Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 97/2020
PDF · 284.6 KB
No categories available
II. ÚS 97/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Svrčekom,
advokátska kancelária, Dončova 1443/5, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 20/2016 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2017, ako aj
postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 4/2018 a jeho
rozsudkom z 13. marca 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 20. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 20/2016 a jeho rozsudkom
z 8. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 To 4/2018 a jeho rozsudkom z 13. marca 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 20/2016-
3136 z 8. novembra 2017 bol sťažovateľ spolu s ďalším obžalovaným
vystupujúcim ako uznaný vinným za to, že žiadal finančné prostriedky
od 4 konkrétne označených osôb ako krátkodobé pôžičky (napríklad na obchod s hubami,
dotiahnutie rozbehnutého obchodu, zakúpenie, rekonštrukciu a následné odpredanie
bytového domu a podobne), ktoré im mal vrátiť zo zrealizovaných obchodov a ktoré neskôr
prezentoval ako investície do podielu týchto osôb na spoločnom podnikaní a realizovaní
obchodu v oblasti mrazených húb do siete hotelov vo viacerých štátoch, čím spôsobil
poškodeným celkovú škodu vo výške najmenej 1 788 051 €, teda na škodu cudzieho
majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu, a spôsobil tak škodu veľkého
rozsahu, čím spáchal pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve. Bol mu za to uložený
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
3. Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 4/2018-
3219 z 13. marca 2018 bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku o treste a o náhrade
škody s tým, že pri nezmenenom výroku o vine a ochrannom dohľade bol sťažovateľovi
uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov nepodmienečne so zaradením
na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 3 rokov. Zároveň
bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.
4. Konanie, ktoré bolo všeobecnými súdmi posúdené ako zločin podvodu, spočívalo
v tom, že približne od marca 2011 do novembra 2014 sťažovateľ pýtal od poškodených
peniaze na obchod s hubami, ktorý sa napokon ukázal ako neexistujúci, ako aj na projekt
prestavby budovy v Starej Ľubovni, ktorý sa nepodarilo realizovať.
5. Sťažovateľ od začiatku trestného stíhania tvrdil, že nikdy nevedel o tom,
že obchod s hubami neexistuje a že by získavaním peňazí naň od poškodených
ako veriteľov sa dopúšťal podvodu. Taktiež rekonštrukcia budovy v Starej Ľubovni
bola reálnym projektom, na ktorý sa však nepodarilo zohnať dostatok peňazí, keďže subjekt,
ktorý mal poskytnúť úver, ho ponúkol v nedostačujúcej výške. V prípade sťažovateľa
preto absentuje subjektívna stránka ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu.
6. Počas celého trestného konania sa sťažovateľ snažil predkladať dôkazy
preukazujúce jeho nevinu, hoci to nebolo jeho povinnosťou. S týmito dôkazmi
sa však všeobecné súdy nijako nevysporiadali, čím porušili čl. 46 ods. 1 ústavy.
7. Dôkazmi svedčiacimi o nevine sťažovateľa boli výpovede svedkov
. Títo všetci potvrdili, že sťažovateľ
obchodu s hubami veril. Pokiaľ mu teda veril, nemohol mať vedomosť o jeho neexistencii
a o tom, že požadovaním peňazí uvádza poškodených do omylu. Aj svedkovia
uviedli, že sťažovateľ by takéto niečo ani nebol schopný spáchať. Všeobecné
súdy však vôbec neuviedli, ako tieto dôkazy vyhodnotili, resp. prečo im neprikladali
význam.
8. Podľa názoru sťažovateľa jeho nevinu preukazovali najmä odposluchy telefonátov
uskutočnených medzi ním a ako aj medzi ním a
ktoré boli zaznamenané pri odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky na telefónnom čísle
používanom sťažovateľom. Tieto hovory boli zaznamenané v decembri 2014 a v januári
2015, teda na samom konci tvrdeného obchodu s hubami. Na hlavnom pojednávaní
boli záznamy odposluchov prehraté, sťažovateľ sa k nim vyjadril a obhajca sa s nimi
podrobne zaoberal v záverečnej reči, pričom poukázal na to, ktoré odposluchy preukazujú
nevinu sťažovateľa a z akého dôvodu. Išlo pritom o 10 telefonátov, z ktorých vyplynuli
závažné skutočnosti.
9. Z hovoru č. 58 z 5. decembra 2014 vyplynulo, že vraví sťažovateľovi,
že v pondelok bude mať na účte 1 000 000 € a že momentálne je v Brne. Malo ísť o peniaze
z obchodu s hubami. Pokiaľ by tieto dve osoby spoločne páchali podvod spočívajúci
v neexistujúcom obchode s hubami, nebol by toto vravel sťažovateľovi,
boli by sa rozprávali úplne inak, teda nie tak, že z tohto neexistujúceho obchodu
má byť nejaký zisk.
10. V hovoroch č. 58 z 5. decembra 2014 a č. 103 zo 7. decembra 2014 sa sťažovateľ
a rozprávajú o a o tom, že je v zahraničí. Je zrejmé, že sťažovateľ
pri týchto rozhovoroch nemá žiadnu vedomosť o tom, že osoba, o ktorej sa hovorí,
nie je , ale . Vzhľadom na dĺžku trvania neexistujúceho
obchodu s hubami je nemysliteľné, aby sa dvaja spolupáchatelia podvodu (ako to tvrdia
všeobecné súdy) rozprávali o treťom spolupáchateľovi tak, že jeden z nich (sťažovateľ)
ani nevie, že je v skutočnosti .
11. Aj z rozhovoru č. 134 vyplýva, že sťažovateľ a
sa vôbec nerozprávajú tak, ako keby boli dohodnutí na podvode. hovorí
sťažovateľovi, že potrebuje peniaze na cestu a že potom má prísť za ním aj sťažovateľ.
Ďalej sa rozprávajú o tom, že je potrebné ostatných zúčastnených na obchode povyplácať,
o čom by sa neboli rozprávali, keby boli bývali dohodnutí na spoločnom podvodnom
konaní. ďalej hovorí sťažovateľovi, že mu ešte večer zavolá z Dubaja.
Je zrejmé, že sťažovateľ si myslí, že doťahuje obchod s hubami v Dubaji
a že po posledných krokoch budú z neho vyplatené peniaze a následne rozdelené medzi
poškodenými ako veriteľmi.
12. V hovore č. 173 sa sťažovateľ a rozprávajú o vybavovaní peňazí
na obchod, nie o podvode na poškodených. hovorí sťažovateľovi, že potrebuje
peniaze, aby mohol vycestovať do zahraničia pre účel dokončenia obchodu s hubami,
že ide volať „majiteľovi“. Opäť tak pred sťažovateľom vytvára dojem, že doťahuje obchod
s hubami.
13. V hovore č. 209 vraví sťažovateľovi, že je v Dubaji a že peniaze
z obchodu s hubami sú už vybavené. Hovorí: „... peniaze sú, nerozumieš?“
vraví, že mu deň predtým poslal 3 000 €, čo istotne nie je pravda, keďže
sa priznal k spáchaniu podvodu v zmysle obžaloby. Ďalej hovorí,
ako keby skutočne bol na mieste, že mu niekto ukazuje, aby išiel dnu, čo malo sťažovateľa
presvedčiť o tom, že obchod s hubami sa už dokončuje.
14. V hovore č. 213 sa sťažovateľ pýta , či deň predtým posielal
3 000 €, čo mu potvrdil. Keďže priznal, že obchod
s hubami bol fiktívny, je zrejmé, že sťažovateľovi klamal.
15. V hovore č. 224 sťažovateľ hovorí , že nesúhlasí
s tým, aby všetky zarobené peniaze dostal , že najprv
má +byť jemu ( ) vyplatených 650 000 € alebo aspoň 500 000 €, pričom
na zvyšnú sumu sa podpíše dlžobný úpis. Pokiaľ by sťažovateľ mal páchať podvod
na poškodených, nehovoril by spolupáchateľovi tohto podvodu, akým spôsobom sa majú
deliť získané peniaze medzi jednotlivých veriteľov. Z tohto rozhovoru vyplýva,
že sťažovateľ očakáva výnos z obchodu s hubami a chce ho rozdeľovať medzi veriteľov.
16. Taktiež v hovore č. 228 dáva sťažovateľovi pokyny týkajúce
sa vycestovania sťažovateľa do Dubaja a do Paríža, že má z Paríža zobrať nejaké papiere.
ďalej hovorí, že nejaká ďalšia reštaurácia chce od nich 2 tony húb „jednotiek“
a že peniaze vyplatia hneď na ruku. Teda ešte 9. decembra 2014 hovorí
so sťažovateľom tak, že sa doťahuje obchod s hubami v Paríži a Dubaji a že sa črtá ďalší
obchod, pri ktorom bude možné predať 2 tony húb. Nie je zrejmé, ako mohol z takéhoto
rozhovoru dospieť okresný súd k záveru, že sťažovateľ mal vedomosť o neexistencii
obchodu s hubami.
17. V hovore č. 234 presviedča sťažovateľa, že predsa chce,
aby dokončili obchod s hubami, a teda má presvedčiť , aby zabezpečil
ďalšie peniaze.
18. V hovore č. 245 sa sťažovateľa pýta, či s vybavil
nejaké peniaze, vyhráža sa, že ak on nebude chcieť, nikto zo zúčastnených nedostane nič.
Stavia sa do polohy, že celý obchod s hubami má v rukách on. Je jasné, že chce sťažovateľa
dotlačiť k tomu, aby zohnal ďalšie peniaze na dokončenie obchodu s hubami.
presviedča sťažovateľa, že ostatní zúčastnení chcú sťažovateľa i odstrániť
a že sa chcú k obchodu dostať mimo nich.
19. Je úplne vylúčené, že by takéto rozhovory mohli prebiehať medzi osobami,
ktoré sú dohodnuté na páchaní trestného činu podvodu. Je zrejmé, že sťažovateľ v danom
čase veril v existenciu obchodu s hubami, keďže na základe pokynov chcel
vycestovať do zahraničia, aby sa obchod s hubami dokončil, pričom obchod
sa mal realizovať na jeho spoločnosť . Zároveň z týchto rozhovorov
vyplýva, že sťažovateľ chcel medzi veriteľov deliť peniaze získané z obchodu s hubami.
Okresný súd sa s týmito dôkazmi nijako nevysporiadal, vôbec neuviedol, ako takéto dôkazy
vyhodnotil a prečo im neprikladal žiadny význam. V tomto smere je rozsudok okresného
súdu nepreskúmateľný. V súvislosti s vykonanými odposluchmi telefonických hovorov
iba uviedol, že sťažovateľ „vo veci vystupoval aktívne“. Sťažovateľ však nikdy nepopieral,
že od poškodených pýtal peniaze na obchod s hubami či na rekonštrukciu budovy v Starej
Ľubovni. Samotné aktívne vystupovanie (pýtanie peňazí) však ešte nedokazuje úmysel
uviesť niekoho do omylu a spôsobiť na jeho majetku škodu.
20. Uvedená vada odôvodnenia rozsudku okresného súdu nebola odstránená
ani krajským súdom, hoci v odvolaní sťažovateľa bolo podrobne uvedené
to isté, ako pri záverečnej reči (teda ktoré odposluchy preukazujú jeho nevinu a z akého
dôvodu). Krajský súd sa však týmito dôkazmi nezaoberal, logicky nevysvetlil,
prečo nepreukazujú to, čo sťažovateľ tvrdil. Uviedol iba, že z týchto záznamov vyplýva,
že odsúdení sa dohadujú, ako budú komunikovať s poškodenými so zameraním na situáciu,
keď mal peniaze poskytnúť . Ten chcel od sťažovateľa nejaký doklad o obchode
s hubami, avšak sťažovateľ nijaký nemal, a preto ho pýtal od ,
ktorý mu povedal, že ani on nič nemá, že obchod organizuje (teda jeho brat
) a že má povedať, že mu pošle dokumenty na mail.
Z takéhoto rozhovoru však nevyplýva, že sťažovateľ vedel o neexistencii obchodu
s hubami, veď on ani nevedel, že je .
21. Podľa názoru sťažovateľa jeho nevinu preukazovali aj ďalšie dôkazy.
22. Z listu vlastníctva, ktorý okresný súd oboznámil na hlavnom pojednávaní,
vyplýva, že na majetok sťažovateľa je vedený konkurz, ktorý nasleduje po viacerých
exekúciách. Manželka sťažovateľa na hlavnom pojednávaní okresného súdu 15. júna 2016
uviedla, že posledných 6 rokov boli ich majetkové pomery veľmi zlé: „Žijeme len z toho,
čo nám dajú druhí, či už sestra, alebo rodičia. Ja deťom nemôžem zaplatiť ani obedy.“
Svedkyňa uviedla, že sťažovateľ vložil do obchodu s hubami peniaze, predal jej šperky,
ako aj materiál, ktorý mal v podniku. Aj z potvrdenia o dlhoch na zdravotnom a sociálnom
poistení vyplýva, že sťažovateľ mal k 12. januáru 2015 dlh na sociálnom poistení vo výške
3 385,37 € a na zdravotnom poistení vo výške 3 042,83 €. Manželka sťažovateľa potvrdila,
že sťažovateľovi odmietli vyšetrenie z dôvodu nezaplateného poistného na zdravotné
poistenie. Pokiaľ by bolo pravdou, ako tvrdí všeobecný súd, že sťažovateľ sa chcel zhojiť
na svojich stratách, bol by to z peňazí vyzbieraných od poškodených či iných veriteľov
spravil. Je úplne nemysliteľné, aby z takého obrovského množstva peňazí nepoužil nejakú
časť na splatenie dlhov z podnikania, na pomoc svojej rodine a na splatenie poistného
zdravotného poistenia. Keďže sťažovateľ nič také nespravil, ale naďalej dával či zháňal
peniaze na obchod s hubami, je zrejmé, že veril v existenciu tohto obchodu a zisku,
ktorý sa mal z neho dosiahnuť. Ani s týmito tvrdeniami a dôkazmi sa všeobecné súdy
nevysporiadali. Nemuseli ich síce posúdiť tak ako sťažovateľ, ale zato boli povinné dať mu
na takéto závažné tvrdenia (prinajmenšom nepriamo preukazujúce jeho nevinu) relevantnú
odpoveď.
23. Poškodený na hlavnom pojednávaní 14. júna 2017 uviedol,
že bol párkrát u sťažovateľa, čo môže potvrdiť aj jeho manželka, a pýtal
sa ho, či to nie je podvod. Sťažovateľ tomu veril. V odpovedi na otázku obhajcu,
či sa sťažovateľ niekedy vyhýbal podpisovaniu, uviedol, že nikdy a že veril tomu
ako poškodený. Aj jeho syn na tom istom hlavnom pojednávaní uviedol,
že na sťažovateľovi bolo vidieť, že on sám bol presvedčený, že peniaze prídu. Taktiež
manželka sťažovateľa ( ) uviedla, že o tom, že ide o podvod, sa dozvedela
od obhajcu v čase, keď sťažovateľa zobrali policajti, teda po rozhodnutí o vzatí sťažovateľa
do väzby. Keď obhajca tieto skutočnosti manželke sťažovateľa oznamoval, bola v šoku
a plakala. Je nemysliteľné, aby počas 4 rokov dávania peňazí na obchod s hubami mohol
sťažovateľ manželke zatajiť, že tento obchod je podvod.
24. Všeobecné súdy sa ani týmto dôkazom nevenovali, hoci na ne sťažovateľ viackrát
upozorňoval.
25. Dňa 9. marca 2017 bol okresnému súdu doručený list ,
ktorý v tom čase vykonával trest odňatia slobody a v ústave na výkon trestu odňatia slobody
sa stretol so sťažovateľom a s . V liste napísal, že v sektore,
v ktorom je umiestnená jeho cela, ako aj na pracovisku, prichádza do kontaktu
so sťažovateľom a s . Koncom minulého roka sa dozvedel od
, že tento zneužil dôveru sťažovateľa a vylákal od neho peniaze.
so smiechom hovoril (chvastal sa), aký je sťažovateľ hlúpy
a ako ho jednoducho prostredníctvom príbehu o biznise s hubami pripravil o všetko, čo mal.
Doslova použil termín „biely kôň“. Na hlavnom pojednávaní okresného súdu 31. mája 2017
potvrdil obsah listu a zároveň objasnil dôvod, prečo nechce
svojou výpoveďou sťažovateľovi pomôcť, hoci by mohol. totiž uviedol,
že „Tak mu treba, že si pôjde na 20 rokov sadnúť do basy, nech tam zhnije.“.
26. Okresný súd v odôvodnení rozsudku vôbec neuviedol, ako s listom
a jeho výsluchom naložil a prečo mu neprikladal žiadny význam. To isté platí
aj o listoch a , ktoré síce boli na hlavnom pojednávaní
prečítané, ale návrh na výsluch týchto svedkov bol zamietnutý. Z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, prečo okresný súd nepovažoval za potrebné tieto výsluchy vykonať.
Okresnému súdu uniklo, že sťažovateľ bol aj s rodinou na mizine aj v čase, keď obchod
s hubami končil, hoci počas 4 rokov prevzal od veriteľov veľké množstvo peňazí.
27. Ani krajský súd sa s týmito okolnosťami nijako nezaoberal, keď v odôvodnení
rozsudku uviedol iba vo všeobecnej rovine, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi
a s hodnotením dôkazov; právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania v konaní úspešný. Hoci s týmito závermi krajského súdu
možno súhlasiť, treba podľa názoru sťažovateľa zdôrazniť, že jeho základnému právu
na súdnu ochranu zodpovedá povinnosť súdu vyrovnať sa v odôvodnení rozhodnutia
s jeho argumentmi.
28. Okrem porušenia práva na súdnu ochranu sťažovateľ namieta aj porušenie práva
na obhajobu, ktoré je zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy. K namietanému porušeniu tohto
základného práva došlo ignorovaním dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa
(zvukových záznamov telefonických hovorov, výpovedí poškodených a svedkov vrátane
manželky sťažovateľa).
29. Tým, že všeobecné súdy opreli svoje rozsudky iba o dôkazy svedčiace
v neprospech sťažovateľa, porušili aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov
podľa ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku a nevysvetlili, prečo vybrali iba dôkazy
svedčiace v neprospech sťažovateľa, prečo nevyhoveli niektorým návrhom na vykonanie
dokazovania a prečo nereagovali na argumenty obhajoby.
30. Porušenie práva na obhajobu spočíva napokon aj v tom, že okresný súd dotváral
negatívnu dôkaznú situáciu, teda svojimi úvahami dotváral dôkaznú situáciu v neprospech
sťažovateľa.
31. Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ
už v minulosti ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentoval obdobne, ako v tejto ústavnej
sťažnosti. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 516/2018-10 z 27. septembra 2018
bola ústavná sťažnosť odmietnutá s poukazom na to, že nevyužil možnosť podať dovolanie
proti rozsudku krajského súdu.
32. Sťažovateľ spočiatku dovolanie naozaj nepodal s ohľadom na známe stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
podľa ktorého subjektívna stránka trestného činu je skutkovou (nie právnou) otázkou,
a preto ju dovolací súd pri podaní dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
nemôže skúmať. Napriek tomu sťažovateľ vzhľadom na názor ústavného súdu dovolanie
podal, avšak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 62/2019 zo 6. novembra 2019
bolo dovolanie odmietnuté práve s poukazom na uvedené zásadné stanovisko. Uznesenie
najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 19. novembra 2019.
33. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1To/4/2018-3219 z 13.3.2018 z rozsudkom
Okresného súdu Ružomberok č. k. 1T/20/2016-3136 z 8.11.2017 bolo porušené právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
sťažovateľa na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 1To/4/2018-3219 z 13.3.2018 a rozsudok
Okresného súdu Ružomberok č. k. 1T/20/2016-3136 z 8.11.2017 sa zrušuje a vec sa vracia
Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.“
34. Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „starý zákon o ústavnom súde“) dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
II.
Relevantná právna úprava
35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
36. Podľa § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrh na začatie konania je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol,
okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu
už podmienky konania boli splnené
37. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
38. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
39. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane zákonných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
40. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
41. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že sťažovateľ svoje podanie ústavnému súdu
mylne odvádza z ustanovení starého zákona o ústavnom súde, hoci od 1. marca 2019
je účinný „nový“ zákon o ústavnom súde.
III.A K sťažovateľom namietanému porušeniu označených ústavných práv
postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu
42. Čo sa týka postupu a napadnutého rozsudku okresného súdu, ústavný súd
upozorňuje, že ústavný súd už v minulosti rozhodoval o možnom porušení ústavných práv
sťažovateľa na podklade identickej ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu
a napadnutému rozsudku okresného súdu, pričom ústavný súd rozhodol uznesením
č. k. IV. ÚS 516/2018-10 z 27. septembra 2018 o odmietnutí ústavnej sťažnosti v časti
týkajúcej sa postupu a napadnutého rozsudku okresného súdu pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
42.1 V tejto časti ústavnej sťažnosti je vec sťažovateľa právoplatne rozhodnutá
ústavným súdom a je potrebné ju pre prekážku rei iudicatae odmietnuť podľa § 56
ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
III.B K sťažovateľom namietanému porušeniu označených ústavných práv
postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
43. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní tej časti ústavnej sťažnosti,
ktorá sa týka namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a ktorá smeruje
proti postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu, považoval aj vzhľadom
na svoje predchádzajúce uznesenie č. k. IV. ÚS 516/2018-10 z 27. septembra 2018
a akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika (sťažnosť č. 46129/99,
najmä jeho body 51, 53 a 54) za kľúčové posúdiť, či vzhľadom na procesný postup
krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny
názor a spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil
svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je sťažnosť zjavne
neopodstatnená.
44. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ako aj o vine a treste za spáchané trestné činy
v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy
demokratického právneho štátu formujúce každé takéto konanie. Tieto princípy nachádzame
v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6
ods. 1 (právo na spravodlivý proces) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
44.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010,
IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
44.2 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle
procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny
zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania
pred svojvôľou súdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená,
že súd musí riadne posúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky
niektorého trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal
obžalovaný, či je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku
nezanikla, či má byť uložený trest a aký. Tieto závery musia byť súdom riadne odôvodnené
na základe vykonaného dokazovania (§ 119 a § 168 ods. 1 Trestného poriadku).
44.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu
na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí
inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam
vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho
so závermi inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok
ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie
ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).
44.4 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
44.5 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou
je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného
postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové
alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,
III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
45. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľovej veci ústavný súd v úvode
konštatuje, že posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa
je ústavný súd toho názoru, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal
zákonom predpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup
krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup
odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup
všeobecného súdu.
45.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu
pre účely posudzovania dodržania dikcie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy nič vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu
spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality
rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
45.2 Akcentujúc skutkové a právne závery, a teda aj interpretáciu a aplikáciu
ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku odvolacím súdom a aj odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku
krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil ani z medzí určených
čl. 50 ods. 3 ústavy. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové
zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade
s ich znením, obsahom i duchom.
45.3 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu,
ale je vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Odvolacím súdom boli dodržané
princípy práva na obhajobu, sťažovateľ mal možnosť predniesť svoje argumenty a obhajobu
a sťažovateľovi sa dostalo odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jeho vec,
a to čo sa týka
(i) naplnenia znakov skutkovej podstaty pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
podvodu v spolupáchateľstve,
(ii) vykonania konkrétnych dôkazov a ich vyhodnotenia,
(iii) popierania protiprávnosti konania sťažovateľom a obhajoby spočívajúcej
v tvrdení, že sám sťažovateľ bol spoluobžalovanými podvedený.
45.4 Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu
v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky
sťažovateľa plne odkazuje, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté
na relevantné a právne čisté argumenty týkajúce sa dokázania viny sťažovateľa a uloženia
trestu za spáchaný trestný čin.
45.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
je potrebné odmietnuť ústavnú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde, a to ako zjavne neopodstatnenú.
III.C K návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu podľa § 129 zákona o ústavnom súde
46. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
46.1 Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, nie je potrebné osobitne
sa zaoberať požiadavkou sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku
okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu.
46.2 Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu