdom,
ktorý ako posledný uložil svojim rozhodnutím trest, avšak pri jeho ukladaní neprihliadol
na danú zásadu a uložil dva krát trest za ten istý skutok... Dovolací súd... sa týmto odmietol
čo i len zapodievať - vyslovene uviedol, že to „nebude preskúmavať“. Týmto porušil práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Dovolací súd sa vo zvyšku svojho rozhodnutia zaoberal vzájomným posudzovaním
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. h) a písm. i), pričom uviedol záver, že je
možné posudzovať len dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. pri posudzovaní
okolností k § 39 Tr. zák.
... tento záver by bol správny len vtedy, ak by celé súdne konanie bolo v súlade
s procesnými postupmi, a to najmä s § 322 Tr. por...
Rovnako, tento názor nemôže byť správny ani z toho pohľadu, že bola zároveň
odvolacím súdom porušená zásada „ne bis in idem“.»
6. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
za nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla z dôvodu, že „zmena druhu trestu z podmienečného
odňatia trestu slobody... na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov
bola sťažovateľovi udelená nezákonným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave...,
ako aj ku skutočnosti, že nepodmienečný trest odňatia slobody... predstavuje ten
najprísnejší druh trestu, pričom Okresný súd v Pezinku mal za ním ustáleného skutkového
stavu za to, že účel trestu je naplnený aj udelením nepodmienečného trestu odňatia
slobody“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1) Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé trestné konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo
nebyť dvakrát stíhaní a potrestaní podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 2015, sp. zn. 4To/66/2015, porušené
bolo.
2) Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé trestné konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo
nebyť dvakrát stíhaní a potrestaní podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 2. 2017, č. k. 2 Tdo 6/2017,
porušené bolo.
3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 2. 2017,
č. k. 2 Tdo 6/2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 2015,
sp. zn. 4To/66/2015, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi
... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- EUR (slovom dvetisíc
päťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
5) Krajský súdu v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľovi
... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500.- EUR (slovom dvetisíc
päťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
6) Krajský súdu v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi ... trovy právneho zastúpenia
vo výške 375,01 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 protokolu č. 7 postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým krajský súd na základe odvolania
okresného prokurátora zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste v neprospech
sťažovateľa, ako aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľa. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie práva
na spravodlivé trestné konanie, ktoré sťažovateľ odôvodňuje porušením zásady nebyť
dvakrát stíhaný a potrestaný za ten istý skutok, ako aj postupom krajského súdu, ktorý
zmenil výrok o treste v neprospech sťažovateľa na základe zmeny skutkového stavu
bez doplnenia dokazovania. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že nie je
osobou oprávnenou na podanie dovolania, v dôsledku čoho sa najvyšší súd odmietol
zaoberať jeho námietkami a argumentáciou uplatnenou v konaní a nevysporiadal sa
s dôvodmi dovolania.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu.
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia predovšetkým uviedol:
„Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa obžalovanému kládol
otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por., na ktoré obžalovaný odpovedal
kladne, pričom aj vyslovene vyhlásil, že porozumel poučeniu, že prijaté vyhlásenie (o vine)
je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním a ani dovolaním okrem dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Súd prvého stupňa akceptoval návrh prokurátora
a prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a zároveň rozhodol, že vykoná len dôkazy súvisiace
s výrokom o treste.
Vzhľadom k uvedenému výrok o vine obžalovaného zo spáchania
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, e/ , ods. 2
písm. d/ Tr. zák. nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolanie okresného prokurátora bolo podané do výroku o treste, preto odvolací
súd preto preskúmal len tento výrok napadnutého rozsudku.
... Odvolací súd v zhode aj so všetkými odvolacími námietkami prokurátora
pripomína, že v danom prípade okresný súd objektívne nedostatočne hodnotil možnosti
použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Tr. zák..
Súd rozhodujúci v merite veci podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. v podstate na základe svojej
logickej úvahy môže uložiť trest aj pod spodnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom za posudzovaný delikt, ak považuje uloženie trestu v rámci sadzby za neprimerane
prísne pre páchateľa. Voľnosť úvahy rozhodujúceho súdu vyplýva z textu zákona (ak súd má
za to), pričom logika jeho stanoviska musí vychádzať z dvoch pohľadov: aké sú okolnosti
prípadu a aké sú pomery páchateľa.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom
bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje
aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného týmto zákonom.
V súlade so zásadou individualizácie trestu zákon teda umožňuje vo výnimočných
prípadoch uložiť trest aj po dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak
uloženie trestu aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby
nezodpovedalo konkrétnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Takýmito
okolnosťami budú najmä inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo
význam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností,
napr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, nevyliečiteľná choroba páchateľa
pod. Mimoriadne okolnosti vo svojej podstate vyžadujú aby súd starostlivo a dôkladne
zvážil ich povahu. Musí ísť o také okolnosti, ktoré sa pri posudzovanej trestnej činnosti
bežne nevyskytujú alebo len v ojedinelých prípadoch.
Pomermi páchateľa sa rozumejú okolnosti bezprostredne súvisiace s osobou
páchateľa, ktoré nesúvisia s trestnou činnosťou a existujú v čase rozhodovania o treste.
Takýmito pomermi môže byť napr. skutočnosť, že sa páchateľ sám stará o viacero osôb,
ktoré sú na neho odkázané, ťažká, nevyliečiteľná choroba páchateľa a pod.
Súd pri rozhodovaní o mimoriadnom znížení trestu musí zistiť nielen skutočnosti
nasvedčujúce mimoriadnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa, ale
aj odôvodniť, prečo považuje uloženie trestu v rámci trestnej sadzby za neprimerané.
Zo súdnej praxe je potrebné konštatovať, že nie je možné takýto postup zdôvodňovať
len samotným priznaním sa k spáchaniu trestného činu, ľútosťou nad jeho spáchaním,
prípadne náhradou spôsobenej škody alebo doposiaľ vedenie riadneho života. Mimoriadne
zníženie trestu odňatia slobody možno oprieť len o okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa, a preto použitie tohto ustanovenia je skôr výnimkou a musí byť v každom
prípade veľmi starostlivo odôvodnené. Pomery páchateľa sa týkajú hodnotenia jeho osoby.
Tieto však priamo nesúvisia so spáchaním trestného činu. Ide o okolnosti možné ovplyvniť
úvahy o treste, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objektu trestu, a taktiež
o okolnosti, pre ktorý je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. V podstate
tak pôjde, napr. o rodinné a osobné pomery existujúce nie v čase spáchania trestného činu,
ale v dobe rozhodovania o treste, napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav,
prípadne zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, vek, atď. V každom
prípade sa však vyžaduje, aby šlo o také výnimočné pomery páchateľa, z ktorých je možné
usudzovať, že trest odňatia slobody uložený v rámci trestnej sadzby by bol neprimerane
prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.
Na druhej strane za pomery páchateľa nemožno považovať skutočnosti,
že sa páchateľ k činu priznal, ľutoval ho, pomáhal ho objasniť. K týmto okolnostiam súd
prihliadne pri stanovení druhu trestu a jeho výmery v rámci zákonnej trestnej sadzby.
Podľa krajského súdu nie je preto v súlade so zákonom právny názor obhajoby
obžalovaného, ktorý akceptoval aj okresný súd a podľa ktorého u obžalovaného, ktorý sa
k činu priznal na hlavnom pojednávaní v rámci vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/
Tr. por. a ktorý inak nespĺňa podmienky na postup podľa § 39 ods. 1 Tr, zák., môže súd
mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. aj v prípade, ak k dohodovaciemu konaniu
nedôjde (napr. len z dôvodu na strane prokuratúry) a pritom možno považovať jeho prístup
k spáchanej trestnej činnosti za praktický rovnaký ako postoj obžalovaného v konaní
o dohode o vine a treste.
Z povahy veci plynie, že v tomto konkrétnom prípade obžalovaný dlhšie
obdobie týral svoje blízke osoby spôsobujúc im fyzické utrpenie bitím, kopaním, údermi,
ponižovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu, citovým vydieraním alebo
iným správaním, ktoré ohrozilo ich fyzické alebo psychické zdravie bezdôvodne im
odopieral oddych alebo spánok. Uvedený čin spáchal obžalovaný závažnejším spôsobom
konania - na viacerých osobách, spôsoboval psychické utrpenie svojim maloletým deťom,
ktoré budú mať aj podľa znaleckého posudku z odboru psychológie z tohto správania otca
pravdepodobne doživotnú traumu, lebo jeho agresívne správanie sa prejavilo veľmi
negatívne na psychickom zdraví svojich maloletých detí. Týmto dlhší čas chýbalo bezpečné
a stabilné prostredie, čo môže vyvolať aj dlhodobú nedôverčivosť voči iným osobám. Fakty,
že obžalovaný pred svojimi maloletými deťmi fyzicky zaútočil na ich staršiu sestru,
ktorej spôsobil aj fyzické zranenie, to, že pred vlastnými deťmi zabíjal štence a nútil ich,
aby sa na mŕtvoly zvierat dívali, nemôže byť bežnou výchovnou praxou.
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti podľa krajského súdu neboli u obžalovaného
splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39
ods. 1 Tr. zák., preto odvolacie námietky prokurátora odvolací súd považoval
za opodstatnené a v celom rozsahu ich akceptoval. Vzhľadom na právny záver o vine mal
totiž okresný súd pri správnom postupe ukladať obžalovanému trest odňatia slobody
podľa trestnej sadzby ustanovenej v § 208 ods. 2 Tr. zák. (základná trestná sadzba je
od 7 rokov do 15 rokov), s použitím § 36 písm. j/, l/ Tr. zák. (priznal sa k spáchaniu
trestného činu a úprimne ho oľutoval), a § 38 ods. 3 Tr. zák., v rozpätí od 7 rokov do 12
a 4 mesiace rokov, teda s prihliadnutím na skutočnosť, že existujú tu dve poľahčujúce
okolností a žiadna priťažujúca a pritom bez použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák..
Na základe uvedených dôvodov odvolací krajský súd na podklade dôvodne podaného
odvolania prokurátorky zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste
a obžalovanému podľa ustanovenia § 208 ods. 2 Tr. zák. aj za použitia
poľahčujúcich okolnosti prípadu podľa ust. § 36 písm. j/, 1/ Tr. zák., a § 38 ods. 3 Tr. zák.
(prevažuje tu pomer poľahčujúcich okolností), preto po upravenej trestnej sadzbe
od 7 rokov do 12 rokov a 4 mesiace, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej
spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov.“
18. Najvyšší súd svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil
takto:
„V prvom rade je potrebné poukázať na to, že obvinený na hlavnom
pojednávaní podľa § 257 ods. 5 Tr. por. vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku a súd jeho
vyhlásenie prijal, následne postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d),
písm. l), písm. g) a písm. h) Tr. por. a poučil obvineného, že súdom prijaté vyhlásenie o vine
je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Tr. por.
Proti rozsudku okresného súdu nebol podaný riadny opravný prostriedok proti
výroku o vine, prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste.
Podľa § 369 ods. 1 Tr. por. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister
spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva
právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú
v § 372 ods. 1.
Podľa § 369 ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. por. proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 generálny
prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho
priamo týka.
Podľa § 372 ods. 1 Tr. por. oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu
podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok
a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie
aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátora alebo poškodený a odvolací súd
rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy,
ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech.
Dovolanie obvineného formálne smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu
druhého stupňa, ktorý na základe odvolania prokurátora zmenil výrok o treste napadnutého
rozsudku v neprospech obvineného , je nutné konštatovať, že obvinený
ako dovolateľ v danom prípade môže podať dovolanie len proti výroku o treste.
Podľa § 257 ods. 5 Tr. por. síce možno podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Tr. por. aj proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia
obvineného o vine, toto ustanovenie ale neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť.
Pri riešení tejto otázky je preto nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku
upravujúce postup v konaní o dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. ods. 2 písm. b)
Tr. por., a § 372 ods. 1 Tr. por., z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať
dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa, t. j. iba vtedy, ak proti výroku, ktorý
napáda dovolaním, podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté,
resp. ak bol takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade
opravného prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.
Na základe uvedeného najvyšší súd uzatvára, že proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený
po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Tr. por.), môže podať
dovolanie len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej
osoby
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12/2017).
Pokiaľ teda dovolateľ poukazuje na dôvody, týkajúce sa výroku o vine obvineného
a spočívajúce v skutkových zisteniach, na ktoré poukazoval obvinený (či už týkajúce sa
skutkového stavu, ako aj uplatňovania zásady ne bis in idem), tieto dovolací súd z vyššie
uvedených dôvodov nepreskúmaval.
Je zrejmé, že obsahom a cieľom dovolania je dosiahnutie zmiernenia trestu tak, ako
bol obvinenému uložený okresným súdom. Obvinený okolnosťami, týkajúcimi sa výroku
o treste argumentuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., s tým, že odvolací
súd neuplatnil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu, a teda nebolo pri ukladaní trestu
použité ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. V tejto súvislosti
dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010 (rozhodnutie uverejnené pod č. 5 v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011),
podľa ktorého sa hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným
pre voľbu druhu trestu a jeho výmery uvedeným v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného
zákona a nemožno ustanovenie § 39 Trestného zákona podriadiť pod nesprávne použitie
iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré by zakladalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Trestného poriadku. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť
v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej
pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)
Trestného poriadku. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i)
a § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným
hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim
sa k výroku o treste.
Avšak ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým,
že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest
má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených
ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, t. j. podľa trestnej sadzby
uvedenej v § 208 ods. 2 Tr. zák., nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu
stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.
Iné dôvody, ktoré by odôvodňovali uplatnenie uvedeného dovolacieho dôvodu, neboli
dovolacím súdom zistené.
... Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko obvinený skutočnosťami, ktoré uviedol
vo svojom dovolaní a ktoré dovolací súd mohol preskúmať, nenaplnil ani jeden z dovolacích
dôvodov v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.. Najvyšší súd Slovenskej republiky
na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného odmietol.“
19. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
20. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd
predovšetkým akcentuje skutočnosť, že predmetom posúdenia krajského súdu v rámci
odvolacieho konania bol len výrok o treste, ktorý bol napadnutý odvolaním okresného
prokurátora. Výrok o vine sťažovateľa, ktorý bol okresným súdom prijatý na základe jeho
vyhlásenia ako obžalovaného podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, nadobudol
právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho bol krajský súd
týmto výrokom viazaný a bol povinný z neho vychádzať pri rozhodovaní o treste.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa vzťahujúce sa
na výrok o vine (ktorý je súčasťou len rozsudku okresného súdu), resp. námietky na tento
výrok nadväzujúce (námietka porušenia zásady „ne bis in idem“), ktoré neboli predmetom
odvolacieho konania, a preto nemohli byť ani dotknuté napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, sa prima facie javia ako zjavne neopodstatnené z dôvodu neexistencie príčinnej
súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označených práv sťažovateľa.
21. Sťažovateľ vo vzťahu k výroku o treste namietal, že krajský súd zmenil výrok
o treste v jeho neprospech tým, že zmenil skutkový stav v rozsahu poľahčujúcich okolností
a okolností pre mimoriadne zníženie trestu bez toho, aby vykonal (doplnil) dokazovanie,
čím porušil ustanovenie § 322 ods. 1 Trestného poriadku. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1
písm. e) Trestného poriadku z dôvodu, že uložený trest je neprimeraný, keď na základe
posúdenia skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa dospel k záveru,
že u sťažovateľa neboli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody
podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Keďže krajský súd, čo sa týka okolností
pre mimoriadne zníženie trestu, vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa, nebol podľa názoru ústavného súdu dôvod na postup podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku. Na druhej strane treba dať za pravdu sťažovateľovi, že krajský súd zmenil
skutkový stav v rozsahu poľahčujúcich okolností, keď oproti skutkovému stavu zistenému
súdom prvého stupňa nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného
zákona.
22. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona
zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku
(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,
ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného
orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý
a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto
nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce
k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť
medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami
na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že skutočnosť, že krajský
súd pri rozhodovaní o treste zohľadnil dve namiesto troch poľahčujúcich okolností,
je bez právneho významu, pretože skutočnosť, že v prípade sťažovateľa prevažovali
poľahčujúce okolnosti, bola len dôvodom na postup podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona,
ktorý krajský súd v prípade sťažovateľa aj aplikoval a uložil mu trest odňatia slobody
na samej spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov. Preto uvedené pochybenie
krajského súdu nemalo v okolnostiach prípadu sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu
ako celku ani na jeho výsledok, a teda nebolo v rozpore s požiadavkami čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavnému súdu sa, naopak, javí ako arbitrárny právny názor okresného súdu, ktorý
objektívne nedostatočne hodnotil možnosti použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení
trestu a vo svojom rozsudku vôbec neodôvodnil, prečo považoval uloženie trestu
sťažovateľovi v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby za neprimerane prísne.
24. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší
súd v ňom dospel k záveru (odvolávajúc sa na rozhodnutie najvyššieho súdu uverejneného
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 12/2017), že proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní
viny podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku môže podať dovolanie len minister
spravodlivosti na základe podnetu a obvinený môže v tomto prípade podať dovolanie len
proti výroku o treste. Sťažovateľ argumentoval, že uvedené rozhodnutie riešilo inú situáciu,
a preto nie je aplikovateľné na jeho prípad. Samotné označené rozhodnutie najvyššieho súdu
tento záver vyvracia, keďže sa v ňom explicitne uvádza, že „len minister spravodlivosti je
osobou oprávnenou podať dovolanie proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa, proti ktorým
zákon pripúšťa podať tento mimoriadny opravný prostriedok (trestný rozkaz - § 368 ods. 2
písm. a/ Tr. por., rozsudok schvaľujúci dohodu o vine a treste - § 334 ods. 4 Tr. por.,
rozsudok po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny - § 257 ods. 5 Tr. por.“ pričom
„rozširujúci výklad ust. § 257 ods. 5 Tr. por., v prospech obvineného tak, že môže podať
dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., proti rozsudku súdu prvého stupňa
neprichádza do úvahy“.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v jeho
prípade výrok o vine nebol rozhodnutím krajského súdu dotknutý, keďže odvolaním
prokurátora bol napadnutý len výrok o treste. Keďže súdom prijaté vyhlásenie o vine nie je
napadnuteľné odvolaním, sťažovateľ sa ani nemohol právne účinným spôsobom vzdať
práva na podanie odvolania. Rozsudok okresného súdu vo výroku o vine teda nadobudol
právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa. Dovolanie sťažovateľa z dôvodov
týkajúcich sa výroku o vine formálne smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu
ako odvolacieho súdu, ktorý o vine sťažovateľa ani nerozhodoval.
25. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné
so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého
procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné
a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,
že spôsob aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolacie
konanie vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12/2017,
ako aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010,
sp. zn. Tpj 46/2010 (podľa ktorého nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá
žiadny dovolací dôvod) najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti.
Napadnuté uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa a že vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé
súdne konanie.
26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského
súdu a najvyššieho súdu vrátane sťažovateľom prezentovanej argumentácie konštatuje,
že ako krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konali v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení
sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
27. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 4 protokolu č. 7 postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018