Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 490/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, ,

zastúpeného advokátom doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5,

Piešťany, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a 3 rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. z 28. novembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 9. mája 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 9. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,

ktorý ich vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

písm. b) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri)

roky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia. Uvedeného trestného činu sa sťažovateľ dopustil na tom skutkovom

základe, že

„- ... v období od 01. 06. 2011 do 31. 12. 2011 ako starosta obce

poberal v rozpore s ustanovením o právnom postavení

a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov

neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva

obce na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce ,

konanom dňa 01. 06. 2011 v zmysle , ,

opätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta

na sumu 1.408,- Eur, pričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 18/2011

nerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul

neoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom

uznesením č. 117 dňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným

zastupiteľstvom dňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent,

vykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2011 pod položkou číslo 285,

čo predstavuje sumu 2.194,52 Eur,

- ... v období od 01. 01. 2012 do 31. 12. 2012 ako starosta obce

poberal v rozpore s ustanovením o právnom postavení

a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov

neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce

na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce , konanom dňa

15. 03. 2012 v zmysle , , opätovne raz ročne

plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.439.- Eur,

pričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2012 nerešpektoval a uložil

ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok

10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117 dňa

28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13. 12. 2010

a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom

liste za obdobie roka 2012 pod položkou číslo 285, čo predstavuje sumu 3.730,82 Eur.

- ... v období od 01. 01. 2013 do 31. 12. 2013 ako starosta obce

poberal v rozpore s ustanovením o právnom postavení

a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov

neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce

na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce konanom

dňa 11. 04. 2013 v zmysle , , opätovne

raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.474,-

Eur, pričom... rozhodnutie Obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2013 nerešpektoval

a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný

príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117

dňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom

dňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný

na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2013 pod položkou číslo 285, čo predstavuje

sumu 3.663,14 Eur.

- ... v období od 01. 01. 2014 do 31. 12. 2014 ako starosta obce

poberal v rozpore s ustanovením o právnom postavení

a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov

neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce

na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce konanom

dňa 16. 04. 2014 v zmysle , , opätovne

raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.509,-

Eur, pričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2013 nerešpektoval

a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný

príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117

dňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom

dňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný

na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2014 pod položkou číslo 285, čo predstavuje

sumu 3.697,93 Eur,

čím si... ako starosta obce v období od 01. 06. 2011 do 31. 12. 2014

zadovážil neoprávnený prospech vo výške 13.286,41 Eur.“.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré

krajský súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné podľa § 319 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených základných práv podľa napadnutým rozsudkom okresného

súdu, napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu

predchádzal, pričom svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

«Tak, ako sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu...

základným porušením jeho ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k citovanému

článku 46 ods. 1 spočíva, že celý proces v súdnom konaní

sa nekonal na nezávislom a nestrannom súde.

... Sťažovateľ... bol súdený senátom, kde predseda senátu bola

, pričom sám bol členom jej senátu v rokoch 2011 až 2016. Touto závažnou

skutočnosťou sa predsedkyňa senátu počas pojednávaní vôbec nezaoberala

a až na poslednom pojednávaní, keď to spomenul sťažovateľov nový obhajca v záverečnej

reči, kde spomenul zaujatosť senátu, tak mu predsedkyňa a senátu uviedla, že citujem

zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 28. 11. 2017 „súd podľa § 32 ods. 6 Trestného

poriadku nebude konať o námietke zaujatosti vznesenej v záverečnej reči obhajcom,

nakoľko námietka zaujatosti nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného

poriadku“. ... Nový obhajca sa dozvedel od sťažovateľa

pred hlavným pojednávaním dňa 28. 11. 2017 skutočnosť, že bol členom senátu

a v záverečnej reči podal námietku zaujatosti, v zmysle § 31

ods. 4 . Je pravdou, že senát ihneď rozhodol v zmysle

a námietku zaujatosti zamietol, no nerozhodol uznesením a v zmysle

a nepoučil sťažovateľa ani obhajcu, že proti tomu

je prípustná sťažnosť. Takže o námietke obhajcu o zaujatosti predsedkyne senátu v ktorom

sťažovateľ pôsobil ako prísediaci a ktorú podal obhajca ihneď ako sa o tom dozvedel

v zmysle nerozhodoval nadriadený súd uznesením

(nepoučil nás o podaní sťažnosti proti uzneseniu), ale bol vyhlásení ihneď rozsudok.

... Ak predsedkyňa senátu uviedla, že nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4

, tak sťažovateľ je toho názoru, že keď sa dozvedela

, že jej bola pridelená do senátu vec obž. , tak mala

sa sama bezodkladne sa vylúčiť z pojednávania mojej veci, nakoľko som bol v jej senáte

roky 2011 -2016.

Toto skutočnosťou sa Okresný súd v Ružomberku sp. zn. v rozsudku

ani nezaoberal a Krajský súd v Žiline sp. zn. konštatuje, že Okresný súd

v Ružomberku sa touto skutočnosťou správne vysporiadal a v súlade so zákonom

to znamená, že odsúdený sa mal touto zaujatosťou zaoberať už dňa 19. 1. 2017, keď

sa o tom dozvedel on a jeho prvý obhajca po doručení obžaloby.

... Taktiež k porušeniu sťažovateľových ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu

k citovanému článku 46 ods. 1 došlo aj tým, že Krajský súd

v Žiline opatrením sp. zn. nevyhovel žiadosti obhajcu sťažovateľa o odročenie

konania o odvolaní obžalovaného dňa 9. 5. 2018 a mu pridelil

náhradného obhajcu . Obhajcu, ktorému obžalovaný vypovedal

zmluvu a tento obhajca ho zastupoval dňa 9. 5. 2018 na odvolacom konaní, kde bolo

odmietnuté odvolanie.

Vo vzťahu k navrhovaným dôkazom sťažovateľ uvádza nasledovné:

Tvrdenia Okresného súdu v Ružomberku ako aj Krajského súdu v Žiline

ako porušovateľov základných práv o tom, že vykonaniu navrhovaných dôkazov sťažovateľa

nebol dôvod vyhovieť, považuje sťažovateľ za irelevantné a neakceptovateľné... Sťažovateľ

poukazuje na nevykonanie dôkazov navrhnutých stranami v konaní, teda v danom prípade

sťažovateľom z dôvodu, že dôkazy sa majú týkať okolnosti, ktorá pre rozhodnutie nie je

podstatnou alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými už skôr vykonanými dôkazmi,

potom je nutné oponovať a takýto postup možno označiť ako tendenčný.

... Vzhľadom k tomu, že žaloba Okresnej prokuratúry v Ružomberku... navrhovala

vypočuť len obžalovaného a ostatné výpovede svedkov navrhovala len prečítať na hlavnom

pojednávaní a Okresný súd pri tak závažnom zločine sa stotožnil s návrhom obžaloby došlo

k porušeniu zásady ústnosti a bezprostrednosti.

... Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že ani Okresný súd v Ružomberku

a rovnako ani Krajský súd v Žiline v odôvodnení prvostupňového rozsudku, vôbec

nevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu obe súdne

inštitúcie znemožnili uplatniť právo vyjadriť sa k meritu veci.

... Okresný súd v Ružomberku a Krajský súd v Žiline nebral do úvahy sťažovateľovu

argumentáciu, že nikdy sťažovateľ nekonal v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený majetkový

prospech, nakoľko jeho plat, ktorý mi patril podľa zákona a odmena boli vždy schválené

obecným zastupiteľstvom a tiež oprávnenosť jeho vyplácania bola kontrolovaná ekonómkou

obce, ako aj hlavným kontrolórom. Je nereálne, aby po dobu 4 rokov mohol ako starosta

každý mesiac poberať plat, ktorý som si mal podľa rozsudku Okresného súdu v Ružomberku

svojvoľne navýšiť a počas celej tejto doby, by táto skutočnosť nebola namietaná žiadnym

orgánom obce a kontrolnými orgánmi, audítormi. Plat sťažovateľa - starostu obce nemohol

byť spochybniteľný, nakoľko bol každý rok schválený obecným zastupiteľstvom, bol riadne

zapracovaný v rozpočte obce a tento rozpočet bol taktiež schválený obecným

zastupiteľstvom. Každý rok bol obecným zastupiteľstvom schválený záverečný účet obce

aj s platom sťažovateľa, ktorý reálne dostával a ktorý bol schválený zastupiteľstvom obce.

Plat sťažovateľa sa vždy pohyboval v zákonných limitoch a nie je sporne, že obecné

zastupiteľstvo mu schválilo zvýšenie tzv. základného platu, ale problém je len v tom, o koľko

percent mal v rokoch 2011 až 2014 navýšený tento základný plat. Orgány činné v trestnom

konaní tvrdia, že od roku 2011 mal na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva

oprávnený poberať tzv. základný plat zvýšený o 10,95 %. Je pravdou, že od roku 2011 sa

mu zvýšil plat o 10,95 %, ale nešlo o zvýšenie tzv. základného platu, ale o zvýšenie už

predtým v minulosti o 20 % zvýšeného platu.

... V prípravnom konaní boli vypočutí všetci vtedajší poslanci obce (na hlavnom

pojednávaní boli prečítané len ich výsluchy, nebola zachovaná zásada kontradiktórnosti

na hlavnom pojednávaní) a ktorí sa vyjadrili k schvaľovaniu platu starostu, tak s výnimkou

ani jeden z nich nepotvrdil, že mi bolo odsúhlasené

len navýšenie tzv. základného platu o 10,95 %. Nepotvrdili to ani vypočutá v prípravnom

konaní účtovníčka obce , ani hlavný kontrolór . Všetci

zhodne tvrdili, že navýšenie platu starostu v roku 2011 o 10,95 % sa vzťahovalo

už k predchádzajúcemu navýšenému platu starostu, teda nie len k tzv. základnému platu

bez zohľadnenia tohto navýšenia ako tvrdí obžaloba... Vyjadrenia poslancov obecného

zastupiteľstva boli rozdielne len v tom, či plat starostu bol navýšený spolu

s predchádzajúcimi zvýšeniami o 20 % alebo o 30 %, ale zhodne v tom, že jeho plat nebol

navýšený len o 10,95 % ale zohľadňovali sa aj predchádzajúce navýšenia.

Tieto rozdielnosti vyjadrení poslancov z predchádzajúceho volebného obdobia v čase

keď bol sťažovateľ starostom boli spôsobené tým, že svedkom boli pred orgánmi činnými

v trestnom konaní pred výsluchom ukázané a upravené zápisnice zo zasadnutí obecného

zastupiteľstva, v ktorých bolo uvedené len navýšenie základného platu o 10,95 % a zároveň

uvedená aj presná výška zvýšeného platu. To, že text pôvodných zápisníc (kde bolo uvedené

navýšenie platu obžalovaného už z predchádzajúceho obdobia o 20 %) bol menený

a upravený bolo dokázané znaleckým posudkom , znalca z odboru

kriminalistika, odvetvia kriminalistická informatika, ktorý bol vypracovaný v civilnom

konaní.

... V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ opakovane poukazuje

na povinnosti súdov náležite sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami

obžalovaného a obhajoby, čo však súd prvého stupňa neurobil. Zjednodušene konštatované,

z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k osobe sťažovateľa nie je zrejmý dôvod

pre ktorý súd rozhodol tak ako rozhodol. Uvedené skutočnosti sú verifikovateľné a nie je

možné ich brať na „ľahkú váhu“ ako však nepochybne v danom prípade postupoval

Okresný súd v Ružomberku a Krajský súd v Žiline.

... Odvolací Krajský súd v Žiline sa nezaoberal ani konštatovaním sťažovateľa,

že podľa platí podmienka, že trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa musí byť spáchaný v súvislosti

s právomocou a zodpovednosťou verejného činiteľa.

... V danom prípade u starostu existuje prvok moci, nakoľko je volený funkcionár

starosta, no na druhej strane absentuje prvok rozhodovania, nakoľko o svojom plate som

nemohol sám rozhodovať, ale rozhodovalo o tom zastupiteľstvo. Takže nemôžem byť

považovaný za verejného činiteľa.

... Starosta obce nemá právo rozhodovať o výške svojej platu, táto právomoc patrí

zastupiteľstvu, a preto nemôže použiť právomoc, ktorá mu bola zverená a tým ani spáchať

trestný čin, ktorý súvisí s výkonom právomoci.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, č. 50

ods. 3 postupom ako aj rozhodnutiami a to rozsudkom

Okresného súdu v Ružomberku, sp. zn. zo dňa 28. 11. 2017 ako porušovateľa

v II. rade a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 9. 5. 2018,

ako porušovateľa v I. rade porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu v Ružomberku, sp. zn: zo dňa 28. 11. 2017

a Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn: zo dňa 9. 5. 2018 v časti

týkajúcej sa odsudzujúcich výrokov osoby sťažovateľa sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu v Ružomberku na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 218,16 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného

mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených

základných práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (ako aj postupom, ktorý

jeho vydaniu predchádzal), ktorým prvostupňový súd uznal sťažovateľa za vinného zo

spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b),

s poukazom na , za čo mu uložil trest

odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému

rozsudku okresného súdu (ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal) odvolanie ako

riadny opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd (čo aj svojim napadnutým uznesením urobil). Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného

súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

V posudzovanej veci sťažovateľ namietané porušenie jeho v sťažnosti označených

práv napadnutým uznesením krajského súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal) odôvodňuje najmä tým, že krajský súd sa (podľa sťažovateľa) vôbec, prípadne

dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v odvolaní

proti meritórnemu rozhodnutiu (napadnutému rozsudku) súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ pritom v sťažnosti podanej ústavnému súdu konkrétne namieta, že

- predsedníčka senátu okresného súdu riadne nerozhodla o námietke zaujatosti

vznesenej prostredníctvom jeho obhajcu v záverečnej reči, pričom svoju zaujatosť

(podľa sťažovateľa) mala sama oznámiť už v skoršom priebehu konania pred

prvostupňovým súdom,

- v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a zásady

bezprostrednosti a ústnosti, keďže okresný súd nevyhovel jeho návrhu na

vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorých výpovede z prípravného

konania boli na hlavnom pojednávaní (len) prečítané,

- bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu, zákonné znaky skutkovej

podstaty ktorého neboli (a vzhľadom na okolnosti prípade ani nemohli byť)

naplnené, pričom rozhodnutia všeobecných súdov v otázke jeho viny nie sú

dostatočne odôvodnené,

- krajský súd nevyhovel žiadosti jeho obhajcu o zmenu nariadeného termínu

verejného zasadnutia k odvolaniu proti rozsudku okresného súdu a (namiesto

toho) mu opatrením ustanovil náhradného obhajcu.

Ústavný súd vo vzťahu k výhradám sťažovateľa uplatneným v jeho sťažnosti

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré

patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ).

Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v súvislosti so vznesenou

námietkou zaujatosti uviedol:

„(sťažovateľ v odvolaní, pozn.) Okrem iného namietal, že záver predsedkyne senátu,

že o námietke zaujatosti vznesenej obhajcom v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní

dňa 28. 11. 2017 podľa konať nebude, pretože nebola vznesená

neodkladne podľa , je nesprávny. Podľa odvolateľa bolo potrebné

o vznesenej námietke rozhodnúť uznesením a poučiť ho, a tiež jeho obhajcu o možnosti

podať proti takémuto uzneseniu sťažnosť.

V tejto súvislosti je potrebné odvolateľa poučiť, že procesný postup orgánu

rozhodujúceho o vznesenej námietke zaujatosti, v tomto prípade prvostupňového súdu,

je okrem iného závislý i od včasnosti podania námietky.

Z predloženého spisu je zistiteľné, že dôvodom vznesenej námietky zaujatosti

konajúceho súdu má byť skutočnosť, že obžalovaný bol prísediacim - členom senátu

na Okresnom súde Ružomberok, a to do roku 2016. Uvedenú

námietku zaujatosti vzniesol obhajca obžalovaného v záverečnej reči na hlavnom

pojednávaní dňa 28. 11. 2017. Z obsahu predloženého spisu je tiež zistiteľné, že obžalovaný

sa o pridelení veci do senátu dozvedel už dňa 19. 1. 2017

(viď doručenka na č. l. 614), t. j. po doručení obžaloby a predvolania na verejné zasadnutie

na deň 10. 4. 2017, na ktorom sa i osobne zúčastnil. Na tomto mieste je potrebné

obžalovaného upozorniť, že nie je rozhodné, kedy sa o uvedenom dozvedel jeho obhajca,

ale dôležité je, kedy sa o tejto namietanej skutočnosti dozvedel on, ako obžalovaný. Teda,

ak obžalovaný prostredníctvom obhajcu vzniesol námietku zaujatosti z uvedeného dôvodu

až dňa 28. 11. 2017, nebolo to neodkladne a včas podľa , a v zmysle

ods. 6 rozhodujúci orgán sa takouto námietkou nezaoberá, a nevydáva o takejto

námietke žiadne meritórne rozhodnutie.

Krajský súd uzatvára, že ak súd prvého stupňa o vznesenej námietke zaujatosti

nekonal a nevydal o nej žiadne rozhodnutie a uvedené obžalovanému i obhajcovi oznámil

na hlavnom pojednávaní, o čom svedčí zápisnica o hlavnom pojednávaní (č. l. 832),

postupoval správne a v súlade so zákonom. Obžalovaný sa mýli ak tvrdí, že predsedkyňa

senátu po zistení, že jej napadla jeho vec, mala sa sama neodkladne vylúčiť z prejednávania

veci. V ustanovení až 3 sú obsiahnuté dôvody vedúce k vylúčeniu

konkrétnych subjektov v tomto ustanovení uvedených. Vylúčenie sudcu v zmysle § 31 ods. 1

predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý

zákonnému sudcovi, preto sudca môže byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania

pridelenej veci len celkom výnimočne a iba zo závažných dôvodov predpokladaných v § 31

, ktoré dôvody mu bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato.

Dôvodom pre vylúčenie konkrétnych subjektov vymenovaných v ustanovení § 31 ods. 1

je skutočnosť, že možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka. Zaujatosť sudcu

vo vzťahu k subjektom konania predpokladá určitý právne významný (t. j. priateľský,

príbuzenský alebo iný intenzívny) konkrétny vzťah, v dôsledku ktorého vzniká objektívna

pochybnosť o jeho nestrannosti. To, že obžalovaný bol prísediacim v senáte

, ktorej bola dotknutá vec pridelená nie je tak právne významnou skutočnosťou,

v dôsledku ktorej by vznikla pochybnosť o jej nestrannosti. Uvedené nie je takou významnou

skutočnosťou, aby v jej súvislosti malo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na nestranné

a spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené táto odvolacia námietka obžalovaného

je neopodstatnená.“

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa po preskúmaní sťažnosti

a k nej priloženej dokumentácie konštatuje, že právne závery krajského súdu vyvoditeľné

z už citovanej časti jeho napadnutého uznesenia sú ústavné konformné a nevykazujú znaky

svojvôle, resp. arbitrárnosti. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotil

postup okresného súdu týkajúci sa námietky zaujatosti predsedníčky senátu vznesenej

obhajcom sťažovateľa v jeho záverečnej reči ako zákonný, keďže táto námietka zjavne

nebola vznesená bez meškania tak, ako to vyžaduje .

Senát okresného súdu preto o predmetnej námietke v súlade s § 32 ods. 6 Trestného

poriadku nekonal, a teda nevydával v tejto veci ani žiadne procesné rozhodnutie,

proti ktorému by bolo možné podať opravný prostriedok (tak, ako so toho domáhal

sťažovateľ). Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že obhajca

v trestnom konaní v zásade konaná v mene obvineného (svojho klienta), pričom námietku

zaujatosti sudcu môže podľa vzniesť len strana konania,

ktorou je podľa (aj) obvinený (obžalovaný), nie však jeho

obhajca. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade pre posúdenie otázky včasnosti podanej

námietky zaujatosti nebolo rozhodujúce to, kedy sa o dôvode namietanej zaujatosti

predsedníčky senátu dozvedel obhajca sťažovateľa, ale to, kedy sa o tejto skutočnosti

dozvedel samotný sťažovateľ ako obvinený (resp. obžalovaný). Krajský súd pritom v tejto

súvislosti správne poukázal na to, že k uvedenému došlo už vtedy, keď bola sťažovateľovi

doručená obžaloba spolu s predvolaním na verejné zasadnutie.

Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú aj argumentáciu

krajského súdu týkajúcu sa sťažovateľom namietanej skutočnosti, že predsedníčka senátu

sama neoznámila svoju zaujatosť podľa . Ústavný súd

sa aj v tomto smere stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu,

z ktorého možno vyvodiť, že skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti pôsobil ako člen senátu

(prísediaci) predsedníčky senátu, sama osebe nezakladá dôvod na pochybnosť

o jej nezaujatosti pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa. Uvedený právny názor je pritom

v súlade aj s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov, podľa ktorej sama skutočnosť,

že sudca v minulosti prichádzal v rámci plnenia pracovných povinností do styku

s procesnou stranou, neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov

pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka. K vylúčeniu sudcu

z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže dôjsť

len vtedy, ak jeho vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca

nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo sa takým nemôže javiť navonok

(R 2/2008). Sťažovateľ pritom ani v sťažnosti podanej ústavnému súdu neuvádza žiadne

skutočnosti, ktoré by nasvedčovali takej povahe jeho vzťahov s predsedníčkou senátu, ktorá

by zakladala dôvod na jej možné vylúčenie z rozhodovania v jeho veci.

K sťažovateľom (už v odvolaní) namietanému porušeniu zásad kontradiktórnosti

a bezprostrednosti (resp. ústnosti) postupom okresného súdu krajský súd v napadnutom

uznesení najmä uviedol:

„Porušenie zásady ústnosti, bezprostrednosti a tiež zásady kontradiktórnosti

odvolací súd pri prieskume predloženej veci nezistil. Obžalovaný porušenie týchto zásad

videl v tom, že na hlavnom pojednávaní bol vypočutý len on v procesnom postavení

obžalovaného, a ostatní svedkovia neboli predvolaní, len boli prečítané zápisnice o ich

výsluchu z prípravného konania. Namietal, že takýmto postupom mu nebolo umožnené,

aby svedkom na hlavnom pojednávaní kládol otázky.

... V súvislosti s uvedeným treba obžalovaného i jeho obhajcu upozorniť, že Trestný

poriadok zo zásady ústnosti upravuje niektoré výnimky. Jednou z nich je možnosť namiesto

ústneho výsluchu obžalovaného, resp. svedka prečítať zápisnicu o jeho výpovedi (§ 258

ods. 4, a ). Krajský súd pri prieskume predloženej veci, najmä

zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 22. 5. 2017 (č. l. 618) zistil, že na tomto

hlavnom pojednávaní boli prečítané výpovede svedkov , ,

, , , ,

, , , ,

a . Z tej istej zápisnice na č. l. 623 je zistiteľné, že výpovede týchto svedkov

boli prečítané so súhlasom obžalovaného, obhajcu, aj prokurátora postupom podľa § 263

ods. 1 Výpovede svedkov v prípravnom konaní boli vykonané kontradiktórne,

za účasti obhajcu obžalovaného. Tiež bolo zistené, že tomuto hlavnému pojednávaniu

predchádzalo verejné zasadnutie vykonané dňa 10. 4. 2017 za osobnej účasti obžalovaného

i jeho obhajcu. Na verejnom zasadnutí pri predbežnom prejednaní obžaloby podľa § 244

ods. 1 písm. k) , predsedkyňa senátu, okrem iného, určila rozsah a spôsob

dokazovania a už na tomto verejnom zasadnutí so súhlasom obžalovaného i jeho obhajcu

bolo určené, že výpovede svedkov budú prečítané na hlavnom pojednávaní dňa 22. 5. 2017.

Navyše, možnosť realizovať právo obhajoby a tiež možnosť uplatniť zásadu ústnosti

a bezprostrednosti bola daná obžalovanému i na hlavnom pojednávaní dňa 28. 11. 2017

(č. l. 831), na ktorom obžalovaný i jeho obhajca boli osobne prítomní a prehlásili, že

návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu,

ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie všeobecného súdu ani v tejto časti

nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných právnych noriem. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu nespochybňuje zistenie krajského súdu, že výpovede (niektorých) svedkov

z prípravného konania boli na hlavnom pojednávaní prečítané s jeho súhlasom,

ako aj so súhlasom jeho obhajcu (v súlade s , pozn.).

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že takýto postup príslušného súdu je možný

aj na podklade v prípade, že ho prokurátor navrhol

už v obžalobe a obžalovaný po doručení obžaloby vo svojej reakcii na výzvu súdu

podľa nenavrhol tohto svedka (resp. týchto svedkov)

vypočuť osobne. Sťažovateľ pritom v sťažnosti ústavnému súdu netvrdí, že by osobný

výsluch dotknutých svedkov vo svojom vyjadrení k obžalobe navrhol, naopak len uvádza

(namieta), že okresný súd sa stotožnil s obžalobným návrhom prokurátora na prečítanie

výpovedí niektorých svedkov z prípravného konania a tým mu odňal možnosť klásť týmto

svedkom otázky. Ak teda sťažovateľ súhlasil s čítaním zápisníc o výpovediach svedkov

a nenamietal návrh prokurátora na ich čítanie po tom, čo mu bola doručená obžaloba

obsahujúca návrh na takýto postup, je logické, že jeho návrh na výsluch týchto svedkov

prednesený v priebehu hlavného pojednávania okresný súd odmietol podľa § 272 ods. 3

, pretože tieto výsluchy by sa týkali okolností, ktoré už boli zistené

zákonnom ustanoveným postupom z už skôr vykonaného dokazovania (čítaním zápisníc

o výsluchoch svedkov z prípravného konania).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že napadnuté uznesenie krajského

súdu, ako aj napadnutý rozsudok okresného súdu sú v otázke jeho viny nedostatočne

odôvodnené a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku.

Ústavný súd pri skúmaní tejto časti sťažnosti napriek v časti II.1 tohto uznesenia

konštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti

namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) v súlade s materiálnym

prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah napadnutého rozsudku okresného

súdu, keďže označené rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského

súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (odvolaní, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu

požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. , ,

).

Okresný súd svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa v napadnutom rozsudku

odôvodnil okrem iného takto:

„Na základe... vykonaného dokazovania postupujúc tak, aby bol zistený skutkový stav

veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie,

hodnotiac dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne,

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá

zo strán, dospel súd k záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky

zákonné znaky zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. b), ods. 2 písm. a) s poukazom na .

... Objektom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa je záujem na

riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na výkone práv a povinností fyzických

osôb a právnických osôb. Objektívna stránka spočíva v konaní verejného činiteľa, ktorý

koná s úmyslom spôsobiť inému škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený

prospech niektorým z konaní uvedeným v § 326 ods. 1 písm. a), b), c), teda na naplnenie

tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby si činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný

činiteľ. Prekročenie právomoci znamená, že verejný činiteľ vykonáva činnosť, ktorá nepatrí

do jeho právomoci. V takomto prípade verejný činiteľ prekračuje svoju právomoc tým,

že vykonáva právomoc iného verejného činiteľa alebo orgánu, prípadne svojho

nadriadeného alebo podriadeného, pričom na výkon tejto právomoci ho zákon alebo iný

právny predpis neoprávňuje, resp. ak verejný činiteľ koná bez osobitného splnomocnenia,

ktorý právny poriadok v danom prípade vyžaduje. Dodatočné schválenie konania

nadriadeným orgánom alebo vyslovenie súhlasu s takýmto konaním neznamená beztrestnosť

verejného činiteľa.

... súd konštatuje, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku nepriznal. Zo spáchania

skutku je usvedčovaný výpoveďami svedkov , ,

- poslancami obecného zastupiteľstva v období rokov 2011-

2014, ktorí potvrdili, že starostovi obce bol každoročne navýšený plat, a to až do konca jeho

obdobia, pričom bol plat navýšený o 10,95 %. Svedok potvrdil, že

obžalovaný v roku 2011 a 2014 nemal schválené odmeny, prípadne ani príplatky, ale len

navýšenie platu o 10,95 % a bolo to na základe nového koeficientu, aby neklesol s platom.

Spáchanie skutku je preukázané aj výpoveďou svedkyne , ktorá potvrdila,

že ako účtovníčka vypracovala platové dekréty aj s osobnými príplatkami pre starostu

z rokov 2008 a roku 2010, tieto platové dekréty robila na základe pokynu starostu obce,

t. j. obžalovaného. Platové dekréty a uznesenia obecného zastupiteľstva jej slúžili

ako podklad na vypočítanie mzdy obžalovanému (bývalému starostovi obce). Svedok

, bývalý hlavný kontrolór obce potvrdil, že plat starostu

nekontroloval, nakoľko to nemal v pláne kontrolnej činnosti, mzdové listu starostu obce

z rokov 2008 až 2014 nikdy nevidel, oboznámil sa s nimi až pred príslušníkom polície.

Platové dekréty starostu obce nepodpisoval, podpisy, ktoré sú tam nie sú jeho. Spáchanie

skutku je preukázané aj výpoveďou svedka (súčasného starostu obce

), ktorý potvrdil, že obžalovanému bol vyplácaný plat na základe platových

dekrétov, pričom platový dekrét sa skladal z dvoch častí. V prvej časti bolo od slova

do slova odcitované uznesenie, ktorým schválili plat starostu, následne bola druhá časť

oddelená hrubou čiarou, kde boli dopísané odmeny, resp. osobné príplatky, ktoré neboli

schvaľované obecným zastupiteľstvom, avšak boli schválené obecným zastupiteľstvom

v roku 2008 a v roku 2010. Zároveň z výpovede svedka mal súd za preukázané,

že obžalovaný musel vedieť ako sa schvaľuje plat starostu, ako aj na akú výšku platu má

podľa zákona nárok, nakoľko pri každom dekréte obžalovaného boli pripojené

aj usmernenia od , ktorý ako poradca každoročne vypracoval pokyny

pri schvaľovaní platu starostom.

Spáchanie skutku je preukázané aj listinnými dôkazmi, a to zápisnicami

zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce zo dňa 01. 06. 2011,

15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014, z ktorých jednoznačne vyplýva, že poslanci

obecného zastupiteľstva schválili plat starostu v plnej výške v eurách po zvýšení o 10,95 %.

To znamená, že starostovi obce bol schválený plat starostu od 01. 06. 2011 vo výške 1.408,-

Eur, od 01. 01. 2012 bol schválený plat starostu vo výške 1.439,- Eur, od 01. 01. 2013

vo výške 1.474,- Eur a od 01. 01. 2014 vo výške 1.509,- Eur. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že obžalovanému bol poslancami obecného zastupiteľstva

schválený konštantný plat na príslušné obdobie bez akýchkoľvek ďalších príplatkov, ktorých

vyplácanie nad rámec schváleného platu nebolo v zmysle

o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení

účinnom od 01. 06. 2011 ani možné vyplácať. Súd v danom prípade poukazuje aj na znenie

ako citovaného zákona, kedy obecné zastupiteľstvo

môže plat starostu rozhodnutím zvýšiť až o 70 %. Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek

navýšenie platu starostu je v kompetencii obecného zastupiteľstva, ktorý každoročne

je oprávnený prehodnotiť plat starostu a tento mu zvýšiť, prípadne znížiť a jeho sumu

následne uviesť v zápisnici zo zasadnutia obecného zastupiteľstva pre príslušný kalendárny

rok. Práve určenie presnej sumy platu starostu obce má zabezpečiť to, aby poslanci

obecného zastupiteľstva vedeli aký plat starostovi obce schválili.

... Súd sa zaoberal aj obranou obžalovaného, ktorý poukázal na neoprávnené zásahy

a manipuláciu so zápisnicami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v rokoch 2011

až 2014. Súd vykonal dokazovanie, a to pribratím znalca z odboru kriminalistiky

. a jeho výsluchom na hlavnom pojednávaní mal jednoznačne za

preukázané, že všetky zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva vo

konané dňa 01. 06. 2011, 15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014, ako aj uznesenia zo

zasadnutia obecného zastupiteľstva obce zo dňa 01. 06. 2011, 15. 03.

2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014 nevykazujú znaky pozmeňovania, prepisovania, výmeny

strany, ani iné znaky falšovania. Taktiež z výpovede svedka , ktorý v

civilnom konaní vypracoval znalecký posudok súd zistil, že v jednotlivých uzneseniach zo

dňa 15. 12. 2014, 15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a zo zápisnice zo zasadnutia zo dňa 11. 04.

2013, 15. 03. 2012 malo dôjsť v počítačovom systéme k zmenám, avšak svedok nevedel

uviesť čo konkrétne sa v zápisniciach menilo, len vedel vypočítať kedy bol súbor nahratý a

kedy došlo k jeho zmene...

Z hľadiska subjektívnej stránky u obžalovaného ide o zavinenie

úmyselné v zmysle , pretože chcel spôsobom uvedeným

v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, a to záujem štátu

na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických

a právnických osôb. Prekročenie právomoci starostu obce, teda obžalovaným

spočívalo práve v tom, že po schválení platu v roku 2011, roku 2012, 2013, 2014

obecným zastupiteľstvom, nebol plat v súlade s uznesením obecného zastupiteľstva

vypracovaný platový dekrét, na základe ktorého mu bola mzda následne v každom

konkrétnom roku mesačne vyplácaná, pričom platový dekrét bol vypracovaný na pokyn

a so súhlasom obžalovaného, teda osobou, ktorá je štatutárnym orgánom obce.“

Krajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku súdu

prvého stupňa, odôvodnil napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa výroku o vine

sťažovateľa najmä takto:

„Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom

rozsudku, sú správne a úplné a zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Vzhľadom na to odvolací súd

v otázke skutkových zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého

stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožňuje.

... dôkazy, o ktoré prvostupňový súd oprel výrok o vine a tiež výrok o treste

u obžalovaného, boli zabezpečené a vykonané v súlade s , a v súlade

so zásadami trestného konania vrátane zásady kontradiktórnosti. Ako už odvolací súd

konštatoval v predchádzajúcom, obžalovaný odvolanie založil v podstate na opakovaných

dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. V odvolaní

podrobne hodnotil výpovede svedkov, zdôraznil nevieryhodnosť výpovede svedka

, ktorý pozmenil úradné dokumenty predložené súdu, čo bolo podľa jeho názoru

v konaní pred prvostupňovým súdom preukázané. Krajský súd ako súd odvolací

pri prieskume predloženej veci pochybenia prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov

nezistil a má za to, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne

podľa , teda dôkazy hodnotil na základe vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne

a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam... Žiada sa uviesť, že prvostupňový

súd veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo spáchania

žalovaného skutku, so znalosťou veci tieto vyhodnotil a jeho správne právne závery majú

dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. V prejednávanej veci odvolací

súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil dôkazy vykonané prvostupňovým

súdom s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom a hodnotenie dôkazov tak, ako to učinil

prvostupňový súd si v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach na toto odkazuje...

Odvolateľa je potrebné tiež poučiť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné,

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné

upriamiť pozornosť obžalovaného na odôvodnenie dotknutého rozhodnutia uvedené na č. l.

14, kde prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal a vysporiadal s ním predneseným

obhajobným tvrdením, ktorým poukazoval na neoprávnené zásahy a manipuláciu so

zápisnicami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v rozhodnom období, a rovnako tiež

pokiaľ poukazoval na manipuláciu s uzneseniami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva

s jednoznačným záverom, že uznesenia zo zasadnutia obecného zastupiteľstva zo dňa

1. 6. 2011, 15. 3. 2012, 11. 4. 2013 a 16. 4. 2014 nevykazujú znaky pozmeňovania,

prepisovania, výmeny strán, ani iné znaky falšovania. Vzhľadom na tú skutočnosť,

že prvostupňový súd sa dôsledne vysporiadal s obranou obžalovaného, odvolací súd

nepovažuje za nutné opakovane uvádzať skutočnosti, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní pred prvostupňovým súdom.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného a jeho výhrady k právnej

kvalifikácii prezentované v odvolaní prostredníctvom obhajcu, i v tomto prípade odvolací

súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde prvostupňový súd na č. l. 11

a nasl. poukázal na všetky skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie právnej kvalifikácie ako

zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2

písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Tr. zák. Argumenty súdu prvého

stupňa si odvolací súd v celom rozsahu osvojuje a na tieto poukazuje. V tejto súvislosti

nemožno opomenúť ani právny záver prokurátora uvedený vo vyjadrení zo dňa 12. 2. 2018,

ktorým reagoval na výhrady obžalovaného...“

Prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa okrem iného uviedol:

«K odvolateľom uvádzanej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR je potrebné uviesť,

že obžalovaný je súdený pre trestný čin podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

a teda že prekročil svoju právomoc, pričom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sa týka odseku 1 písm. a) Tr. zák., a teda že verejný činiteľ vykonáva svoju právomoc

spôsobom odporujúcim zákonom, čo sú dva odlišné spôsoby spáchania skutku. Objektívna

stránka prejednávaného trestného činu zahŕňa konanie verejného činiteľa, ktoré spočíva

v prekročení svojej právomoci. Pod pojmom „prekročí svoju právomoc“ sa rozumie

konanie páchateľa, ktorý vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného verejného

činiteľa (v danom prípade obecného zastupiteľstva, pozn.).»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého uznesenia krajského

súdu, ako aj napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu

požadovanej ústavnej ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd dospel k záveru,

že rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci sťažovateľa ani v tejto časti (týkajúcej sa viny

sťažovateľa a právnej kvalifikácie skutku) nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti,

svojvôle alebo arbitrárnosti. Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa názoru

ústavného súdu svoje právne závery o vine sťažovateľa zo spáchania zločinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného

zákona založili na konkrétnych, vykonaným dokazovaním preukázaných skutočnostiach,

pričom svoje rozhodnutia aj jasným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnili.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené opätovne pripomína, že jeho prvoradou úlohou

je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd

pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (m. m. , , ). V danom prípade

je pritom z napadnutých rozhodnutí zjavné, na základe akých úvah, vychádzajúc

z vykonaného dokazovania, všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľ ako starosta

obce (teda verejný činiteľ) prekročil svoju právomoc, keď si v rozhodnom období

(na základe vlastného pokynu), v úmysle zadovážiť si neoprávnený prospech, nechával

vyplácať plat v sume, ktorá bola v rozpore so sumou platu, ktorú mu v konkrétnej výške

v súlade so zákonom každoročne určovalo obecné zastupiteľstvo rozhodnutím, s ktorým bol

sťažovateľ oboznámený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon namieta, že krajský súd nevyhovel žiadosti

jeho obhajcu o zmenu nariadeného termínu verejného zasadnutia k odvolaniu proti rozsudku

okresného súdu, pričom mu na účel jeho právneho zastúpenia na predmetnom verejnom

zasadnutí opatrením č. k. -897 z 24. apríla 2018 ustanovil náhradného obhajcu.

V súvislosti s uvedenou výhradou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že podľa je (okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone) viazaný návrhom na začatie konania, predovšetkým jeho petitom, v ktorom

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmet

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci a jeho rozhodnutiu, ktoré

sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označil (m. m. , ,

). Sťažovateľ v posudzovanej veci, zastúpený zvoleným advokátom,

porušenie svojich v sťažnosti označených práv označeným opatrením krajského súdu

nenamieta, a preto ho ústavný súd nemôže preskúmavať. Napriek uvedenému, vychádzajúc

z obsahu predmetného opatrenia krajského súdu (ktorého fotokópiu sťažovateľ pripojil

k svojej sťažnosti, pozn.), ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie prima facie

nevykazuje znaky svojvôle, resp. arbitrárnosti, keďže bolo vydané v súlade so zákonným

ustanovením, ktorého účelom je predísť zmareniu nariadeného úkonu trestného konania

( ).

Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc dosiaľ vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označených základných práv garantovaných , a preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018