Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 706/2017
PDF · 311.15 KB
No categories available
II. ÚS 706/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
,
,
, a
, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, advokátska kancelária,
Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 30/2014
a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 S 30/2014
z 9. júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Sžso 144/2015 a jeho rozsudkom z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),
(ďalej len „sťažovateľ 2“), (ďalej len
„sťažovateľka 3“) a (ďalej len „sťažovateľka 4“,
všetci spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 30/2014 a jeho
rozsudkom zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 S 30/2014 z 9.
júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 144/2015 a jeho rozsudkom z 28. júna 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že tromi žalobami z 20. marca 2014 sa sťažovateľ 1
domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí Sociálnej
poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len „ústredie“) č. 17629-2/2014-BA z 28. januára
2014, č. 21059-3/2014-BA z 5. februára 2014 a č. 21063-3/2014-BA z 5. februára 2014.
Sťažovateľ 1 ako zamestnávateľ v podaných žalobách namietal porušenie jeho
subjektívnych práv, ako aj subjektívnych práv jeho zamestnancov (sťažovateľa 2,
sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4) v správnom konaní predovšetkým z dôvodov
nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho
konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania
rozhodnutia orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to s podrobným
odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.
Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 30/2014-36 z 2. decembra 2014 bol do konania
pribratý sťažovateľ 2. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 S 31/2014 z 2. decembra 2014
bola do konania pribratá sťažovateľka 3. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 S 32/2014
z 2. decembra 2014 bola do konania pribratá sťažovateľka 4.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 S 30/2014 zo 4. decembra 2014 (vyhláseným
na pojednávaní) boli súdne konania vedené pod sp. zn. 4 S 30/2014, sp. zn. 4 S 31/2014
a sp. zn. 4 S 32/2014 spojené do jedného súdneho konania vedeného ďalej pod sp. zn.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 30/2014 zo 4. decembra 2014 v spojení
s opravným uznesením sp. zn. 4 S 30/2014 z 9. júna 2015 bola žaloba sťažovateľa 1
zamietnutá, konanie o žalobe sťažovateľa 2 bolo zastavené a žalobou napadnuté rozhodnutia
ústredia vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 boli zrušené a vrátené na ďalšie
konanie.
V odôvodnení rozsudku poukázal krajský súd najmä na to, že podľa jeho
právneho názoru sťažovateľ 1 namietal v podaných žalobách porušenie iných než
svojich subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu
k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav. Okrem
toho sa krajský súd vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľa 1
a sťažovateľa 2, zaujal k nim príslušný právny názor, s ktorým sa však sťažovatelia
nestotožňujú.
3. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 144/2015 z 28. júna 2017 doručeným
sťažovateľom 17. augusta 2017 bol rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1
a sťažovateľovi 2 potvrdený. Vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bol rozsudok
zmenený tak, že sa konanie zastavilo.
4. Podľa presvedčenia sťažovateľov uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu ich
označených práv podľa ústavy a dohovoru.
5. Na účel náležitého preukázania porušenia označených práv sťažovatelia poukazujú
na nasledujúce okolnosti:
Podľa sťažovateľov nebolo zohľadnené rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Sžso 90/2015 zo 14. decembra 2016, podľa ktorého v skutkovo obdobnej a právne
totožnej veci bol vyslovený názor, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne,
ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu
k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto podľa
presvedčenia sťažovateľov ani neprichádzala do úvahy iná možnosť ako zrušenie
rozhodnutia ústredia, keďže bolo vydané bez opory v zákone, pričom ho možno označiť
za nulitný, resp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie
pochybenie zo strany všeobecných súdov. Tieto vzhľadom na nedostatok právomoci
orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne
pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia, ako aj prvostupňového rozhodnutia.
Sťažovatelia argumentujú, že podľa § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho
poriadku správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo
opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Preto všeobecné súdy
neboli viazané samotnými dôvodmi žalôb sťažovateľov a mali ex lege zrušiť rozhodnutia
orgánov verejnej správy.
Podľa názoru sťažovateľov nedošlo ani k zohľadneniu rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžso 24/2015 z 27. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor o tom,
že rozhodnutia orgánov verejnej správy sú predčasné a vychádzajú z nedostatočne zisteného
skutkového stavu.
Neprihliadlo sa ďalej podľa sťažovateľov ani na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžso 40/2015 z 24. augusta 2016, podľa ktorého rozhodnutie súdu musí byť
vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.
Sťažovatelia namietajú, že sa tiež nevzalo do úvahy rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Sžso 87/2015 z 26. apríla 2017, v ktorom bolo vyslovené, že jediným orgánom
oprávneným rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe
(v identickom postavení ako sťažovateľ 2 v tejto veci) je príslušný poľský orgán.
Podľa sťažovateľov neboli zohľadnené ani ďalšie smerodajné rozhodnutia
najvyššieho súdu. Uznesením sp. zn. 1 Sžso 11/2015 z 28. januára 2016 bolo prerušené
odvolacie konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) boli
predložené na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“), pričom
v teraz pertraktovanej veci najvyšší súd konajúci vo veci sťažovateľov takýto záver neprijal
a vo veci meritórne rozhodol. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že inak aj ďalším uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 23/2015 z 28. júna 2016 došlo taktiež k prerušeniu
odvolacieho konania s poukazom na to, že v inej veci boli Súdnemu dvoru predložené
na rozhodnutie príslušné prejudiciálne otázky, zodpovedanie ktorých je určujúce
pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.
Podľa sťažovateľov príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, teda Zaklad
Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“) vo vzťahu k sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3
a sťažovateľke 4 určila, že uplatniteľnou legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 a v súlade s čl. 13 základného nariadenia
je slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo tým, že vydalo formulár PD A1
a na sťažovateľa 2, sťažovateľku 3 a sťažovateľku 4 sa preto hľadelo ako na zamestnancov
vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na slovenskom území.
Sťažovatelia ďalej poukázali na to, že v neskoršom období ústredie nariadilo svojim
pobočkám preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4
na slovenskom území a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov. K tomu zo strany príslušných pobočiek
v prvostupňovom konaní a zo strany ústredia v odvolacom konaní napokon aj došlo,
a to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou.
Podľa názoru sťažovateľov bolo potrebné v správnom konaní vykonať dokazovanie
v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutočný stav veci, pretože iba
na základe takto objektívne zisteného skutočného stavu možno následne prostredníctvom
individuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach účastníkov správneho konania.
Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že z rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé,
že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu
veci. Taktiež je zrejmé, že podľa názoru všeobecných súdov sťažovatelia boli vo vzťahu
k zisťovaniu skutočného stavu málo činní a nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich
argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov
dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukazovania okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci
samej. Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v správnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto
orgánu verejnej správy a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa
rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu zisteného v správnom konaní.
Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že z rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu
vyplýva tiež, že sťažovateľ 1 nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2,
sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 na slovenskom území reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.
K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však podľa sťažovateľov
nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci. V tejto súvislosti je nevyhnutné
zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú náplň zamestnania sťažovateľa 2,
sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4. Títo totiž vykonávajú roznos letákov, ktoré si preberajú
v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti distribuuje letáky
sťažovateľ 1 po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov. Sťažovateľ 1 zároveň
obstaráva obchodné zákazky v Poľsku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých
zákaziek sú sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 následne kontaktovaní zo strany
sťažovateľa 1, ktorý ich poverí roznášaním letákov vo vybraných lokalitách na území
Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom
sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny
výkon činnosti na slovenskom území. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil,
podľa názoru sťažovateľov sa napriek tomu v rámci výkonu kontroly nepristúpilo
k doplneniu dokazovania, nevyžiadali sa od sťažovateľa 1 ďalšie potrebné doklady, nedošlo
k výsluchu sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4, ale ani k inému spôsobu
preverenia výkonu ich činnosti (napr. vycestovaním na miesto aktuálneho výkonu práce –
roznosu letákov, príp. aj dotazom na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Určujúcim by
bolo podľa sťažovateľov aj vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže
sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.
Sťažovatelia osobitne uvádzajú, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1)
vedelo o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí prvostupňové rozhodnutie,
lebo už v liste z 25. júla 2013 oznámilo ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská
zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru ústredia ide
o tzv. schránkové firmy. Vyplýva to z toho, že ústredie už v roku 2013 prijalo záver o tom,
že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci k vydaniu rozhodnutia pristúpilo
až v roku 2014.
Podľa názoru sťažovateľov rozsudkami všeobecných súdov došlo taktiež
k „akceptovaniu“ nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej
správy. Ústredie je orgánom verejnej správy a môže konať iba v medziach zákona. Preto
je neprípustné, aby vydalo individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach účastníka
správneho konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.
Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v správnom konaní
poukazujú sťažovatelia na to, že prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej
lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp. registračného listu zo strany
sťažovateľov. Prvostupňové rozhodnutie malo byť vydané najneskôr do 60 dní od začatia
konania, k čomu však nedošlo. Oneskorene rozhodlo aj ústredie. Podľa názoru sťažovateľov
je rozhodnutie ústredia nezákonné už pre samotné nedodržanie zákonnej lehoty. Napriek
tomu všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument ako dôvodný, resp. ako postačujúci
pre zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na
zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 vykonávajú na
slovenskom území činnosť, podľa názoru sťažovateľov takáto kontrola nepatrí do
právomoci tohto orgánu verejnej správy. Sociálna poisťovňa je totiž podľa názoru
sťažovateľov oprávnená vykonávať kontrolnú činnosť iba na účel preverenia plnenia
povinností ustanovených zákonom, a nie na preverenie výkonu podnikateľskej či
zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Takúto kontrolu môže uskutočniť
iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.
Sťažovatelia poukazujú napokon na porušenie princípu rovnakého zaobchádzania.
Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov, vo vzťahu
ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej poisťovne
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol podľa sťažovateľov
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup
ako vo vzťahu ku sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 ako poľským občanom.
Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania vidia sťažovatelia aj v tom, že na slovenskom
území pôsobí množstvo zamestnávateľov, výkon činnosti ktorých nedovoľuje zastihnúť
ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že Sociálna
poisťovňa dosiaľ u žiadneho zamestnávateľa, s výnimkou poľských zamestnávateľov,
nevykonala kontrolu reálneho výkonu činnosti. Voči takýmto zamestnávateľom sa podľa
sťažovateľov postupuje rozdielnym spôsobom a nerozhoduje sa o zániku sociálneho
poistenia ich zamestnancov.
5.1 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd
o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
pod č. k. 4 S 30/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 4 S 30/2014 zo dňa
04. 12. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 S 30/2014
zo dňa 09. 06. 2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 144/2015
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 144/2015 zo dňa 28. 06. 2017 porušené
boli.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 144/2015 zo dňa 28. 06. 2017
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 S 30/2014 zo dňa 04. 12. 2014
a v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 S 30/2014 zo dňa
09. 06. 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi IV sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi IV trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“
II.
6. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 S 30/2014-44 zo 4. decembra 2014 vyplýva,
že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá, konanie o žalobe sťažovateľa 2 bolo zastavené
a vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 boli zrušené príslušné rozhodnutia ústredia
v spojení s príslušnými prvostupňovými rozhodnutiami a vec bola vrátená v rozsahu
zrušenia na ďalšie konanie.
Sťažovateľ 1 v odvolaní tvrdí, že orgány verejnej správy nedodržali zákonný postup,
ich rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v podanej žalobe okrem nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia netvrdí žiadne porušenie jeho
subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné
lehoty, avšak toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí
orgánov verejnej správny, pretože podľa § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu prihliadne súd
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
(pre nedodržanie zákonnej procesnej lehoty) by sťažovateľ 1 nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí ústredia bez uvedenia
konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1 sú pre rozhodnutie vo veci
irelevantné. Napadnutými rozhodnutiami nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry
sťažovateľa 1. Z obsahu žalôb je totiž evidentné, že namieta porušenie práv svojich
zamestnancov, nie teda porušenie svojich vlastných subjektívnych práv. Jeho zamestnancom
nič nebránilo v tom, aby sa sami žalobami domáhali svojich subjektívnych práv v zákonnej
dvojmesačnej lehote.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie
bolo sťažovateľovi 2 doručené 6. februára 2014. Preto ak bol do konania pripustený
až 4. decembra 2014 (keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu
č. k. 4 S 30/2014-36 z 2. decembra 2014), ním podaná žaloba bola oneskorená.
Podľa § 250d ods. 3 OSP bolo preto potrebné konanie o žalobe sťažovateľa 2 zastaviť.
Naproti tomu rozhodnutia ústredia neboli sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 doručené,
keďže ich prevzali iné osoby. V dôsledku toho nemohli ani nadobudnúť právoplatnosť.
Preto ich žaloby boli včas podané. Podľa názoru krajského súdu závery o tom,
že sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 zaniklo povinné poistenie, nemajú podklad v dostatočne
zistenom skutkovom stave, pretože z obsahu spisu nevyplýva, akým spôsobom bolo
preukázané, že reálne činnosť zamestnanca nevykonávajú.
7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 144/2015 z 28. júna 2017 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 30/2014-44 zo 4. decembra 2014
jednak v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1, ako aj v časti týkajúcej sa
zastavenia konania o žalobe sťažovateľa 2. V časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia
ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bol
rozsudok zmenený tak, že konanie sa zastavilo.
Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ 1 podľa obsahu žaloby jednoznačne
nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich
zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých
rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie
procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí však nemá za následok
ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto
dôvodu by sťažovateľ 1 priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu,
podľa ktorého sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie
žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, je preto správny. Vzhľadom na už
uvedené nebolo možné zohľadniť námietku sťažovateľa 1, podľa ktorej postupom ústredia
a jeho organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých jeho subjektívnych práv, keď
konkrétne vôbec nešpecifikoval, v čom malo toto porušenie práv podľa jeho názoru
spočívať.
Aj napriek tomu, že krajský súd sťažovateľa 2, sťažovateľku 3 a sťažovateľku 4
označoval ako žalobcov 2 – 4 s poukazom na to, že na základe návrhu pripustil ich vstup
do konania na strane sťažovateľa 1 ako žalobcu podľa § 92 ods. 1 OSP, v skutočnosti ide
stále o pribratých účastníkov konania. Na toto procesné postavenie nemá vplyv
ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 druhá
veta OSP) nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 OSP, ktorého použitie v správnom súdnictve
nie je možné. Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania.
Sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 krajským súdom nesprávne označovaní
ako žalobcovia 2 – 4 (ktoré označenie najvyšší súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie
kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), boli do konania len pribratí uzneseniami
krajského súdu a je potrebné na nich aj tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval
rozhodnutie ústredia aj vo vzťahu k týmto účastníkom, ktorí žalobu na preskúmanie
rozhodnutia ústredia ani nepodali, predstavuje táto okolnosť neodstrániteľnú prekážku
konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Z uvedeného dôvodu
najvyšší súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia
ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť, lebo sťažovateľ 2,
sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodali.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá vo veci namietaného porušenia čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 S 30/2014 a jeho rozsudku zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 4 S 30/2014 z 9. júna 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,
že sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.
11. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Sžso 144/2015 a jeho rozsudku z 28. júna 2017. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že krajský súd
žalobu sťažovateľa 1 zamietol ako nedôvodnú [a to pre nedostatok aktívnej hmotnoprávnej
legitimácie, keďže nenamietal porušenie svojich (vlastných) subjektívnych práv s výnimkou
síce dôvodnej, avšak irelevantnej námietky nedodržania 60-dňovej procesnej lehoty
na vydanie rozhodnutia]. Konanie o žalobe sťažovateľa 2 zastavil vychádzajúc z toho,
že žaloba bola podaná oneskorene, keďže v čase jeho pribratia do konania uznesením
krajského súdu už zákonná dvojmesačná lehota na podanie žaloby uplynula. Žalobe
sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4 (ktorú považoval za včas podanú, pretože v čase
ich pribratia do konania uzneseniami krajského súdu ešte neuplynula zákonná dvojmesačná
lehota na podanie žaloby) vyhovel a zrušil rozhodnutie ústredia, ako aj prvostupňové
rozhodnutie a vec vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie.
Možno uviesť, že krajský súd sa meritórne zaoberal žalobou sťažovateľa 1, ako
aj sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4.
15. Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby
sťažovateľa 1, ako aj vo vzťahu k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa 2. Súhlasil
pritom s dôvodmi krajského súdu týkajúcimi sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1, naproti
tomu však vo vzťahu k sťažovateľovi 2 síce potvrdil výrok krajského súdu o zastavení
konania, avšak nie preto, že jeho žaloba bola podaná oneskorene, ale preto, že podľa
záverov najvyššieho súdu sťažovateľ 2 žiadnu žalobu nepodal (stal sa iba tzv. pribratým
účastníkom konania uznesením krajského súdu). Na základe totožnej argumentácie zrušil
najvyšší súd rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 (ktoré
tak isto boli iba tzv. pribratými účastníkmi) a konanie vo vzťahu k nim zastavil, keďže bol
tej mienky, že aj v ich prípade (rovnako ako v prípade sťažovateľa 2) ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania spočívajúci v absencii žalobného návrhu.
Možno uviesť, že v konečnom dôsledku právoplatnými rozsudkami krajského súdu
a najvyššieho súdu bolo meritórne rozhodnuté iba o žalobe sťažovateľa 1, kým konanie
vo vzťahu k sťažovateľovi 2, sťažovateľke 3 a sťažovateľke 4 bolo z procesných dôvodov
spočívajúcich v neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania (absencii žalobného
návrhu) zastavené.
16. Za uvedeného stavu by sa javilo ako logické, aby sťažovatelia v sťažnosti
podanej ústavnému súdu namietali nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a pokúšali sa
vyvrátiť, či aspoň spochybniť správnosť jeho záverov.
V skutočnosti sa sťažovatelia závermi, o ktoré sa najvyšší súd opiera, v sťažnosti
prakticky vôbec nezaoberajú. Ani sa len nepokúšajú namietať záver o tom, že sťažovateľ 1
porušenie svojich subjektívnych práv nenamietal, resp. že oprávnená námietka porušenia
práva na rozhodnutie orgánu verejnej správy v 60-dňovej lehote nemohla mať vplyv
na správnosť rozhodnutia. Rovnako ostatní sťažovatelia nepolemizujú s právnym názorom
o neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania v ich prípade, ktorý spočíva
podľa názoru najvyššieho súdu v absencii žalobného návrhu.
V danej situácii preto ústavný súd nemá k dispozícii žiaden argumentačný podklad
zo strany sťažovateľov, na základe ktorého by mal závery najvyššieho súdu preskúmavať.
Nie je totiž úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov
vyvažoval tým, že by si sám „domýšľal“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť
záverov najvyššieho súdu.
Rozhodujúcim argumentom sťažovateľov uplatneným v sťažnosti je poukaz
na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. V týchto rozhodnutiach
zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne,
ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu
k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto, podľa názoru
sťažovateľov ani neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia ústredia,
keďže bolo vydané bez opory v zákone. Toto rozhodnutie treba preto označiť za nulitný,
resp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie
pochybenie zo strany všeobecných súdov, ktoré vzhľadom na nedostatok právomoci
orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne
pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Sťažovatelia
poukazujú v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho
poriadku, podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,
ak rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno túto argumentáciu sťažovateľov akceptovať.
Vychádzajúc zo záveru najvyššieho súdu o absencii žalobného návrhu v prípade
sťažovateľa 2, sťažovateľky 3 a sťažovateľky 4 je zrejmé, že neexistoval žiaden
procesnoprávny podklad, na základe ktorého by mohli všeobecné súdy o požiadavkách
uplatnených týmito sťažovateľmi konať a rozhodnúť. Nebolo teda možné na základe
neexistujúcej žaloby právoplatné rozhodnutie ústredia zrušiť, nech už by to bolo
z akéhokoľvek dôvodu. Tak isto to neprichádzalo do úvahy ani v prípade sťažovateľa 1,
ktorý síce žalobu podal, avšak v nej nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv.
Vychádzajúc z namietaného porušenia práv ostatných sťažovateľov nemohli totiž všeobecné
súdy na základe žaloby sťažovateľa 1 správnosť právoplatného rozhodnutia ústredia
preskúmavať. Namietané porušenie subjektívneho práva na rozhodnutie v 60-dňovej lehote
spravidla nezakladá možnosť správneho súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto
v súvislosti s takýmto konaním sa správny súd otázkou právomoci orgánu verejnej správy
konať vo veci spravidla ani nezaoberá.
Ústavný súd iba celkom okrajovo poukazuje na nesprávne poukázanie sťažovateľov
na § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd nie je
viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o rozhodnutie orgánu, ktorý na to nebol
podľa zákona oprávnený. Vzhľadom na ustanovenie § 492 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku, podľa ktorého odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov, v tomto prípade aplikácia ustanovenia, na ktoré sa sťažovatelia
odvolávajú, vôbec neprichádzala do úvahy, pretože v danej veci bolo odvolanie podané
ešte 15. januára 2015, teda pred nadobudnutím účinnosti Správneho súdneho poriadku
(pred 1. júlom 2016). Vzhľadom na túto okolnosť v skutočnosti by prichádzalo do úvahy
použitie § 250j ods. 3 predposlednej a poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku.
V závere treba zdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou námietky nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec
nezaoberal, pretože dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1
a k záveru o tom, že sťažovateľ 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 žiadnu žalobu nepodali
(boli iba pribratými účastníkmi konania). Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek
meritórne stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať,
že pre úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť
záverov najvyššieho súdu meritórne preskúmať.
Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý
právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej
lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd, napriek tomu treba
poznamenať v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na rozhodnutie
Súdneho dvora o predbežnej otázke položenej v iných konaniach v obdobných veciach,
že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti, ako aj na to, že najvyšší súd žiadnu
otázku európskeho práva neriešil) javí už na prvý pohľad aj ako neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Hoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú
požiadavku v nej, ale ani v podaných žalobách neuplatnili. Preto z materiálneho hľadiska
treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými súdmi
uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa ňou
osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej
preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017