Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 364/2018
PDF · 186.52 KB
No categories available
II. ÚS 364/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s. r. o.,
Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Matúš Kanis, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Senica
v konaní vedenom pod ČVS: ORP-151/SE-SE-2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Obvodného oddelenia
Policajného zboru Senica (ďalej len „obvodné oddelenie“) v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-151/SE-SE-2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 16. januára 2017
na Okresnej prokuratúre Senica (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin neoprávneného
zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
ktorého sa mal dopustiť , bývalý manžel sťažovateľky (ďalej len „bývalý
manžel sťažovateľky“), a to tým, že na rodinnom dome, ktorý je stále v bezpodielovom
spoluvlastníctve, vymenil zámky, čím sťažovateľke znemožnil akýkoľvek prístup
do rodinného domu.
Obvodné oddelenie uznesením ČVS: ORP-151/SE-SE-2017 z 12. apríla 2017 vec
podozrenia z prečinu podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona odovzdalo na prejednanie ako
podozrenie z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa svojím konaním
bývalý manžel sťažovateľky mohol dopustiť, Okresnému úradu Senica, odboru všeobecnej
vnútornej správy. Uznesenie vydal poverený príslušník Policajného zboru nadporučík
.
Sťažovateľka podaním z 24. apríla 2017 namietla v prvom rade zaujatosť
nadporučíka , a to z dôvodu, že u neho možno mať pochybnosť o nezaujatosti
pre jeho pomer k osobe bývalého manžela sťažovateľky, s ktorým sa poznajú
z predchádzajúceho zamestnania a navzájom si tykajú. Sťažovateľka preto požiadala o jeho
vylúčenie v napadnutom konaní. V druhom rade sťažovateľka podaním z 24. apríla 2017
podala sťažnosť proti samotnému uzneseniu z 12. apríla 2017 o odovzdaní veci,
odôvodňujúc to jeho nezákonnosťou.
2.1 Vo veci podanej námietky zaujatosti nadporučík rozhodol uznesením
ČVS: ORP-151/SE-SE-2017 z 2. mája 2017 tak, že sa nevylúčil z vykonávania úkonov
trestného konania s tým, že v jeho prípade neexistuje zaujatosť. Toto uznesenie bolo
napadnuté sťažnosťou, o ktorej rozhodlo obvodné oddelenie uznesením z 19. mája 2017 tak,
že sťažnosť zamietlo, pretože nebola dôvodná.
Dňa 21. júna 2017 podala sťažovateľka na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) návrh na zrušenie právoplatného uznesenia
obvodného oddelenia ČVS: ORP-151/SE-SE-2017 z 2. mája 2017. Generálna prokuratúra
návrh sťažovateľky postúpila okresnej prokuratúre.
2.2 Vo veci sťažnosti proti uzneseniu obvodného oddelenia z 12. apríla 2017
o odovzdaní veci rozhodla okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 22/17/2205-20
z 10. augusta 2017 tak, že sťažnosť zamietla, pretože nebola dôvodná. V odôvodnení tohto
uznesenia je uvedené, že okresná prokuratúra sa zaoberala aj skutočnosťami namietanej
zaujatosti nadporučíka v napadnutom konaní na základe podania sťažovateľky
z 21. júna 2017, ktoré bolo okresnej prokuratúre postúpené na vybavenie z generálnej
prokuratúry, pričom bolo zistené, že postup obvodného oddelenia bol v súlade so zákonom
a v jeho postupe neboli zistené žiadne pochybnosti.
Sťažovateľka 9. októbra 2017 podala na Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len
„krajská prokuratúra“) podnet, ktorým požiadala o preskúmanie zákonnosti uznesenia
okresnej prokuratúry a uznesení obvodného oddelenia vydaných v napadnutom konaní.
2.3 Krajská prokuratúra prípisom č. k. 2 Kn 243/17/2200-10 z 11. decembra 2017
odložila žiadosť sťažovateľky ako nedôvodnú.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že stále nemá
umožnený vstup do rodinného domu, čo ju obmedzuje na jej obvyklom živote
a právach, bývalý manžel sťažovateľky dlhodobo a úmyselne porušuje jej práva
vyplývajúce zo spoluvlastníctva rodinného domu a orgány činné v trestnom konaní tento
stav svojimi rozhodnutiami potvrdzujú, čím boli porušené jej základné práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa názoru sťažovateľky sa orgány činné v trestnom konaní bez akéhokoľvek
skúmania stotožnili so skutkovým stavom opísaným bývalým manželom sťažovateľky,
neskúmali pravdivosť jeho tvrdení a nesnažili sa o doplnenie dokazovania zadovážením
potrebných listinných dôkazov alebo výsluchom sťažovateľkou navrhovaných svedkov.
Sťažovateľka uviedla, že poverený príslušník obvodného oddelenia ignoroval jej
trestné oznámenie a ním vydané uznesenie o odovzdaní veci je v rozpore so základnými
zásadami, na ktorých je postavené trestné konanie, a je taktiež nedostatočne odôvodnené
a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
Nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia a nezákonnosť namieta sťažovateľka aj
v súvislosti s uznesením okresnej prokuratúry a rozhodnutím krajskej prokuratúry.
Sťažovateľka považuje uznesenie povereného príslušníka o odovzdaní veci
a uznesenie okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti za nesprávne, pretože „nepotrestali
osobu, ktorá konala protizákonne, ale svojimi rozhodnutiami jej poskytli ochranu, hoci
práve v tomto prípade bolo na mieste aplikovať trestné právo.“.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochrana podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušené boli.
Obvodnému oddeleniu PZ Senica, sa prikazuje, aby v trestnom konaní vedenom
ČVS: ORP-151/ SE-SE-2017 konal nezaujato, v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku, doplnil dokazovanie a vo veci rozhodol.
Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- €, ktoré je
Obvodné oddelenie PZ Senica povinné zaplatiť k rukám Sťažovateľky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Obvodné oddelenie PZ Senica je povinné Sťažovateľke uhradiť trovy právneho
zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania musí
sťažovateľ pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
8. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
III.
10. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitosti návrhu na začatie konania. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd návrh
na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, je nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
11. V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Podľa § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie
konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 415/09, II. ÚS 660/2016).
To zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
12. Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný (jednoznačný) návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania ústavným súdom sa sťažovateľka
domáha; petit nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby
mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia
návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná. Petit sťažovateľky nie je
zhodný s tým, čo uvádza v odôvodnení sťažnosti. Kým v úvode sťažnosti je ako
porušovateľ uvedená krajská prokuratúra, v petite sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd
prikázal, aby v napadnutom konaní obvodné oddelenie konalo nezaujato, doplnilo
dokazovanie a vo veci rozhodlo.
V návrhu na rozhodnutie (petite) nie sú označené postupy a právoplatné rozhodnutia
označených orgánov, ktorými mali byť porušené základné práva sťažovateľky, a to napriek
tomu, že sťažovateľka mala kvalifikovaného právneho zástupcu (advokáta).
14. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, III. ÚS 206/2010, I. ÚS 368/2010,
II. ÚS 310/2015, II. ÚS 384/2016).
15. Na základe uvedeného ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. V záujme
materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd však ústavný súd preskúmal
ne/prítomnosť aj iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali odmietnutie sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní, keď by bolo možné uvažovať o výzve sťažovateľky
na odstránenie už uvedeného nedostatku sťažnosti.
16. Ústavný súd v danej veci zistil aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné predmetnú
sťažnosť prijať na ďalšie konanie.
17. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04, II. ÚS 451/2012). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 247/07) a nedodržanie tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
18. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, ako to vyplýva z odôvodnenia sťažnosti,
že sťažovateľka napadla uznesenia obvodného oddelenia z 12. apríla 2017 o odovzdaní veci,
z 2. mája 2017 o nevylúčení sa z vykonávania úkonov trestného konania a uznesenie
z 19. mája 2017 o zamietnutí sťažnosti. Z príloh priložených k ústavnej sťažnosti je zrejmé,
že jednotlivé rozhodnutia obvodného oddelenia v napadnutom konaní boli sťažovateľke
doručené 20. apríla 2017, 15. mája 2017 a 24. mája 2017. Ústavná sťažnosť bola ústavnému
súdu doručená 5. februára 2018, teda nepochybne po uplynutí dvojmesačnej lehoty
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prejednaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať uznesenia obvodného oddelenia, pretože jeho postup a rozhodnutie
preskúmala okresná prokuratúra, ktorá rozhodla o sťažnostiach sťažovateľky
proti uvedeným uzneseniam. Z tohto dôvodu by bola sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu
k obvodnému oddeleniu) odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
20. Z petitu sťažnosti ďalej vyplýva, že bližšie neuvedeným rozhodnutím orgánu
verejnej moci malo byť porušené právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a to tým, že na základe ňou podaného trestného oznámenia nebolo vznesené
obvinenie na páchateľa trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo
nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona.
21. Ústavný súd konštantne uvádza (I. ÚS 539/2017), že právo na vznesenie
obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo
na podanie obžaloby proti nej na príslušnom súde prokurátorom nie je súčasťou základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 526/2016).
Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou
zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie
kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je
dôvod na začatie trestného stíhania alebo či je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom
konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako
nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia
a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie
základného práva alebo slobody.
22. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenia oznamovateľa
trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o nich (II. ÚS 88/99, III. ÚS 526/2016).
Z listinných dôkazov predložených sťažovateľkou vyplýva, že sa tak vo veci sťažovateľky
aj stalo, čo vylučuje porušenie sťažovateľkou označených práv. V predmetnej veci okresná
prokuratúra v spojení s obvodným oddelením riadne vybavili sťažovateľkino trestné
podanie a podľa právneho názoru krajskej prokuratúry boli jednotlivé rozhodnutia vydané
na skutkovom základe, ktorý bol objasnený v požadovanom rozsahu a ktorý bol správne
vyhodnotený.
23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd by sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2018