Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 341/2018
PDF · 202.22 KB
No categories available
II. ÚS 341/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou BORLOKOVA & ASSOCIATES s. r. o., Jakubovo
námestie 19, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Ľudmila Borloková, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 211/2013 v spojení s postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 372/2017-390 zo 6. februára 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava), podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 P 211/2013 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 372/2017-390 zo 6. februára 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Sťažovateľ platil výživné na svoje dve maloleté deti (určené vo výške 500 €
na každé maloleté dieťa) na základe rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 164/2012-271
z 9. apríla 2013.
Sťažovateľ podal 11. septembra 2013 návrh na zníženie výživného, ktorý okresný
súd rozsudkom č. k. 13 P 211/2013-357 z 25. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) zamietol.
3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu v časti zníženia výživného tak,
že vyživovaciu povinnosť sťažovateľa určil na sumu 350 € na maloletú dcéru a na sumu
300 € na maloletého syna, vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu jeho základných práv napadnutým rozsudkom
uviedol: „Súd návrh na zníženie vyživovacej povinnosti od 1.8.2012, teda aj dátumu zmeny
pomerov, ktoré Sťažovateľ nezapríčinil, bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol a svoje
rozhodnutie v bode 9 Napadnutého rozhodnutia týkajúce sa zmeny pomerov od 01.05.2013
a nie od 1.8.2012 žiadnym spôsobom neodôvodnil.
Napriek rozsiahlej argumentácii Sťažovateľa uvedeného v jeho návrhu na zníženie
výživného sa súd touto argumentáciou vôbec nezaoberal a zároveň ani žiadnym spôsobom
neodôvodnil skutočnosť, prečo znížil vyživovaciu povinnosť otca na danú čiastku
(350 EUR/mesiac/dieťa a 300 EUR/mesiac/dieťa ) a ani žiadnym spôsobom
neodôvodnil skutočnosť, na základe akých skutočností zamietol návrh Sťažovateľa plniť si
vyživovaciu povinnosť spätne od 1.8.2012. Zároveň neskúmal, či si túto vyživovaciu
povinnosť vo výške uloženej súdom bude vedieť Sťažovateľ plniť...
Sťažovateľ podal návrh na zníženie výživného v septembri 2013, pričom Napadnuté
rozhodnutie bolo vydané dňa 16.02.2018. K meritórnemu rozhodnutiu vo veci teda došlo až
po takmer 5 rokoch.
Súd vo výroku Napadnutého rozhodnutia vychádza z nesprávneho zistenia
skutkového stavu a teda nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za následok
porušenie základného práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.
Súd vo veci zníženia výživného meritórne rozhodol s odstupom piatich rokov
od začatia konania vo veci, čo vzhľadom na povahu veci Sťažovateľa, ktorá vyžadovala
mimoriadnu starostlivosť, nie je možné považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
V napadnutom konaní došlo postupom najmä Okresného súdu k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva Sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom:
„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na prerokovanie veci
spravodlivo a bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 11CoP/372/2017-390 zo dňa 16.02.2018
(správne má byť „zo dňa 6.02.2018“, pozn.) v spojení s konaním predchádzajúcim jeho
vydaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava IV č. k. 13/P/211/13-357 porušené boli.
II. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP/372/2017-390
zo dňa 16.02.2018 (správne má byť „zo dňa 6.02.2018“, pozn.) a vec sa vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodovanie.
III. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie...
IV. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť právnemu zástupcovi Sťažovateľa
trovy konania...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu a rozsudku okresného súdu
9. Sťažnosť proti konaniu a rozsudku okresného súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo podať
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu využil. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu
vylúčená právomoc ústavného súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 18/2018, II. ÚS 742/2017, II. ÚS 706/2017, III. ÚS 53/2018, I. ÚS 115/02).
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (m. m. IV. ÚS 77/02).
12. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (m. m. I. ÚS 234/2014, II. ÚS 471/2017).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. II. ÚS 302/2018, II. ÚS 294/2015, I. ÚS 117/05, III. ÚS 209/04).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6
ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).
13. V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „Odvolací
súd preskúmal vec... a dospel k záveru, že odvolaniu matky nie je možné vyhovieť,
odvolaniu otca je možné vyhovieť len čiastočne.
... porovnaním jeho pomerov od posledného rozhodovania o výživnom dosahoval
otec príjem 5.329,51 eur sa zmenili pomery, pretože k 31.12.2011 otcovi skončil pracovný
pomer s vyplatením odstupného 17.000 eur. Otec po ukončení pracovného pomeru bol
v čase od 01.01.2012 do 31.07.2012 nezamestnaný a poberal dávky v nezamestnanosti
vo výške 1.100 eur. Za uvedené obdobie, keď otec požadoval zníženie výživného
od 01.08.2012, odvolací súd sa s uvedeným návrhom otca nestotožnil, pretože otec bol
dostatočne zabezpečený jednak vyplatením odstupného a jednak dávkami v nezamestnanosti
vo výške 1.100 eur, kedy tak, ako uvádza súd prvej inštancie, mal prednostne myslieť na to,
že je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť voči dvom maloletým deťom.
Námietky otca v odvolaní, ktoré sa týkajú vyplatenia odstupného a jeho použitia,
vyhodnotil odvolací súd ako účelové, keď otec si v odvolaní sám protirečí, keď na jednej
strane uvádza, že odstupné vo výške 13.000 eur netto použil ako kompenzáciu na stratu
príjmu a na splátky stavebného úveru, ktorým financoval rekonštrukciu staršieho rodinného
domu... Na druhej strane však uvádza, že je to starý rodinný dom na vidieku, ktorého
hodnota je 11.000 eur, na jeho rekonštrukciu si zobral pôžičky, z ktorých sa snažil rodinný
dom zrekonštruovať...
Aj keď pribudnutie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu samo o sebe nie je
dôvodom na zníženie výživného, pretože každý rodič si musí uvedomiť, koľko detí je schopný
uživiť, odvolací súd s prihliadnutím na znížený zárobok otca maloletých detí dospel
k záveru, že od 01.05.2013 nastala zmena pomerov odôvodňujúca zníženie výživného...
Na iné námietky otca odvolací súd prihliadnuť nemohol, keďže tak, ako uvádza súd
prvej inštancie, vyživovacia povinnosť je prvoradá povinnosť každého rodiča, túto si musí
rodič plniť aj na úkor svojich osobných potrieb a za majetkovej situácie...
Návrh otca na určenie výživného na ním navrhnuté sumy je v rozpore so záujmom
maloletých detí, ako aj skutočnosť, že otec doposiaľ výživné neplatí riadne a včas a znížil si
svojvoľne platenie vyživovacej povinnosti na ním určenú sumu, jeho správanie je v príkrom
rozpore so záujmom maloletých detí.“
14. Citovaná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje
vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli
rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom
aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa
ktorých súd pri určení výživného predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, pričom
na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa
povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine).
Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že majetkové
pomery, schopnosti a možnosti sťažovateľa vzal do úvahy primeraným spôsobom.
15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného
súdu zmenil v časti týkajúcej sa zníženia výživného, a toto rozhodnutie zároveň riadnym
spôsobom odôvodnil. Konštatuje preto, že postup krajského súdu v napadnutom konaní
nemožno považovať za taký, ktorým došlo k porušeniu sťažovateľom označeného
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru.
16. Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
citovaného rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu, ako aj závery obsiahnuté
v napadnutom rozsudku nemožno kvalifikovať ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa
ústavy a dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným
porušením sťažovateľom označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
17. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 211/2013 v spojení s postupom
krajského súdu v konaní sp. zn. 11 CoP 372/2017. Okrem strohej rekapitulácie pojednávaní
okresného súdu a krajského súdu nijako neodôvodňuje tvrdené porušenie označeného práva.
18. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto
práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 208/2018, II. ÚS 387/06).
19. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).
20. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok okresného súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom krajského súdu už nadobudol právoplatnosť 19. marca 2018.
21. Keďže sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a postupom
krajského súdu sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. mája 2018, t. j. v čase, keď
k porušovaniu označeného práva už nemohlo dochádzať a stav jeho právnej neistoty už
nemohol trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2018