Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 222/2018
PDF · 113.69 KB
No categories available
III. ÚS 222/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Na priekope 174/13, Žilina,
pre namietané porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 337/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 337/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako žalobca 26. novembra 2009 podal žalobu
na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o zaplatenie sumy 181 175,46 €
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd v označenom konaní rozhodol uznesením
sp. zn. 11 C 275/2009 z 28. novembra 2012, ktorým konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu podal odvolanie a 22. apríla
2013 osobne do podateľne krajského súdu predložil podanie, súčasťou ktorého bolo aj
zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Je presvedčený o tom, že v napadnutom konaní
krajského súdu dochádza k porušovaniu jeho označených práv, pretože krajský súd o jeho
odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania od 20. novembra 2015
nerozhodol. Podľa jeho názoru je krajský súd nečinný viac ako 2 a pol roka v konaní, ktoré
trvá takmer 8 a pol roka.
3. S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu
v napadnutom konaní dochádza k porušovaniu jeho označených práv, preto žiada, aby
ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní porušil jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd
krajskému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby
priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru výlučne len postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
12. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
13. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv.
14. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že táto smeruje
výslovne len proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd dospel
k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
15. Ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania s ohľadom
na špecifický predmet konania v právnej veci sťažovateľa, ako aj z toho vyplývajúcich
prekážok sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
16. Hoci v okolnostiach veci ústavný súd nepovažoval predmet odvolacieho konania
za zložitý, poukazuje na skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na samotnú dĺžku napadnutého
konania. Tieto skutočnosti však nie je možné pričítať na vrub konajúcemu súdu.
V okolnostiach posudzovanej veci ide o špecifický predmet konania – náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodov uvedených v žalobe, pričom ďalšou podstatnou skutočnosťou
je to, že sťažovateľ, ako aj ostatní žalobcovia v napadnutom konaní sú sudcami.
Vychádzajúc z uvedeného, v postupe krajského súdu (k takejto situácii mohlo dôjsť aj
v konaní pred súdom prvej inštancie, pozn.) došlo k situácii, že sudcovia krajského súdu
mali rozhodovať o odvolaní sťažovateľa – sudcu, pričom vzhľadom na početnosť sudcov,
ktorí si uplatnili obdobný nárok z obdobných dôvodov (podľa medializovaných informácií
ich počet presiahol 800), boli zákonní sudcovia v napadnutom konaní vzhľadom
na objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti vo vzťahu k predmetu konania, resp. ich
účastníkov vylúčení z rozhodovania o uplatnenom opravnom prostriedku v napadnutom
konaní. V sťažovateľovej veci tak došlo k situácii, keď nemal kto rozhodnúť o podanom
odvolaní, čo možno považovať za prekážku, ktorú krajský súd nezavinil, a preto
za predĺženie napadnutého konania nenesie zodpovednosť. Skutočnosť, že v posudzovanej
veci nedošlo k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu
sťažovateľa, ešte samo osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný, tak
ako tvrdil sťažovateľ v sťažnosti.
17. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, v okolnostiach posudzovanej veci
nepovažoval namietanú dĺžku odvolacieho konania dva a pol roka za nesúladnú
s označenými právami sťažovateľa. K takémuto záveru dospel aj s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach,
podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti
od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
19. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi
obrátiť sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2018