Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 417/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , zastúpenej advokátkou

, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2017 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si uplatnil v daňovom priznaní

k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 1995 podanom

u správcu dane, vtedy Daňového úradu Banská Bystrica II (ďalej len „správca dane“),

24. februára 1995 nadmerný odpočet DPH v sume 5 045 519 Sk, t. j. 167 480,55 €,

ktorý vznikol z dodávateľských faktúr od dodávateľa

č. faktúry 01/01/95 (za nákup kancelárskeho nábytku a kancelárskej techniky) a č. faktúry

02/01/95 (za nákup práv na využívanie technologického postupu úpravy mastenca)

z 2. januára 1995.

Správca dane začal 10. marca 1995 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku

na vrátenie nadmerného odpočtu (ďalej len „daňová kontrola“). V rámci tejto daňovej

kontroly sa 15. mája 1995 uskutočnilo ústne pojednávanie s dodávateľským daňovým

subjektom , ktorý zdaniteľné plnenia poprel,

a vzhľadom na jeho výpoveď podal správca dane podnet na prešetrenie podozrenia

zo spáchania trestného činu.

Správca dane rozhodnutím č. 851/23/2127/95/386 z 19. mája 1995 prerušil začatú

daňovú kontrolu na dobu 30 dní a rozhodnutím č. 851/23/2762/95/386 z 21. júna 1995

prerušil daňovú kontrolu na dobu neurčitú, kým sa nedorieši predbežná otázka, ktorá v ňom

nebola nijako špecifikovaná. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) rozhodnutie správcu dane o prerušení konania zmenilo v tom zmysle,

že prerušenie malo trvať do doby došetrenia opodstatnenosti nároku na odpočet dane

orgánmi činnými v trestnom konaní (rozhodnutie č. D/I/23/618/96/375-r z 31. júla 1996).

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2005 bol konateľ

sťažovateľa uznaný za vinného zo spáchania trestného činu neodvedenia

dane a poistného podľa a

v znení neskorších predpisov.

Správca dane prípisom č. /Šoó zo 14. mája 2008 oznámil

sťažovateľovi, že pokračuje vo výkone daňovej kontroly (začatej 10. marca 1995) v zmysle

o správe daní a poplatkov

a o zmene v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o správe daní“), pretože podľa správcu dane pominuli prekážky, pre ktoré

bola daňová kontrola prerušená.

Správca dane rozhodnutím č. /Pař z 15. júla 2008 rozhodol,

že v zmysle § 15 ods. 14 zákona o správe daní znížil sťažovateľovi nadmerný odpočet DPH

za zdaňovacie obdobie január 1995 o sumu 167 480,54 € a priznal mu len nadmerný

odpočet v sume 290,97 €.

Toto rozhodnutie správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu bolo

potvrdené rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/221/16506-93899/2008/990325-r

zo 6. apríla 2009.

Proti uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ žalobu, o ktorej rozhodol

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd) rozsudkom č. k. -39

z 30. septembra 2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd ako odvolací

súd rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2010 rozsudok krajského

súdu z 30. septembra 2009 zmenil tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/221/16506-

93899/2008/990325-r zo 6. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

pre nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, keď zistil, že daňové riaditeľstvo vo výroku

napadnutého rozhodnutia uviedlo „slovom“ nesprávne uvedenú sumu zníženého

nadmerného odpočtu, čo malo za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neurčitosť

a nezrozumiteľnosť výroku.

Po zrušení rozhodnutia najvyšším súdom daňové riaditeľstvo vo veci odvolania

sťažovateľa opätovne konalo a rozhodlo rozhodnutím č. I/221/16506- 66858/2010/990325-r

z 26. mája 2010. Týmto rozhodnutím daňové riaditeľstvo opätovne potvrdilo rozhodnutie

správcu dane z 15. júla 2008, ktorým správca dane v zmysle § 15 ods. 14 zákona o správe

daní znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

január 1995 o sumu 167 480,54 €.

Aj proti tomuto rozhodnutiu daňového riaditeľstva z 26. mája 2010 podal sťažovateľ

žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 15. decembra 2010 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva

z 26. mája 2010, ako aj rozhodnutie správcu dane z 15. júla 2008 zrušil a vrátil vec

na ďalšie konanie.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 bol v danom prípade zistený rozpor medzi tvrdeniami sťažovateľa

a správcu dane v súvislosti s vydaním rozhodnutí z 24. októbra 1995, preto pre účely

vysvetlenia postupu správcu dane pri vydávaní predmetných rozhodnutí a protokolu

z roku 1995 bolo potrebné vypočuť svedkov navrhovaných sťažovateľom a taktiež vypočuť

konateľa sťažovateľa s tým, že správca dane musí zadovážiť aj prípadne iné dôkazy

a vychádzať aj z obsahu trestného spisu. Taktiež bolo potrebné objasniť a preukázať

skutočnosť týkajúcu sa nadobudnutia, resp. nenadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutí z roku 1995. Po zrušujúcom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 správca dane rozhodnutím z 1. júla 2013 opätovne určil sťažovateľovi

rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 1995 v sume 167 480,55 €,

ktoré potvrdilo aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) rozhodnutím zo 4. októbra 2013.

Na základe sťažovateľom podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia finančného

riaditeľstva zo 4. októbra 2013 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. júna 2014 tak, že žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu

č. k. -33 zo 4. júna 2014.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

«Sťažovateľ má za to, že súdy – tak prvostupňový, ako aj odvolací, porušili jeho

právo na spravodlivý súdny proces. Ich rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené.

Krajský súd sa s námietkou res iudicata, ktorá bola kľúčovou námietkou uvádzanou

v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, vysporiadal veľmi stručne tak, že sa

z nepochopiteľných a nedostatočne vysvetlených dôvodov stotožnil s tvrdením žalovaného,

Finančného riaditeľstva SR, že dokumenty vydané v roku 1995 – dodatočný platobný výmer

č. 851/23/4715/95/386, rozhodnutie o uložení pokuty č. 851/23/4716/95/386 a protokol

z čiastkovej kontroly nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty č. 851/23/4714/95/386,

všetky zo dňa 24.10.1995, neboli riadnymi právoplatnými rozhodnutiami daňových

orgánov, ale len akýmisi predbežnými rozhodnutiami vydanými na účely trestného stíhania

za účelom vyčíslenia výšky škody. Takýto postoj a postup súdu pri posudzovaní

vierohodnosti vysvetlenia žalovaného ohľadne vydania predmetných dokumentov je

nesprávny a nezákonný a ústavne neakceptovateľný a v rozpore so zásadou „in dubio

mitius“ (v pochybnostiach miernejšie).»

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza, prečo sa nestotožňuje

s argumentáciou najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku a taktiež prečo považuje

rozhodnutie krajského súdu zo 4. júna 2014 za arbitrárne a nemajúce oporu v zákone,

pričom uvádza, že „... súd sa riadne nevysporiadal s kľúčovými argumentmi sťažovateľa

týkajúcimi sa prekážky rozhodnutej veci. Svoje rozhodnutie založil sčasti na vlastných

domnienkach, nie na vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd SR tieto pochybenia krajského súdu ešte viac prehĺbil, keď vecne svoje

rozhodnutie, napriek tomu, že má 11 strán, vlastne vôbec neodôvodnil. Uviedol len,

že sa stotožňuje s rozhodnutím krajského súdu a že nevidí dôvod na zopakovanie vecne

správnych dôvodov rozsudku krajského súdu (strana 7 posledná veta napadnutého rozsudku

sp. zn. ). Na nasledujúcich stranách potom NS SR uvádza, že dopĺňa dôvody

rozsudku krajského súdu, no v skutočnosti neuvádza žiadne dôvody, len cituje zákonné

ustanovenia a následne len všeobecným spôsobom obhajuje krajský súd v tom smere,

že tento sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe, že považuje jeho

rozhodnutie za vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu a že skutočnosti,

ktorými žalobca (tu sťažovateľ) v odvolaní spochybňoval rozhodnutie krajského súdu,

neboli v odvolacom konaní zistené. Vlastné odôvodnenie NS SR však úplne absentuje,

okrem jednej vety, kde uvádza v súvislosti s námietkou prekročenia dĺžky zákonnej lehoty na

vykonanie daňovej kontroly, že táto námietka nebola zo žaloby pre súd jasná a zrozumiteľná

a súd nie je povinný vyhľadávať ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Ku kľúčovej

námietke res iudicata sa NS SR vôbec nevyjadril.“.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré

v sťažnosti cituje. Sťažovateľ uvádza: „Svojím postupom a napadnutým rozsudkom

sp. zn. Najvyšší súd SR nielenže porušil právo na spravodlivý súdny proces

sťažovateľa, ale vlastne ani sťažovateľovi neposkytol účinný prostriedok nápravy

nesprávneho a arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ má za to, že v predmetnej veci došlo vyššie popísaným postupom súdov

k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého obsahom je aj riadne

a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, vysporiadanie sa so zásadnými

argumentmi strán a najmä s prekážkou res iudicata, ako aj nezaoberaním sa námietkou

o prekročení zákonom povolenej dĺžky daňovej kontroly.“

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza: «... že naďalej trvá na tom, že k zdaniteľným

plneniam na základe faktúr č. 01/01/95 a č. 02/01/95 reálne došlo. Nestotožňuje sa

s trestným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. v spojení

s rozsudkom NS SR sp. zn. . Aj keď ide o právoplatné súdne rozhodnutia,

sťažovateľ je toho názoru, že boli vydané v rozpore s právom EÚ a vznik daňovej povinnosti

daňové a súdne orgány nezisťovali v zmysle vtedy platnej „Šiestej smernice“ (Smernice

Rady 77/388/EHS zo 17. 05. 1977), nerešpektovali právne záväzný eurokonformný výklad

pojmov a teda by sa na ne nemalo prihliadať...

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

22. 03. 2017 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, garantované

v z. n. p., ako aj článkom

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd. Zároveň uvedeným rozsudkom došlo aj k porušeniu práva

sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na spravodlivý súdny proces

garantované v z. n. p.,

ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a právo na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 03. 2017, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 22. 03. 2017, sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ, Najvyšší súd SR. je povinný uhradiť sťažovateľovi,

, trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 EUR (slovom:

tristodvanásť eur a tridsaťštyri eurocentov), na účet jeho právnej zástupkyne

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v konaní o sťažnosti neriešil otázky trestného

stíhania konateľa sťažovateľa, ale namietané porušenie sťažovateľom v sťažnosti

označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve

a týkajúcim sa preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí daňových orgánov o určení

rozdielu dane z pridanej hodnoty a zníženia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty

za relevantné zdaňovacie obdobie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa listiny.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie

rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym

otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie z hľadiska nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského

súdu zo 4. júna 2014.

Sťažovateľ pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd nedal

v napadnutom rozsudku dostatočnú odpoveď na jeho „kľúčovú námietku res iudicata“.

V dôsledku uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje,

že v daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca

dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané

daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane

počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú

sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé

procesné zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M. Procesné

zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009.

s. 11, 24 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na

správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom

konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka

konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými

argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekážky res iudicata

v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: «Z obsahu správneho spisu, ako aj z obsahu

odôvodnení rozhodnutí žalovaného (aj správcu dane) vyplynulo, že po zrušujúcom

rozhodnutí krajského súdu č. k. žalovaný (správca dane) vykonal obsiahle

dokazovanie (vypočutie pracovníkov správcu dane, konateľa a právneho zástupcu žalobcu,

zisťovanie od orgánov činných v trestnom konaní proti konateľovi spoločnosti žalobcu,

nahliadnutie do trestného spisu) a na rozdiel od predchádzajúceho súdneho konania vo veci

preskúmania rozhodnutí () doložil súdu aj originál správneho spisu. Aj keď

pracovníčky správcu dane (vypočuté ako svedkovia) v podstate nevysvetlili skutočnosti

o vydaní rozhodnutí a protokolu zo dňa 24. 10. 1995, súd sa nestotožnil s námietkou

žalobcu prekážky veci rozhodnuté (res iudicata), keď podľa žalobcu vo veci už existujú

právoplatné rozhodnutia správcu dane (platobný výmer č. 851/23/4715/95/386 zo dňa 24.

10. 1995, rozhodnutie o uložení pokuty č. 851/23/4716/95/386 zo dňa 24. 10. 1995 a

protokol z čiastkovej kontroly nadmerného odpočtu zo dňa 24. 10. 1995). V správnom spise

sa síce nachádzajú vyššie uvedené dokumenty zo dňa 24. 10. 1995 a sú opatrené pečiatkou

Daňového úradu II. Banská Bystrica s podpisom riaditeľky (protokol s podpisom

). V správnom spise sa však nenachádzajú žiadne dôkazy o doručení

citovaných rozhodnutí žalobcovi, (doručenky, úradný záznam, dátum prevzatia, poznámka

o doručovaní) ani poznámka o oznámení. Takéto dôkazy sa podľa žalovaného nenachádzali

ani v trestnom spise v trestnej veci proti konateľovi spoločnosti žalobcu

(). V spise sa nenachádzajú ani prípadné odvolania podané proti citovaným

rozhodnutiam, aj keď žalobca tvrdil, že s nimi nesúhlasil. Taktiež nie je poznačená

na uvedených dokumentoch žiadna poznámka vo veci odmietnutia prevzatia. Uvedené

rozhodnutia nie sú označené ani doložkou o právoplatnosti, pričom na ich základe nedošlo

ani k vykonávaciemu konaniu zo strany správcu dane. Nemohlo ísť preto o riadne

rozhodnutia vo veci, aj keď obsahové uvedené „rozhodnutia“ spĺňajú náležitosti rozhodnutí

v správnom konaní... Súd preto považoval zo hodnoverné vysvetlenie žalovaného ohľadne

vydania uvedených „rozhodnutí“ zo dňa 24. 10. 1995, tak, že išlo o dokumenty, ktoré boli

vydané z dôvodu predbežného vyčíslenia škody v súvislosti s podaným podnetom a šetrením

pred orgánmi činnými v trestnom konaní... V tejto súvislosti žalovaný správne poukázal

na ustanovenie , a , a

v platnom znení v rozhodnom období. Vysvetleniu žalovaného, že ide iba o dokumenty

vypracované pre účely trestného konania nasvedčujú aj vydané rozhodnutia o prerušení

konania, ktorými bolo konanie prerušené do skončenia trestného konania. Jednalo

sa o rozhodnutie správcu dane zo dňa 19. 05. 1995 a zo dňa 21. 06. 1995 v súvislosti

s podnetom na okresnú prokuratúru a rozhodnutie žalovaného o prerušení

zo dňa 31. 07. 1996, ktorým bolo prerušené konanie do skončenia trestného konania.

Trestné konanie bolo právoplatne ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu

zo dňa 14. 06. 2005 a následne žalovaný (správca dane) pokračoval v konaní tak ako bolo

uvedené vyššie.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd nezohľadnil dôkaz č. 1 predložený žalobcom

k odvolaniu (list Daňového úradu Banská Bystrica I. zo dňa 03. 06. 1999 adresovaný

Okresnému súdu Banská Bystrica k č. k. (strana 6 vyjadrenia žalovaného)

Tento list mohol vychádzať z nesprávneho a nedostatočného zistenia obsahu spisu novým

miestne príslušným správcom dane – Daňovým úradom Banská Bystrica I...»

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:

„Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány

oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania náležite vyporiadali

a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení

nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporné, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so

všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. Obsahom administratívneho spisu

bolo v súdnom preskúmavacom konaní preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako krajský súd ani najvyšší súd nezistil právne

pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Za týchto skutkových okolností napadnuté

rozhodnutie žalovaného bolo i podľa názoru najvyššieho súdu vydané na základe

dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru

totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavanými

rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených

záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie,

za správny. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia

krajského súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne

zistil skutkový stav a vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňoval predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli vo veľkej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležite vyporiadal.“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «... podľa § 29 ods. 7 ZOSDP je povinnosťou

správcu dane dokazovať doručenie jeho vlastných písomností daňovému subjektu. V tomto

smere nie je dôkazné bremeno na daňovom subjekte. Ak však správca dane účelovo alebo

z nepozornosti či roztržitosti poznámku o doručení či oznámení rozhodnutia neurobí,

nemožno to s odstupom mnohých rokov zneužívať ako argument, že by sa nemalo jednať

o riadne a právoplatné rozhodnutia a že môže vo veci už raz rozhodnutej opakovane konať

a rozhodovať.

Podľa § 30 ods. 1 ZOSDP v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo

priznávať práva len rozhodnutím, rozhodnutie je pre adresáta platné, ak mu je riadnym

spôsobom doručené alebo oznámené. Daňový subjekt potvrdil, že mu bolo riadne

oznámené.

Podľa § 30 ods. 6 ZOSDP rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje (určuje) výšku

dane, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného alebo dodatočného

platobného výmeru alebo predpisovým zoznamom. ZOSDP tiež určoval lehoty na vydanie

rozhodnutí. Daňový subjekt potvrdil, že mu bol , pracovníčkou daňové

úradu, oznámený aj dodatočný platobný výmer z 24. 10.1995.

Ako už bolo uvedené, ak správca dane či už úmyselne alebo z nepozornosti zabudne

uviesť alebo neuvedie poznámku o doručení či oznámení písomnosti, nemožno to s

odstupom mnohých rokov zneužívať ako argument, že by sa nemalo jednať o riadne a

právoplatné rozhodnutia a že môže vo veci už raz rozhodnutej opakovane konať a

rozhodovať. Krajský súd sa absolútne nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s tým, že

spomínané dokumenty daňových orgánov – dodatočný platobný výmer, rozhodnutie o

uložení pokuty a protokol z daňovej kontroly nemožno vyhotovovať len tak. Zákon nepozná

nič také ako vyhotovovanie „proforma rozhodnutí“ na účely trestného stíhania. Ak by sme

mali veriť, tvrdeniu daňových orgánov, že išlo len o formu vyčíslenia výšky škody na účely

trestného konania, ide o skutočne absurdný právny záver, ktorý nemá oporu v zákone a je v

rozpore s SR a zásadou, že štátne orgány smú konať len to, čo im zákon výslovne

dovoľuje. Neexistuje zákon, ktorý by im umožňoval vydávať „proforma“ rozhodnutia o

ukladaní pokút, „proforma“ protokoly z daňovej kontroly a „proforma“ dodatočné

platobné výmery. Takýmto spôsobom sa výška škody v trestnom konaní nevyčísľuje.

Tiež nemožno opomenúť fakt, že na základe týchto „proforma“ dokumentov bol

konateľ spoločnosti (sťažovateľa) právoplatne odsúdený a odpykal si trest. Sme toho

názoru, že vo veci nebolo možné znova vydať rozhodnutie za rovnaké zdaňovacie obdobie.

To by, ad absurdum, totiž potom konateľ spoločnosti mohol byť druhýkrát trestne stíhaný

a odsúdený za ten istý skutok, lebo teraz už dokumenty správnych orgánov nie sú len

„predbežné“? Takáto duplicita je v právnom poriadku SR neprípustná!

A tiež nemožno opomenúť, že všetky tri spomínané dokumenty – protokol,

rozhodnutie o uložení pokuty a dodatočný platobný výmer, holi vyhotovené dňa 24. 10.

1995 a doložené do trestného spisu až 17. 11. 1997, teda no viac ako dvoch rokoch od ich

vyhotovenia. Je evidentné, že argumentácia, že sa malo jednať len o akýsi spôsob vyčíslenia

škody na účely trestného stíhania je len „výhovorkou“ daňových orgánov.

Ak súd takýto nepochopiteľný a absolútne nezákonný argument akceptuje a na jeho

základe zamietne žalobu sťažovateľa, ide jednoznačne o porušenie jeho práva

na spravodlivý súdny proces, pretože takéto odôvodnenie nie je v zásade s pravidlami

logiky. Súd navyše nevysvetlil zrozumiteľným spôsobom vyššie uvedené rozpory.».

V súvislosti s citovanými ustanoveniami zákona o správe daní ústavný súd

poznamenáva, že úlohou správcu dane bolo preukázať skutočnosti, ktoré nasvedčujú jeho

záverom o neexistencii právoplatného ukončenia daňovej kontroly už v roku 1995.

Správca dane bol teda povinný na základe záverov obsiahnutých v rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 15. decembra 2010 „objasniť a preukázať aj skutočnosť

nadobudnutia resp. nenadobudnutia právoplatností rozhodnutí z roku 1995“.

Podľa § 29 ods. 7 zákona o správe daní správca dane preukazuje doručenie vlastných

písomností daňovému subjektu.

Podľa § 30 ods. 9 zákona o správe daní doručené rozhodnutie, proti ktorému

nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.

V danom prípade teda priamo právna norma určuje, komu prináleží dôkazné

bremeno, pokiaľ ide o preukázanie doručenia písomností daňovému subjektu. Možno teda

súhlasiť s názorom sťažovateľa, že dôkazné bremeno nespočívalo na daňovom subjekte.

V danom prípade správca dane bol povinný preukazovať neexistujúcu skutočnosť –

nedoručenie rozhodnutí z roku 1995 daňovému subjektu, a tým neexistenciu prekážky

právoplatne rozhodnutej veci existenciou, tvrdením iných pozitívnych skutočností. Z tohto

dôvodu bolo preto potrebné skúmať, či určitú negatívnu skutočnosť možno preukázať

prostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti, ktoré by v konečnom

dôsledku potvrdili (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti.

Práve na preukázanie uvedených skutočností bolo po vrátení veci správcovi dane

na ďalšie konanie vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom jeho záverom je sumár zistení

existencie skutočností potvrdzujúcich neexistujúcu skutočnosť, a teda nedoručenie

predmetných písomností daňovému subjektu – „v správnom spise sa nenachádzajú žiadne

dôkazy o doručení citovaných rozhodnutí žalobcovi – doručenky, úradný záznam, dátum

prevzatia, poznámka o doručovaní ani poznámka o oznámení, v spise sa nenachádzajú ani

prípadné odvolania podané proti citovaným rozhodnutiam, aj keď žalobca tvrdil, že s nimi

nesúhlasil, taktiež nie je poznačená na uvedených dokumentoch žiadna poznámka vo veci

odmietnutia prevzatia, uvedené rozhodnutia nie sú označené ani doložkou o právoplatnosti,

pričom na ich základe nedošlo ani k vykonávaciemu konaniu zo strany správcu dane“.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný

v napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu zo 4. júna 2014, podľa ktorého

sa v danej veci najvyšší súd nestotožnil s námietkou sťažovateľa prekážky rozhodnutej veci

(res iudicata), nemožno považovať za arbitrárny, pričom právny názor najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť ako presvedčivý

a ústavne udržateľný.

Ústavný súd sa pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažovateľových námietok

o prekážke res iudicata podrobne oboznámil so zapožičanými spismi najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. a taktiež zo spisom krajského súdu

sp. zn. .

Ústavný súd poukazuje na to, že konateľ sťažovateľa bol rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2005 uznaný za vinného na tom

skutkovom základe, že 24. februára 1995 ako konateľ sťažovateľa podal správcovi dane

daňové priznanie DPH za január 1995, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet DPH

v celkovej výške 5 054 285 Sk, pričom do tohto nadmerného odpočtu zahrnul i nadmerný

odpočet z DPH v sume 5 000 000 Sk za nákup vlastníckych a licenčných práv na vynález,

ktoré mal sťažovateľ kúpiť 2. januára 1995 od

za 25 000 000 Sk, a nadmerný odpočet DPH vo výške 45 519 Sk za nákup kancelárskeho

nábytku a kancelárskej techniky, ktorý mal sťažovateľ kúpiť 2. januára 1995 od

za 227 594 Sk, čo doložil i faktúrami a príjmovými pokladničnými

dokladmi, pričom ku kúpe vlastníckych a licenčných práv na vynález ani ku kúpe

kancelárskeho nábytku a kancelárskej techniky v skutočnosti nedošlo, a v prípade,

ak by mu bol uplatnený nadmerný odpočet vrátený v plnej výške, spôsobil by Slovenskej

republike škodu v celkovej sume 5 045 519 Sk.

Z trestného rozsudku najvyššieho súdu však nevyplýva skutočnosť, že by konateľ

sťažovateľa bol odsúdený na základe „proforma dokumentov“ tak, ako to sťažovateľ

namieta v podanej sťažnosti. Z trestného rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 19. augusta 2004 vyplýva, že konateľ sťažovateľa bol

odsúdený na základe viacerých s vecou súvisiacich dôkazov, a to konkrétne výpovede

svedka (ktorému krajský súd „neuveril“, pozn.), výpovede

, výpovede , , i ďalších svedkov.

Dokazovanie bolo doplnené ďalšími listinnými dôkazmi, akými boli daňové priznania,

ktoré boli vyžiadané z daňových úradov na firmy, cez ktoré podnikal konateľ sťažovateľa

. Krajský súd po vyhodnotení dôkazov vykonaných v prípravnom konaní

i na hlavnom pojednávaní dospel k záveru o naplnení zákonných znakov skutkovej podstaty

pokusu z trestného činu skrátenia dane podľa príslušných ustanovení .

K uvedenému je potrebné uviesť, že v čase, keď podľa sťažovateľa mal správca dane

vydať „protokol, rozhodnutie o uložení pokuty a dodatočný platobný výmer

z 24. októbra 1995“, bola na základe rozhodnutia správcu dane daňová kontrola prerušená,

a teda správca dane počas prerušenia daňovej kontroly ani teoreticky nebol oprávnený

vydať akékoľvek záväzné rozhodnutie.

Sťažovateľ taktiež namieta, že prerušenie malo trvať do času došetrenia veci orgánmi

činnými v trestnom konaní, pričom za orgány činné v trestnom konaní sa považujú

prokurátor a policajt, nie však súd, pričom „v rozhodnutí o prerušení konania nebolo

uvedené, že by malo trvať až do právoplatného skončenia súdneho konania“. Ústavný súd

považuje k uvedenému za potrebné uviesť, že podľa

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov, ktorý bol

platný a účinný v čase prerušenia daňovej kontroly, orgánmi činnými v trestnom konaní

sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

V súvislosti s námietkou prekážky res iudicata sťažovateľ namieta aj nevykonanie

dôkazu – výsluchu pracovníčky správcu dane . K uvedenému krajský súd

v rozsudku zo 4. júna 2014 na strane11 a 12 uvádza: „Taktiež nebolo potrebné opakovane

vykonať dokazovanie výsluchom svedka , pracovníčky správcu dane, naviac

uvedená svedkyňa by sa zrejme na opakované predvolanie ani nedostavila, keďže podľa

úradného záznamu správcu dane zo dňa 27. 11. 2012 opustila miestnosť, kde mala byť

vypočutá s tým, že nebude znášať invektívy a vulgarizmy vznesené voči nej zo strany

konateľa spoločnosti žalobcu, pričom však uviedla aj to, že si už nič vo veci nepamätá.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa námietok nevykonania

navrhnutých dôkazov uvádza: „Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci

správy daní (§ 1a písm. c/ zákona o správe daní) a prostredníctvom inštitútu daňovej

kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v danom prípade nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho

úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú

silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí

a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré

už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní

v spojení s § 29 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných

rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie

dokazovania náležite vyporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania

vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď aj na túto

námietku. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ

nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje aj nevysporiadaním sa s námietkou nerešpektovania

maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ani v uvedenom nemožno prisvedčiť

sťažovateľovi, že „KS BB pochybil, keď sa námietkou o prekročení zákonnej lehoty

na výkon daňovej kontroly vôbec nezaoberal.“.

Krajský súd v rozsudku zo 4. júna 2014 k tejto námietke sťažovateľa

uviedol: „Súd nemohol prihliadnuť na námietku prekročenia lehoty na vykonanie kontroly,

ktorú námietku vzniesol žalobca iba na pojednávaní dňa 04. 06. 2014 a neuplatňoval ju

v žalobe. Taktiež nemohol prihliadnuť ani na všeobecne, nekonkrétne označené námietky

v žalobe, keď žalobca odkazoval na všetky doterajšie tvrdenia, vyjadrenia a argumenty

priebehu doterajšieho správneho konania, trestného konania č. k. , a konania

na ochranu osobnosti pred Okresným súdom Banská Bystrica č. k.

a . Súd nie je totiž pokračovateľom správneho konania a predmetom súdneho

prieskumu môžu byť len námietky vznesené v žalobe, ktoré zároveň boli uplatnené

aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutia. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd

v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 povinnosť uviesť okrem

všeobecných náležitostí žaloby ( a ) označenie rozsahu,

v ktorom je rozhodnutie napadnuté, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť

rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Žalobca musí v žalobe poukázať na konkrétne

skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia konkrétnych žalobných

dôvodov s uvedením konkrétnych porušení zákona správnymi orgánmi je vadou žaloby,

ktorá bráni vecnému vybaveniu v celom rozsahu. Súd preto reagoval v rozhodnutí iba

na námietky žalobcu vznesené v súlade s citovanými ustanoveniami občianskeho súdneho

poriadku (, ).“

Najvyšší súd k uvedenej námietke uviedol: „K žalobcom uvedenej námietke, že súd

by mal na dĺžku daňovej kontroly a jej prekročenie prihliadať ex offo a nie je podstatné,

že nebola uvedená v žalobe, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že zo žaloby musí

mať súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho

tvrdenia, že bol dotknutý na svojich právach. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu

nahradiť žalobné dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého

rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné upozorniť, že úprava

konania v správnom súdnictve je striktnejšia než všeobecná úprava občianskeho súdneho

konania a žaloba v správnom súdnictve vymedzuje nielen rozsah preskúmavania

napadnutého rozhodnutia, ale aj dôvody jeho tvrdenej nezákonnosti.“

Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné

pre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné

a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným

a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv

(napr. , , ).

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal

napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej stránke a dostatočným spôsobom svoje

závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka

kvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavne neopodstatnená,

takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

jeho základného práva podľa a podľa listiny, a preto

ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a namieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa § 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Právne veci sťažovateľa sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,

že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)

(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006,

bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001,

body 24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach,

kde daňové konanie považuje za konanie trestné.

Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,

že vo veci sťažovateľa správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)

povinnosti, ale išlo o zníženie nadmerného odpočtu DPH (teda nedošlo k uloženiu sankcie,

ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého

kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP

z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľa nie je

aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ESĽP vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými

právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia

práva podľa , listiny aj práva zaručeného v

dohovoru bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018