Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 706/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

,

,

, a

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, advokátska kancelária,

Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 9. júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),

(ďalej len „sťažovateľ 2“), (ďalej len

„sťažovateľka 3“) a (ďalej len „sťažovateľka 4“,

všetci spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 9.

júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júna 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že tromi žalobami z 20. marca 2014 sa sťažovateľ 1

domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí Sociálnej

poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len „ústredie“) č. 17629-2/2014-BA z 28. januára

2014, č. 21059-3/2014-BA z 5. februára 2014 a č. 21063-3/2014-BA z 5. februára 2014.

Sťažovateľ 1 ako zamestnávateľ v podaných žalobách namietal porušenie jeho

subjektívnych práv, ako aj subjektívnych práv jeho zamestnancov (sťažovateľa 2,

sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4) v správnom konaní predovšetkým z dôvodov

nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho

konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania

rozhodnutia orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to s podrobným

odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.

Uznesením krajského súdu č. k. -36 z 2. decembra 2014 bol do konania

pribratý sťažovateľ 2. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. decembra 2014

bola do konania pribratá sťažovateľka 3. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. decembra 2014 bola do konania pribratá sťažovateľka 4.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2014 (vyhláseným

na pojednávaní) boli súdne konania vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. spojené do jedného súdneho konania vedeného ďalej pod sp. zn.

.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2014 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 9. júna 2015 bola žaloba sťažovateľa 1

zamietnutá, konanie o žalobe sťažovateľa 2 bolo zastavené a žalobou napadnuté rozhodnutia

ústredia vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 boli zrušené a vrátené na ďalšie

konanie.

V odôvodnení rozsudku poukázal krajský súd najmä na to, že podľa jeho

právneho názoru sťažovateľ 1 namietal v podaných žalobách porušenie iných než

svojich subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu

k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav. Okrem

toho sa krajský súd vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľa 1

a sťažovateľa 2, zaujal k nim príslušný právny názor, s ktorým sa však sťažovatelia

nestotožňujú.

3. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2017 doručeným

sťažovateľom 17. augusta 2017 bol rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1

a sťažovateľovi 2 potvrdený. Vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bol rozsudok

zmenený tak, že sa konanie zastavilo.

4. Podľa presvedčenia sťažovateľov uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu ich

označených práv podľa a dohovoru.

5. Na účel náležitého preukázania porušenia označených práv sťažovatelia poukazujú

na nasledujúce okolnosti:

Podľa sťažovateľov nebolo zohľadnené rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. decembra 2016, podľa ktorého v skutkovo obdobnej a právne

totožnej veci bol vyslovený názor, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne,

ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu

k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto podľa

presvedčenia sťažovateľov ani neprichádzala do úvahy iná možnosť ako zrušenie

rozhodnutia ústredia, keďže bolo vydané bez opory v zákone, pričom ho možno označiť

za nulitný, resp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie

pochybenie zo strany všeobecných súdov. Tieto vzhľadom na nedostatok právomoci

orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne

pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia, ako aj prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovatelia argumentujú, že podľa § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho

poriadku správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo

opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Preto všeobecné súdy

neboli viazané samotnými dôvodmi žalôb sťažovateľov a mali ex lege zrušiť rozhodnutia

orgánov verejnej správy.

Podľa názoru sťažovateľov nedošlo ani k zohľadneniu rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor o tom,

že rozhodnutia orgánov verejnej správy sú predčasné a vychádzajú z nedostatočne zisteného

skutkového stavu.

Neprihliadlo sa ďalej podľa sťažovateľov ani na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. augusta 2016, podľa ktorého rozhodnutie súdu musí byť

vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.

Sťažovatelia namietajú, že sa tiež nevzalo do úvahy rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. apríla 2017, v ktorom bolo vyslovené, že jediným orgánom

oprávneným rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe

(v identickom postavení ako sťažovateľ 2 v tejto veci) je príslušný poľský orgán.

Podľa sťažovateľov neboli zohľadnené ani ďalšie smerodajné rozhodnutia

najvyššieho súdu. Uznesením sp. zn. z 28. januára 2016 bolo prerušené

odvolacie konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) boli

predložené na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“), pričom

v teraz pertraktovanej veci najvyšší súd konajúci vo veci sťažovateľov takýto záver neprijal

a vo veci meritórne rozhodol. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že inak aj ďalším uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2016 došlo taktiež k prerušeniu

odvolacieho konania s poukazom na to, že v inej veci boli Súdnemu dvoru predložené

na rozhodnutie príslušné prejudiciálne otázky, zodpovedanie ktorých je určujúce

pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.

Podľa sťažovateľov príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, teda Zaklad

Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“) vo vzťahu k sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3

a sťažovateľke 4 určila, že uplatniteľnou legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 a v súlade s čl. 13 základného nariadenia

je slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo tým, že vydalo formulár PD A1

a na sťažovateľa 2, sťažovateľku 3 a sťažovateľku 4 sa preto hľadelo ako na zamestnancov

vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na slovenskom území.

Sťažovatelia ďalej poukázali na to, že v neskoršom období ústredie nariadilo svojim

pobočkám preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4

na slovenskom území a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského

poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti

podľa slovenských právnych predpisov. K tomu zo strany príslušných pobočiek

v prvostupňovom konaní a zo strany ústredia v odvolacom konaní napokon aj došlo,

a to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou.

Podľa názoru sťažovateľov bolo potrebné v správnom konaní vykonať dokazovanie

v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutočný stav veci, pretože iba

na základe takto objektívne zisteného skutočného stavu možno následne prostredníctvom

individuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach účastníkov správneho konania.

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že z rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé,

že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu

veci. Taktiež je zrejmé, že podľa názoru všeobecných súdov sťažovatelia boli vo vzťahu

k zisťovaniu skutočného stavu málo činní a nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich

argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov

dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukazovania okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci

samej. Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v správnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto

orgánu verejnej správy a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa

rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu zisteného v správnom konaní.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že z rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu

vyplýva tiež, že sťažovateľ 1 nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2,

sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 na slovenskom území reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.

K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však podľa sťažovateľov

nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci. V tejto súvislosti je nevyhnutné

zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú náplň zamestnania sťažovateľa 2,

sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4. Títo totiž vykonávajú roznos letákov, ktoré si preberajú

v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti distribuuje letáky

sťažovateľ 1 po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov. Sťažovateľ 1 zároveň

obstaráva obchodné zákazky v Poľsku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých

zákaziek sú sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 následne kontaktovaní zo strany

sťažovateľa 1, ktorý ich poverí roznášaním letákov vo vybraných lokalitách na území

Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom

sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny

výkon činnosti na slovenskom území. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil,

podľa názoru sťažovateľov sa napriek tomu v rámci výkonu kontroly nepristúpilo

k doplneniu dokazovania, nevyžiadali sa od sťažovateľa 1 ďalšie potrebné doklady, nedošlo

k výsluchu sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4, ale ani k inému spôsobu

preverenia výkonu ich činnosti (napr. vycestovaním na miesto aktuálneho výkonu práce –

roznosu letákov, príp. aj dotazom na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Určujúcim by

bolo podľa sťažovateľov aj vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže

sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovatelia osobitne uvádzajú, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1)

vedelo o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí prvostupňové rozhodnutie,

lebo už v liste z 25. júla 2013 oznámilo ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská

zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru ústredia ide

o tzv. schránkové firmy. Vyplýva to z toho, že ústredie už v roku 2013 prijalo záver o tom,

že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci k vydaniu rozhodnutia pristúpilo

až v roku 2014.

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkami všeobecných súdov došlo taktiež

k „akceptovaniu“ nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej

správy. Ústredie je orgánom verejnej správy a môže konať iba v medziach zákona. Preto

je neprípustné, aby vydalo individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach účastníka

správneho konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.

Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v správnom konaní

poukazujú sťažovatelia na to, že prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej

lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp. registračného listu zo strany

sťažovateľov. Prvostupňové rozhodnutie malo byť vydané najneskôr do 60 dní od začatia

konania, k čomu však nedošlo. Oneskorene rozhodlo aj ústredie. Podľa názoru sťažovateľov

je rozhodnutie ústredia nezákonné už pre samotné nedodržanie zákonnej lehoty. Napriek

tomu všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument ako dôvodný, resp. ako postačujúci

pre zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na

zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 vykonávajú na

slovenskom území činnosť, podľa názoru sťažovateľov takáto kontrola nepatrí do

právomoci tohto orgánu verejnej správy. Sociálna poisťovňa je totiž podľa názoru

sťažovateľov oprávnená vykonávať kontrolnú činnosť iba na účel preverenia plnenia

povinností ustanovených zákonom, a nie na preverenie výkonu podnikateľskej či

zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Takúto kontrolu môže uskutočniť

iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.

Sťažovatelia poukazujú napokon na porušenie princípu rovnakého zaobchádzania.

Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov, vo vzťahu

ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej poisťovne

nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol podľa sťažovateľov

vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup

ako vo vzťahu ku sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 ako poľským občanom.

Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania vidia sťažovatelia aj v tom, že na slovenskom

území pôsobí množstvo zamestnávateľov, výkon činnosti ktorých nedovoľuje zastihnúť

ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že Sociálna

poisťovňa dosiaľ u žiadneho zamestnávateľa, s výnimkou poľských zamestnávateľov,

nevykonala kontrolu reálneho výkonu činnosti. Voči takýmto zamestnávateľom sa podľa

sťažovateľov postupuje rozdielnym spôsobom a nerozhoduje sa o zániku sociálneho

poistenia ich zamestnancov.

5.1 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd

o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

04. 12. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 09. 06. 2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 28. 06. 2017 porušené

boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 28. 06. 2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 04. 12. 2014

a v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

09. 06. 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi IV sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi IV trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“

II.

6. Z rozsudku krajského súdu č. k. -44 zo 4. decembra 2014 vyplýva,

že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá, konanie o žalobe sťažovateľa 2 bolo zastavené

a vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 boli zrušené príslušné rozhodnutia ústredia

v spojení s príslušnými prvostupňovými rozhodnutiami a vec bola vrátená v rozsahu

zrušenia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ 1 v odvolaní tvrdí, že orgány verejnej správy nedodržali zákonný postup,

ich rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v podanej žalobe okrem nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia netvrdí žiadne porušenie jeho

subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné

lehoty, avšak toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí

orgánov verejnej správny, pretože podľa

(ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu prihliadne súd

len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu

(pre nedodržanie zákonnej procesnej lehoty) by sťažovateľ 1 nedosiahol priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí ústredia bez uvedenia

konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1 sú pre rozhodnutie vo veci

irelevantné. Napadnutými rozhodnutiami nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry

sťažovateľa 1. Z obsahu žalôb je totiž evidentné, že namieta porušenie práv svojich

zamestnancov, nie teda porušenie svojich vlastných subjektívnych práv. Jeho zamestnancom

nič nebránilo v tom, aby sa sami žalobami domáhali svojich subjektívnych práv v zákonnej

dvojmesačnej lehote.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie

bolo sťažovateľovi 2 doručené 6. februára 2014. Preto ak bol do konania pripustený

až 4. decembra 2014 (keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu

č. k. -36 z 2. decembra 2014), ním podaná žaloba bola oneskorená.

Podľa bolo preto potrebné konanie o žalobe sťažovateľa 2 zastaviť.

Naproti tomu rozhodnutia ústredia neboli sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 doručené,

keďže ich prevzali iné osoby. V dôsledku toho nemohli ani nadobudnúť právoplatnosť.

Preto ich žaloby boli včas podané. Podľa názoru krajského súdu závery o tom,

že sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 zaniklo povinné poistenie, nemajú podklad v dostatočne

zistenom skutkovom stave, pretože z obsahu spisu nevyplýva, akým spôsobom bolo

preukázané, že reálne činnosť zamestnanca nevykonávajú.

7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2017 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -44 zo 4. decembra 2014

jednak v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1, ako aj v časti týkajúcej sa

zastavenia konania o žalobe sťažovateľa 2. V časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia

ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bol

rozsudok zmenený tak, že konanie sa zastavilo.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ 1 podľa obsahu žaloby jednoznačne

nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich

zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých

rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie

procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí však nemá za následok

ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto

dôvodu by sťažovateľ 1 priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu,

podľa ktorého sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie

žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, je preto správny. Vzhľadom na už

uvedené nebolo možné zohľadniť námietku sťažovateľa 1, podľa ktorej postupom ústredia

a jeho organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých jeho subjektívnych práv, keď

konkrétne vôbec nešpecifikoval, v čom malo toto porušenie práv podľa jeho názoru

spočívať.

Aj napriek tomu, že krajský súd sťažovateľa 2, sťažovateľku 3 a sťažovateľku 4

označoval ako žalobcov 2 – 4 s poukazom na to, že na základe návrhu pripustil ich vstup

do konania na strane sťažovateľa 1 ako žalobcu podľa , v skutočnosti ide

stále o pribratých účastníkov konania. Na toto procesné postavenie nemá vplyv

ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 druhá

veta ) nesprávne aplikoval , ktorého použitie v správnom súdnictve

nie je možné. Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania.

Sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 krajským súdom nesprávne označovaní

ako žalobcovia 2 – 4 (ktoré označenie najvyšší súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie

kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), boli do konania len pribratí uzneseniami

krajského súdu a je potrebné na nich aj tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval

rozhodnutie ústredia aj vo vzťahu k týmto účastníkom, ktorí žalobu na preskúmanie

rozhodnutia ústredia ani nepodali, predstavuje táto okolnosť neodstrániteľnú prekážku

konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Z uvedeného dôvodu

najvyšší súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia

ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť, lebo sťažovateľ 2,

sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodali.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá vo veci namietaného porušenia čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a , ako aj

ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 9. júna 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,

že sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.

11. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, , , , a 2 a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 28. júna 2017. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

14. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že krajský súd

žalobu sťažovateľa 1 zamietol ako nedôvodnú [a to pre nedostatok aktívnej hmotnoprávnej

legitimácie, keďže nenamietal porušenie svojich (vlastných) subjektívnych práv s výnimkou

síce dôvodnej, avšak irelevantnej námietky nedodržania 60-dňovej procesnej lehoty

na vydanie rozhodnutia]. Konanie o žalobe sťažovateľa 2 zastavil vychádzajúc z toho,

že žaloba bola podaná oneskorene, keďže v čase jeho pribratia do konania uznesením

krajského súdu už zákonná dvojmesačná lehota na podanie žaloby uplynula. Žalobe

sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4 (ktorú považoval za včas podanú, pretože v čase

ich pribratia do konania uzneseniami krajského súdu ešte neuplynula zákonná dvojmesačná

lehota na podanie žaloby) vyhovel a zrušil rozhodnutie ústredia, ako aj prvostupňové

rozhodnutie a vec vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie.

Možno uviesť, že krajský súd sa meritórne zaoberal žalobou sťažovateľa 1, ako

aj sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4.

15. Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby

sťažovateľa 1, ako aj vo vzťahu k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa 2. Súhlasil

pritom s dôvodmi krajského súdu týkajúcimi sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1, naproti

tomu však vo vzťahu k sťažovateľovi 2 síce potvrdil výrok krajského súdu o zastavení

konania, avšak nie preto, že jeho žaloba bola podaná oneskorene, ale preto, že podľa

záverov najvyššieho súdu sťažovateľ 2 žiadnu žalobu nepodal (stal sa iba tzv. pribratým

účastníkom konania uznesením krajského súdu). Na základe totožnej argumentácie zrušil

najvyšší súd rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 (ktoré

tak isto boli iba tzv. pribratými účastníkmi) a konanie vo vzťahu k nim zastavil, keďže bol

tej mienky, že aj v ich prípade (rovnako ako v prípade sťažovateľa 2) ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania spočívajúci v absencii žalobného návrhu.

Možno uviesť, že v konečnom dôsledku právoplatnými rozsudkami krajského súdu

a najvyššieho súdu bolo meritórne rozhodnuté iba o žalobe sťažovateľa 1, kým konanie

vo vzťahu k sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bolo z procesných dôvodov

spočívajúcich v neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania (absencii žalobného

návrhu) zastavené.

16. Za uvedeného stavu by sa javilo ako logické, aby sťažovatelia v sťažnosti

podanej ústavnému súdu namietali nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a pokúšali sa

vyvrátiť, či aspoň spochybniť správnosť jeho záverov.

V skutočnosti sa sťažovatelia závermi, o ktoré sa najvyšší súd opiera, v sťažnosti

prakticky vôbec nezaoberajú. Ani sa len nepokúšajú namietať záver o tom, že sťažovateľ 1

porušenie svojich subjektívnych práv nenamietal, resp. že oprávnená námietka porušenia

práva na rozhodnutie orgánu verejnej správy v 60-dňovej lehote nemohla mať vplyv

na správnosť rozhodnutia. Rovnako ostatní sťažovatelia nepolemizujú s právnym názorom

o neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania v ich prípade, ktorý spočíva

podľa názoru najvyššieho súdu v absencii žalobného návrhu.

V danej situácii preto ústavný súd nemá k dispozícii žiaden argumentačný podklad

zo strany sťažovateľov, na základe ktorého by mal závery najvyššieho súdu preskúmavať.

Nie je totiž úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov

vyvažoval tým, že by si sám „domýšľal“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť

záverov najvyššieho súdu.

Rozhodujúcim argumentom sťažovateľov uplatneným v sťažnosti je poukaz

na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. V týchto rozhodnutiach

zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne,

ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu

k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto, podľa názoru

sťažovateľov ani neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia ústredia,

keďže bolo vydané bez opory v zákone. Toto rozhodnutie treba preto označiť za nulitný,

resp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie

pochybenie zo strany všeobecných súdov, ktoré vzhľadom na nedostatok právomoci

orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne

pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Sťažovatelia

poukazujú v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho

poriadku, podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,

ak rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno túto argumentáciu sťažovateľov akceptovať.

Vychádzajúc zo záveru najvyššieho súdu o absencii žalobného návrhu v prípade

sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4 je zrejmé, že neexistoval žiaden

procesnoprávny podklad, na základe ktorého by mohli všeobecné súdy o požiadavkách

uplatnených týmito sťažovateľmi konať a rozhodnúť. Nebolo teda možné na základe

neexistujúcej žaloby právoplatné rozhodnutie ústredia zrušiť, nech už by to bolo

z akéhokoľvek dôvodu. Tak isto to neprichádzalo do úvahy ani v prípade sťažovateľa 1,

ktorý síce žalobu podal, avšak v nej nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv.

Vychádzajúc z namietaného porušenia práv ostatných sťažovateľov nemohli totiž všeobecné

súdy na základe žaloby sťažovateľa 1 správnosť právoplatného rozhodnutia ústredia

preskúmavať. Namietané porušenie subjektívneho práva na rozhodnutie v 60-dňovej lehote

spravidla nezakladá možnosť správneho súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto

v súvislosti s takýmto konaním sa správny súd otázkou právomoci orgánu verejnej správy

konať vo veci spravidla ani nezaoberá.

Ústavný súd iba celkom okrajovo poukazuje na nesprávne poukázanie sťažovateľov

na , podľa ktorého správny súd nie je

viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o rozhodnutie orgánu, ktorý na to nebol

podľa zákona oprávnený. Vzhľadom na ustanovenie § 492 ods. 2 Správneho súdneho

poriadku, podľa ktorého odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

podľa doterajších predpisov, v tomto prípade aplikácia ustanovenia, na ktoré sa sťažovatelia

odvolávajú, vôbec neprichádzala do úvahy, pretože v danej veci bolo odvolanie podané

ešte 15. januára 2015, teda pred nadobudnutím účinnosti

(pred 1. júlom 2016). Vzhľadom na túto okolnosť v skutočnosti by prichádzalo do úvahy

použitie predposlednej a poslednej vety .

V závere treba zdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou námietky nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec

nezaoberal, pretože dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1

a k záveru o tom, že sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 žiadnu žalobu nepodali

(boli iba pribratými účastníkmi konania). Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek

meritórne stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať,

že pre úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť

záverov najvyššieho súdu meritórne preskúmať.

Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý

právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej

lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd, napriek tomu treba

poznamenať v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na rozhodnutie

Súdneho dvora o predbežnej otázke položenej v iných konaniach v obdobných veciach,

že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti, ako aj na to, že najvyšší súd žiadnu

otázku európskeho práva neriešil) javí už na prvý pohľad aj ako neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Hoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú

požiadavku v nej, ale ani v podaných žalobách neuplatnili. Preto z materiálneho hľadiska

treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými súdmi

uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa ňou

osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej

preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017