Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 270/2018
PDF · 198.56 KB
No categories available
II. ÚS 270/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, zastúpených advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 11/2017 v súvislosti
s rozhodnutím o ich žiadosti o prepustenie z väzby a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2017
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť
(ďalej aj
„sťažovateľ 1“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra,
ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 11/2017 v súvislosti
s rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
2. Ďalej bola ústavnému súdu 28. júla 2017 prostredníctvom poštovej prepravy
doručená sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu
so sťažovateľom 1 aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou,
Cintorínska 5, Nitra, ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia
slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 11/2017 v súvislosti s rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 17/2017-7 z 20. septembra 2017
boli konania o sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 spojené na spoločné konanie.
4. Z odôvodnenia oboch sťažností vyplýva, že obaja sťažovatelia boli uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 11/2017 z 18. februára 2017 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 23/2017 z 9. marca 2017 vzatí
do väzby za zločin porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie
tovaru podľa § 279 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom. Obaja
sťažovatelia podaním z 9. mája 2017 (doručeným okresnému súdu 16. mája 2017) požiadali
o prepustenie z väzby, ktorú navrhli nahradiť dohľadom probačného a mediačného
úradníka, prijatím písomného sľubu a zložením peňažnej záruky. Okresný súd uznesením
sp. zn. 0 Tp 11/2017 z 24. mája 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol,
že sťažovateľov prepúšťa z väzby na slobodu, prijal peňažnú záruku, uložil povinnosť
oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu a uložil konkrétne
povinnosti a obmedzenia. Proti uzneseniu okresného súdu podal okresný prokurátor
sťažnosť, o ktorej podľa sťažovateľov nebolo ku dňu podania ústavnej sťažnosti
rozhodnuté.
5. Vo vzťahu k žiadostiam o prepustenie z väzby obaja sťažovatelia ďalej poukázali
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej
sa osobnej slobode priznáva mimoriadny význam (rozhodnutie ESĽP vo veci Dewilde,
Ooms a Versyp z roku 1970) a v prípade väzobného stíhania sa vyžaduje uprednostnenie
a zvýšená starostlivosť (ESĽP, Wemhoff vs. Germany z roku 1968). Z uvedenej judikatúry
tiež vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená
možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický
výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“)
jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové
obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností
(Bezicheri z roku 1989, A-164, bod 21; Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez ‒
Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Význam osobnej slobody jednotlivca sa podľa
sťažovateľov prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje,
aby konal urýchlene, pričom podľa dohovoru nemožno akceptovať žiadne zbytočné
prieťahy. Za zodpovedajúce možno považovať lehoty 14, resp. 18 dní (ESĽP, Touroude
proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 23 dní (Rehbock proti Slovinsku
z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (ESĽP, G. B. a M. B. proti Švajčiarsku
z 30. 11. 2000).
Uvedené lehoty platia, ak sa koná v dvoch inštanciách; dvojinštančnosť konania
nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z dohovoru. Vychádzajúc
z uvedeného, lehoty 31 dní, resp. 48 dní boli považované za neprimerane dlhé. Do lehoty
sa pritom počíta celková doba konania od podania žiadosti až po doručenie konečného
rozhodnutia (Letelier proti Francúzsku z roku 1991; Navarra v. Francúzsko, rozsudok
z 23. 11. 1993, bod 28).
Sťažovatelia ďalej poukázali aj na judikatúru ústavného súdu, ktorý sa už vo svojich
rozhodnutiach mnohokrát zaoberal postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o žiadosti
o prepustenie z väzby a judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (III. ÚS 7/00,
I. ÚS 18/03). Z uvedeného vyplýva, že lehota počítaná na mesiace nezodpovedá
urýchlenosti. Tejto požiadavke nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05,
III. ÚS 199/05, II. ÚS 353/06).
Podľa názoru sťažovateľov „... porušenie práva... najmä s prihliadnutím na časový
odstup od podania žiadosti po rozhodnutie o nej, je z ústavnoprávneho hľadiska
neospravedlniteľné a netolerovateľné a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť
dodatočným rozhodnutím a má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej slobody
obvineného a zabránenia jej ďalšieho porušovania, malo byť prijaté iba opatrenie
znamenajúce okamžité ukončenie väzobného obmedzenia“.
6. Obaja sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva... (sťažovateľov, pozn.) a to právo na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia
slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bolo postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod spis. zn.
0Tp/11/2017 v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli
porušené.
2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda a Krajskému súdu
Trnava, aby sťažovateľov prepustil na slobodu.
3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 eur,
ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť sťažovateľom do 2 mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresnému súdu Dunajská Streda ukladá zaplatiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia vo výške 312,34... za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR na účet
advokáta JUDr. Jana Kubáňová... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
11. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba
je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko
z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že jeho
právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,
či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého
obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,
12. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.
primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich za a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na svoju
ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v týchto právach je obsiahnuté aj právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, ako aj právo byť
prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom
prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené
zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).
14. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto
má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru
použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezicheri z roku 1989, A–164, § 21; Neumeister z roku 1968, A–8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené
v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež účelom
čl. 5 dohovoru, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas,
ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko,
25. 10. 1990, § 27).
15. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska
požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).
16. Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti
väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej
osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov
súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu
až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Letellier
v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).
17. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
18. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť ústavnosť sťažovateľmi
tvrdeného zásahu do obsahu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom „iba“ okresného súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti o prepustenie
z väzby, ktoré sťažovatelia považujú za neprimerane dlhé a nespĺňajúce požiadavku
neodkladnosti.
19. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým po skutkovej stránke
konštatovať, že podľa údajov, ktoré sťažovatelia ústavnému súdu poskytli, resp. ktoré
vyplývajú z listinných dôkazov nimi predložených, sťažovatelia požiadali o prepustenie
z väzby, ktorú navrhli nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka, prijatím
písomného sľubu a zložením peňažnej záruky podaniami z 9. mája 2017, ktoré boli
okresnému súdu doručené 16. mája 2017. O týchto žiadostiach sťažovateľov okresný súd
rozhodol uznesením okresného súdu (24. mája 2017) tak, že sťažovateľov prepúšťa z väzby
na slobodu, prijíma peňažnú záruku, ukladá povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi
alebo súdu zmenu miesta pobytu a ukladá konkrétne povinnosti a obmedzenia. Po sťažnosti
okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu bol spis sťažovateľov 7. júna 2017
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku.
20. Sťažovatelia (ako to vyplýva z navrhovaného znenia nálezu – tzv. petitu)
namietajú porušenie označených článkov ústavy a dohovoru okresným súdom (nie však
krajským súdom), a to predovšetkým tým, že konanie o ich žiadosti o prepustenie z väzby
nebolo urýchlené v zmysle judikatúry, na ktorú v sťažnosti poukázali. Napadnuté konanie
na okresnom súde vo veci rozhodovania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby však
trvalo len 8 dní, a to od 16. mája 2017, keď boli okresnému súdu doručené žiadosti
sťažovateľov o ich prepustenie z väzby, do 24. mája 2017, keď okresný súd obom
žiadostiam sťažovateľov vyhovel. Pokiaľ bol spis vrátený z krajského súdu ako predčasne
predložený v júni, okresný súd sa v záujme sťažovateľov musel v prvom rade vysporiadať
s návrhmi na uzavretie dohôd o vine a treste, ku ktorému podľa vlastného zistenia ústavného
súdu došlo 24. júla 2017, a po ich schválení okresným súdom boli sťažovatelia z väzby
prepustení 2. augusta 2017. V danom špecifickom prípade teda nešlo zo strany okresného
súdu o „klasické prieťahy“, ale práve v záujme sťažovateľov o uprednostnenie vykonania
procesných úkonov, ktoré v konečnom dôsledku viedli k prepusteniu sťažovateľov
na slobodu. Napadnutý postup okresného súdu je preto podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním
a sťažovateľmi označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť
ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné
sťažnosti sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnené.
21. Vzhľadom na to, že sťažovatelia porušenie svojich práv na urýchlené rozhodnutie
o ich žiadostiach o prepustenie z väzby v konaní vedenom na krajskom súde v podaných
sťažnostiach (podľa znenia petitu, z ktorého ústavný súd vychádza) nenamietali, nebolo
ani potrebné zaoberať sa dĺžkou konania na odvolacom súde.
22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2018