Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 493/2018
PDF · 157.35 KB
No categories available
IV. ÚS 493/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , , ,
a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou
ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Eduard Andrašovič, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 479/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2018
doručená sťažnosť , , ,
, a , (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS,
s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Eduard
Andrašovič, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 479/2012 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v postavení žalobcov boli
účastníkmi napadnutého konania začatého 16. októbra 2012 o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom sp. zn. 12 C 479/2012 zo 14. septembra
2016. Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn.
5 Co 764/2016 z 29. novembra 2017 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil a tento nadobudol právoplatnosť dňa 5. februára 2018. Dňa 16. marca 2018
sťažovatelia podali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom do dňa
doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo rozhodnuté.
Sťažovatelia v sťažnosti popisujú priebeh súdneho konania a v tejto súvislosti okrem
iného uvádzajú:
„Dňa 16. 10. 2012 podali sťažovatelia do podateľne Okresného súdu Levice, žalobu
o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právna vec bola pridelená na
rozhodnutie sudkyni .
Z obsahu spisu je preukázateľné že, konanie vo veci začalo dňa 16. 10. 2012, na
návrh žalobcov. Súd vyzval žalobcov výzvou 12 C/479/2012-77 zo dňa 06. 11. 2012 na
úhradu súdneho poplatku za podanú žalobu. Následne uznesením 12 C/479/2012-172 zo
dňa 30. 08. 2013 priznal súd žalobcom oslobodenie od súdneho poplatku vo výške 5.783,84
Eur, ktorý navrhoval žalovaný zložiť ako preddavok na trovy konania v zmysle § 141a OSP.
V nadväznosti na predošlé uznesenie súd v uznesení 12 C/479/2012- 175 zo dňa 14. 11.
2013 zamietol návrh žalovaného na zloženie preddavku na trovy konania.
Termín pojednávania bol vo veci vytýčený na 23. 02. 2016, kde na pojednávaní došlo
zo strany žalobcov k návrhu na zmenu petitu. Súd uznesením 12 C/479/2012- 236 zo dňa
14. 04. 2016 zamietol zmenu návrhu v časti žalobného petitu. Vo veci bol stanovený nový
termín pojednávania na 25. 08. 2016 odročené na termín 14. 09. 2016 za účelom vyhlásenia
rozsudku. Prvoinštančný súd vydal rozsudok vo veci 12 C/479/2012-260 dňa 14. 09. 2016.
Proti citovanému rozsudku žalobcovia podali v zákonnej lehote odvolanie a vo veci
rozhodoval odvolací súd rozsudkom 5 Co/764/2016-310 zo dňa 29. 11. 2017. Proti
rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie dňa 16. 03. 2018 a následne na
základe výzvy súdu uhradili poplatok za dovolanie dňa 06. 04. 2018. Žalobcovia boli
vyzvaný na predloženie originálu plne) moci, ktorou v dovolacom konaní poverili advokáta,
ktorá bola súdu doručená v elektronickej forme spolu s dovolaním. Uloženú povinnosť si
dňa 14. 05. 2018 splnili.
Z vyššie uvedeného Napadnutého konania porušovateľa je zrejmé, že k vzniku
prieťahov v konaní v Právnej veci dochádza opakovane, a to, okrem iného, najmä
nasledovným spôsobom:
• v období od podania žaloby v Právnej veci do vynesenia právoplatného rozsudku,
t. j. po dobu dlhšiu ako 5 rokov, vykonával porušovateľ úkony procesnoprávnej povahy,
pričom niektoré predmetné úkony porušovateľ vykonával z časového hľadiska veľmi
neefektívne, rozhodol po uplynutí niekoľkých mesiacov. Prvé pojednávanie od podania
žaloby v roku 2012 sa uskutočnilo až po 23. 02. 2016, t. j. po viac ako 3 rokoch.
• odvolacie konanie trvalo taktiež viac ako 12 mesiacov
• počas doterajšieho konania porušovateľ postupoval neefektívnym spôsobom, ktorý
priamo spôsobil prieťahy v konaní, v predmetnej veci sa jedná o náhradu škody spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Porušovateľ mal po oboznámení sa s podaním návrhom
a vykonaní nevyhnutných počiatočných úkonov procesnoprávnej povahy, na základe
právoplatného rozsudku súdu rozhodujúceho vo veci určovacej žaloby, efektívnejšie
plánovať a uskutočňovať konanie vo veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti a postup akým
doteraz porušovateľ konal, môžeme hovoriť o zbytočných prieťahoch.
Sťažovatelia majú za to, že predmet Právnej veci, ako ani predmet konania, o ktorom
porušovateľ rozhodoval odo dňa podania žaloby do dňa podania tejto sťažnosti, t. j.
procesná stránka Právnej veci, nie je právne ani fakticky zložitý, resp. nie je zložitý natoľko,
aby o ňom porušovateľ rozhodoval viac ako päť rokov. Bez ohľadu na akékoľvek konkrétne
okolnosti ovplyvňujúce dĺžku konania v Právnej veci, pričom z toho dôvodu boli
Napadnutým konaním porušovateľa spôsobené zbytočné prieťahy v konaní v tejto Právnej
veci. Sťažovatelia sa zároveň domáhajú primeraného finančného zadosťučinenia za
spôsobené v prieťahy v konaní a to vo výške 5.000,- Eur. Finančné zadosťučinenie požadujú
sťažovatelia priznať za obdobie od roku 2012 do roku 2017, počas ktorého porušovateľ
v žiadnom prípade nekonal hospodárnym a rýchlym spôsobom. Porušovateľ v Právnej veci
riadne nekonal, nešlo o vec právne zložitú a sťažovatelia majú za to, že už na začiatku
konania v Právnej veci dostatočne preukázali svoje právo na priznanie škody uvedenej
v žalobe. Výšku finančného zadosťučinenia sťažovatelia určili na základe finančného
zadosťučinenia, ktoré v obdobných prípadoch sťažovateľom priznáva Európsky súd pre
ľudské práva, ktorý- vo svojich rozhodnutiach sťažovateľom priznáva sumu vo výške 1.000,-
Eur za každý rok trvania prieťahov v súdnom konaní. Sťažovatelia žiadajú priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že deklarovanie porušenia práva
a príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemožno považovať za dostatočné.“
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 456,34 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty
(III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99,
IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu jej aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ústavný súd ochranu základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v prípade sťažovateľov okresným
súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už
nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd
pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, sťažnosť č. 16970/05 ( IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010
atď.)].
Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že
sťažovatelia doručili svoju sťažnosť ústavnému súdu (30. júla 2018, pozn.) v čase, keď
vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté (5. februára 2018, pozn.), t. j. právna neistota,
v ktorej sa v priebehu napadnutého súdneho konania nachádzali, už bola odstránená
nadobudnutím právoplatnosti rozsudku okresného súdu. Navyše, zo sťažnosti vyplýva, že
okresný súd si plynule plnil povinnosti súvisiace s predložením spisu dovolaciemu súdu
(sťažovatelia postup okresného súdu po podaní dovolania nenamietajú). Z uvedeného
vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu okresný súd nemohol porušovať
sťažovateľmi označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aplikujúc svoju ustálenú
judikatúru odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018