Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 270/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, zastúpených advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodnutím o ich žiadosti o prepustenie z väzby a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2017

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť

(ďalej aj

„sťažovateľ 1“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra,

ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

2. Ďalej bola ústavnému súdu 28. júla 2017 prostredníctvom poštovej prepravy

doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu

so sťažovateľom 1 aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou,

Cintorínska 5, Nitra, ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. -7 z 20. septembra 2017

boli konania o sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 spojené na spoločné konanie.

4. Z odôvodnenia oboch sťažností vyplýva, že obaja sťažovatelia boli uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. februára 2017 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. marca 2017 vzatí

do väzby za zločin porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie

tovaru podľa a spolupáchateľstvom. Obaja

sťažovatelia podaním z 9. mája 2017 (doručeným okresnému súdu 16. mája 2017) požiadali

o prepustenie z väzby, ktorú navrhli nahradiť dohľadom probačného a mediačného

úradníka, prijatím písomného sľubu a zložením peňažnej záruky. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol,

že sťažovateľov prepúšťa z väzby na slobodu, prijal peňažnú záruku, uložil povinnosť

oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu a uložil konkrétne

povinnosti a obmedzenia. Proti uzneseniu okresného súdu podal okresný prokurátor

sťažnosť, o ktorej podľa sťažovateľov nebolo ku dňu podania ústavnej sťažnosti

rozhodnuté.

5. Vo vzťahu k žiadostiam o prepustenie z väzby obaja sťažovatelia ďalej poukázali

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej

sa osobnej slobode priznáva mimoriadny význam (rozhodnutie ESĽP vo veci Dewilde,

Ooms a Versyp z roku 1970) a v prípade väzobného stíhania sa vyžaduje uprednostnenie

a zvýšená starostlivosť (ESĽP, Wemhoff vs. Germany z roku 1968). Z uvedenej judikatúry

tiež vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená

možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický

výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“)

jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové

obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností

(Bezicheri z roku 1989, A-164, bod 21; Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez ‒

Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Význam osobnej slobody jednotlivca sa podľa

sťažovateľov prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje,

aby konal urýchlene, pričom podľa dohovoru nemožno akceptovať žiadne zbytočné

prieťahy. Za zodpovedajúce možno považovať lehoty 14, resp. 18 dní (ESĽP, Touroude

proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 23 dní (Rehbock proti Slovinsku

z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (ESĽP, G. B. a M. B. proti Švajčiarsku

z 30. 11. 2000).

Uvedené lehoty platia, ak sa koná v dvoch inštanciách; dvojinštančnosť konania

nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z dohovoru. Vychádzajúc

z uvedeného, lehoty 31 dní, resp. 48 dní boli považované za neprimerane dlhé. Do lehoty

sa pritom počíta celková doba konania od podania žiadosti až po doručenie konečného

rozhodnutia (Letelier proti Francúzsku z roku 1991; Navarra v. Francúzsko, rozsudok

z 23. 11. 1993, bod 28).

Sťažovatelia ďalej poukázali aj na judikatúru ústavného súdu, ktorý sa už vo svojich

rozhodnutiach mnohokrát zaoberal postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o žiadosti

o prepustenie z väzby a judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (,

). Z uvedeného vyplýva, že lehota počítaná na mesiace nezodpovedá

urýchlenosti. Tejto požiadavke nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (,

, ).

Podľa názoru sťažovateľov „... porušenie práva... najmä s prihliadnutím na časový

odstup od podania žiadosti po rozhodnutie o nej, je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľné a netolerovateľné a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť

dodatočným rozhodnutím a má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej slobody

obvineného a zabránenia jej ďalšieho porušovania, malo byť prijaté iba opatrenie

znamenajúce okamžité ukončenie väzobného obmedzenia“.

6. Obaja sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva... (sťažovateľov, pozn.) a to právo na osobnú slobodu zaručené

v a 5 SR, právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod spis. zn.

v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli

porušené.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda a Krajskému súdu

Trnava, aby sťažovateľov prepustil na slobodu.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 eur,

ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť sťažovateľom do 2 mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu Dunajská Streda ukladá zaplatiť sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia vo výške 312,34... za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR na účet

advokáta JUDr. Jana Kubáňová... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

11. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba

je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že jeho

právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ,

).

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich za a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd poukazuje aj na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v týchto právach je obsiahnuté aj právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, ako aj právo byť

prepustený počas konania (napr. , , ), pričom

prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené

zárukou (, ).

14. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto

má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezicheri z roku 1989, A–164, § 21; Neumeister z roku 1968, A–8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené

v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež účelom

čl. 5 dohovoru, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas,

ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko,

25. 10. 1990, § 27).

15. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska

požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

16. Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti

väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej

osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov

súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu

až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

17. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

18. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť ústavnosť sťažovateľmi

tvrdeného zásahu do obsahu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa

dohovoru postupom „iba“ okresného súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti o prepustenie

z väzby, ktoré sťažovatelia považujú za neprimerane dlhé a nespĺňajúce požiadavku

neodkladnosti.

19. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým po skutkovej stránke

konštatovať, že podľa údajov, ktoré sťažovatelia ústavnému súdu poskytli, resp. ktoré

vyplývajú z listinných dôkazov nimi predložených, sťažovatelia požiadali o prepustenie

z väzby, ktorú navrhli nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka, prijatím

písomného sľubu a zložením peňažnej záruky podaniami z 9. mája 2017, ktoré boli

okresnému súdu doručené 16. mája 2017. O týchto žiadostiach sťažovateľov okresný súd

rozhodol uznesením okresného súdu (24. mája 2017) tak, že sťažovateľov prepúšťa z väzby

na slobodu, prijíma peňažnú záruku, ukladá povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi

alebo súdu zmenu miesta pobytu a ukladá konkrétne povinnosti a obmedzenia. Po sťažnosti

okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu bol spis sťažovateľov 7. júna 2017

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku.

20. Sťažovatelia (ako to vyplýva z navrhovaného znenia nálezu – tzv. petitu)

namietajú porušenie označených článkov a dohovoru okresným súdom (nie však

krajským súdom), a to predovšetkým tým, že konanie o ich žiadosti o prepustenie z väzby

nebolo urýchlené v zmysle judikatúry, na ktorú v sťažnosti poukázali. Napadnuté konanie

na okresnom súde vo veci rozhodovania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby však

trvalo len 8 dní, a to od 16. mája 2017, keď boli okresnému súdu doručené žiadosti

sťažovateľov o ich prepustenie z väzby, do 24. mája 2017, keď okresný súd obom

žiadostiam sťažovateľov vyhovel. Pokiaľ bol spis vrátený z krajského súdu ako predčasne

predložený v júni, okresný súd sa v záujme sťažovateľov musel v prvom rade vysporiadať

s návrhmi na uzavretie dohôd o vine a treste, ku ktorému podľa vlastného zistenia ústavného

súdu došlo 24. júla 2017, a po ich schválení okresným súdom boli sťažovatelia z väzby

prepustení 2. augusta 2017. V danom špecifickom prípade teda nešlo zo strany okresného

súdu o „klasické prieťahy“, ale práve v záujme sťažovateľov o uprednostnenie vykonania

procesných úkonov, ktoré v konečnom dôsledku viedli k prepusteniu sťažovateľov

na slobodu. Napadnutý postup okresného súdu je preto podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľmi označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť

ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné

sťažnosti sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnené.

21. Vzhľadom na to, že sťažovatelia porušenie svojich práv na urýchlené rozhodnutie

o ich žiadostiach o prepustenie z väzby v konaní vedenom na krajskom súde v podaných

sťažnostiach (podľa znenia petitu, z ktorého ústavný súd vychádza) nenamietali, nebolo

ani potrebné zaoberať sa dĺžkou konania na odvolacom súde.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2018