Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 211/2018
PDF · 208.16 KB
No categories available
II. ÚS 211/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016
a jeho uznesením z 21. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 a jeho uznesením
z 21. novembra 2017.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že maloletá ,
(ďalej len „maloletá“), bola matkou (ďalej len „matka“) neoprávnene
zadržaná a premiestnená z miesta obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie
a Severného Írska na územie Slovenskej republiky. Sťažovateľ v sťažnosti k popisu
skutkových okolností predovšetkým uvádza: „Sťažovateľ s matkou maloletej boli životnými
partnermi v postavení druh a družka, sú rodičmi maloletej a že všetci mali spoločné
bydlisko na adrese: Spojené
kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Dňa 17. júna 2015 matka bez súhlasu
sťažovateľa odišla s maloletou z ich spoločného bydliska a obvyklého pobytu maloletej,
z Veľkej Británie, na územie Slovenskej republiky. Otcovstvo sťažovateľa je zapísané tak
v anglickom rodnom liste, ako aj rodnom liste slovenskom. Otcovstvo bolo deklarované
anglickým súdom High Court Of Justice, Family Division zo dňa 19. októbra 2015,
č. k. FD15900428.“
3. Sťažovateľ sa návrhom z 9. marca 2016 domáhal návratu maloletej do krajiny
obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“). Návrh bol
10. marca 2016 doručený Okresnému súdu Bratislava I a 21. marca 2016 bol postúpený
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd uznesením sp. zn.
36 P 64/2016 z 3. júna 2016 návrh na nariadenie návratu maloletej zamietol a žiadnemu
účastníkovi náhradu trov nepriznal. V odôvodnení uznesenia okresný súd uvádza najmä:
„Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, odporkyne,
oboznámením sa s vyjadreniami právnych zástupcov účastníkov konania, ako aj: návrh
navrhovateľa zo dňa 09.03.2016, list zo dňa 11.12.2015, rodný list maloletej spolu
s prekladom, rozhodnutie súdu Veľkej Británie s úradným prekladom a osvedčením zo dňa
08.10.2015... správa ÚPSVR Prievidza, odbor sociálnych vecí a rodiny zo dňa 07.04.2016
o prešetrení rodinných pomerov na maloletú, hodnotenie maloletej vypracované Materskou
školou, zo dňa 01.04.2016...
V danom prípade nie je sporné, že dieťa malo bezprostredne pred svojím
premiestnením matkou na územie Slovenskej republiky obvyklý pobyt v Londýne, na území
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Rovnako ani skutočnosť, že matka
navrhovateľa o udelenie súhlasu s takýmto vycestovaním uskutočneným dňa 17.6.2015
nepožiadala, resp. ho matke neudelil, rovnako ani súd vo Veľkej Británii.
Vykonaným dokazovaním má súd preukázané, že Vrchný súd Veľkej Británie,
oddelenie rodinného práva, priznal navrhovateľovi rodičovskú zodpovednosť 08.10.2015,
po oprave 19.10.2015... Nebolo v konaní ani preukázané uzavretie akejkoľvek dohody
o rodičovskej zodpovednosti k malol. medzi účastníkmi konania.
Teda v čase premiestnenia dieťaťa na Slovensko (17.06.2015), disponovala
opatrovníckym právom len odporkyňa ako matka malol., ktorá mala z toho dôvodu právo
určiť miesto pobytu dieťaťa Slovensku.
Pre posúdenie existencie opatrovníckeho práva na strane navrhovateľa je dôležité
anglické právo z dôvodu, že v Anglicku malo malol. dieťa obvyklý pobyt aj v čase vzniku
jeho neoprávneného zadržania v októbri 2015, a to vzhľadom na krátkosť času, ktorý
uplynul od jeho odchodu z Anglicka, čo vyplýva aj z rozhodnutia Vrchného súdu v Anglicku.
Súd preto musel pristúpiť aj k skúmaniu podmienky, či bolo opatrovnícke právo
navrhovateľa k malol. skutočne vykonávané, ak by nedošlo k zadržaniu.
Z uvedeného, hoci navrhovateľ pristúpil k úradnému riešeniu jeho rodičovskej
zodpovednosti až po odchode odporkyne s malol. z Anglicka a spočiatku nemal o
záujem, sa súd skôr priklonil k tomu, že navrhovateľ si svoje opatrovnícke právo k malol.
do jej odchodu vykonával, a teda by ho, nebyť zadržania jej matkou
na Slovensku, aj skutočne vykonával.
Jednou z podmienok, ktoré musí súd v zmysle článku 13 Dohovoru
pri medzinárodnom únose malol. dieťaťa v zmysle Haagskeho dohovoru skúmať, je aj to, či
maloletému dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej alebo
duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie pre navrátenie malol.
dieťaťa.
Súd nemal zo strany navrhovateľa za preukázané, a nebolo to ani tvrdené,
zabezpečenie starostlivosti o maloletú v čase, keď je navrhovateľ v práci,
poskytovania zdravotnej starostlivosti po jej návrate, ale predovšetkým existenciu
sociálnych väzieb v novom prostredí, do ktorého ju navrhovateľ hodlá umiestniť, a v ktorom
pozná len navrhovateľa.
Súd nepovažoval vhodné navrátenie malol. do Anglicka hlavne kvôli jej naviazanosti
na prostredie, v ktorom malol., ako aj na ľudí, s ktorými t.č. žije, čo dosvedčil kolízny
opatrovník na základe šetrenia podniknutého v domácnosti matky malol., ako aj správy
materskej školy, ktorú malol. navštevuje. Na základe uvedeného mal súd za to, že
navrátením malol. do Anglicka by bola privedená do neznesiteľnej situácie, ktorá by ju
negatívne poznamenala.“
4. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie a navrhoval, aby
odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že nariadi návrat maloletej. V dôvodoch
podaného odvolania poukazoval najmä na tieto skutočnosti: „... súd dôsledne nevyhodnotil
skutkové okolnosti v danej veci...
Maloleté dieťa má vytvorené u navrhovateľa všetky podmienky k tomu, aby bola
zo strany navrhovateľa zabezpečená náležitým spôsobom jeho starostlivosť a mohol tak
realizovať priznané rodičovské práva vo vzťahu k maloletému dieťaťu.
Na bývanie vo Veľkej Británii je maloleté dieťa zvyknuté, takže nemôžu nastať také
okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť u maloletého dieťaťa psychickú ujmu spojenú s návratom
na územie Veľkej Británie.“
5. Krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoP 50/2016 z 21. novembra 2017 rozhodnutie
okresného súdu potvrdil. Plne sa stotožnil so závermi okresného súdu a v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol: „V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania zo strany navrhovateľa dospel
krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav
v danej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s vtedy platným ustanovením §132
O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Išlo
o ustanovenia vtedy platné podľa zákona č. 99/1963 Zb. – O. s. p.. S dôvodmi súdu prvej
inštancie sa krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje.
Pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa považoval krajský súd za plne
súladný záver súdu prvej inštancie so skutkovým a právnym stavom o tom, že neboli dané
podmienky pre návrat maloletého dieťaťa ,
na územie Veľkej Británie, a to z dôvodu, tak ako na to správne poukazoval aj súd prvej
inštancie, že v čase rozhodnutia matky maloletého dieťaťa o presťahovaní sa s maloletým
dieťaťom na územie Slovenskej republiky bola odporkyňa ako matka maloletého dieťaťa
zapísaná ako jediný zákonný zástupca – rodič v rodnom liste maloletého dieťaťa. V čase
premiestnenia dieťaťa na územie Slovenskej republiky dňa 17.06.2015, disponovala
opatrovníckym právom len odporkyňa ako matka maloletého dieťaťa, ktorá mala z toho
dôvodu právo určiť miesto pobytu dieťaťa na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide
o rozhodnutie Vrchného súdu Veľkej Británie, oddelenie rodinného práva, tento priznal
rodičovskú zodpovednosť navrhovateľovi dňa 8.10.2015, po oprave od 19.10.2015, pričom
navrhovateľ dovtedy nebol zapísaný v rodnom liste maloletého dieťaťa ako jeho otec.
Nebola preukázaná ani akákoľvek dohoda o rodičovskej zodpovednosti k maloletej
medzi účastníkmi konania ešte predtým, ako sa matka maloletého dieťaťa
rozhodla presťahovať s maloletým dieťaťom na územie Slovenskej republiky.“
6. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že premiestnením maloletej z krajiny obvyklého
pobytu došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život zaručeného v čl. 19 ods. 2
ústavy a čl. 8 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd vydal arbitrárne rozhodnutie,
ktoré nemá oporu v zákone ani v Haagskom dohovore, pričom k možnosti aplikácie čl. 13
Haagskeho dohovoru nebolo vykonané žiadne dokazovanie.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci o nariadenie návratu maloletej do krajiny
obvyklého pobytu vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod spisovou značkou
14 CoP 50/2016 svojim postupom porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd práva na spravodlivé súdne
konanie (uverejnená pod č. 209/1992 Zb.), práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v článku 19 ods. 2 Ústavy SR
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2017, č. k.
14 CoP 50/2016-435, sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje,
aby v konaní o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu vedenej
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod spisovou značkou 14 CoP 50/2016 konal.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 EUR,
ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
11. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
III.
14. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 a čl. 8
dohovoru vydaním arbitrárneho rozhodnutia, ktoré nemá oporu v zákone ani v Haagskom
dohovore, tým, že nebolo vykonané dokazovanie, ktoré by potvrdzovalo návrat maloletej
nenariadiť, ako aj nedostatočnosťou, resp. absenciou odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Porušenie práva zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy a v čl. 8 dohovoru odôvodňuje konaním
matky maloletej, ktorá mu neumožňuje kontakt s maloletou, a následne poskytnutím
ochrany matke vo forme napadnutého uznesenia.
15. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní veci je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom
orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. II. ÚS 18/2018, II. ÚS 742/2017, II. ÚS 706/2017, I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 18/2018, II. ÚS 742/2017, II. ÚS 706/2017, III. ÚS 53/2018, I. ÚS 115/02,
17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. II. ÚS 294/2015, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru
však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom
odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).
18. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu a konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení v kontexte
s uznesením okresného súdu dostatočne objasnil, z akých úvah pri aplikácii právnych
noriem vychádzal, pričom jeho právne závery sú aj podľa názoru ústavného súdu založené
na dostatočnom zistení skutkového stavu a sú výsledkom primeranej aplikácie a výkladu
príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru, nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené,
a preto sú ústavne akceptovateľné a udržateľné. Napadnuté uznesenie krajského súdu sa
podrobne zaoberá odôvodnením hrozby ujmy v prípade návratu maloletej, ktorej existenciu
vyhodnotil z konkrétnych okolností nízkeho veku maloletej, jej prirodzenej naviazanosti
na matku a prostredníctvom nej na prostredie, v ktorom matka žije, ktoré je aktuálne
v Slovenskej republike, kde má momentálne vytvorené najlepšie podmienky na starostlivosť
o maloletú.
19. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi
obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľom označených práv. Ústavný súd
preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
20. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ odvíja porušenie práv podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru od porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie („...konaním matky bolo zasiahnuté do jeho práva
na súkromie a rodinný život... konaním porušovateľov bola poskytnutá ochrana... matke,
ktorá celý stav spôsobila...“).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, konštatoval, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018