Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 286/2018
PDF · 159.96 KB
No categories available
IV. ÚS 286/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu Miroslava
Duriša a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Grancom, Kováčska 28, Košice, vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3105/2009
za účasti Okresného súdu Košice II a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3105/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 750 € (slovom
sedemstopäťdesiat eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta
Mgr. Branislava Granca do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 286/2018-12 z 26. apríla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3105/2009 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ
je účastníkom exekučného konania na strane povinného.
Predmetom exekučného konania bolo vymoženie 1 432,54 € s príslušenstvom.
Dňa 27. februára 2015 podal oprávnený okresnému súdu návrh na zastavenie
exekúcie z dôvodu, že medzi ním a sťažovateľom došlo k uzavretiu dohody o urovnaní.
Sťažovateľ tvrdí, že on sám následne v snahe o urýchlenie napadnutého konania vzal späť
svoje námietky proti exekúcii a taktiež požiadal o zastavenie napadnutého exekučného
konania.
Okresný súd však do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. augusta 2017),
teda za takmer dva a pol roka, o tomto návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie
nerozhodol.
K opodstatnenosti sťažnosti sa vyjadril aj okresný súd prostredníctvom svojho
predsedu prípisom sp. zn. l SprV 209/2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený
26. marca 2018. Podľa predsedu okresného súdu možno konštatovať, že v určitých úsekoch
napadnutého konania došlo k obdobiam nečinnosti, uvedené je však potrebné vnímať
v kontexte nepriaznivej personálnej situácie na okresnom súde, ktorý je jeden z najväčších
súdov prvej inštancie a zároveň patrí k najzaťaženejším súdom. Prieťahy v napadnutom
konaní sú teda objektívneho charakteru a súvisia s celkovým personálnym stavom
na okresnom súde a s celkovým počtom „napadnutých“ exekučných vecí.
Zo zaslaného súdneho spisu okresného súdu zistil ústavný súd takýto priebeh
napadnutého konania:
Dňa 6. októbra 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Dňa 15. októbra 2009 bolo okresným súdom vydané poverenie na vykonanie
exekúcie.
Dňa 5. februára 2015 boli okresnému súdu doručené námietky povinného proti
exekúcii.
Dňa 27. februára 2015 bol súdu doručený návrh na zmenu osoby oprávneného
a návrh nového oprávneného na zastavenie exekúcie.
Dňa 17. marca 2015 bolo okresnému súdu doručené späťvzatie námietok sťažovateľa
proti exekúcii.
Dňa 1. júna 2015 bolo okresným súdom vydané uznesenie o zmene účastníka
konania na strane oprávneného.
Dňa 23. júna 2016 zaslal okresný súd súdnemu exekútorovi oznámenie o tom,
že sťažovateľ vzal svoje námietky proti exekúcii späť.
Dňa 28. marca 2017 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho
exekútora.
Dňa 14. novembra 2017 bol okresnému súdu doručený návrh súdneho exekútora
na zastavenie exekúcie, keďže na majetok sťažovateľa bol vyhlásený konkurz.
Dňa 10. januára 2018 okresný súd uznesením rozhodol o návrhu oprávneného
na zastavenie exekúcie z 27. februára 2015 tak, že exekúciu zastavil.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť
súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), najmä z čl. 17
CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje,
že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto
konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby
vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“
na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať
za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03,
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že špecifikom exekučného konania je to,
že exekučné konanie je spravidla „v rukách“ súdneho exekútora, pričom exekučný súd
v rámci exekučného konania koná a rozhoduje len na základe procesných návrhov
účastníkov exekučného konania, resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému sudu len vtedy, ak tento
má reálne o čom rozhodovať.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Z hľadiska prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie
nie je možné považovať za právne či fakticky zložité, čo napokon netvrdil ani okresný súd
vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sám neprispel k predĺženiu
napadnutého konania. Naopak, sťažovateľ sa domáhal, aby okresný súd v jeho veci konal
a rozhodol, keď svoje námietky proti exekúcii vzal späť a okresný súd v nadväznosti
na to požiadal o zastavenie exekučného konania.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd po preskúmaní zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že postup
okresného súdu v napadnutom konaní bol poznačený dlhodobým obdobím nečinnosti,
a to v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zastavenie exekučného konania
z 27. februára 2015, o ktorom okresný súd rozhodol až 10. januára 2018, teda po takmer
3 rokoch. Takúto nečinnosť nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať.
Pokiaľ predseda okresného súdu poukazuje na dlhodobú nepriaznivú personálnu
situáciu na okresnom súde, ústavný súd konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých
štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia (I. ÚS 19/00, I. ÚS 108/02). Námietka nedostatočného personálneho
obsadenia súdu a vo väzbe na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné
problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva
ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 559/2016).
Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že právna vec sťažovateľa bola v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončená, ústavný súd okresnému súdu neprikazoval, aby v napadnutom konaní
konal bez zbytočných prieťahov. V tejto časti sťažnosti preto sťažovateľovi nemožno
vyhovieť (bod 4 výrokovej časti nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 300 €, čo odôvodňuje pretrvávajúcim stavom právnej neistoty a sťažením vykonávania
podnikateľských aktivít.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na dĺžku napadnutého konania v časti rozhodovania okresného súdu
o návrhu na zastavenie exekučného konania ústavný súd považoval priznanie sumy 750 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania sumou 475,05 € za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2017 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
a to za dva úkony vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia,
písomné podanie sťažnosti), a to každý úkon 147,33 €, t. j. spolu 294,66 €, čo spolu
s režijným paušálom dvakrát 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 312,34 €.
Podanie právneho zástupcu sťažovateľa zo 16. júla 2017 nevyhodnotil ústavný súd
vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto
odmenu zaň nepriznal. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto
nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018