Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 238/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

, a , ,

zastúpených advokátom prom. práv. Ľubomírom Samuelom, advokátska kancelária, Horná

27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ v 1. rade“), , (ďalej aj

„sťažovateľ v 2. rade“), a , (ďalej aj

„sťažovateľ v 3. rade“; všetci spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. októbra 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Okresného

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. februára 2017 uznaní

vinnými zo spáchania zločinu vydierania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Za to bol všetkým

sťažovateľom uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý bol podmienečne

odložený sťažovateľom v 1. a 3. rade na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov a sťažovateľovi

v 2. rade na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovatelia podali odvolania, o ktorých

krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2017 rozhodol tak,

že ich podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) zamietol.

4. Sťažovatelia sú presvedčení, že krajský súd svojím postupom a rozhodnutím

porušil ich označené základné práva zaručené a právo zaručené dohovorom, a to

z dôvodu, že „nezohľadnil a vôbec sa nevysporiadal“ s ich odvolaním a „nevykonal

dôkazy, ktoré... navrhli“, preto považujú uznesenie krajského súdu, ale aj rozsudok

okresného súdu za arbitrárne. Tvrdia, že „Súdy svojvoľne a v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 SR postupovali, keď nesplnili svoje základné povinnosti uvedené v týchto

ustanoveniach SR a preto ich rozhodnutia sú nespravodlivé teda v rozpore

aj s DOHOVORU. Porušenie týchto ustanovení SR a DOHOVORU je

možné napraviť len zrušením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

17. 10. 2017 s tým, aby tento nekonal a nerozhodol arbitrárne, ale aj s prihliadnutím na

dôkazy, ktoré vyznievajú v náš prospech, aby vykonal dôkazy, ktoré pôvodne odmietol a len

potom by mohol vo veci ohľadne našej viny rozhodnúť spravodlivo. Súdy sa nevysporiadali

najmä s otázkou, prečo až s odstupom niekoľko mesiacov pošk. oznámil, že sme sa

mu vyhrážali takým spôsobom, z ktorého vyvodil záver, že ho chceme vydierať. Podotýkame,

že tento údaj sa dá objektívne preveriť oboznámením spisu Okresného súdu v

Banskej Bystrici a zadovážením kamery, ktorá snímala náš príchod do areálu poškodeného,

nakoľko z obrazových záznamov kamier, ktoré boli predložené súdom sa táto skutočnosť

objektívne nedá zistiť a záznam z kamery, ktorý túto skutočnosť zachytáva nebol súdu z

neznámych príčin predložený a súdy odmietli vykonať tieto dôkazy, ktoré podľa nášho

názoru preukážu našu nevinu.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom vyslovil, že „boli porušené naše základné práva garantované

, SR a DOHOVORU postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 10. 2017, sp. zn. “. Zároveň navrhli, aby

„uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 10. 2017, sp. zn.

bolo zrušené a vec vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

10. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a práv zaručených v dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. októbra 2017,

ku ktorému malo dôjsť nezohľadnením argumentácie uvedenej sťažovateľmi v odvolaniach

proti rozsudku súdu prvého stupňa, nevykonaním sťažovateľmi navrhovaných dôkazov,

a teda arbitrárnym rozhodnutím v danej trestnej veci.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie

ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na

rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

16. V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

17. Z uvedených aspektov ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľmi

napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

18. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo 17. októbra 2017

v relevantnej časti uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu je z odôvodnenia rozsudku zrejmé, ako sa

prvostupňový súd... vysporiadal s obhajobu obžalovaných, ktorú títo prednášali počas

prípravného konania, ako aj v priebehu predchádzajúcich hlavných pojednávaní, prečo

tento obrane neuveril a prečo rozhodol, že obžalovaní sú vinní z trestnej činnosti tak, ako je

to uvedené v napadnutom rozsudku.

Krajský súd v Banskej Bystrici preto nemá pochybnosti skutkových zistení uvedených

vo výroku napadnutého rozsudku, tieto zodpovedajú výsledkom vykonaného rozsiahleho

dokazovania na viacerých hlavných pojednávaniach a aj podľa názoru súdu je nimi

preukázané, že všetci 4 obžalovaní sa dopustili voči poškodenému... zločinu vydierania

podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom

základe, ako je to uvedené v tomto napadnutom rozsudku...

.. .krajský súd, keďže si skutkové zistenia ako aj právne posúdenie konania

obžalovaných podrobne a dostatočne presvedčivo osvojil a v konečnom dôsledku na ne

odkazuje, bližšie dôvody svojho rozhodnutia k týmto dôvodom uvádzať nebude. Takýto

postup odvolacieho súdu je aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

kde jednoznačne vyplýva, že v princípe sa odvolací súd môže pri potvrdzovaní rozhodnutia

obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa, ak sa tento s vytýkanými

nedostatkami v konečnom dôsledku v celom rozsahu vysporiada.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných produkované v ich odvolaniach, tu

krajský súd musí konštatovať, že v podstate tieto námietky sú totožné a stále tie isté tak, ako

ich obžalovaní uvádzali nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavných pojednávaniach,

ako aj v predchádzajúcich odvolaniach, kde sa s týmito dôvodmi vysporiadaval krajský súd.

Je nepochybné, že tak ako to vyplýva aj z kamerového záznamu založeného v trestnom spise,

že všetci 4 obžalovaní boli v priestoroch areálu autobazáru, z ich chôdze, postoja a zo

záznamov z týchto kamier nevyplýva, že by mali záujem kupovať auto, ale skôr ako keby na

niekoho čakali a v tomto smere je potom nutné konštatovať, že tvrdenia poškodeného

a svedka a korešpondujú práve s tým spôsobom konania obžalovaných,

ktorý je zachytený na tomto kamerovom systéme.

Návrhy obžalovaných, aby boli vypočutí príslušníci polície, pripadne pôvodný

obhajca obžalovaných , aj podľa názoru krajského súdu sú nadbytočné,

pretože ide o osoby, ktoré sa priamo nezúčastnili na trestnej činnosti obžalovaných, mohli

by rozprávať len skutočnosti, ktoré sa dozvedeli pri výkone svojho povolania, pričom priami

svedkovia týchto okolností o tom zákonným spôsobom vo veci vypovedali a okresný súd sa s

týmito dôkazmi dostatočne presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozsudku.“

19. Pretože sa krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia stotožnil a v podrobnostiach naň odkázal, ústavný súd považoval za potrebné

relevantnú časť odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 22. februára 2017 citovať:

„Aj napriek tomu. že všetci obžalovaní od počiatku popierajú svoju vinu, aj keď

nepopierajú, že sa v deň skutku v bazáre nachádzali, išli tam však za účelom prezretia, resp.

kúpy auta. Tak ako uvádzali verzie všetci obžalovaní, niektorí uviedli, že dôvodom návštevy

bola kúpa auta, len obžalovaný 3/ uviedol, že obžalovaný 2/ mal úmysel auto

predať. Zároveň všetci obžalovaní tvrdili, že do autobazáru prišli len štyria na dvoch

autách, čo nezodpovedá záznamu z kamier, keďže je preukázané, že tých osôb tam bolo

podstatne viac a túto skutočnosť spomenul aj poškodený, ako aj svedkovia a .

Práve tieto osoby spomínali počet ľudí osem. Obžalovaní tvrdili, že k žiadnemu incidentu

nedošlo, len k vyťahaniu za ucho, ktoré priznal obžalovaný 2/ . Táto

verzia nezodpovedá jednak tvrdeniu poškodeného, ako aj svedkov a ako aj zo

záznamu z bezpečnostných kamier. Konflikt podľa súdu nevznikol kvôli prezeraniu auta, ale

obžalovaní tam išli s určitým zámerom, a to postrašiť poškodeného, ktorý v tom čase mal

určité problémy s a výsledkom malo byť, aby tejto osobe dal

poškodený pokoj, aby ho nekontaktoval a neriešil spory ohľadom poskytnutia finančných

prostriedkov vo výške 5 miliónov Sk. Tvrdenie, že nedošlo k napadnutiu poškodeného zo

strany obžalovaných nie je preukázané, nakoľko svedkovia a presne popísali

spôsob konania obžalovaných 1/ až 4/ a tieto výpovede korešpondujú s výpoveďou

poškodeného. Na zábere z bezpečnostnej kamery je viditeľné napadnutie poškodeného

obžalovaným 2/ a to úderom nohou, napriek tomu, že obžalovaný 2/ túto okolnosť popieral.

Skutočnosť, že došlo k nátlaku a vystrašeniu poškodeného potvrdzujú aj výpovede svedkov

a , ktorí osoby obžalovaných pri rekognícii opoznali. Keďže z

DVD záznamu vyplýva aj napadnutie kopnutím, je zrejmé, že stretnutie rozhodne nebolo

priateľského charakteru, čo potvrdil aj poškodený s tým, že uviedol, že mal strach oproti

početnejšej skupine ľudí s tým, že sa následne musí zdržiavať mimo územia SR z obavy

o svoj život a zdravie. Obžaloba nebola postavená na ublížení na zdraví poškodeného, ale

na tom, že došlo k hrozbe poškodenému zvýraznenou fyzickým útokom, aj keď ľahšieho

charakteru. Poškodený jednoznačne na hlavnom pojednávaní dňa

25. 11. 2013 zotrval na svojich tvrdeniach z prípravného konania, podotkol, že na mieste

samom pri príchode nebol a mal byť zavolaný na miesto samé z neďalekej reštaurácie,

pričom na miesto prišiel so svedkom . Všetci svedkovia sa zhodli na tom, že tam

prišli obžalovaní v tejto a iné osoby v inej trestnej veci na dvoch džípoch, ich výpovede

korešpondujú aj s inými dôkazmi. Všetci svedkovia popreli verziu obžalovaných o tom, že

incident mal vzniknúť kvôli zlému parkovaniu. Pokiaľ boli návrhy na doplnenie

dokazovania výsluchom ďalších svedkov - , a , súd tieto

návrhy zamietol z dôvodu, že je výpoveďami poškodených a svedkov dostatočne zistený

skutkový stav a tento vyplýva aj z iných vykonaných dôkazov.

Vydieranie v zmysle § 189 ods. 1 Tr. zákona musí smerovať k tomu, aby iný buď

niečo konal alebo niečo opomenul alebo niečo trpel. Trestný čin je dokonaný už samotným

násilným konaním, uskutočnením hrozby násilím alebo hrozby inej ťažkej ujmy. Pre trestnú

zodpovednosť páchateľa sa nevyžaduje, aby páchateľ aj skutočne dosiahol to, čo sledoval.

Cieľ, ktorý chce páchateľ dosiahnuť, však musí byť adresovaný poškodenému a poškodený

ho musí tak vnímať. Skutočnosť, že cieľ, ktorý páchatelia chceli dosiahnuť a aj dosiahli

vyplýva z toho, že podľa svedka si poškodený zabezpečil nepriestrelnú vestu aj

zbraň a samotný svedok potvrdil, že s pánom bol naposledy niekedy v lete 2012,

keďže tento strach uňho pretrvával a bol schovaný v zahraničí, pričom dovtedy nemal

žiaden dôvod sa takto správať. Preto po vykonanom dokazovaní súd kvalifikoval konanie

všetkých štyroch obžalovaných ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona

v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zákona. V tomto smere sa pre spolupáchateľstvo

nevyžaduje, aby spôsob konania jednotlivých spolupáchateľov musel byť rovnakej intenzity,

stačí, že napĺňajú objektívnu stránku rovnakej skutkovej podstaty. Pre vyvodenie trestnej

zodpovednosti stačí aj dohoda konkludentná, pokiaľ si každý z páchateľov uvedomuje, že

jeho konanie a konanie ostatných spolupáchateľov smeruje k spoločnému spáchaniu

trestného činu, resp. aspoň s tým musí byť uzrozumený.“

20. Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj

napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že ako celok dávajú jasné a dostatočné

odpovede na všetky pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľov relevantné skutkové

a právne otázky.

21. Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 22. februára 2017, s odôvodnením

ktorého sa krajský súd stotožnil, jednoznačne uviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov

považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho pohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné

prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje závery použil, pritom explicitne

v odôvodnení svojho rozhodnutia označil. Išlo predovšetkým o výpovede dvoch priamych

svedkov udalosti, kamerový záznam a výpoveď poškodeného. Konfrontoval tvrdenia

sťažovateľov so zisteniami vyplývajúcimi z dôkazov, ktoré verziu priebehu skutkového

deja, tak ako ho uviedli sťažovatelia, vyvracajú, a ozrejmil, prečo sa v konečnom dôsledku

priklonil k prijatým meritórnym záverom o ich vine. Neopomenul venovať sa ani návrhom

na vykonanie ďalšieho dokazovania, ktorým nevyhovel z dôvodu, že skutkový stav

považoval za dostatočne zistený na základe už vykonaného dokazovania. Presvedčivo

formuloval aj naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného činu

sťažovateľmi.

22. Krajský súd sa takisto argumentáciou sťažovateľov predloženou v ich

odvolaniach proti rozsudku okresného súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom

sa s ňou aj vysporiadal. V napadnutom uznesení stručne zopakoval, z ktorých dôkazných

prostriedkov aké dôkazy vyplynuli a vyhodnotil ich súhlasne s tým, ako to urobil súd

prvého stupňa.

23. Odvolací súd neopomenul reagovať aj na odvolacie návrhy vykonať vo veci

ďalšie dokazovanie výsluchmi svedkov, avšak toto považoval za nadbytočné, pretože nešlo

o svedkov zúčastnených priamo na súdenej trestnej činnosti, pritom priami svedkovia

udalosti boli zákonným spôsobom v tejto trestnej veci vypočutí. Ústavný súd k tomu

dodáva, že z práva na obhajobu ale ani práva na spravodlivý proces nevyplýva

pre sťažovateľov právo, aby súdy akceptovali všetky ich návrhy na vykonanie dokazovania,

ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať

všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná

a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány

(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 – 39, § 91, podobne

). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS

75/96, ). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou

procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia

vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. , ).

24. Preto podľa názoru ústavného súdu, ak sa krajský súd zaoberal návrhmi

na vykonanie ďalšieho dokazovania v danej trestnej veci, avšak týmto nevyhovel

za súčasného riadneho odôvodnenia, prečo tak urobil, nemohol zasiahnuť do základného

práva sťažovateľov na súdnu ochranu ani práva na spravodlivé súdne konanie.

25. Pokiaľ ide o sťažovateľmi tvrdenú arbitrárnosť uznesenia krajského súdu,

ústavný súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného

súdu z 22. februára 2017 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, a teda ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide

o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ústavný súd

uzatvára, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné

požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným,

preskúmateľným a dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo bolo potrebné

odvolania sťažovateľov odmietnuť.

26. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, keďže krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol.

27. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

28. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

29. Zjavne neopodstatnenou je sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného

porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (v tomto prípade strán

trestného konania) zaručeného v . Je totiž zjavné, že zásah do tohto práva

sťažovatelia spájajú (odvíjajú) s porušením základného práva na súdnu ochranu

spočívajúcim v nevyhovení návrhu na doplnenie dokazovania konajúcimi všeobecnými

súdmi. Keďže však ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru nezistil, nemohol konštatovať ani porušenie základného práva na rovnosť

v konaní zaručeného v . Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov a v tejto časti odmietol podľa .

30. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018