Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.

, zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa , práva podľa

a práva podľa , 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. mája 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), práva podľa a práva podľa , 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra

2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. -929 zo 6. novembra 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uznaným vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. d) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v štádiu pokusu podľa formou

spolupáchateľstva podľa a bol mu uložený trest odňatia slobody

v trvaní 4 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon uloženého trestu odňatia do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie proti výroku o vine a výrokom z toho vyplývajúcim z dôvodu, že tieto

výroky vykonanému dokazovaniu nezodpovedajú. Uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -985 z 31. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) bolo

odvolanie sťažovateľa zamietnuté podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Následne sťažovateľ podal

dovolanie podľa , t. j. že rozsudok okresného súdu

a uznesenie krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté podľa , keďže dovolanie sťažovateľa nebolo

dôvodné, a teda je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „v predmetnom konaní bol pôvodne obvinený

vylúčený na samostatné konanie z dôvodu možnej dohody o vine a treste

a následne bolo voči nemu trestné stíhanie podmienečne zastavené...

... Práve výhoda v podobe zastavenia trestného stíhania poskytnutá páchateľovi je

motívom, pre ktorý sa obvinený rozhodne pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom

konaní. Za takejto situácie, keď dôvodom beztrestnosti obvineného je práve jeho

usvedčovanie ostatných spoluobvinených, je potrebné, aby prokurátor dôsledne zvažoval,

v ktorých prípadoch je podmienečné zastavenie trestného stíhania v súlade s literou

a účelom zákona. Pri rozhodovaní musí prokurátor posúdiť predovšetkým podiel páchateľa

na páchaní trestnej činnosti. Z vykonaného dokazovanie je pritom nepochybné, že to bol

práve , kto mal v danom prípade pohnútku k spáchaniu trestného činu, kto

sa žalovaného skutku dopustil. bol ten, kto inicioval stretnutie s poškodeným, kto

ho zorganizoval a kto aj na tomto stretnutí spáchal trestný čin.

Ohliadnuc od uvedeného, na základe rozhodnutia prokurátora bol pôvodne

vylúčený na samostatné konanie z dôvodu možnej dohody o vine a treste, čo je zjavne

v rozpore so zákonom. V danom prípade nemôže byť dôvodom na vylúčenie na samostatné

konanie okolnosť, že chce uzatvoriť dohodu o vine a treste, pretože zákon mu

takúto možnosť dáva aj v prebiehajúcom konaní a to aj priamo na hlavnom pojednávaní.

Uvedený protiprávny postup na strane prokuratúry je o to závažnejší, že z výrokovej vety

obžaloby vyplýva, že skutok sa v prvom rade týka osoby ...

... Súd prvého stupňa porušenie citovaných zásad a princípov prehliadol a sám

svojím rozsudkom legalizoval postup prokurátora, ktorý odporuje zákonu. Ani odvolací súd

porušenia zákona na strane prvostupňového súdu neodstránil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa dôsledne nezaoberal skutočnosťou, ktorá jednoznačne vyplýva z vykonaného

dokazovania, že bol organizátorom žalovaného trestného činu, a teda postup, na

základe ktorého bol vylúčený na samostatné konanie, bol nezákonný. Následne ani

dovolací súd, ktorý na podklade podaného dovolania posudzoval konanie pred súdom

prvého a druhého stupňa, na porušenie zákona na strane prvostupňového aj odvolacieho

súdu neprihliadol.

Zmena procesného postavenia spoluobvineného na svedka sa zásadným spôsobom

dotýka aj procesného postavenia ostatných obvinených a to s poukazom na jednotlivé

ustanovenia SR a ...

... V zmysle citovaných ustanovení je ústavným právom obvineného odrážajúcim sa

v predmetných ustanoveniach právo odoprieť výpoveď, naproti tomu je

jednou zo základných povinností svedka vypovedať (pokiaľ nie súd dané dôvody na

odopretie výpovede taxatívne uvedené v ustanovení ). V danom

prípade to znamená, že kým v pozícii obvineného mohol využiť svoje právo

nevypovedať, v procesnom postavení svedka toto právo nemal, naopak bolo jeho

povinnosťou vypovedať, čo negatívne ovplyvnilo obvinených, nakoľko práve na výpovedi

svedka bol založený odsudzujúci rozsudok.

... je pritom osobou, na výsluchu ktorej z prevažnej časti stojí

odsúdenie, a teda sa zmena jeho procesného postavenia bezprostredne dotkla aj postavenia

sťažovateľa. Výpoveď svedka bola zo strany súdu prvého stupňa (pričom

odvolací súd tento nedostatok nenapravil) hodnotená ako kľúčová vychádzajúc z

odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku. V danej veci je táto skutočnosť o to závažnejšia, že

konanie je veľmi úzko prepojené s trestnou činnosťou kladenou za vinu

ostatným spoluobvineným, resp. jeho konania vyvolalo konanie ostatných obvinených.

Vylúčením trestnej veci (v rozpore s vyššie citovanými

ustanoveniami ) bolo zasiahnuté do ústavného práva obvineného na

obhajobu v zmysle článku 50 SR, článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ako aj jeho procesných oprávnení v zmysle § 34

... Tým, že svedkovi bolo zmenené podstatným spôsobom

jeho procesné postavenie, bolo sťažovateľovi znemožnené sa v rámci obhajoby vysporiadať

so zákonnými dôkazmi, práve naopak nezákonne zabezpečeným dôkazom bola výrazne

sťažená jeho obhajoba, čo v konečnom dôsledku viedlo k odsudzujúcemu rozsudku.

Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ podal dovolanie, ktoré však Najvyšší súd

Slovenskej republiky... odmietol, pričom sa dôsledne nezaoberal zákonnosťou výpovede

svedka a svojim rozhodnutím neodstránil nezákonný stav nastolený rozhodnutím

prvostupňového aj odvolacieho súdu. Uvedeným konaním Najvyšší súd odňal sťažovateľovi

právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie garantované v článku 46 ods. 1

, keď tento de facto nemal inú možnosť, ako sa brániť voči

predchádzajúcim rozhodnutiam, avšak ani v dovolacom konaní sa nápravy nedomohol.“.

4. Sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a tiež sa domáha priznania náhrady trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale

tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na

osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

9. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

10. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

13. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

15. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

16. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

19. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

20. Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

21. Podľa ustanovenie o spoločnom konaní proti

viacerým obvineným sa nepoužije, ak okolnosti prípadu a postoj obvineného umožňujú

vykonať len u niektorého z nich konanie o dohode o vine a treste.

22. Podľa na urýchlenie konania alebo z iných

dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému

z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

23. Podľa ... podmienečne zastaviť trestné stíhanie sa

nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého

objasnení sa podieľal.

24. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť

jeho obsahu s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov a dohovoru,

ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume

nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov.

Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval

kvalitu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť

interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými

slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

25. Ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:

„... Citované ustanovenia preukazujú, že vylúčenie veci ohľadne obvineného

na samostatné konanie bolo vykonané správne a spôsobom predpokladaným

zákonom. Za daného stavu v trestnej veci, z ktorej bola jeho vec vylúčená

na samostatné konanie, mohol byť vypočutý iba v postavení svedka, ako sa to aj stalo

zákonným spôsobom, preto takúto výpoveď nie je možné označiť ako nezákonnú a pre

trestné konanie nepoužiteľnú, ako sa toho domáha obvinený v dovolaní.

Obvinený v dovolaní namieta, že vec bola vylúčená na samostatné

konanie a jeho trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené, hoci podľa neho vykonané

dôkazy preukazujú, že bol organizátorom prerokovávanej trestnej veci. Výsluch tohto

svedka navyše konfrontuje s výpoveďami obvinených a na základe toho uvádza, že k žiadnej

dohode medzi obvinenými nedošlo a poškodeného fyzicky nenapadol. Obvinený však

opomenul uviesť, že výpoveď tohto svedka je v rozhodných skutočnostiach súladná

s výpoveďou poškodeného, ostatnými svedeckými výpoveďami a záznamami z telefonických

odposluchov.

... Zákonne získané dôkazy v prípravnom konaní, ich zákonné vykonanie na hlavnom

pojednávaní a ich individuálne a súhrnné vyhodnotenie súdom nepreukazujú, že

organizátorom trestného činu, za ktorý bol aj obvinený uznaní vinným

a odsúdený, bol . Naopak tieto dôkazy bez akýchkoľvek pochybností

preukazujú, že predmetný trestný čin bol spáchaný v spolupáchateľstve. V odôvodneniach

rozhodnutí prvostupňového súdu, ale aj krajského súdu je na tieto skutočnosti

v dostatočnom rozsahu reagované, preto na ne dovolací súd odkazuje.“

26. Sťažovateľ v dovolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) postavil

svoju argumentáciu aj na tvrdení, že rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu

sú založené na dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom. Týmto dôkazom je

výsluch svedka ako pôvodne obvineného, ktorého vec bola vylúčená na

samostatné konanie bez splnenia zákonných podmienok. Zároveň v jeho prípade bolo

podmienečne zastavené trestné stíhanie tiež bez splnenia zákonných podmienok, pretože

podľa názoru sťažovateľa mal byť organizátorom trestného činu, za ktorý

bol sťažovateľ uznaný vinným a právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia

slobody.

27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací jasne a zrozumiteľne

vyjadril dôvody, pre ktoré odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd primeraným

a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe argumentov majúcich

logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo

by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

).

28. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny

dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ

nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny

charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd

zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

30. Sťažovateľ taktiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k zásahu do jeho základných práv podľa a práva podľa a 3

dohovoru. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými

článkami a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľa rovnako porušené.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a možným porušením základných práv podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných

práv podľa , resp. práva podľa a 3 dohovoru.

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 14, pozn.).

32. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

33. V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že nosné dôvody sťažnosti nie je

sťažovateľ ani spôsobilý namietať, pretože sa netýkajú porušenia jeho subjektívnych práv.

Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako

spoluobvineného k tomu, aby nebola súvisiaca vec vylúčená na

samostatné konanie po splnení zákonných podmienok a aby prípadne za zákonom

ustanovených podmienok nebolo rozhodnuté jedným z „benefitov“ poskytovaných

výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní

trestnej činnosti ( o zastavení trestného stíhania

spolupracujúceho obvineného, o podmienečnom zastavení

trestného stíhania spolupracujúceho obvineného a

o prerušení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného) a aby nemohol

v pôvodnom trestnom konaní vypovedať ako svedok. Z tohto dôvodu tak prichádza do

úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa aj

z dôvodu, že sťažnosť je podaná neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2018