Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 297/2018
PDF · 285.62 KB
No categories available
IV. ÚS 297/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť
a , obaja ,
zastúpených advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008
za účasti Okresného súdu Piešťany a takto
rozhodol:
1. Základné právo a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 v období po vydaní nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy konania v sume 343,44 € (slovom tristoštyridsaťtri eur
a štyridsaťštyri centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Romana Juríka,
PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2018
doručená sťažnosť a (spolu ďalej
aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008
(ďalej len „napadnuté konanie“) v období po vydaní nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi napadnutého konania,
predmetom ktorého je „určenie predmetu dedičského konania v spojení s konaním
na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu“. Návrh bol pôvodne podaný sťažovateľmi
27. augusta 2007 Okresnému súdu Trnava.
Sťažovatelia uvádzajú, že chronologický prehľad úkonov konania od podania žaloby
do 16. januára 2015 bol popísaný v ich predchádzajúcej sťažnosti z 21. októbra 2014
a v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015. Ústavný súd týmto
nálezom rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní. Zároveň ústavný súd priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €
každému z nich.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú ďalší priebeh napadnutého konania:
„Po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 752/2014
z 18. marca 2015 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 10. 2015. Na pojednávanie sa dostali
zástupcovia sporových strán, ale nedostavila sa znalkyňa ,
z ktorého dôvodu súd nepojednával a pojednávanie odročil na 4. 11. 2015.
Pojednávanie konané dňa 4. 11. 2015 bolo zamerané na výsluch
, znalkyne č. OP ... Pojednávanie bolo odročené na termín
27. 11. 2015.
Pojednávanie v termíne 27. 11. 2015 sa neuskutočnilo, pretože dňa 26. 11. 2015 bolo
účastníkom konania oznámené, že pojednávanie je odročené na neurčito a nemusia
sa naň dostaviť.
Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 11. 1. 2017. Na predmetné
pojednávanie sa dostavila zástupkyňa sťažovateľov, kde jej bolo oznámené, že nariadené
pojednávanie je zrušené z dôvodu PN zákonného sudcu.
Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 5. 2. 2018. Predmetné pojednávanie
sa konalo a bol vynesený rozsudok, avšak zatiaľ nebol účastníkom konania doručený.“
Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodňujú takto:
„Sťažovatelia považujú za neprimerané, že od obdobia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015 v priebehu takmer 3 rokov (do apríla
2018) bolo vykonané len jedno pojednávanie. Sťažovatelia sa domnievajú, že sú splnené
základné kritériá zbytočných prieťahov v konaní, keďže v danom konaní nejde o právnu
a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, sťažovatelia svojím konaním neprispeli
k zbytočným prieťahom a od nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 752/2014
z 18. marca 2015 bol Okresný súd Piešťany v podstate nečinný.“
Na základe uvedených skutočností navrhujú sťažovatelia, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„Základné práva sťažovateľky 1/ a sťažovateľa 2/ na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 porušené boli.
Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby vo veci konal.
Okresný súd Piešťany je povinný zaplatiť sťažovateľke 1/ finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Piešťany je povinný zaplatiť sťažovateľovi 2/ finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Piešťany je povinný nahradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne
trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovatelia odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia predovšetkým
s poukazom na to, že z neprimeranej dĺžky dedičského konania profituje strana žalovaných,
ktorá napriek tomu, že dedičské konanie nie je ukončené, nakladá s predmetom dedičstva,
ktorý prenajíma, a na druhej strane sťažovateľom je spôsobovaná aj finančná ujma, lebo
sú dedičmi, ktorým má byť vyplatená náhrada, pričom hodnota predmetu dedičstva od času
smrti poručiteľa, t. j. od roku 2005, významne stúpla. Aj z uvedených dôvodov samotný
spor pôsobí na sťažovateľov značne frustrujúco a psychicky ich nesmierne zaťažuje.
Uvedené skutočnosti spolu podľa ich názoru opodstatňujú návrh na priznanie finančného
zadosťučinenia.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 297/2018-13 z 3. mája 2018 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008.
Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľov vyjadrila prípisom
sp. zn. Spr 365/17 z 12. júla 2018 (ďalej len „vyjadrenie predsedníčky okresného súdu“),
v ktorom poukázala, že v napadnutom konaní podali ústavnú sťažnosť aj žalovaní
a , ku ktorej sa okresný súd vyjadroval
prípisom z 24. augusta 2017 pod sp. zn. Spr 395/17 a o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom
sp. zn. I. ÚS 286/2017 z 9. októbra 2017. Vzhľadom na uvedené odkázala vo vzťahu
k úkonom okresného súdu v napadnutom konaní za obdobie od marca 2015 do októbra
2017 na predmetné vyjadrenie okresného súdu, resp. na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 286/2017 z 9. októbra 2017.
Predsedníčka po chronologickom prehľade vykonaných úkonov v napadnutom
konaní v závere uvádza: „Od vydania posledného nálezu ústavného súdu dňa 9. 10. 2017
(v spise na č. l. 349) súd vo veci konal priebežne. Procesné úkony nemohli byť vykonávané
v čase, kedy súdny spis nebol fyzicky v súdnom oddelení zákonnej sudkyne, t. j. v čase,
keď 1.) bol spis pripojený k spisu súdnej správy vo veci sťažnosti sťažovateľky na postup
zákonnej sudkyne (č. l. 496-502); 2.) bol spis pripojený k spisu Krajského súdu v Trnave,
v ktorom predseda Krajského súdu v Trnave preskúmaval postup predsedníčky okresného
súdu o vybavení sťažnosti sťažovateľky na postup zákonnej sudkyne, 3.) bol spis
na ústavnom súde a 4.) bude na ústavnom súde.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na plynulé konanie súdu
po poslednom ústavnom náleze z 9. 10. 2017 i rozhodnutie vo veci rozsudkom
zo dňa 5. 2. 2018 (ktorým bola žaloba sťažovateľom ako žalobcov zamietnutá, pričom
ústavnú sťažnosť podali až po tomto rozhodnutí súdu), považujem žiadanú výšku finančného
zadosťučinenia za neprimeranú.“
Sťažovatelia sa podaním doručeným ústavnému súdu 31. augusta 2018 vyjadrili
k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu (ďalej len „vyjadrenie“) a uviedli:
«K stanovisku Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „súd“), že žalobcovia priebežne
menili žalobu, sťažovatelia (žalobcovia) uvádzajú, že petit žaloby bol zmenený uznesením
súdu zo dňa 22. 8. 2012 a druhý krát uznesením súdu zo dňa 6. 5. 2014, a to na základe
požiadavky súdu, pričom táto druhá zmena petitu sa týkala len spresnenia, že sporná
nehnuteľnosť nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM), ale
do podielového spoluvlastníctva, nakoľko BSM bolo zrušené. Navrhované zmeny petitu boli
skôr formálne a nemenili podstatu žaloby, nakoľko sa žalobcovia (sťažovatelia) nedomáhali
niečoho iného, ako v pôvodnej žalobe, ale išlo skôr o spresnenie. Uvedené zmeny petitu boli
navrhnuté a pripustené súdom v období do nálezu Ústavného súdu SR vydaného v konaní
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 752/2014 zo dňa 18. marca 2015, ktorým rozhodol, že právo
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, preto
sa Okresný súd Piešťany v tomto konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 297/2018 na túto
skutočnosť nemôže odvolávať...
... K vyjadreniu Okresného súdu Piešťany, že sťaženiu postupu súdu a k odoslaniu
písomného vyhotovenia rozsudku nemalou mierou prispela aj samotná splnomocnená
zástupkyňa žalobcov (sťažovateľov), a to opakovaným zotrvávaním na nahliadnutí do spisu,
v čase, keď bol spis u zákonnej sudkyne za účelom písomného vyhotovenia rozsudku,
sťažovatelia uvádzajú, že splnomocnenej zástupkyni žalobcov (sťažovateľov) síce bolo
umožnené nahliadnuť do spisu hneď po konaní pojednávania dňa 5. 2. 2018, na ktorom súd
vyhlásil rozsudok, avšak bez možnosti vyhotovenia kópii, preto následne požiadala
o nahliadnutie do spisu. Sťažovatelia zdôrazňujú, že splnomocnená zástupkyňa žalobcov
požiadala o nahliadnutie do spisu dňa 16. 03. 2018, čo je 39 dní od pojednávania,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok, teda je úplne zrejmé, že žiadosť bola podaná v čase
po uplynutí riadnej lehoty na vyhotovenie rozsudku ustanovenej v § 223 ods. 3 CSP,
t. j. po uplynutí 30 dní odo dňa vyhlásenia rozsudku. Sťažovatelia uvádzajú, že právo
nahliadnuť do spisu využila splnomocnená zástupkyňa žalobcov (sťažovateľov) za dobu
11 rokov trvania konania na súde prvej inštancie len tentokrát, a to podľa § 97 ods. 1 CSP,
pričom pripomínajú, že v prípade tohto práva ide o elementárnu možnosť získať informácie,
ktoré môžu ovplyvniť ďalší postup, napr. prípravu opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam súdu vo veci samej, a teda splnomocnená zástupkyňa žalobcov (sťažovateľov)
využila tento inštitút za účelom prípravy odvolania...
... Z hľadiska posúdenia kritéria, ktorým je správanie účastníka súdneho konania
sťažovatelia ešte uvádzajú, že ich splnomocnená zástupkyňa sa v konaní pred Okresným
súdom Piešťany zúčastňovala vytýčených pojednávaní a nezapríčinila ani jedno zrušenie
pojednávania. Za obdobie 11 rokov nepožiadala ani raz o zrušenie, resp. odročenie
pojednávania, ako napr. strana žalovaných, ktorá požiadala o zrušenie pojednávania
napr. vytýčeného na deň 24. 6. 2015 z dôvodu dovolenky. Za uvedené obdobie
sa splnomocnená zástupkyňa žalobcov (sťažovateľov) ospravedlnila len z pojednávania
konaného dňa 2. 5. 2014, z dôvodu náhlych zdravotných ťažkostí, čo doložila lekárskym
potvrdením, avšak toto pojednávanie nebolo zrušené a konalo sa aj bez prítomnosti strany
žalobcov (sťažovateľov)...»
V závere vyjadrenia sťažovatelia poukazujú na to, že „Z hľadiska posúdenia
zapríčinenia prieťahov v konaní v rámci hodnotenia kritéria, ktorým je postup súdu, majú
sťažovatelia za to, že je potrebné posúdiť aj efektivitu/účelnosť úkonov, ktoré vykonáva súd,
preto sťažovatelia považujú za potrebné uviesť, že je nepochopiteľná skutočnosť, že Okresný
súd Piešťany vykonával znalecké dokazovanie týkajúce sa platnosti právneho úkonu –
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v rámci ktorého navyše
nebolo posúdené rozhodujúce obdobie (obdobie psychiatrického liečenia
účastníka/poručiteľa v čase, keď bol uzavretý napadnutý právny úkon), keď následne súd po
11 rokoch od podania žaloby, túto zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu. Okrem toho je v odôvodnení rozsudku poukázané aj na možnú existenciu prekážky
res iudicata. Takýto postup súdu je v rozpore s princípom hospodárnosti konania a zákazom
neprimeraného zaťažovania strán sporu – čl. 17 CSP (Súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb).
Sťažovateľom nie je zrejmé, prečo Okresný súd Piešťany v danom konaní vykonával
čiastočné dokazovanie týkajúce sa platnosti právneho úkonu, ak mal za to,
že nie je naliehavý právny záujem na tomto určení, ktorý postup súdu, vychádzajúc
z rozsudku Okresného súdu Piešťany, má byť na úkor sťažovateľov, nakoľko majú znášať
trovy konania v celom rozsahu. Sťažovatelia ešte dopĺňajú, že dôkazy, najmä týkajúce
sa ne/platnosti právneho úkonu, boli predložené splnomocnenou zástupkyňou žalobcov
(sťažovateľov) už na prvom pojednávaní, konanom dňa 29. 4. 2009.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní v období
do právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015
Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia ich základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej len „označené
práva“) nielen v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015, ale ako to vyplýva z petitu ich sťažnosti, v celom
doterajšom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 219/2008.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015 vydaný v napadnutom
konaní nadobudol právoplatnosť 5. mája 2015. Keďže predmetom konania
sp. zn. I. ÚS 752/2014 bolo namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v tom
istom konaní (sp. zn. 4 C 219/2008), ústavný súd vzhľadom na citovaný text § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v období do nadobudnutia
právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015, t. j. v období
do 5. mája 2015, sťažnosti sťažovateľov v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv v napadnutom konaní v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť okresného súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti
vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. V rámci hodnotenia prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie
už bolo predmetom hodnotenia vo veci sťažovateľov v náleze ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015 aj predmetom hodnotenia vo veci iných účastníkov,
a to žalovaných v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 159/2014 z 24. júna 2014, s ktorými
sa štvrtý senát stotožňuje a na ktoré odkazuje.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov
napadnutého konania v čase po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 752/2014
z 18. marca 2015.
Pri hodnotení správania sťažovateľov v napadnutom konaní v čase po právoplatnosti
nálezu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015 ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu
takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným
prieťahom.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní po nadobudnutí
právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014 z 18. marca 2015.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že doterajšie trvanie napadnutého
konania (10 rokov) bez právoplatného rozhodnutia vo veci je už samo osebe celkom zjavne
neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neúmerne dlho
ako napadnuté konanie, možno spravidla bez ďalšieho považovať za také, ktoré
je nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 173/05,
Zo zapožičaného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledujúci priebeh napadnutého
konania po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 752/2014
z 18. marca 2015, t. j. po 5. máji 2015:
- 22. mája 2015 boli okresnému súdu doručené námietky sťažovateľky
k znaleckému posudku,
- 12. júna 2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaných k znaleckému
posudku,
- pojednávanie nariadené na 24. jún 2015 bolo odročené bez prejednania vo veci
v dôsledku ospravedlnenia právneho zástupcu žalovaných na 14. august 2015,
- pojednávanie nariadené na 14. august 2015 bolo zrušené pre čerpanie dovolenky
zákonným sudcom a bol vo veci nariadený nový termín pojednávania na 9. október 2015,
- pojednávanie nariadené na 9. október 2015 bolo odročené bez prejednania vo veci
na 4. november 2015 z dôvodu skutočnosti, že sa nedostavila súdny znalkyňa,
- 4. novembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá súdna
znalkyňa, pojednávanie bolo odročené na 27. november 2015,
- 13. novembra 2015 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľov na doplnenie
dokazovania,
- pojednávanie nariadené na 27. november 2015 bolo odročené bez prejednania
vo veci na neurčito,
- 3. júna 2016 bola okresnému súdu doručená urgencia žalovaných na nariadenie
termínu pojednávania,
- 16. júna 2016 bolo vydané uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 219/2008, ktorým
bolo sťažovateľke odňaté oslobodenie od súdnych
poplatkov,
- 11. októbra 2016 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 219/2008
zo 16. júna 2016,
- pokynom z 21. októbra 2016 bolo nariadené pojednávanie na 11. január 2017,
- okresný súd vyzval 7. novembra 2016 žalovaných na vyjadrenie sa k návrhu
na doplnenie dokazovania,
- 15. novembra 2016 bola okresnému súdu doručená odpoveď žalovaných –
stanovisko k návrhu na doplnenie dokazovania,
- 22. novembra 2016 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní sťažovateľky
zo 16. júna 2016,
- 10. januára 2017 bolo pojednávanie nariadené na 11. január 2017 zrušené z dôvodu
práceneschopnosti zákonného sudcu,
- krajský súd vydal uznesenie sp. zn. 11 Co 465/2016 z 30. júna 2017,
- 26. mája 2017 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie zákonnej sudkyni
JUDr. Ľudmile Hrickovej,
- pokynom z 5. decembra 2017 bolo nariadené pojednávanie na 5. február 2018,
- pojednávanie 5. februára 2018 sa konalo a bol vyhlásený rozsudok,
- 5. apríla 2018 bolo sťažovateľom i žalovaným doručované písomné vyhotovenie
rozsudku okresného súdu z 5. februára 2018, ktoré splnomocnená zástupkyňa sťažovateľov
prevzala 27. apríla 2018,
- 14. mája 2018 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľov proti
rozsudku okresného súdu z 5. februára 2018,
- uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 219/2008 z 25. mája 2018 bolo
sťažovateľom uložené zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,
- 25. mája 2018 bolo podané odvolanie zaslané na vyjadrenie žalovaným,
- 11. júna 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaných k podanému
odvolaniu,
- 26. júna 2018 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľov proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 219/2008 z 25. mája 2018,
- 3. júla 2018 okresný súd zaslal sťažovateľom vyjadrenie žalovaných
k ich odvolaniu.
Ústavný súd poznamenáva, že priebeh napadnutého konania bol predmetom nielen
konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 752/2014, ale aj predmetom
posudzovania v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 159/2014 a sp. zn. I. ÚS 286/2017,
v ktorých sa žalovaní domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia ich práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Posledným nálezom ústavného súdu v napadnutom konaní sp. zn. I. ÚS 286/2017
z 9. októbra 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2017 (ďalej len „posledný
nález vydaný v napadnutom konaní“), ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru žalovaných
v napadnutom konaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 159/2014
z 24. júna 2014.
V poslednom náleze vydanom v napadnutom konaní bolo predmetom posudzovania
napadnuté konanie v období do 9. októbra 2017. Štvrtý senát ústavného súdu
sa s posúdením tohto obdobia napadnutého konania stotožňuje a odkazuje naň, pričom
cituje jeho relevantnú časť: „... okresný súd síce vykonal relevantné pojednávania po náleze
ústavného súdu (napr. 11. a 25. augusta 2014, pozn.) a pribral 5. novembra 2014 do konania
ďalšieho znalca na preskúmanie duševného stavu poručiteľa po oboznámení sa s jeho
zdravotnou dokumentáciou za súčinnosti účastníkov konania a ošetrujúcich lekárov
(č. l. 190 až č. l. 192 v spise, pozn.), ale od roku 2015 bol v podstate nečinný (znalecký
posudok okresnému súdu bol doručený 7. apríla 2015 – (č. l. 210 a nasl. v spise, pozn.),
nariadené pojednávania iba odročoval bez vykonávania dokazovania (napr. 24. júna 2016
na žiadosť právneho zástupcu sťažovateliek pre plánovanú rodinnú dovolenku v zahraničí,
14. augusta 2015 z dôvodu čerpania dovolenky zákonným sudcom, ktorý termín sám určil,
9. októbra 2015 pre neúčasť znalca a naposledy v januári 2017 pre práceneschopnosť sudcu,
pozn.), čo nemožno akceptovať, pretože mal už spomínaným nálezom ústavného súdu
uložené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, pričom aj druhým nálezom u iných
účastníkov konania ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 752/2014 rozhodol
18. marca 2015 nálezom o porušení ich práv. V roku 2015 sa síce uskutočnilo ďalšie
relevantné pojednávanie, a to 4. novembra 2015, ale od tohto času bol okresný súd
už nečinný až do prijatia sťažnosti (máj 2017), teda viac ako 18 mesiacov. V tomto období
vykonal len jednoduchý úkon 28. júla 2016, keď uznesením odňal strane sporu (žalobkyni)
oslobodenie od platenia súdneho poplatku a tiež urobil jednoduché výzvy na predloženie
spisu na odvolací súd na rozhodnutie o jej odvolaní proti tomuto rozhodnutiu a podobne...“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol o porušení základného práva
sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a porušení práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Z prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaní po právoplatnosti posledného
nálezu ústavného súdu vydanom v napadnutom konaní, t. j. po 9. októbri 2017 vyplýva,
že okresný súd na pojednávaní 2. februára 2018 meritórne rozhodol. Z predloženého spisu
okresného súdu vyplýva, že na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. februára 2018
a na ktorom bol vyhlásený rozsudok, sa zúčastnila aj právna zástupkyňa sťažovateľov.
Písomné vyhotovenie rozsudku si právna zástupkyňa sťažovateľov prevzala 27. apríla 2018.
Následne bolo zo strany sťažovateľov podané odvolanie, o ktorom bude rozhodovať
odvolací súd. Tieto skutočnosti zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu
sťažovateľov na priznanie finančného zadosťučinenia.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Vo veci
sťažovateľov dospel ústavný súd k záveru, že žiadosť o priznanie finančného
zadosťučinenia nie je dôvodná. S ohľadom na uvedené okolnosti prejednávanej veci,
a to že ešte pre podaním tejto sťažnosti bol v napadnutom konaní vydaný meritórny
rozsudok a že sťažovatelia vzhľadom na účasť ich právnej zástupkyne na pojednávaní
2. februára 2018, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, v čase doručenia ich sťažnosti
ústavnému súdu 14. apríla 2018 museli vedieť, že okresný súd už vo veci samej
rozhodol, že následne bol písomne rozsudok vypracovaný a spis bol v čase rozhodovania
ústavného súdu pripravený na expedovanie odvolaciemu súdu, považuje ústavný súd
za dostačujúce vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľov, a preto
v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na to, že príkaz konať bez zbytočných prieťahov v napadnutom konaní
vyslovený pre okresný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 159/2014 z 24. júna 2014 naďalej trvá,
opätovné vyslovenie tejto povinnosti nepripadá do úvahy, takže sťažnosti sťažovateľov
v tomto smere nebolo vyhovené (výrok v bode 3 tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2018
sumu 153,50 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje
sumu 306,60 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch
vykonané v roku 2018 po 9,21 €, čo spolu predstavuje sumu 343,44 € (bod 2 výroku
nálezu).
Keďže sťažovatelia sa k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu nevyjadrili
prostredníctvom advokáta, ústavný súd za tento úkon náhradu trov konania podľa vyhlášky
nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018