Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 255/2018
PDF · 237.68 KB
No categories available
I. ÚS 255/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka o sťažnosti , zastúpeného advokátkou
JUDr. Evou Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 167/2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 167/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 167/2014
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Evy Hencovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 167/2014 (ďalej len
„namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo iniciované na
základe sťažovateľovho návrhu z 12. mája 2014. Predmetom sporu je náhrada škody
spôsobená sťažovateľovi vodičom motorového vozidla pri škodovej udalosti. V namietanom
konaní nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté ani nebolo nariadené
žiadne pojednávanie.
3. Sťažovateľ v sťažnosti zrekapituloval doterajší priebeh namietaného konania
špecifikáciou procesných úkonov, ktoré boli v konaní do podania ústavnej sťažnosti
vykonané. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatoval, že podľa jeho názoru okresný súd
vo veci nepostupuje s odbornou starostlivosťou, efektívne a včasne. Okresný súd počas
obdobia štyroch rokov nenariadil ani jeden termín pojednávania, na ktorom by vec
prerokoval tak, aby mohol rozhodnúť o uplatnenom nároku.
4. Obdobie trvajúce vyše štyri roky tak sťažovateľ považuje za neprimerané
a neadekvátne aj napriek pracovnej vyťaženosti okresného súdu. Sťažovateľ je toho názoru,
že nečinnosťou okresného súdu dochádza k porušovaniu jeho základného práva
garantovaného ústavou v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Poukazujúc na povahu a prípadnú zložitosť veci sťažovateľ zhodnotil, že v jeho
prípade nie je daná taká zložitosť posudzovaného nároku, ktorá by odôvodňovala štvorročné
obdobie nečinnosti okresného súdu. Sťažovateľ si podaným návrhom uplatňuje nárok na
náhradu škody, pričom súdy v tejto oblasti majú dostatok skúseností na to, aby mohli
plynulo a riadne rozhodnúť. Z konkrétnych okolností daného prípadu je však zrejmé i to, že
okresný súd k vykonávaniu dôkazov dosiaľ vôbec nepristúpil, preto prípadná právna
a faktická zložitosť veci by ani nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Časové
obdobie štyroch rokov preto podľa názoru sťažovateľa nemožno v rozumnej miere
ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami prípadu.
6. Podľa názoru sťažovateľa je časový horizont toho, kedy sa procesnej strane
dostáva konečného rozhodnutia vo veci, neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej
spravodlivosti. Čím je tento časový horizont dlhší, tým je viera v promptnosť súdneho
konania a jeho spravodlivosť v očiach procesnej strany menšia. Neprimeraná dĺžka konania
sa potom odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou
podmienkou pre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu.
7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„Okresný súd Košice - okolie, v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/167/2014, porušil
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Okresnému súdu Košice - okolie, v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/167/2014
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré je
Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Okresný súd Košice - okolie je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 390,50 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sú splnené všetky
ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, a preto
ju uznesením č. k. I. ÚS 255/2018-12 z 18. júla 2018 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 24. júla 2018
predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,
a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
10. Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku sp. zn. 1 SprV/377/2018
doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2018 popísala chronológiu procesných úkonov
v napadnutom konaní a zaujala stanovisko k sťažnosti, pričom uviedla tieto relevantné
skutočnosti:
«Konanie vedené pod sp. zn. 16C/167/2014 bolo začaté dňa 12.5.2014 a pridelené
na rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu JUDr. Lei Švrčekovej. Predmetom konania je
náhrada škody spôsobenej pri dopravnej nehode...
V konaní sp. zn. 16C/167/2014 boli vykonané tieto úkony:
15.5.2014 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu;
11.11.2014 - rozhodnuté uznesením o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku za žalobcu;
5.12.2014 - súdu doručené odvolanie PZ žalobcu proti uzneseniu zo dňa 11.11.2014;
30.1.2015 - výzva žalobcovi na predloženie majetkových pomeroch; žiadosť
adresovaná ÚPSVaR;
16.2.2015 - súdu doručená odpoveď ÚPSVaR;
18.2.2015 - súdu doručené listinné doklady od žalobcu;
14.4.2015 - výzva na predloženie príslušných dokladov adresovaná žalobcovi;
26.5.2015 - žalobcom predložené príslušné doklady;
13.8.2015 - rozhodnuté uznesením o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
žalobcovi nad sumu 100,- eur;
25.9.2015 - zaplatený súdny poplatok žalobcom vo výške 100,00 eur;
1.10.2015 - doručované žalovaným v 1. a 2. rade poučenia a žaloba s prílohami na
vyjadrenie;
28.10.2015 - urgencia adresovaná žalovaným v 1. a 2. rade na vyjadrenie sa
k žalobe;
11.11.2015 - súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade k žalobe;
11.1.2016 - výzva na predloženie kópie žaloby; predloženie fotokópie žaloby
žalobcom;
8.3.2016, 22.3.2016, 3.5.2016, 10.5.2016 - urgencia žalovanému v 2. rade na
vyjadrenie sa k žalobe;
10.5.2016 - opätovne doručovaná žaloba žalovanému v 2. rade na vyjadrenie;
23.5.2016 - oznámenie žalovanému v 2. rade o prevzatí právneho zastúpenia;
30.5.2016 - vyjadrenie žalovaného v 2. rade k žalobe;
31.5.2016 - vyjadrenie žalovaného v 2. rade odoslané žalobcovi a žalovanému
v 2. rade;
5.10.2017 - opatrením predsedu súdu bol spis prerozdelený náhodným výberom
z dôvodu, že JUDr. Lea Švrčeková sa vzdala výkonu funkcie sudcu;
9.10.2017 - spis bol pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu
JUDr. Eve Kerecmanovej;
4.12.2017 - opatrením predsedu súdu z dôvodu dodržania zásady rovnomerného
zaťaženia sudcov, spis pridelený sudkyni tunajšieho súdu JUDr. Zuzane Sinčákovej;
6.12.2017 - spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Zuzane
Sinčákovej;
3.1.2018 - oznámenia a poučenia o procesných právach a povinnostiach doručované
stranám sporu;
19.3.2018 - žiadosť adresovaná VÚB Leasing, a.s. Poprad;
11.4.2018 - súdu doručená odpoveď VÚB banky;
27.7.2018 - vytýčený termín pojednávania na deň 28.9.2018.
Z prehľadu a priebehu vykonaných úkonov v konaní sp. zn. 16C/167/2014 bola
zistená nečinnosť súdu a to v období od 31.5.2016, čo bolo na základe sťažnosti na prieťahy
v konaní sťažovateľa zhodnotené aj v odpovedi súdu zo dňa 2.10.2017
vedené pod Spr/71/17 ako dôvodná sťažnosť. Nad ďalšou plynulosťou konania bol zároveň
nariadený dohľad predsedníčkou súdu, a to každé dva mesiace.
Nečinnosť súdu v období od 31.5.2016 až do samotného prerozdelenia spisu novej
zákonnej sudkyni súvisela s tým, že spis bol na základe skutočnosti, že zákonná sudkyňa
JUDr. Lea Švrčeková sa vzdala výkonu funkcie sudcu ku dňu 1.10.2017 pridelený sudkyni
tunajšieho súdu JUDr. Eve Kerecmanovej dňa 9.10.2017 a následne pri opätovnom
prerozdeľovaní spisu na základe opatrenia predsedu súdu bol spis sp. zn. 16C/167/2014
dňa 6.12.2017 pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu JUDr.
Zuzane Sinčákovej, ktorá v tomto konaní začala priebežne konať.
Postup súdu v tomto konaní bol sťažený aj nečinnosťou žalovaného v 2. rade v tomto
konaní, na základe čoho bol viac krát urgovaný už pri samotných prvotných úkonoch súdu.
Zároveň Vám dávame do pozornosti, vo veci je vytýčený termín pojednávania na deň
28.9.2018...
Vzhľadom na uvedené mám za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti
aktuálnemu, či trvajúcemu stavu nečinnosti súdu, a preto nie je prostriedkom na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, resp. tomu, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo.
Zároveň vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažovateľom žiadané finančné
zadosťučinenie je neprimerane vysoké a navrhujem ústavnému súdu, aby mu priznal nižšie
ako žiadané finančné zadosťučinenie.
Oznamujem, že súhlasím s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej
sťažnosti.»
11. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky
okresného súdu doručenom ústavnému súdu 10. augusta 2018 uviedla:
«Sťažovateľ súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z.
o organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred nim a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov, Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.
Vo vzťahu k vyjadreniu Okresného súdu Košice-okolie, má sťažovateľ za to, že tento
prisvedčil jeho názoru o nečinnosti súdu v období od 31.03.2016.
Sťažovateľ však zastáva názor, že súd ani v období od 15.05.2014 do 11.11.2014
riadne nekonal, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, a následne až po
uplynutí šiestich mesiacov vydal uznesenie o zastavení konania.
Rovnako nečinnosť súdu je možné vzhliadnuť aj v období od 26.03.2013 do
13.08.2013, kedy súd napriek kompletnej dokumentácii tri mesiace rozhodoval o oslobodení
od súdnych poplatkov.
Sťažovateľ aj sám vníma zaťaženosť sudcov, ale je základnou povinnosťou súdu, aby
zabezpečil taký procesný postup, ktorý by čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa sťažovateľ obrátil na súd. Nesprávny, alebo nedostatočný postup súdu, ktorý
nedokáže zabezpečiť bezprieťahovosť a plynulosť konania nemôže byť na ťarchu procesnej
strane.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní. Námietka
nedostatočného počtu sudcov rovnako ako námietka veľkého množstva nevybavených
a nerozhodnutých veci nemá povahu okolnosti, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu,
ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci.
Za opodstatnené sťažovateľ nepovažuje ani tvrdenie, že v dôsledku vytýčeného
termínu pojednávania jeho sťažnosť nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu stavu
nečinnosti súdu, a preto nie je prostriedkom na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, resp. tomu, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
Sťažovateľ je toho názoru, že neskoršie konanie vo veci už nemôže napraviť dovtedy
trvajúci stav nekonania, a preto je dôležité zohľadniť, že k samotnému porušeniu ústavou
garantovaného práva došlo, čo potvrdila aj predsedníčka Okresného súdu Košice- okolie.
V dôsledku tejto skutočnosti považuje sťažovateľ za legitímne priznanie finančného
zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou jeho dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty
a straty viery v efektívnu a rýchlu súdnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ trvá na svojich vyjadreniach, a má za to, že
Okresný súd Košice-okolie bol v napadnutom konaní nečinný bez toho, aby na to mal
zákonné dôvody, a preto týmto svojim postupom porušil základné právo sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
14. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v jeho právnej veci.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
16. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016).
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného
súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m.
I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľa.
20. Preskúmaním doterajšieho priebehu namietaného konania pred okresným súdom
ústavný súd zistil, že toto konanie nemožno hodnotiť ako právne zložité a je súčasťou
štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Faktická zložitosť danej veci po
dôkladnom preskúmaní súdneho spisu ústavným súdom taktiež zistená nebola.
21. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po dôkladnej analýze zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že sťažovateľ
svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v namietanom konaní.
22. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v danej
súvislosti uvádza, že v namietanom konaní vznikli vinou okresného súdu zbytočné prieťahy
nečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou.
23. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v namietanom konaní nečinný
v období od 31. mája 2016, keď bolo účastníkom konania zaslané vyjadrenie žalovaného
v druhom rade, až do 3. januára 2018, keď nová zákonná sudkyňa vo veci zaslala stranám
sporu poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Ústavný súd v danej súvislosti
berie na vedomie, že v uvedenom období došlo k zmene v osobe zákonného sudcu
(z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu pôvodnej zákonnej sudkyne), absolútnu nečinnosť
trvajúcu 18 mesiacov však nemôže tolerovať. Pozornosti ústavného súdu zároveň neuniklo,
že spis bol najprv 9. októbra 2017 pridelený ako zákonnej sudkyni JUDr. Eve
Kerecmanovej, avšak v dôsledku následného vydania opatrenia predsedom súdu
o opätovnom prerozdelení spisov z dôvodu dodržania zásady rovnomerného zaťaženia
sudcov bol následne 6. decembra 2017 pridelený JUDr. Zuzane Sinčákovej ako zákonnej
sudkyni. Ústavný súd okrem uvedeného poznamenáva, že keby mal okresný súd na zreteli
dodržanie zásady rovnomerného zaťaženia sudcov už pri prvotnom prerozdeľovaní spisov,
k opätovnému prerozdeľovaniu by vôbec nemuselo dôjsť.
24. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.
I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že Slovenská republika nevie
alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže
byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
25. V súvislosti s prieťahmi, ktoré vznikli neefektívnou činnosťou okresného súdu
ústavný súd konštatuje, že neefektívna činnosť okresného súdu bola zaznamenaná už
v úvodnej fáze namietaného konania. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že okresný súd
sa zaoberal vyčísľovaním súdnych poplatkov a následným rozhodovaním o čiastočnom
oslobodení od súdnych poplatkov až 15 mesiacov.
26. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju rozsiahlu konštantnú
judikatúru, z ktorej vyplýva, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (m. m. IV. ÚS 22/02,
IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
27. Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu
z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľa a postupu okresného súdu, zohľadňujúc
celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté, dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
28. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, prikázal okresnému súdu,
ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej
časti nálezu).
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
31. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval finančné odškodnenie v sume 5 000 €,
ktoré odôvodňoval právnou neistotou, ako aj skutočnosťou, že doterajší priebeh konania
vykazuje znaky zbytočných prieťahov.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas
predmetného konania, celkovú dĺžku namietaného konania a skutočnosť, že vo veci zistil
namietané porušenie označených práv.
Ústavný súd aplikoval zásadu spravodlivosti a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom
priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej
z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Berúc do úvahy aj všetky uvedené okolnosti, ústavný súd
považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi sumu 500 € ako primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výrokovej časti nálezu).
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Pri výpočte trov právneho
zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie trov konania za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2018. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. K uvedenej
sume (325,42 €) je potrebné pripočítať 20 % DPH. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jeho právneho
zastúpenia advokátkou v požadovanej výške, t. j. v celkovej sume 390,50 €.
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018