Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 318/2018
PDF · 156.82 KB
No categories available
III. ÚS 318/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,
Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 9 P 66/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 9 P 66/2014.
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sa sťažovateľ „návrhom zo dňa 11.03.2014
domáhal zmeny Rozsudku Okresného súdu... z 01.08.2006, č. k. 14C/67/2006-31 v časti
určenia vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa, a to konkrétne zníženia výživného
na sumu 70,- EUR mesačne. Návrhu bola pridelená sp. zn. 9P/66/2014. Okresný súd...
v predmetnej veci dva roky nekonal... Dňa 17.08.2016 podala taktiež bývalá manželka
sťažovateľa návrh na zvýšenie výživného na maloleté dieťa. Obe veci boli spojené
do jedného konania vedeného pod sp. zn. 9P/66/2014. Rozsudkom zo dňa 21.09.2016,
č. k. 9P/66/2014-279 Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa, a následne rozsudkom zo
dňa 12.04.2017, č. k. 9P/66/2014-424 rozhodol o zvýšení výživného na – v čase rozhodnutia
súdu – už plnoleté dieťa. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ dňa 18.05.2017
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 28.03.2018, č. k.
7 CoP/10/2018-608 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie.“.
3. Sťažovateľ kritizuje, že „okresný súd sa pôvodným návrhom sťažovateľa
nezaoberal po dobu takmer dvoch rokov, a to najmenej od 13.03.2014 do 19.02.2016,
napriek tomu, že sa sťažovateľ obrátil dňa 27.10.2014 na Okresný súd so žiadosťou
o vytýčenie pojednávania. Okresný súd však v označenom období nezabezpečoval dôkazy
podstatné pre rozhodnutie vo veci, nebolo nariadené pojednávanie a domnievame sa,
že nemal žiadny dôvod na to, aby v konaní vznikli prieťahy v trvaní dvoch rokov...
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ cíti dotknutý na svojich právach a to najmä tým, že súd
jeho vec, ktorej posúdenie bolo preňho v danom čase existenčne dôležité, neprejednal
v primeranom časovom období do podania návrhu a odložil ju na obdobie dvoch rokov, čím
bol sťažovateľ permanentne udržiavaný v stave neistoty a s prihliadnutím na charakter
konania malo uplynutie dvoch rokov zásadný význam pre posúdenie veci Okresným
a následne aj Krajským súdom.“.
4. Nadväzne sťažovateľ tvrdí, že „svojim postupom nedal príčinu na prieťahy
v konaní súdu“ a súčasne „vzhľadom na existenciu právnej úpravy na dané právne vzťahy
nemožno vec hodnotiť ako právne zložitú, ide o súčasť bežnej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov, pričom s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti nemožno hovoriť ani
o faktickej zložitosti veci.“. Sťažovateľ poukazuje i na fakt, že „rozhodovanie o výživnom je
spojené so zabezpečovaním každodenných potrieb fyzických osôb a všeobecné súdy by mali
k týmto konaniam pristupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“.
5. Sťažovateľ informuje, že „v našom prípade síce bolo orgánom s právomocou
konať právoplatne rozhodnuté, to však neodčiní stav neistoty, ktorý sťažovateľ v dôsledku
nečinnosti súdu pociťoval a do dnešného dňa pociťuje“.
6. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 9P/66/2014, v spojení s konaním vedeným Krajským súdom v Žiline
pod sp. zn. 7CoP/10/2018 porušené bolo.
2. Sťažovateľovi , , sa priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
3. Sťažovateľovi , , sa priznáva náhrada
trov právneho zastúpenia v sume 375,70 EUR... ktorú je Okresný súd Žilina povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
7. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 10/2018-608 z 28. marca 2018 nadobudol právoplatnosť
9. mája 2018.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
11. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd
teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (I. ÚS 316/09,
I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
12. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol vysloviť porušenie svojich označených
práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 9 P 66/2014 „v spojení s konaním vedeným
Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 7CoP/10/2018...“. Napriek tomu v bode 2 a 3 toho
istého petitu sa domáha priznania finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho
zastúpenia len voči okresnému súdu. Takisto vecná stránka odôvodnenia sťažnosti zreteľne
naznačuje jeho nespokojnosť iba s postupom okresného súdu. Z uvedených dôvodov
ústavný súd ustálil za predmet svojho prieskumu iba postup okresného súdu v žalovanom
konaní tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Prihliadal pri tom aj na výsledok
predbežného prerokovania sťažnosti a podstatu skutkových okolností, ktoré napokon viedli
k jej odmietnutiu.
13. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
16. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
17. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť aj vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza
pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
20. Z tvrdení sťažovateľa ústavný súd zistil, že krajský súd rozhodol 28. marca 2018
vo veci odvolania sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu,
a to rozsudkom č. k. 7 CoP 10/2018-608 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 9 P 66/2014-
424 z 12. apríla 2017 potvrdil. Rozhodnutie je dostupné v elektronickej podobe aj
na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
(https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/i-detail/rozhodnutie/021973d1-42bb-4f42-bac5-
294b38fc8f78%3A63d299f1-8e40-4432-b7d2-2754c01e4675). Podľa zistenia ústavného
súdu (bod 7) tento odvolací rozsudok nadobudol právoplatnosť 9. mája 2018, v dôsledku
čoho bolo právoplatne ukončené aj konanie okresného súdu.
21. Pre žalované konanie tak platí, že doručením rozsudku krajského súdu
účastníkom konania okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Sťažovateľ teda namieta prieťahy
v konaní okresného súdu, ktorý v čase podania sťažnosti už nemohol vykonávať žiadne
relevantné procesné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa.
22. Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa
sťažovateľ mohol brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď konanie
okresného súdu ešte prebiehalo.
23. Okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (9. júla 2018) už nemohol
žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh žalovaného konania, prípadne
prieťahy v ňom, a teda nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) ani právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Tento stav ústavný súd vedie so zreteľom na podstatu a účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote k záveru, že podaná sťažnosť je zjavne neopodstatnená, preto ju
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na priznanie
finančného zadosťučinenia i náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018