Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 286/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu Miroslava

Duriša a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Grancom, Kováčska 28, Košice, vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

za účasti Okresného súdu Košice II a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 750 € (slovom

sedemstopäťdesiat eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta

Mgr. Branislava Granca do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 26. apríla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ

je účastníkom exekučného konania na strane povinného.

Predmetom exekučného konania bolo vymoženie 1 432,54 € s príslušenstvom.

Dňa 27. februára 2015 podal oprávnený okresnému súdu návrh na zastavenie

exekúcie z dôvodu, že medzi ním a sťažovateľom došlo k uzavretiu dohody o urovnaní.

Sťažovateľ tvrdí, že on sám následne v snahe o urýchlenie napadnutého konania vzal späť

svoje námietky proti exekúcii a taktiež požiadal o zastavenie napadnutého exekučného

konania.

Okresný súd však do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. augusta 2017),

teda za takmer dva a pol roka, o tomto návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie

nerozhodol.

K opodstatnenosti sťažnosti sa vyjadril aj okresný súd prostredníctvom svojho

predsedu prípisom sp. zn. , ktorý bol ústavnému súdu doručený

26. marca 2018. Podľa predsedu okresného súdu možno konštatovať, že v určitých úsekoch

napadnutého konania došlo k obdobiam nečinnosti, uvedené je však potrebné vnímať

v kontexte nepriaznivej personálnej situácie na okresnom súde, ktorý je jeden z najväčších

súdov prvej inštancie a zároveň patrí k najzaťaženejším súdom. Prieťahy v napadnutom

konaní sú teda objektívneho charakteru a súvisia s celkovým personálnym stavom

na okresnom súde a s celkovým počtom „napadnutých“ exekučných vecí.

Zo zaslaného súdneho spisu okresného súdu zistil ústavný súd takýto priebeh

napadnutého konania:

Dňa 6. októbra 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Dňa 15. októbra 2009 bolo okresným súdom vydané poverenie na vykonanie

exekúcie.

Dňa 5. februára 2015 boli okresnému súdu doručené námietky povinného proti

exekúcii.

Dňa 27. februára 2015 bol súdu doručený návrh na zmenu osoby oprávneného

a návrh nového oprávneného na zastavenie exekúcie.

Dňa 17. marca 2015 bolo okresnému súdu doručené späťvzatie námietok sťažovateľa

proti exekúcii.

Dňa 1. júna 2015 bolo okresným súdom vydané uznesenie o zmene účastníka

konania na strane oprávneného.

Dňa 23. júna 2016 zaslal okresný súd súdnemu exekútorovi oznámenie o tom,

že sťažovateľ vzal svoje námietky proti exekúcii späť.

Dňa 28. marca 2017 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho

exekútora.

Dňa 14. novembra 2017 bol okresnému súdu doručený návrh súdneho exekútora

na zastavenie exekúcie, keďže na majetok sťažovateľa bol vyhlásený konkurz.

Dňa 10. januára 2018 okresný súd uznesením rozhodol o návrhu oprávneného

na zastavenie exekúcie z 27. februára 2015 tak, že exekúciu zastavil.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ). Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť

súdu vyplývala do 30. júna 2016 z

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti vychádzajú zo

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), najmä z

, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje,

že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie

o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ), pričom v takéto

konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať

za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že špecifikom exekučného konania je to,

že exekučné konanie je spravidla „v rukách“ súdneho exekútora, pričom exekučný súd

v rámci exekučného konania koná a rozhoduje len na základe procesných návrhov

účastníkov exekučného konania, resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, možno na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému sudu len vtedy, ak tento

má reálne o čom rozhodovať.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Z hľadiska prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie

nie je možné považovať za právne či fakticky zložité, čo napokon netvrdil ani okresný súd

vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sám neprispel k predĺženiu

napadnutého konania. Naopak, sťažovateľ sa domáhal, aby okresný súd v jeho veci konal

a rozhodol, keď svoje námietky proti exekúcii vzal späť a okresný súd v nadväznosti

na to požiadal o zastavenie exekučného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že postup

okresného súdu v napadnutom konaní bol poznačený dlhodobým obdobím nečinnosti,

a to v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zastavenie exekučného konania

z 27. februára 2015, o ktorom okresný súd rozhodol až 10. januára 2018, teda po takmer

3 rokoch. Takúto nečinnosť nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať.

Pokiaľ predseda okresného súdu poukazuje na dlhodobú nepriaznivú personálnu

situáciu na okresnom súde, ústavný súd konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých

štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy

v súdnom konaní (). Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné

množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne

ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas

adekvátne opatrenia (, ). Námietka nedostatočného personálneho

obsadenia súdu a vo väzbe na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné

problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva

ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. bez zbytočných

prieťahov podľa ().

Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že právna vec sťažovateľa bola v čase rozhodovania ústavného súdu

právoplatne skončená, ústavný súd okresnému súdu neprikazoval, aby v napadnutom konaní

konal bez zbytočných prieťahov. V tejto časti sťažnosti preto sťažovateľovi nemožno

vyhovieť (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 300 €, čo odôvodňuje pretrvávajúcim stavom právnej neistoty a sťažením vykonávania

podnikateľských aktivít.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na dĺžku napadnutého konania v časti rozhodovania okresného súdu

o návrhu na zastavenie exekučného konania ústavný súd považoval priznanie sumy 750 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania sumou 475,05 € za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2017 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

a to za dva úkony vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

písomné podanie sťažnosti), a to každý úkon 147,33 €, t. j. spolu 294,66 €, čo spolu

s režijným paušálom dvakrát 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 312,34 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa zo 16. júla 2017 nevyhodnotil ústavný súd

vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto

odmenu zaň nepriznal. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto

nálezu ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018