Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 197/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

; ;

a

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2,

Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46

ods. 1 a 2 a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. mája 2015 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

, a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ 1“),

(ďalej aj „sťažovateľ 2“), (ďalej aj

„sťažovateľka 3“), (ďalej aj „sťažovateľ 4“) a

(ďalej aj „sťažovateľ 5“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. mája 2015 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. septembra 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že štyrmi žalobami sa sťažovateľ 1 na krajskom súde

domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí Sociálnej poisťovne,

ústredia Bratislava (ďalej len „ústredie“) č. 17479-3/2014-BA zo 6. februára 2014,

č. 17636-3/2014-BA zo 14. februára 2014, č. 17630-2/2014-BA z 28. januára 2014

a č. 18251-3/2014-BA z 12. marca 2014.

Sťažovateľ 1 ako zamestnávateľ v podaných žalobách namietal porušenie vlastných

subjektívnych práv, ako aj subjektívnych práv svojich zamestnancov (sťažovateľov 2 až 5)

v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu,

porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania rozhodnutia orgánu verejnej správy

v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia

orgánom verejnej správy, a to s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne

skutočnosti.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2014 bol do konania

pribratý sťažovateľ 2. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2014

bola do konania pribratá sťažovateľka 3. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. decembra 2014 bol do konania pribratý sťažovateľ 4. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. decembra 2014 bol do konania pribratý sťažovateľ 5. Uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 14. mája 2015 došlo k spojeniu súdnych konaní vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

do jedného súdneho konania ďalej vedeného pod sp. zn. .

Krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa 1 a vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 zrušil

žalobou napadnuté rozhodnutia a vrátil vec ústrediu. V odôvodnení rozsudku poukázal

krajský súd najmä na to, že podľa jeho právneho názoru sťažovateľ 1 namietal v podaných

žalobách porušenie iných než svojich vlastných subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú

jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 vyslovil krajský súd záver

o nedostatočne zistenom skutkovom stave.

3. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017,

doručeným sťažovateľom 22. novembra 2017, bol rozsudok krajského súdu vo vzťahu

k sťažovateľovi 1 potvrdený a vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 zmenený v podobe

zastavenia konania.

4. Na účely náležitého preukázania porušenia označených práv sťažovatelia

v sťažnosti poukazujú na tieto okolnosti:

„Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť,

ako zrušenie rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne,

ústredie, nakoľko tieto sú vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné,

resp. ničotné právne akty (paakty).

Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho

súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna

poisťovňa - ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej

legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci

sťažovateľov.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani

rozhodnutie zo dňa 24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom,

že rozhodnutie súdu musí byť vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich

spoločných práv.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.04.2017 došlo

v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)

k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola

vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR, vedúce

k následnému porušeniu základných práv sťažovateľov na spravodlivý proces, považujú

sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu

SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných

veciach. Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením

č. k. zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu

dvoru EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu základného

nariadenia (nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko

odpovede na tieto otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.

Vzhľadom na všetky skutočnosti... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza

k zjavnému porušovaniu práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí,

resp. právnej istoty.

Príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad

Ubezpieczen Spolecznych - ZUS) vo vzťahu k sťažovateľom II až V určila, že uplatniteľnou

legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009

a v súlade s čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 je

legislatíva slovenská.

Sociálna poisťovňa, ústredie to akceptovala (vydaním formuláru PD Al)

a na sťažovateľov II až V sa hľadelo ako na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú

činnosť na území Slovenskej republiky.

V neskoršom období Sociálna poisťovňa, ústredie nariadila svojim organizačným

zložkám (pobočkám), aby preverili reálny výkon činnosti sťažovateľov II až V na území

Slovenskej republiky... K tomu zo strany príslušných pobočiek Sociálnej poisťovne

v prvostupňovom administratívnom konaní a zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie

v odvolacom administratívnom konaní napokon aj došlo, a to v rozpore so zákonom

a so skutočnosťou. Za tým účelom je podľa sťažovateľov potrebné vykonať

v administratívnom konaní dokazovanie v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť

skutočný stav veci. Iba na základe takto objektívne zisteného skutočného stavu veci možno

následne prostredníctvom individuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach účastníkov administratívneho konania.“

Podľa názoru sťažovateľov „došlo k akceptovaniu a k odobreniu zjavne

nedostatočne zisteného skutočného stavu veci zo strany orgánov verejnej správy...

Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov

administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre

správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Podľa

sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec súčinnosti povinní v

administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej

správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom súdnictve, kde sa rozhoduje

zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom konaní.“.

Z napádaných rozhodnutí tiež vyplýva: „sťažovateľ I na území Slovenskej republiky

nemá registrované sídlo a sťažovatelia II až V na území Slovenskej republiky reálne

nevykonávajú žiadnu činnosť.

K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však v administratívnom

konaní celkom preukazne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci.

V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú

náplň zamestnania sťažovateľov II až V. Sťažovatelia II až V totiž vykonávajú roznos

letákov, ktoré si preberajú v externej obchodnej spoločnosti... Roznášanie letákov

kontrolujú aj iní zamestnanci sťažovateľa I. Zamestnancom sťažovateľa I sa navyše vedú aj

dochádzkové listy, čo podľa sťažovateľov celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti

sťažovateľov II až V na území Slovenskej republiky... Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu

verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu však orgán verejnej správy v rámci výkonu

kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania...

Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR

pri svojom rozhodovaní nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred

vykonaním kontroly u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia,

ktorým potvrdí rozhodnutie svojej pobočky, nakoľko už v liste zo dňa 25.07.2013 oznámila

poľskému orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS) obchodné mená. resp. mená a priezviská

zamestnávateľov (medzi nimi sa nachádzal aj sťažovateľ I), u ktorých sa podľa názoru

Sociálnej poisťovne, ústredie jedná o tzv. schránkové firmy.

Z toho vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom,

že sťažovateľ I je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až v

roku 2014, čím výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.

... je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie, resp. pobočka Sociálnej

poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach účastníka

administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.“

Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v správnom konaní

poukazujú sťažovatelia na to, že prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej

lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp. registračného listu zo strany

sťažovateľov, a oneskorene rozhodlo aj ústredie. Vzhľadom na tieto skutočnosti,

sťažovatelia zastávajú názor, že „...rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie a pobočky

Sociálnej poisťovne sú nezákonné už pre samotné nedodržanie zákonnej lehoty...“.

Vo vzťahu k vykonaniu kontroly zo strany orgánu verejnej správy na zistenie

skutočností, či sťažovatelia 2 až 5 vykonávajú na slovenskom území činnosť, podľa názoru

sťažovateľov táto kompetencia nepatrí do právomoci Sociálnej poisťovne:

„Kontrolu na preverenie reálneho výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný

Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa nezistil žiadne nedostatky.“

Sťažovatelia napokon poukazujú na porušenie princípu rovnakého zaobchádzania:

„Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“

5. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1,. čl. 35 ods. 1., čl. 39 ods. 1., čl. 40., čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

14.05.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.09.2017 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k zo dňa 27.09.2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 14.05.2015 a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi 1 sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi 2 sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi 3 sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi 4 sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi 5 sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 1 trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 2 trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 3 trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 4 trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 5 trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...“

II.

6. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2015 bola žaloba

sťažovateľa 1 zamietnutá a vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 bolo rozhodnutie ústredia

zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia

uviedol: „Žalobca v 1/ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali

zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie

jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané

procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv

na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa ,

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca

v 1/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd

dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade subjektívne práva žalobcu porušené

neboli, pretože v žalobách namieta porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2/ až 5/ rade,

postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1/ rade bol v súlade so zákonom, preto

žaloby žalobcu v 1/ rade podľa ako nedôvodné zamietol...

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že rozhodnutia žalovanej

neboli aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcom

v 2/ až 5/ rade do vlastných rúk. Doručené boli otcovi žalobcu v 2/ rade

dňa 18.02.2014, manželovi

žalobkyne v 3/ rade dňa 3.02.2014, manželke žalobcu v 4/ rade

dňa 06.02.2014 a manželke žalobcu v 5/ rade

dňa 25.03.2014.

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobcov v 2/ až 5/ rade (návrh na vstup

ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu a to žalobcu v 2/ až 5/ rade zo dňa

04.02.2015) vyplýva, že žalobcovia v 2/ až 5/ rade sa domáhajú preskúmania zákonnosti

rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia ich subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutia

žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inými osobami ako adresátmi, teda

žalobcami v 2/ až 5/ rade a žalobcovia sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti

rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti , považoval súd

za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia

doručovať žalobcom v 2/ až 5/ rade a žaloby žalobcov v 2/ až 5/ rade považoval za včas

podané.

... pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si

obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však

nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2/ až 5/ rade na území

Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný

a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.“

7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017

vyplýva, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, odvolania sťažovateľov 2 až 5

odmietol a v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí ústredia a vrátenia vecí na ďalšie

konanie vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 ho zmenil tak, že konanie zastavil.

Podľa názoru najvyššieho súdu: „Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského

súdu, že z obsahu žaloby je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie

svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho

subjektívnych práv netvrdil. Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu,

že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol

procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle Pokiaľ žalobu žalobcu v 1.

rade zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie

svojich subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcov v 2. až v 5. rade -

zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkovej

sféry žalobcu v 1. rade.“

Vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 najvyšší súd uviedol:

„Žalobcovia v 2. až v 5. rade, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov, žaloby

nepodali; do konania bol len pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich

ako na účastníkov pribratých do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho súdneho

poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, ustanovenie

nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na postavenie takého

účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý v uznesení o pribratí

účastníkov nesprávne odkázal na

Žalobcovia v 2. až v 5. rade boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci

a ako účastníci správnych konaní mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých

rozhodnutí žalovanej. Keďže odvolatelia - žalobcovia v 2. až v 5. rade môžu mať v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti iba postavenie pribratých

účastníkov konania, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania. Na základe

uvedeného odvolací súd podľa v spojení s

odvolania podané proti rozsudku krajského súdu účastníkmi označenými ako žalobcovia

v 2., v 3., v 4. a 5. rade - pribratými účastníkmi konania odmietol.“

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a , ako aj

dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní sp. zn. a jeho

rozsudku zo 14. mája 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa

a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.

11. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, , , , a 2 a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

a jeho rozsudku z 27. septembra 2017. Túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, , ).

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , , ,

, ).

13. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší

súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby vo vzťahu k sťažovateľovi 1

(nedostatok hmotnoprávnej legitimácie, keďže nenamietal porušenie svojich

vlastných subjektívnych práv s výnimkou síce dôvodnej, avšak irelevantnej námietky

nedodržania 60-dňovej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nedôvodnej námietky

porušenia princípu dvojinštančnosti konania) a zastavil konanie vo vzťahu k sťažovateľom

2 až 5 (podľa záverov najvyššieho súdu títo žiadnu žalobu ani nepodali, keďže sa stali iba

tzv. pribratými účastníkmi konania uzneseniami krajského súdu).

Možno uviesť, že v konečnom dôsledku právoplatnými rozsudkami krajského súdu

a najvyššieho súdu bolo meritórne rozhodnuté iba o žalobe sťažovateľa 1, kým konanie

vo vzťahu k sťažovateľom 2 až 5 bolo z procesných dôvodov spočívajúcich

v neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania (absencii žalobného návrhu) zastavené.

Za uvedeného stavu by sa javilo ako logické, aby sťažovatelia v sťažnosti podanej

ústavnému súdu namietali nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a pokúšali sa vyvrátiť či

aspoň spochybniť ich správnosť. V skutočnosti sa sťažovatelia závermi, o ktoré sa najvyšší

súd opiera, v sťažnosti prakticky vôbec nezaoberajú. Ani sa len nepokúšajú namietať záver

o tom, že sťažovateľ 1 porušenie vlastných subjektívnych práv nenamietal, resp. že

oprávnená námietka porušenia práva na rozhodnutie orgánu verejnej správy v 60-dňovej

lehote nemohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Rovnako ostatní sťažovatelia

nepolemizujú s právnym názorom o neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania v ich

prípade, ktorý spočíva podľa názoru najvyššieho súdu v absencii žalobného návrhu

(m. m. ).

14. V danej situácii preto ústavný súd nemá k dispozícii žiaden argumentačný

podklad zo strany sťažovateľov, na základe ktorého by mal závery najvyššieho súdu

preskúmavať. Nie je totiž úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu

sťažovateľov vyvažoval vlastným „domýšľaním“ argumentov, ktoré by mohli spochybniť

správnosť záverov najvyššieho súdu (m. m. , ,

).

15. Rozhodujúcim argumentom sťažovateľov uplatneným v sťažnosti je poukaz

na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. V týchto rozhodnutiach

zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne,

ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu

k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Podľa názoru

sťažovateľov preto ani neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia

ústredia, keďže bolo vydané bez opory v zákone. Toto rozhodnutie preto treba označiť

za nulitný, resp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie

pochybenie zo strany všeobecných súdov, ktoré vzhľadom na nedostatok právomoci

orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne

pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. V tejto

súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na ,

podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo

opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno túto argumentáciu sťažovateľov akceptovať.

Vychádzajúc zo záveru najvyššieho súdu o absencii žalobného návrhu v prípade

sťažovateľa 2 až 5, je zrejmé, že neexistoval žiaden procesnoprávny podklad, na základe

ktorého by mohli všeobecné súdy o požiadavkách uplatnených týmito sťažovateľmi konať

a rozhodnúť. Nebolo teda možné na základe neexistujúcej žaloby právoplatné rozhodnutie

ústredia zrušiť, nech už by to bolo z akéhokoľvek dôvodu. Tak isto to neprichádzalo

do úvahy ani v prípade sťažovateľa 1, ktorý síce žalobu podal, avšak v nej nenamietal

porušenie vlastných subjektívnych práv. Vychádzajúc z namietaného porušenia práv

ostatných sťažovateľov, všeobecné súdy totiž nemohli na základe žaloby sťažovateľa 1

správnosť právoplatného rozhodnutia ústredia preskúmavať. Namietané porušenie

subjektívneho práva na rozhodnutie v 60-dňovej lehote spravidla nezakladá možnosť

správneho súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť. V súvislosti s takýmto konaním sa preto

správny súd otázkou právomoci orgánu verejnej správy konať vo veci spravidla ani

nezaoberá.

Iba celkom okrajovo ústavný súd poukazuje na nesprávne označenie sťažovateľov

na , podľa ktorého správny súd nie je

viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o rozhodnutie orgánu, ktorý na to nebol

podľa zákona oprávnený. Vzhľadom na , podľa

ktorého odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V tomto prípade aplikácia ustanovenia, na ktoré sa sťažovatelia odvolávajú, vôbec

neprichádzala do úvahy, pretože v danej veci bolo odvolanie podané ešte 23. júna 2015,

teda pred nadobudnutím účinnosti (pred 1. júlom 2016).

Vzhľadom na túto okolnosť by v skutočnosti prichádzalo do úvahy použitie § 250j ods. 3

predposlednej a poslednej vety .

16. V kontexte prijatých záverov najvyššieho súdu (nedostatok vecnej aktívnej

legitimácie sťažovateľa 1, procesné postavenie sťažovateľov 2 až 5 ako tzv. pribratých

účastníkov) ústavný súd môže iba konštatovať, že pre úplnú absenciu protiargumentácie

zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov najvyššieho súdu meritórne

preskúmať.

Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý

právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

a porušenia princípu dvojinštančnosti konania), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi

zaoberal ústavný súd, napriek tomu treba poznamenať v súvislosti s námietkou, podľa ktorej

najvyšší súd mal vyčkať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke

položenej v iných konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na

uvedené okolnosti, ako aj na to, že najvyšší súd žiadnu otázku európskeho práva neriešil)

javí už na prvý pohľad aj ako neprípustná (m. m. ).

17. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Hoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú

požiadavku v ňom, ale ani v podaných žalobách neuplatnili. Z materiálneho hľadiska je

preto potrebné konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými

súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa

ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej

preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných

osobitného zreteľa (m .m. , , ).

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018