Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 316/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Vysokej školy výtvarných umení, Hviezdoslavovo

námestie 18, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou MAPLE & FISH, s. r. o., Dunajská 15/A,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -138

zo 14. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára

2018 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Vysokej školy výtvarných umení o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna

2018 elektronickou formou opatrenou zaručeným elektronickým podpisom doručená

sťažnosť Vysokej školy výtvarných umení, Hviezdoslavovo námestie 18, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -138

zo 14. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 26. februára 2018 v konaní sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 30. apríla 2010

ako prijímateľ s

(ďalej aj „ministerstvo“ alebo aj „riadiaci orgán“, v citáciách

aj „žalovaný v 2. rade“), v zastúpení

(ďalej len „agentúra“ alebo

v citáciách aj „žalovaný v 1. rade“), zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku na realizáciu aktivít projektu s názvom „Vybudovanie výučbového centra

komunikácie a vizualizácie“.

3. V rámci realizácie projektu potom sťažovateľ vyhlásil verejné obstarávanie

pod značkou „09465-MUT“ na predmet zákazky s názvom „Vybudovanie výučbového

centra komunikácie a vizualizácie IKT technikou“. Jeho výsledkom bolo uzavretie kúpnej

zmluvy medzi ním ako kupujúcim a spoločnosťou , ako predávajúcim

na uvedený predmet zákazky v hodnote 3 769 328,26 €. Pred podpisom tejto zmluvy

agentúra vykonala kontrolu kompletnej dokumentácie uvedeného verejného obstarávania

a konštatovala, že postup verejného obstarávania bol v súlade so

o verejnom obstarávaní o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“).

4. Na základe výsledkov kontroly verejného obstarávania vykonanej Úradom

pre verejné obstarávanie (ďalej len „ÚVO“) od 15. februára 2016 do 29. apríla 2016 boli

konštatované nezrovnalosti v predmetnom verejnom obstarávaní, kvôli ktorým agentúra

vykonala jeho opätovnú administratívnu kontrolu sťažovateľovi. Na základe

administratívnej kontroly agentúra doručila sťažovateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“) list

z 26. septembra 2016, ktorého prílohami boli správa o zistenej nezrovnalosti

č. N21600584/O03 z 24. septembra 2016 (ďalej len „správa“) a žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov č. 26250120030/Z05 z 24. septembra 2016 (ďalej len „žiadosť“).

Agentúra nimi požiadala o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov (v sume

190 279,23 €) najneskôr do 50 dní odo dňa doručenia správy a žiadosti.

5. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 12. októbra 2016 správnu žalobu podľa prvej

hlavy tretej časti v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti správy a žiadosti, ich

zrušenia a vrátenia veci agentúre na ďalšie konanie.

6. Krajský súd uznesením č. k. -138 zo 14. februára 2017 žalobu

sťažovateľa ako neprípustnú podľa odmietol, keď dospel k záveru,

že „administratívnu kontrolu postupu zadávania zákazky na poskytnutie služby po uzavretí

zmluvy na predmet zákazky nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe

a výsledné materiály z vykonanej kontroly za rozhodnutia vydané v takomto konaní, keďže

kontrolou sa len zisťuje súlad postupu kontrolovaného s ustanoveniami zákona o verejnom

obstarávaní“. Podľa názoru krajského súdu „Správu a Žiadosť je nutné považovať...

za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu

verejnej správy, ktoré samé o sebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo

deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a ani sa ich priamo

nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne

vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie,

prípadne na dohodu o splátkach. Správa i Žiadosť sú vo svojej podstate len opatreniami

predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,

pretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň

podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia výzve

na dobrovoľné vrátenie príspevku začne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu

povinnosť vrátiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani Žiadosť teda nie sú

končenými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach

žalobcu v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania

a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej správnej

žaloby je preto neprípustné... Je nesporné, že v Správe absentuje právne vynútiteľný výrok

o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu

nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť na strane žalobcu vrátiť

finančné prostriedky.“.

7. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa prvej

hlavy piatej časti , ktorú založil na dôvodoch podľa

ods. 1 písm. f), g), a j) . Argumentoval, že správa i žiadosť „je rozhodnutie majúce

povahu sui generis, ktoré zasahuje do subjektívnych práv sťažovateľky v tom rozsahu, že jej

ukladá povinnosť zaplatiť istinu... pod hrozbou sankcie bez možnosti využitia riadneho

opravného prostriedku... V prípade ak by Sťažovateľka nepodala... žalobu a súčasne by

neuhradila vyššie uvedenú sumu, tak by jej... hrozila sankcia v podobe navýšenia sumy

uvedenej v Žiadosti... na jeden a pol násobok...“. V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdil aj

rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s jeho predchádzajúcou judikatúrou

i s judikatúrou najvyššieho súdu.

8. Sťažovateľ tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce práve

v odmietnutí žaloby na základe právneho posúdenia, podľa ktorého správa a žiadosť

nepodliehajú súdnemu prieskumu, lebo nezasahujú do subjektívnych práv sťažovateľa.

Uviedol k tomu, že „ak by Správa... a Žiadosť... predstavovali len dokument s informačným

charakterom bez povinnosti uhradiť požadovanú istinu ako tvrdí Krajský súd..., tak potom

ako je teda možné, že neuhradenie istiny uvedenej v Žiadosti... má za následok povinnosť

platenia 1,5 násobku korekcie, najviac však 100 % poskytnutého príspevku?“.

9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyjadril aj nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu, podľa ktorého právo sťažovateľa na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie

nie je obsahovou súčasťou žiadneho zo základných práv a slobôd garantovaných .

10. Napokon v kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietol, že krajský súd jeho žalobu

odmietol bez toho, aby mu „doručil vyjadrenie Žalovaného 1 a vyjadrenie Žalovaného 2,

na ktoré v Napádanom uznesení odkazuje“. Tým mu „odňal... možnosť oboznámiť sa

s tvrdeniami Žalovaného 1 a Žalovaného 2, ako i možnosť vyjadriť sa k nim. Poukazujeme

tiež na skutočnosť, že Krajský súd... nezákonne odmietol žalobu bez toho, aby vo veci

nariadil pojednávanie, hoci Sťažovateľka o pojednávanie požiadala.“.

11. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa uznesením z 28. februára 2018

v konaní sp. zn. rozhodol tak, že jej nepriznal sťažovateľom navrhovaný

odkladný účinok a zamietol ju. Stotožnil sa s právnym názorom krajského súdu,

podľa ktorého správa ani žiadosť nezasahujú do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa. Poukázal „na vyjadrenia žalovanej 1. a žalovaného 2. o predčasnom podaní

žaloby v čase vypracovania a odoslania správy a žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby

neexistuje právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a

ods. 5 Povinnosť sťažovateľa vrátiť finančné prostriedky vznikne

až na základe tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť

do subjektívnych práv sťažovateľa a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho

súdnictva... Predmetnú správu a žiadosť je možné považovať podľa názoru senátu

najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom

na postup upravený v § 27a citovaného zákona... vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť

jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 2. vydaním

rozhodnutia... až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv

sťažovateľa. Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn.

zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016).“.

12. Najvyšší súd uzavrel, že „s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd

v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej

by zostalo na kasačnom súde v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil

predmetnú vec a neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Ďalšie námietky

uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“.

13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje, že oba v jeho veci

konajúce súdy „uzneseniami znemožnili Sťažovateľke uplatniť jej právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivý proces. Na jednej strane súdy stanovili, že Správa... a Žiadosť...

nezakladá práva a povinnosti Sťažovateľke a preto nie je možné ich súdne preskúmať.

Na strane druhej však nevylúčili možnosť navýšenia finančnej opravy až do 1,5 násobku

pôvodnej sumy finančnej opravy v prípade nezaplatenia finančnej opravy v zmysle správy

a žiadosti. Aj keby platilo, že Správa... a Žiadosť... nezakladajú povinnosť zaplatiť finančnú

opravu, stále sa súdy nevysporiadali s otázkou automatického navyšovania finančnej

opravy do 1,5 – násobku pôvodnej finančnej opravy. Keďže k automatickému navýšeniu

finančnej opravy až do jej 1,5 – násobku dôjde de facto v dôsledku (i) doručenia Správy...

a Žiadosti..., (ii) jej neuhradenia v stanovenej lehote, potom nie je možné tvrdiť, že v tejto

súvislosti správa a žiadosť nemajú dopad na práva a povinnosti Sťažovateľky. Takéto

posúdenie zo strany súdov je teda v rozpore v ústavnými právami Sťažovateľky...“.

Nadväzne namieta, že „na jednej strane nemá podľa názoru súdov povinnosť uhradiť

finančnú opravu a to až do rozhodnutia v správnom konaní. Na strane druhej, ak túto

finančnú opravu neuhradí, dôjde k právnemu následku v podobe navýšenia finančnej

opravy na jej 1,5 násobok. Ak by Správa... a Žiadosť... nebola vydaná, potom by nemohlo

dôjsť k navýšeniu finančnej opravy do 1,5 násobku. Naopak, ak vydané sú, potom môže

dôjsť automaticky (bez ďalšieho preukazovania oprávnenosti navýšenia – takto momentálne

Žalovaný 1 interpretuje svoje zákonné oprávnenie navýšiť finančnú opravu) k navýšeniu

finančnej opravy do 1,5 násobku. To potom znamená, že Správa... a Žiadosť... ukladá práva

a povinnosti a je potrebné ich preskúmať správnym súdom.“.

14. Sťažovateľ poukazuje i na rozpor postoja agentúry, keď najprv potvrdila súlad

verejného obstarávania so zákonom a následne zaujala opačný postoj. Odkazuje tu

na princípy dobrej verejnej správy podľa soft law Rady Európy, podľa ktorých okrem iného

„majú rozhodnutia správnych orgánov rešpektovať zásady, ako je princíp legality,

ale aj ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (minimalizácia takýchto zásahov

do týchto práv), zákaz zneužitia správnej úvahy, predvídateľnosť rozhodnutia... Je zrejmé,

že žalovaný 1 konal v rozpore o všeobecne uznávanými požiadavkami na kvalitu postupov

a činnosti verejnej správy. Vydal protichodné rozhodnutia, v ktorých najprv potvrdil

zákonnosť postupu verejného obstarávania a následne v Správe... konštatoval nezákonnosť

postupu... Pritom v Správe vychádza z identických podkladov, ktoré mal k dispozícii v čase,

kedy potvrdil zákonnosť postupu verejného obstarávania.“.

15. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konania

a rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 14.02.2017 sp. zn. -138 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

26.02.2018 č. k.: , boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 46

ods. 1 a 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

14.02.2017 sp. zn. -138 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.02.2018

č. k.: zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

16. Sťažovateľ ústavnému súdu 20. júna 2018 doručil aj niektoré prílohy k sťažnosti,

ako aj originál splnomocnenia pre zvoleného právneho zástupcu.

II.

17. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

21. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -138 zo 14. februára 2017

23. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

24. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj m. m.

, , , ).

25. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

26. Na strane druhej, aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím

vo veci samej [ ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (

ods. 1 ). Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu ( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd

v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý

taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

27. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prednáša proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú

kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio

iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa

sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.

K samotnému súdnemu prieskumu správy ani žiadosti tak nedošlo. Takto malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho základného práva

na súdny prieskum zákonnosti správy i žiadosti, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne

konanie.

28. Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že

krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne

odmietnuté.

29. Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi;...

30. Podľa názoru ústavného súdu citovaný dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440

ods. 1 písm. j) predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom súdnictve

môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv (či už procesnej povahy alebo

hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť procesným

rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o správnej žalobe končí ( ).

Niet totiž pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby má priamy dopad na podobu

poskytovanej súdnej ochrany, a tým i na základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

. V dôsledku takéhoto rozhodnutia totiž správny súd nezaujme autoritatívne

(rozhodovacie) stanovisko k meritórnym výhradám (žalobným bodom), ktoré proti

napadnutému postupu alebo rozhodnutiu orgánu verejnej správy žalobca predniesol.

31. S ohľadom na prednesené dôvody je ústavný súd toho názoru, že kasačná

sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala

v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne

najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právu

zaručenému medzinárodnou zmluvou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa zamietol. Je tak naplnená

ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa („ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma

právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva

podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

32. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -138 zo 14. februára 2017 odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť o nej.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práva

podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2018 v konaní sp. zn.

33. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

34. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

35. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predniesol proti zamietavému

uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu kasačného dve zrozumiteľne sformulované námietky.

Prvá spočíva v tvrdení nezákonnosti odmietnutia správnej žaloby sťažovateľa,

ktoré najvyšší súd zamietnutím kasačnej sťažnosti potvrdil. Druhá námietka spočíva

v kritike rozdielneho vyhodnotenia zákonnosti sporného verejného obstarávania agentúrou

v čase pred podpisom kúpnej zmluvy s úspešným uchádzačom a následne po vykonaní

opakovanej administratívnej kontroly.

36. Ústavný súd tu zdôrazňuje, že hoci z obsahu kasačnej sťažnosti (priložená

k sťažnosti doručenej ústavnému súdu) sťažovateľa vplynuli aj ďalšie námietky

proti postupu krajského súdu v konaní o správnej žalobe sťažovateľa (nedoručenie vyjadrení

žalovaných k správnej žalobe sťažovateľovi; citácia v bode 10), v sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 sťažovateľ postoj najvyššieho súdu k nim nenamietal. Ústavný súd dôsledne

rešpektujúc výlučnú dispozíciu navrhovateľa pri zdôvodňovaní podanej sťažnosti

podľa preto na tieto aspekty posudzovanej veci neprihliadal.

37. Pokiaľ ide o prvú námietku v odôvodnení tohto uznesenia, ktorou ústavný súd

reagoval na časť sťažnosti atakujúcu uznesenie krajského súdu o odmietnutí sťažovateľovej

správnej žaloby, je vysvetlené, že táto sťažnostná námietka má ústavne relevantnú povahu.

Krajský súd sa procesným odmietnutím sťažovateľovej správnej žaloby odmietol zaoberať

dôvodmi nezákonnosti správy i žiadosti tvrdenými v správnej žalobe. Ustálený fakt má

podstatný vplyv na základné práva sťažovateľa zaručené a 2 . Najvyšší

súd následne v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal sťažovateľom správne

identifikovaný kasačný dôvod podľa , ktorý je vecne zacielený

priamo na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej správnej žaloby. Takto sa ochrana

zákonnosti realizovaná najvyšším súdom procesne prekryla s ochranou ústavnosti.

Ochranou zákonnosti (uvodzovacia veta k ) potom najvyšší súd súčasne

poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam sťažovateľa zaručeným čl. 46

ods. 1 a 2 i jeho právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

38. Na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti zamietavému

uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný

rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum procesného

odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám (zákaz

denegationis iustitiae) plynúcim z uvedených základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a z jeho práva podľa dohovoru.

39. Oprávnenosť nariadeného metodologického postupu dokazuje aj právne

hodnotenie, na základe ktorého najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa,

a ktoré spočívalo v závere o naplnení hypotézy v okolnostiach súdenej veci

(body 13 a 23 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

40. Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov

verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo

poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka

konania.

41. Ústavný súd konštatuje, že práve podmienka absencie ujmy na subjektívnych

právach účastníka konania vyjadruje prienik množiny naplnenej zákonným vymedzením

povinnosti správnych súdov realizovať svoju kompetenciu a množiny prípadov, v ktorých je

ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti (nie zákonnosti) povinný poskytnúť

účinnú ochranu základnému právu zaručenému a nadväzne

i základnému právu podľa .

42. Správne súdnictvo je totiž primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv

adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu

na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu

formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude

preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva

nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná ().

43. Zásadným pre ústavný súd je preto záver, či právne posúdenie veci,

z ktorého najvyšší súd vychádzal, zodpovedá , a tým v konečnom dôsledku

aj označeným základným právam sťažovateľa.

44. Posúdenie, či správa a žiadosť zasahujú do subjektívnych práv sťažovateľa, sa

musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej v zákone

č. , ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom

(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra), a prijímateľom

(sťažovateľ).

45. Podľa ak riadiaci orgán zistí porušenie

pravidiel a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie

poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

46. Podľa ak prijímateľ nevráti príspevok

alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu

podľa osobitného predpisu.

47. Podľa ak bolo na základe podnetu

podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci

orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1,

najviac však 100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

48. Citované právne normy sú zakotvené v , ktorý má

nadpis „Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného

obstarávania“. Dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým bolo

do zavedené ustanovenie , uvádza, že dotknutými právnymi

normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci

orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,

závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania.

Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci

orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade

so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel

a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.

Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať

rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok

alebo jeho čas... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe

ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú

vrátiť.“.

49. I dôvodová správa tak slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu,

podľa ktorého pri správe a žiadosti „správa a žiadosť... sami o sebe nepredstavujú zásah

do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu... správu i žiadosť je možné

považovať... za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup

upravený v § 27a citovaného zákona“. Použitý pojem „zásah“ determinuje záver o dopade

na subjektívne práva prijímateľa (sťažovateľa) tak, ako ho má na mysli .

Toto označenie totiž obsahovo vyjadruje jednostrannosť mocenského prejavu vôle formálne

vyjadreného v individuálnom správnom akte, ktorý sám osebe (ak nadobudne právoplatnosť

a vykonateľnosť) je spôsobilým exekučným titulom, a teda za ním stojí donucovacia štátna

moc.

50. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že výzva adresovaná

prijímateľovi podľa nie je zavŕšením procesu

uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevku alebo jeho časť poskytnutú na predmet

zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita po doručení

uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu o porušení

pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom

a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti orgánu verejnej správy na úseku

verejného obstarávania, ktorým je ÚVO. Len táto zložka štátneho mechanizmu je

kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania došlo. Až využitie kompetencie ÚVO s pozitívnym záverom [§ 27a ods. 3

písm. a) a b) ] zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu

pri ukladaní povinnosti prijímateľovi vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť

v zvýšenej sume podľa uvodzovacej vety Z. z (pozri aj bod

24 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

51. Z právnej úpravy obsiahnutej v je zrejmé, že vzťah

riadiaceho orgánu a prijímateľa vykazuje primárne súkromnoprávne prvky (zmluva

podľa ; pozri napr. body 34, 39, 40 a 41 uznesenia najvyššieho

súdu z 22. augusta 2017 v konaní sp. zn. v identickej skutkovej a právnej

situácii). V právom identifikovaných skutkových situáciách sa však vzťah oboch uvedených

subjektov transformuje do podoby verejnoprávnej, a to vzhľadom na pôvod poskytovaných

prostriedkov (Európska únia) spätý s nutnosťou chrániť finančné záujmy Európskej

únie ( a ). Aplikačnou komplikáciou zákona

č. je skutočnosť, že toto ustanovenie reglementuje prípad nutnosti chrániť

finančné záujmy Európskej únie riadiacim orgánom z dôvodu porušenia pravidiel

a postupov verejného obstarávania, teda z dôvodu porušenia druhovo odlišného verejného

záujmu, ktorého ochrana je v pôsobnosti iného orgánu verejnej správy (ÚVO).

Vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu preto nastúpi až vtedy, keď ÚVO v rámci

realizácie vlastnej kompetencie (tiež) vrchnostensky rozhodne, že k porušeniu pravidiel

a postupov verejného obstarávania skutočne došlo.

52. Popísaná konštrukcia právnej úpravy prináša pre právnu ochranu sťažovateľa

jeden rozhodujúci poznatok – súdnej ochrany sa bude môcť dovolávať

až proti vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania

(teda proti rozhodnutiu ÚVO), a následne aj proti vrchnostenskému záveru riadiaceho

orgánu podľa I tento poznatok dokazuje ústavnú

akceptovateľnosť zamietavého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného,

keďže súdna ochrana proti vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je

sťažovateľovi odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to určenom.

53. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľovi vznikne pri uplatnení právomoci

riadiaceho orgánu podľa a ktorou sťažovateľ

aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá v tomto prípade rozhodujúci

význam. Tak výzva podľa , ako aj eventuálne

neskoršie rozhodnutie riadiaceho orgánu podľa totiž

musia byť založené na rovnakom skutkovom základe i na rovnakom právnom posúdení

správania sťažovateľa. Preto aj iniciácia súdnej ochrany v správnom súdnictve

proti rozhodnutiu podľa nemôže byť odlišná

v porovnaní so správnou žalobou v prípade, ak by súdny prieskum výzvy podľa § 27a ods. 1

prichádzal do úvahy.

54. Sťažovateľova argumentácia, podľa ktorej „na jednej strane nemá podľa názoru

súdov povinnosť uhradiť finančnú opravu a to až do rozhodnutia v správnom konaní.

Na strane druhej, ak túto finančnú opravu neuhradí, dôjde k právnemu následku v podobe

navýšenia finančnej opravy na jej 1,5 násobok. Ak by Správa... a Žiadosť... nebola vydaná,

potom by nemohlo dôjsť k navýšeniu finančnej opravy do 1,5 násobku. Naopak, ak vydané

sú, potom môže dôjsť automaticky... k navýšeniu finančnej opravy do 1,5 násobku.“, má síce

prima facie svoju vnútornú logiku, odhliada však práve od spomenutej (bod 51) kombinácie

súkromnoprávnych a verejnoprávnych prvkov v sústave právnych vzťahov realizovaných

podľa Aj v súkromnom práve pri neplnení peňažného záväzku

veriteľ najprv vyzve dlžníka na dobrovoľné uhradenie splatného dlhu (bez navýšenia)

a dlžník má možnosť voľby: buď dlh dobrovoľne splní, lebo uznáva jeho právny základ,

alebo právny základ spochybní, veriteľ podá žalobu a ak dlžník spor prehrá, musí platiť

aj úrok z omeškania (navýšenie). To však neznamená, že výzva veriteľa na dobrovoľné

splnenie dlhu je zásahom do subjektívno-právnej pozície dlžníka.

55. Ak teda v posudzovanej veci sťažovateľ spochybňuje základ peňažného nároku

uplatneného proti nemu agentúrou, bude mať priestor pre prednesenie svojich námietok

pri prieskume rozhodnutia riadiaceho orgánu podľa

V prípade, že jeho argumenty budú vyhodnotené ako dôvodné, nebude musieť zaplatiť

ani cent. Ak ale jeho argumentácia nebude vecne relevantná, potom je to dôkazom,

že prostriedky právnej ochrany proti správe a žiadosti boli po stránke vecnej márne,

a teda sumy v nich požadované (bez navýšenia) zaplatiť mal.

56. Ústavný súd teda nesúhlasí s kritikou sťažovateľa používajúcou v prospech

súdnej preskúmateľnosti správy a žiadosti argument o 1,5 násobku sumy podľa § 27a ods. 3

57. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej

žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej

ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám

verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše,

etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet

zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľovi (prijímateľovi) právny priestor

pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne

dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia ÚVO (podľa zákona o verejnom

obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 3 zákona

č. ).

58. Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa vysporadúvať s druhou

zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na rozpor v postoji agentúry

k zákonnosti sporného verejného obstarávania pred podpisom kúpnej zmluvy a potom

po vykonaní opakovanej administratívnej kontroly. Ide totiž o námietku, ktorá by bola

relevantná len v prípade procesnej prípustnosti správnej žaloby sťažovateľa. Z hľadiska

ústavno-právnej kritiky zamietnutia kasačnej sťažnosti proti procesnému odmietavému

uzneseniu krajského súdu je preto táto námietka nedôvodná.

59. Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených a 2 , ako aj jeho práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2018 v konaní sp. zn. zjavne

neopodstatnená.

60. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, ako aj návrhom na priznanie nároku na náhradu trov právneho

zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018