Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 341/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou BORLOKOVA & ASSOCIATES s. r. o., Jakubovo

námestie 19, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Ľudmila Borloková, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -390 zo 6. februára 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava), podľa a porušenie práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -390 zo 6. februára 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Sťažovateľ platil výživné na svoje dve maloleté deti (určené vo výške 500 €

na každé maloleté dieťa) na základe rozsudku krajského súdu č. k. -271

z 9. apríla 2013.

Sťažovateľ podal 11. septembra 2013 návrh na zníženie výživného, ktorý okresný

súd rozsudkom č. k. -357 z 25. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) zamietol.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu v časti zníženia výživného tak,

že vyživovaciu povinnosť sťažovateľa určil na sumu 350 € na maloletú dcéru a na sumu

300 € na maloletého syna, vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu jeho základných práv napadnutým rozsudkom

uviedol: „Súd návrh na zníženie vyživovacej povinnosti od 1.8.2012, teda aj dátumu zmeny

pomerov, ktoré Sťažovateľ nezapríčinil, bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol a svoje

rozhodnutie v bode 9 Napadnutého rozhodnutia týkajúce sa zmeny pomerov od 01.05.2013

a nie od 1.8.2012 žiadnym spôsobom neodôvodnil.

Napriek rozsiahlej argumentácii Sťažovateľa uvedeného v jeho návrhu na zníženie

výživného sa súd touto argumentáciou vôbec nezaoberal a zároveň ani žiadnym spôsobom

neodôvodnil skutočnosť, prečo znížil vyživovaciu povinnosť otca na danú čiastku

(350 EUR/mesiac/dieťa a 300 EUR/mesiac/dieťa ) a ani žiadnym spôsobom

neodôvodnil skutočnosť, na základe akých skutočností zamietol návrh Sťažovateľa plniť si

vyživovaciu povinnosť spätne od 1.8.2012. Zároveň neskúmal, či si túto vyživovaciu

povinnosť vo výške uloženej súdom bude vedieť Sťažovateľ plniť...

Sťažovateľ podal návrh na zníženie výživného v septembri 2013, pričom Napadnuté

rozhodnutie bolo vydané dňa 16.02.2018. K meritórnemu rozhodnutiu vo veci teda došlo až

po takmer 5 rokoch.

Súd vo výroku Napadnutého rozhodnutia vychádza z nesprávneho zistenia

skutkového stavu a teda nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za následok

porušenie základného práva Sťažovateľa podľa .

Súd vo veci zníženia výživného meritórne rozhodol s odstupom piatich rokov

od začatia konania vo veci, čo vzhľadom na povahu veci Sťažovateľa, ktorá vyžadovala

mimoriadnu starostlivosť, nie je možné považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

V napadnutom konaní došlo postupom najmä Okresného súdu k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva Sťažovateľa podľa .“

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s v spojení s právom na prerokovanie veci

spravodlivo a bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -390 zo dňa 16.02.2018

(správne má byť „zo dňa 6.02.2018“, pozn.) v spojení s konaním predchádzajúcim jeho

vydaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava IV č. k. 13/P/211/13-357 porušené boli.

II. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -390

zo dňa 16.02.2018 (správne má byť „zo dňa 6.02.2018“, pozn.) a vec sa vracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodovanie.

III. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie...

IV. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť právnemu zástupcovi Sťažovateľa

trovy konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu a rozsudku okresného súdu

9. Sťažnosť proti konaniu a rozsudku okresného súdu vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo podať

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu využil. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu

vylúčená právomoc ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , , ).

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (m. m. ).

12. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (m. m. , ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. , , , ).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

13. V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „Odvolací

súd preskúmal vec... a dospel k záveru, že odvolaniu matky nie je možné vyhovieť,

odvolaniu otca je možné vyhovieť len čiastočne.

... porovnaním jeho pomerov od posledného rozhodovania o výživnom dosahoval

otec príjem 5.329,51 eur sa zmenili pomery, pretože k 31.12.2011 otcovi skončil pracovný

pomer s vyplatením odstupného 17.000 eur. Otec po ukončení pracovného pomeru bol

v čase od 01.01.2012 do 31.07.2012 nezamestnaný a poberal dávky v nezamestnanosti

vo výške 1.100 eur. Za uvedené obdobie, keď otec požadoval zníženie výživného

od 01.08.2012, odvolací súd sa s uvedeným návrhom otca nestotožnil, pretože otec bol

dostatočne zabezpečený jednak vyplatením odstupného a jednak dávkami v nezamestnanosti

vo výške 1.100 eur, kedy tak, ako uvádza súd prvej inštancie, mal prednostne myslieť na to,

že je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť voči dvom maloletým deťom.

Námietky otca v odvolaní, ktoré sa týkajú vyplatenia odstupného a jeho použitia,

vyhodnotil odvolací súd ako účelové, keď otec si v odvolaní sám protirečí, keď na jednej

strane uvádza, že odstupné vo výške 13.000 eur netto použil ako kompenzáciu na stratu

príjmu a na splátky stavebného úveru, ktorým financoval rekonštrukciu staršieho rodinného

domu... Na druhej strane však uvádza, že je to starý rodinný dom na vidieku, ktorého

hodnota je 11.000 eur, na jeho rekonštrukciu si zobral pôžičky, z ktorých sa snažil rodinný

dom zrekonštruovať...

Aj keď pribudnutie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu samo o sebe nie je

dôvodom na zníženie výživného, pretože každý rodič si musí uvedomiť, koľko detí je schopný

uživiť, odvolací súd s prihliadnutím na znížený zárobok otca maloletých detí dospel

k záveru, že od 01.05.2013 nastala zmena pomerov odôvodňujúca zníženie výživného...

Na iné námietky otca odvolací súd prihliadnuť nemohol, keďže tak, ako uvádza súd

prvej inštancie, vyživovacia povinnosť je prvoradá povinnosť každého rodiča, túto si musí

rodič plniť aj na úkor svojich osobných potrieb a za majetkovej situácie...

Návrh otca na určenie výživného na ním navrhnuté sumy je v rozpore so záujmom

maloletých detí, ako aj skutočnosť, že otec doposiaľ výživné neplatí riadne a včas a znížil si

svojvoľne platenie vyživovacej povinnosti na ním určenú sumu, jeho správanie je v príkrom

rozpore so záujmom maloletých detí.“

14. Citovaná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje

vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli

rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom

aplikoval príslušné ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa

ktorých súd pri určení výživného predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, pričom

na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa

povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového

prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba

berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine).

Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že majetkové

pomery, schopnosti a možnosti sťažovateľa vzal do úvahy primeraným spôsobom.

15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného

súdu zmenil v časti týkajúcej sa zníženia výživného, a toto rozhodnutie zároveň riadnym

spôsobom odôvodnil. Konštatuje preto, že postup krajského súdu v napadnutom konaní

nemožno považovať za taký, ktorým došlo k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva zaručeného , resp. práva zaručeného

dohovoru.

16. Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

citovaného rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu, ako aj závery obsiahnuté

v napadnutom rozsudku nemožno kvalifikovať ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa

a dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením sťažovateľom označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

17. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s postupom

krajského súdu v konaní sp. zn. . Okrem strohej rekapitulácie pojednávaní

okresného súdu a krajského súdu nijako neodôvodňuje tvrdené porušenie označeného práva.

18. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu tohto

práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

nemohlo dochádzať (m. m. , ).

19. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

20. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok okresného súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu už nadobudol právoplatnosť 19. marca 2018.

21. Keďže sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu a postupom

krajského súdu sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. mája 2018, t. j. v čase, keď

k porušovaniu označeného práva už nemohlo dochádzať a stav jeho právnej neistoty už

nemohol trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2018