Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 208/2018
PDF · 229.38 KB
No categories available
I. ÚS 208/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.
, zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tdo 72/2016 z 26. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. mája 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 72/2016 z 26. októbra
2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 4 T 11/2012-929 zo 6. novembra 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) uznaným vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2
písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody
v trvaní 4 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon uloženého trestu odňatia do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ odvolanie proti výroku o vine a výrokom z toho vyplývajúcim z dôvodu, že tieto
výroky vykonanému dokazovaniu nezodpovedajú. Uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 6 To 147/2012-985 z 31. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) bolo
odvolanie sťažovateľa zamietnuté podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Následne sťažovateľ podal
dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozsudok okresného súdu
a uznesenie krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže dovolanie sťažovateľa nebolo
dôvodné, a teda je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „v predmetnom konaní bol pôvodne obvinený
vylúčený na samostatné konanie z dôvodu možnej dohody o vine a treste
a následne bolo voči nemu trestné stíhanie podmienečne zastavené...
... Práve výhoda v podobe zastavenia trestného stíhania poskytnutá páchateľovi je
motívom, pre ktorý sa obvinený rozhodne pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom
konaní. Za takejto situácie, keď dôvodom beztrestnosti obvineného je práve jeho
usvedčovanie ostatných spoluobvinených, je potrebné, aby prokurátor dôsledne zvažoval,
v ktorých prípadoch je podmienečné zastavenie trestného stíhania v súlade s literou
a účelom zákona. Pri rozhodovaní musí prokurátor posúdiť predovšetkým podiel páchateľa
na páchaní trestnej činnosti. Z vykonaného dokazovanie je pritom nepochybné, že to bol
práve , kto mal v danom prípade pohnútku k spáchaniu trestného činu, kto
sa žalovaného skutku dopustil. bol ten, kto inicioval stretnutie s poškodeným, kto
ho zorganizoval a kto aj na tomto stretnutí spáchal trestný čin.
Ohliadnuc od uvedeného, na základe rozhodnutia prokurátora bol pôvodne
vylúčený na samostatné konanie z dôvodu možnej dohody o vine a treste, čo je zjavne
v rozpore so zákonom. V danom prípade nemôže byť dôvodom na vylúčenie na samostatné
konanie okolnosť, že chce uzatvoriť dohodu o vine a treste, pretože zákon mu
takúto možnosť dáva aj v prebiehajúcom konaní a to aj priamo na hlavnom pojednávaní.
Uvedený protiprávny postup na strane prokuratúry je o to závažnejší, že z výrokovej vety
obžaloby vyplýva, že skutok sa v prvom rade týka osoby ...
... Súd prvého stupňa porušenie citovaných zásad a princípov prehliadol a sám
svojím rozsudkom legalizoval postup prokurátora, ktorý odporuje zákonu. Ani odvolací súd
porušenia zákona na strane prvostupňového súdu neodstránil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa dôsledne nezaoberal skutočnosťou, ktorá jednoznačne vyplýva z vykonaného
dokazovania, že bol organizátorom žalovaného trestného činu, a teda postup, na
základe ktorého bol vylúčený na samostatné konanie, bol nezákonný. Následne ani
dovolací súd, ktorý na podklade podaného dovolania posudzoval konanie pred súdom
prvého a druhého stupňa, na porušenie zákona na strane prvostupňového aj odvolacieho
súdu neprihliadol.
Zmena procesného postavenia spoluobvineného na svedka sa zásadným spôsobom
dotýka aj procesného postavenia ostatných obvinených a to s poukazom na jednotlivé
ustanovenia Ústavy SR a Trestného poriadku...
... V zmysle citovaných ustanovení je ústavným právom obvineného odrážajúcim sa
v predmetných ustanoveniach Trestného poriadku právo odoprieť výpoveď, naproti tomu je
jednou zo základných povinností svedka vypovedať (pokiaľ nie súd dané dôvody na
odopretie výpovede taxatívne uvedené v ustanovení § 130 Trestného poriadku). V danom
prípade to znamená, že kým v pozícii obvineného mohol využiť svoje právo
nevypovedať, v procesnom postavení svedka toto právo nemal, naopak bolo jeho
povinnosťou vypovedať, čo negatívne ovplyvnilo obvinených, nakoľko práve na výpovedi
svedka bol založený odsudzujúci rozsudok.
... je pritom osobou, na výsluchu ktorej z prevažnej časti stojí
odsúdenie, a teda sa zmena jeho procesného postavenia bezprostredne dotkla aj postavenia
sťažovateľa. Výpoveď svedka bola zo strany súdu prvého stupňa (pričom
odvolací súd tento nedostatok nenapravil) hodnotená ako kľúčová vychádzajúc z
odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku. V danej veci je táto skutočnosť o to závažnejšia, že
konanie je veľmi úzko prepojené s trestnou činnosťou kladenou za vinu
ostatným spoluobvineným, resp. jeho konania vyvolalo konanie ostatných obvinených.
Vylúčením trestnej veci (v rozpore s vyššie citovanými
ustanoveniami Trestného poriadku) bolo zasiahnuté do ústavného práva obvineného na
obhajobu v zmysle článku 50 Ústavy SR, článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ako aj jeho procesných oprávnení v zmysle § 34
Trestného poriadku... Tým, že svedkovi bolo zmenené podstatným spôsobom
jeho procesné postavenie, bolo sťažovateľovi znemožnené sa v rámci obhajoby vysporiadať
so zákonnými dôkazmi, práve naopak nezákonne zabezpečeným dôkazom bola výrazne
sťažená jeho obhajoba, čo v konečnom dôsledku viedlo k odsudzujúcemu rozsudku.
Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ podal dovolanie, ktoré však Najvyšší súd
Slovenskej republiky... odmietol, pričom sa dôsledne nezaoberal zákonnosťou výpovede
svedka a svojim rozhodnutím neodstránil nezákonný stav nastolený rozhodnutím
prvostupňového aj odvolacieho súdu. Uvedeným konaním Najvyšší súd odňal sťažovateľovi
právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie garantované v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, keď tento de facto nemal inú možnosť, ako sa brániť voči
predchádzajúcim rozhodnutiam, avšak ani v dovolacom konaní sa nápravy nedomohol.“.
4. Sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a tiež sa domáha priznania náhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale
tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na
osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
9. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
10. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
15. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
16. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
19. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
20. Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého
obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže
vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
21. Podľa § 18 ods. 5 Trestného poriadku ustanovenie o spoločnom konaní proti
viacerým obvineným sa nepoužije, ak okolnosti prípadu a postoj obvineného umožňujú
vykonať len u niektorého z nich konanie o dohode o vine a treste.
22. Podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných
dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému
z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.
23. Podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku... podmienečne zastaviť trestné stíhanie sa
nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého
objasnení sa podieľal.
24. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť
jeho obsahu s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov ústavy a dohovoru,
ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume
nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov.
Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval
kvalitu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť
interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými
slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
25. Ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:
„... Citované ustanovenia preukazujú, že vylúčenie veci ohľadne obvineného
na samostatné konanie bolo vykonané správne a spôsobom predpokladaným
zákonom. Za daného stavu v trestnej veci, z ktorej bola jeho vec vylúčená
na samostatné konanie, mohol byť vypočutý iba v postavení svedka, ako sa to aj stalo
zákonným spôsobom, preto takúto výpoveď nie je možné označiť ako nezákonnú a pre
trestné konanie nepoužiteľnú, ako sa toho domáha obvinený v dovolaní.
Obvinený v dovolaní namieta, že vec bola vylúčená na samostatné
konanie a jeho trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené, hoci podľa neho vykonané
dôkazy preukazujú, že bol organizátorom prerokovávanej trestnej veci. Výsluch tohto
svedka navyše konfrontuje s výpoveďami obvinených a na základe toho uvádza, že k žiadnej
dohode medzi obvinenými nedošlo a poškodeného fyzicky nenapadol. Obvinený však
opomenul uviesť, že výpoveď tohto svedka je v rozhodných skutočnostiach súladná
s výpoveďou poškodeného, ostatnými svedeckými výpoveďami a záznamami z telefonických
odposluchov.
... Zákonne získané dôkazy v prípravnom konaní, ich zákonné vykonanie na hlavnom
pojednávaní a ich individuálne a súhrnné vyhodnotenie súdom nepreukazujú, že
organizátorom trestného činu, za ktorý bol aj obvinený uznaní vinným
a odsúdený, bol . Naopak tieto dôkazy bez akýchkoľvek pochybností
preukazujú, že predmetný trestný čin bol spáchaný v spolupáchateľstve. V odôvodneniach
rozhodnutí prvostupňového súdu, ale aj krajského súdu je na tieto skutočnosti
v dostatočnom rozsahu reagované, preto na ne dovolací súd odkazuje.“
26. Sťažovateľ v dovolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) postavil
svoju argumentáciu aj na tvrdení, že rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu
sú založené na dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom. Týmto dôkazom je
výsluch svedka ako pôvodne obvineného, ktorého vec bola vylúčená na
samostatné konanie bez splnenia zákonných podmienok. Zároveň v jeho prípade bolo
podmienečne zastavené trestné stíhanie tiež bez splnenia zákonných podmienok, pretože
podľa názoru sťažovateľa mal byť organizátorom trestného činu, za ktorý
bol sťažovateľ uznaný vinným a právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia
slobody.
27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací jasne a zrozumiteľne
vyjadril dôvody, pre ktoré odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd primeraným
a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené
námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe argumentov majúcich
logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo
by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05,
28. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny
dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ
nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny
charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd
zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
30. Sťažovateľ taktiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k zásahu do jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 a 3
dohovoru. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými
článkami ústavy a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľa rovnako porušené.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a možným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných
práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 14, pozn.).
32. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
33. V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že nosné dôvody sťažnosti nie je
sťažovateľ ani spôsobilý namietať, pretože sa netýkajú porušenia jeho subjektívnych práv.
Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako
spoluobvineného k tomu, aby nebola súvisiaca vec vylúčená na
samostatné konanie po splnení zákonných podmienok a aby prípadne za zákonom
ustanovených podmienok nebolo rozhodnuté jedným z „benefitov“ poskytovaných
Trestným poriadkom výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní
trestnej činnosti (§ 215 ods. 3 Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania
spolupracujúceho obvineného, § 218 ods. 1 Trestného poriadku o podmienečnom zastavení
trestného stíhania spolupracujúceho obvineného a § 228 ods. 3 Trestného poriadku
o prerušení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného) a aby nemohol
v pôvodnom trestnom konaní vypovedať ako svedok. Z tohto dôvodu tak prichádza do
úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
z dôvodu, že sťažnosť je podaná neoprávnenou osobou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2018