Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 452/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2018

zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného URBAN FALATH GAŠPEREC

BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s

a , základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. zo 17. apríla 2018 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,

advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Ondrej Urban, MBA, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného okresným súdom vedeného pod sp. zn.

o určenie bezúročnosti spotrebného úveru a určenie výšky jednotlivých splátok spotrebného

úveru. Rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2017 okresný súd žalobe sťažovateľa

vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný podal

odvolanie proti označenému rozsudku okresného súdu a v odvolacom konaní bol úspešný,

pretože Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. zo 4. októbra 2017

zmenil rozsudok okresného súdu z 19. júna 2017 tak, že žalobu zamietol a priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

V zmysle označeného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 4. októbra 2017

okresný súd uznesením (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) sp. zn.

zo 17. apríla 2018 zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie v sume 398 € a trov právneho zastúpenia

v sume 1 203,45 €. Proti uzneseniu zo 17. apríla 2017, ktoré vydal vyšší súdny úradník,

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn.

zo 17. apríla 2018 (vydaným sudcom, pozn.) tak, že sťažnosť zamietol ako

nedôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uvádza:

„Okresný súd Považská Bystrica konal týmto spôsobom vädne, osvojil si nesprávne

právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový stav a neozrejmil svoje závery v dôsledku

čoho napadnuté uznesenie trpí vadou nepreskúmateľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti.

Sťažovateľ sa v celom rozsahu nestotožnil s právnym názorom Okresného súdu

Považská Bystrica, ktorý sa v predmetnom odôvodnení absolútne nezaoberal otázkou

posudzovania a hodnotenia účelnosti a hospodárnosti vykonania jednotlivých úkonov

právnej služby.

Vo všeobecnosti platí, že za trovy konania môžu byť považované iba také výdavky,

ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, ak vznikli v konaní v súvislosti

s uplatňovaním alebo bránením práva.

Atribúty odôvodnenosti výdavku a jeho účelnosti predstavujú navzájom sa

prelínajúce aspekty dôvodnosti priznania nároku na náhradu onoho výdavku, pričom vo

všeobecnosti možno považovať výdavok za odôvodnený a účelný, ak bol zapríčinený

nevyhnutnosťou alebo potrebou jeho vynaloženia pri dosahovaní legitímneho cieľa a to

efektívneho uplatnenia alebo racionálneho bránenia subjektívneho práva v spore.

Berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti je tak nesporné, že Okresný súd Považská

Bystrica v odôvodnení Uznesenia II nepodal adekvátnu zákonnú odpoveď na všetky

Sťažovateľom namietané kľúčové skutočnosti.

... Sťažovateľ ako spotrebiteľ je osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov vo

všetkých konaniach, v ktorých požíva status spotrebiteľa, inak povedané, vo všetkých

sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a druhou stranou je podnikateľ (dodávateľ)

a to v každom konaní, ktoré v rovine nárokov má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve.

Túto skutočnosť, však Okresný súd Považská Bystrica nevzal absolútne do úvahy,

nakoľko podávajúc svojvoľný výklad jednotlivých ustanovení vnútroštátnych právnych

predpisov len stroho skonštatoval, že súd správne zaviazal žalobcu, t.j. Sťažovateľa na jeho

úhradu žalovanému, keďže podľa jeho názoru išlo o trovy, ktoré preukázateľne vynaložil

žalovaný v konaní. S uvedeným názorom sa Sťažovateľ v celom rozsahu nestotožňuje a to

práve z dôvodu, že Sťažovateľ ako spotrebiteľ je oslobodený v danom konaní priamo zo

zákona od platenia súdnych poplatkov a to práve z dôvodu, že požíva status spotrebiteľa

a súčasne ide o spor, ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy.

S ohľadom na vyššie uvedené má Sťažovateľ za to, že Okresný súd Považská Bystrica

zasiahol do jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v prvom

rade tým, že vec nesprávne právne posúdil, keď uložil žalobcovi, t.j. Sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 398,- Eur. Je potrebné si uvedomiť, že

rozhodnutie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania a preto postupom, ktorý

nie je v súlade so zákonom a ktorý naopak predstavuje svojvoľný a neudržateľný výklad

zákona, môže nezákonne zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania.

V druhom rade je nutné podotknúť, že Okresný súd Považská Bystrica ani

v Uznesení I a ani v Uznesení II nekonštatuje, na základe čoho (akého zákonného

ustanovenia a akého výpočtu) dospel k záveru, že zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho

poplatku vo výške 398 EUR.

V danom prípade sa bolo predmetom sporu (konania) - určenie právnej skutočnosti -

a preto nie je zrejmé, z akého základu (výšky hodnoty predmetu sporu) Okresný súd

Považská Bystrica pri vyrúbem' súdneho poplatku vychádzal a ako v konečnom dôsledku

dospel k sume 398 EUR, čo ani jedinou vetou neozrejmil atak zaťažil svoje rozhodnutie

vadou nepreskúmateľnosti. svojvoľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie pri určení

výšky tarifnej odmeny:

„... keďže v tomto konaní išlo o spotrebiteľsky spor, kedy je v zmysle zákona potrebné

pri výpočte odmeny postupovať v zmysle vyhlášky č.

v zmysle ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je vo

výške jednej trinástiny výpočtového základu (čo za úkon právnej služby v roku 2017

predstavuje sumu 68.- Eur).

Podľa názoru Sťažovateľa argumentácia Okresného súdu Považská Bystrica v danej

veci nie je absolútne správna a naviac nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, čoho

dôkazom je i tá skutočnosť, že Okresný súd Považská Bystrica v odôvodnení Uznesenia II

nič nové neuviedol a neozrejmil a tak nie je Sťažovateľovi dostatočne zrejmé, o aké

skutočnosti svoj právny názor opiera.

... Okresný súd Považská Bystrica prezentoval názor, že uplatnenie nároku za jeden

úkon právnej služby vo výške 129,98 EUR je adekvátny s poukazom na skutočnosť, že

Sťažovateľ (žalobca) si v konaní uplatnil 4 určovacie nároky a preto bolo potrebné v zmysle

ustanovenia vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb primerane zvýšiť tarifu odmeny.

S uvedeným právnym názorom sa nemožno stotožniť, nakoľko hoc sa jedná

o 4 určovacie výroky, ide o súvisiace výroky, kedy navrhovaný výrok II. - IV. v konečnom

dôsledku určujú (presne stanovujú) povinnosť plnenia žalobcu v prípade ak by súd rozhodol

o tom, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bez poplatkov.

Uvedené potvrdzuje aj fakt, že v prípade ak by Okresný súd Považská Bystrica

o prvom výroku rozhodol tak, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, vyhovel by žalobe aj

vo zvyšných navrhovaných výrokoch, ktoré sa naň viažu...“

Ďalej sťažovateľ namieta, že okresný súd sa nezaoberal účelnosťou vynaložených

trov konania, pričom v tejto súvislosti uvádza:

„Okresný súd Považská Bystrica v napadnutom Uznesení II ďalej uviedol, že

nepovažuje námietku žalobcu, t.j. Sťažovateľa o neúčelnosti vyjadrenia žalovaného zo dňa

01. 08. 2017 za podstatnú a podľa jeho názoru, súd správne posúdil vyjadrenie žalovaného

ako účelné, keďže vecne reagoval na vyjadrenie žalobcu zo dňa 18. 07. 2017.

Porušovateľ bližšie neskúmal otázku posúdenia dôvodnosti a účelnosti vykonania

vyjadrenia žalovaného zo dňa 01. 08. 2017 a to i napriek tomu, že Sťažovateľ jasným

spôsobom konštatoval, že dané podanie žalovaného neobsahovalo žiadnu novú právnu

argumentáciu, ktorá by bola relevantná pre dané sporové konanie, ale išlo len o stručné

zosumarizovanie už uvedených skutočností. 1 napriek tejto podstatnej námietke, Okresný

súd Považská Bystrica i v tejto časti len veľmi stroho skonštatoval, že námietku žalobcu

považuje za nepodstatnú, pričom ani v tejto časti Okresný súd Považská Bystrica bližšie

neuviedol, resp. nešpecifikoval na základe čoho dospel k záveru, že dané podanie žalobcu

považuje za účelné.

Na podporu svojej argumentácie Sťažovateľ dopĺňa, že Porušovateľ sa pri

posudzovaní účelnosti vynaložených trov konania vôbec nezaoberal ani otázkou, či využitie

právnych služieb advokátskej kancelárie žalovaným možno považovať za využitie ústavne

zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či ide skôr o zneužitie tohto práva na úkor

protistrany, keďže žalovaný zamestnáva vlastných právny odbor a žalovanému tak nič

nebránilo v tom, aby poveril zastupovaním v tomto (pôvodnom) konaní niektorého zo

svojich zamestnancov.

Podľa názoru Sťažovateľa je tak napádané uznesenie potrebné považovať za vecne

nesprávne a právne neudržateľné a ako také založené na svojvoľnom výklade Okresného

súdu Považská Bystrica bez reálnej a logicko-právnej opory v zákone.

Berúc do úvahy vyššie uvedené namietame, že konaním a rozhodovaním Okresného

súdu Považská Bystrica bolo v dôsledku jeho arbitrárneho postoja k podaniam Sťažovateľa

zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd Považská

Bystrica bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení) odmietol

argumentáciu Sťažovateľa, čím porušil jeho právo na presvedčivé súdne rozhodnutie...“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho

základného práva podľa v spojení s a ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie zruší

a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi úhradu trov konania

pred ústavným súdom v sume 585,76 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd konštantne zastáva názor, že účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) je zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

Pre posudzovaný prípad je významná aj judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (porovnaj sp. zn. ,

).

Vo veci sťažovateľa o takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania,

resp. o taký intenzívny zásah do garantovaných práv, ktorý by kolidoval

s ich podstatou a zmyslom, v napádanom postupe okresného súdu pri ukladaní povinnosti

nahradiť trovy konania, ktoré vznikli protistrane v súvislosti s úspešným podaním

odvolania, zjavne nejde. Okresný súd postupoval v súlade s procesnou úpravou náhrady

trov konania. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súdnom

konaní, ktorý je v súlade s platným a účinným zákonom, nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že okresný súd uložil sťažovateľovi, ktorý je

ako spotrebiteľ zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov, nahradiť trovy odvolacieho

konania úspešnej protistrane, ktoré zahŕňajú odvolateľom zaplatený súdny poplatok a trovy

jeho právneho zastúpenia. Vo vzťahu k poplatku sťažovateľ namieta nesprávne právne

posúdenie svojho zákonného oslobodenia od platenia poplatkov a vo vzťahu k trovám

právneho zastúpenia najmä tú skutočnosť, že okresný súd neposudzoval ich účelnosť, ktorú

sťažovateľ popiera. Sťažovateľ poukazuje najmä na nedostatočné odôvodnenie

a arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

„Po preskúmaní sťažnosti žalobcu súd dospel k záveru, že túto je potrebné ako

nedôvodnú zamietnuť. Pokiaľ žalobca namietal, že ho súd nesprávne zaviazal k náhrade

zaplateného súdneho poplatku žalovaným za odvolanie, súd túto námietku považoval za

nedôvodnú. Súd mal za preukázané, že žalovaný zaplatil titulom súdneho poplatku za

odvolanie sumu 398,- Eur a s poukazom na výsledok konania, súd potom správne zaviazal

žalobcu na jeho náhradu žalovanému, nakoľko sa jednalo o trovy, ktoré preukázateľne

vynaložil žalovaný v konaní. Ustanovenie , na ktoré

poukazoval žalobca, na danú situáciu nemožno aplikovať, nakoľko sa jedná o ustanovenie,

ktoré sa aplikuje pre prípad, že žalobca je osobne oslobodený od platenia súdnych

poplatkov, je v konaní úspešný, a preto súdny poplatok zo žaloby znáša žalovaný, o ktorú

procesnú situáciu sa v danej veci nejedná. Rovnako tak je nedôvodná námietka žalovaného,

pokiaľ nesúhlasil s výškou odmeny za jeden úkon právnej pomoci vo výške 129,98 Eur s

tým, že správne mal súd aplikovať § 11 ods. l písm. b) cit. zák. bez aplikácie § 13 ods.3 cit.

zák., pričom výsledná odmena za jeden úkon by tak predstavovala sumu 68 Eur. Je

nepochybné, že v danej veci žalobca uplatnil 4 určovacie nároky (1. určenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru, 2. určenie povinnosti zo splátky č. 82 zaplatiť len čiastku

23,95 Eur, 3. určenie, že žalobca nie je povinný zaplatiť zo splátky č. 82 čiastku 88,10 Eur,

4. určenie, že žalobca nie je povinný zaplatiť splátky od č. 83 až po splátku č. 120).

Vychádzajúc z § 11 ods. 1 písm. b) zákona v spojení s § 13 ods. 3 cit. zák. súd teda správne

priznal žalovanému odmenu, ktorú si uplatnil za jeden úkon právnej služby vo výške

129,98 Eur /68 + 1/3 z 204 Eur (3 x 68 Eur)/. S poukazom na uvedený výpočet mala

správne výška odmeny za jeden úkon predstavovať sumu 136 Eur, avšak súd nemôže priznať

žalovanému viac, než si uplatnil. Nesprávny bol aj právny záver žalobcu, keď namietal

aplikáciu § 13 ods. 3 cit. zákona s tým, že v spore nedošlo k spojeniu vecí. V zmysle

ustálenej judikatúry, dané ustanovenie je potrebné totiž aplikovať nielen v prípadoch

spojenia vecí súdom, ale aj v prípade, ak je predmetom sporu viacero nárokov, ktoré môžu

v občianskom súdnom procese fungovať ako samostatný predmet. Tiež nie je správne

tvrdenie žalobcu, že súd vo veci mal aplikovať § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona. Uvedené

ustanovenie sa aplikuje v prípade ak je klientom spotrebiteľ, ktorý je plne neúspešný, resp.

vo vzťahu spotrebiteľ a advokát, ktorý ho zastupoval, pričom jeho účelom je ochrana

spotrebiteľa v prípadoch, kedy je v spore neúspešný a bude nútený si znášať svoje trovy

právneho zastúpenia, teda citované ustanovenie sa neaplikuje vo vzťahu k náhrade trov

konania protistrane. Za neopodstatnenú súd tiež považoval námietku žalobcu o neúčelnosti

vyjadrenia žalovaného zo dňa 1. 8. 2017 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného,

ktorý súd správne vyhodnotil za účelný, keďže vecne reagoval na vyjadrenie žalobcu zo dňa

18. 7. 2017.“

S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je primerane odôvodnené, jeho argumentácia je zrozumiteľná

a presvedčivá. Ústavný súd teda nezistil žiaden procesný exces pri ukladaní náhrady trov

konania úspešnej protistrane v odvolacom konaní, a preto nemá dôvod do napadnutého

uznesenia zasahovať.

K námietke zákonného oslobodenia sťažovateľa od súdneho poplatku v prípade

spotrebiteľských sporov je potrebné poznamenať, že výklad uskutočnený okresným súdom

nevykazuje znaky žiadneho procesného excesu, pretože sťažovateľom uplatnenú námietku

o oslobodení od súdneho poplatku možno aplikovať iba vo vzťahu k vlastným podaniam

spotrebiteľa. Zákonné oslobodenie, na ktoré sťažovateľ poukazuje, zabezpečuje ochranu

spotrebiteľa pred platením súdneho poplatku, nie vo vzťahu k náhrade trov konania

protistrane (hoci pozostávajú aj zo súdneho poplatku, od ktorého protistrana oslobodená nie

je, pozn.). Nejde tu o vyrubenie súdneho poplatku za procesný úkon sťažovateľa, ale

o uloženie povinnosti nahradiť trovy úspešnej protistrane v konaní ako výraz procesnej

zodpovednosti neúspešného žalobcu.

Vo vzťahu k vytýkanej účelnosti vynaloženia prostriedkov na úhradu trov právneho

zastúpenia protistrany, ktorá bola podľa sťažovateľa schopná zabezpečiť si právnu pomoc

svojimi zamestnancami, ústavný súd zastáva názor, že v posudzovaných súvislostiach je

nevyhnutné rešpektovať slobodu voľby žalovanej protistrany pri výbere subjektu, ktorý jej

bude poskytovať právnu pomoc, a preto ani spôsob vysporiadania sa okresného súdu s touto

námietkou nemožno označiť ako pochybenie vo veci konajúceho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Sťažnosť sťažovateľa preto pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018