Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 516/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Svrčekom, Dončova 1443/5, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 13. marca 2018 a rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. z 8. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

16. mája 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. marca 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým

rozsudkom okresného súdu právoplatne odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podvodu

podľa , v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v spolupáchateľstve ( ), za čo

mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jedenástich rokov so zaradením do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Meritom sťažovateľom predostretej argumentácie je jeho právny názor o tom, že

nespáchal žiadny trestný čin, v dôsledku čoho mal byť oslobodený spod obžaloby, a nie

právoplatne odsúdený, pričom v súhrne tvrdí, že „Od začiatku trestného stíhania... tvrdil, že

je nevinný, že nikdy nevedel o tom, že obchod s hubami neexistuje a že by získavaním peňazí

naň od poškodených ako veriteľov páchal podvod. Taktiež rekonštrukcia budovy v Starej

Ľubovni bola reálnym projektom, na ktorý sa však nepodarilo zohnať dostatok peňazí,

keďže subjekt, čo mal poskytnúť úver, ho ponúkol v nedostačujúcej výške. V jeho prípade

tak absentuje subjektívna stránka ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu.

Počas celého trestného konania (prípravného i súdneho) sa... snažil predkladať dôkazy

preukazujúce jeho nevinu, hoci to nebolo jeho povinnosťou. S týmito dôkazmi sa však súdy

nijako nevyporiadali, čím porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

.“. Svoje úvahy o nevine sťažovateľ podporil

veľmi podrobnou analýzou skutkových okolností jeho trestnej veci vrátane obsahovej

stránky vo veci vykonaných dôkazov a z nich plynúcich skutočností, pričom skonštatoval,

že «Súd prvého stupňa sa však s týmito dôkazmi nijako nevyporiadal, vôbec neuviedol, ako

takéto dôkazy vyhodnotil a prečo im neprikladal žiadny význam. V tomto smere je

rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Ohľadom vykonaných odposluchov

telefonických hovorov súd len uviedol, že „vo veci vystupoval aktívne.“

však nikdy nepopieral, že od poškodených pýtal peniaze na obchod s hubami či na

rekonštrukciu budovy v Starej Ľubovni. Samotné aktívne vystupovanie (pýtanie peňazí) však

ešte nedokazuje úmysel konajúceho uviesť niekoho do omylu a spôsobiť na jeho majetku

škodu. Uvedená vada odôvodnenia rozsudku nebola odstránená ani odvolacím súdom, hoci

v odôvodnení odvolania bolo podrobne uvedené to isté ako pri záverečnej reči, teda ktoré

odposluchy preukazujú nevinu sťažovateľa a z akého dôvodu. Odvolací súd sa však týmito

dôkazmi nezaoberal, logicky nevysvetlil, prečo nepreukazujú to, čo tvrdil sťažovateľ...».

4. Na podklade uvedeného sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom navrhol, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -3219 z 13.3.2018

a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. -3136 z 8.11.2017 bolo

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -3219 z 13.3.2018 a rozsudok

Okresného súdu Ružomberok č. k. -3136 z 8.11.2017 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zároveň podľa navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť obidvoch napadnutých

rozsudkov. Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody uložený rozsudkami, ktorými bolo

podľa jeho názoru porušené jeho právo garantované , a preto

je ďalší výkon trestu odňatia slobody neprípustný. Odložením vykonateľnosti nevznikne

tretím osobám nijaká ujma. Pohyb sťažovateľa bol zároveň od apríla 2017 do marca 2018

monitorovaný technickým zariadením na to určeným, pričom sťažovateľ plnil všetky

povinnosti a obmedzenia, ktoré pre neho z toho vyplývali. Nehrozí teda, že by odložením

vykonateľnosti rozsudkov došlo k znemožneniu prípadného neskoršieho výkonu trestu

odňatia slobody.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj

právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným

príkazom pre každú osobu. Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, preto

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu ().

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 8. novembra 2017

8.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

8.2 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie

prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „prokurátor“) v neprospech sťažovateľa,

a to proti výroku o treste a proti výroku o náhrade škody. Sťažovateľ svoje vyjadrenie

k odvolaniu prokurátora uzavrel tým, že „trvá na podanom odvolaní s odôvodnením, že je

nevinný. Preto navrhuje, aby odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a sám rozhodol.“.

8.3 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie aj obžalovaní; aj

sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu. Navrhol, aby krajský súd sám rozhodol vo veci

tak, že sťažovateľa spod obžaloby oslobodí, a zároveň navrhol, aby odvolanie prokurátora

zamietol. Prokurátor v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaných navrhol, aby krajský

súd „odvolania obžalovaných ako nedôvodné zamietol podľa .. So skutkovými

zisteniami prvostupňového súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje a považuje ich za logické

a správne...“.

8.4 O podaných odvolaniach po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, rozhodol krajský súd tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu podľa , ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil v časti

vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody, podľa pri

nezmenenom výroku o vine a ochrannom dohľade sám rozhodol o treste a o náhrade škody

a na základe odvolanie sťažovateľa zamietol, pretože nie je

dôvodné.

9. Keďže uplatnenie právomoci krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktoré

sťažovateľ využil, vylučuje, aby ústavný súd rozhodoval o namietanom porušení

základného práva sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. marca 2018

10. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Inými slovami, ak je sťažovateľ na

ochranu označených práv podľa osobitných právnych predpisov oprávnený využiť iné

opravné prostriedky, ktoré pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal, ústavný súd

jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

11. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal všetky

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho označených základných práv a slobôd

v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 13. marca 2018 môže, vychádzajúc z jeho argumentácie, podať

dovolanie z dôvodov uvedených v . Sťažovateľom

tvrdené skutočnosti uvedené v sťažnosti, ktoré sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia

zistených skutkových okolností v jeho trestnej veci vrátane nutnosti zastavenia vedeného

trestného stíhania proti jeho osobe, resp. jeho oslobodenia spod obžaloby, sú potenciálne

dovolacím dôvodom podľa , ktorého relevantnosť

je oprávnený posúdiť len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v dovolacom konaní.

12. Ústavný súd nemôže nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných

súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na

základe uplatnenia postupu podľa . Ústavný súd

môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v okolnostiach veci Trestným

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

13.1 Krajský súd vo svojom „odvolacom“ rozsudku uvádza, že „odvolací súd

preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku a nezistil

žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej

povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného

prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia “.

13.2 Napriek tomu zo sťažovateľom tvrdených skutočností obsahovo vyplýva jeho

presvedčenie, že sú dané dôvody na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i) proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Aj v takýchto

prípadoch právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa,

o ktorých aj v sťažnosti ústavnému súdu tvrdí, že boli porušené, má Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ však možnosť podať dovolanie nevyužil. Z uvedených dôvodov ústavný súd

jeho sťažnosť podľa v spojení s zákona

o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

13.3 V súlade s judikatúrou ústavného súdu aj v prípade, že sťažnosť sťažovateľa je

v dovolacom konaní odmietnutá z dôvodu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky o neprípustnosti dovolania, lehota na podanie sťažnosti sa po rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní považuje v zásade za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, teda v danom

prípade sťažovateľom napadnutému rozsudku krajského súdu (porov. ,

, , a tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. 11. 2002, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, a jeho body 47 a 48).

14. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018