Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 97/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Svrčekom,

advokátska kancelária, Dončova 1443/5, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 a postupom Okresného súdu Ružomberok

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. novembra 2017, ako aj

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. marca 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 20. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 20/2016-

3136 z 8. novembra 2017 bol sťažovateľ spolu s ďalším obžalovaným

vystupujúcim ako uznaný vinným za to, že žiadal finančné prostriedky

od 4 konkrétne označených osôb ako krátkodobé pôžičky (napríklad na obchod s hubami,

dotiahnutie rozbehnutého obchodu, zakúpenie, rekonštrukciu a následné odpredanie

bytového domu a podobne), ktoré im mal vrátiť zo zrealizovaných obchodov a ktoré neskôr

prezentoval ako investície do podielu týchto osôb na spoločnom podnikaní a realizovaní

obchodu v oblasti mrazených húb do siete hotelov vo viacerých štátoch, čím spôsobil

poškodeným celkovú škodu vo výške najmenej 1 788 051 €, teda na škodu cudzieho

majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu, a spôsobil tak škodu veľkého

rozsahu, čím spáchal pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu

podľa a v spolupáchateľstve. Bol mu za to uložený

súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

3. Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 4/2018-

3219 z 13. marca 2018 bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku o treste a o náhrade

škody s tým, že pri nezmenenom výroku o vine a ochrannom dohľade bol sťažovateľovi

uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov nepodmienečne so zaradením

na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 3 rokov. Zároveň

bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.

4. Konanie, ktoré bolo všeobecnými súdmi posúdené ako zločin podvodu, spočívalo

v tom, že približne od marca 2011 do novembra 2014 sťažovateľ pýtal od poškodených

peniaze na obchod s hubami, ktorý sa napokon ukázal ako neexistujúci, ako aj na projekt

prestavby budovy v Starej Ľubovni, ktorý sa nepodarilo realizovať.

5. Sťažovateľ od začiatku trestného stíhania tvrdil, že nikdy nevedel o tom,

že obchod s hubami neexistuje a že by získavaním peňazí naň od poškodených

ako veriteľov sa dopúšťal podvodu. Taktiež rekonštrukcia budovy v Starej Ľubovni

bola reálnym projektom, na ktorý sa však nepodarilo zohnať dostatok peňazí, keďže subjekt,

ktorý mal poskytnúť úver, ho ponúkol v nedostačujúcej výške. V prípade sťažovateľa

preto absentuje subjektívna stránka ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu.

6. Počas celého trestného konania sa sťažovateľ snažil predkladať dôkazy

preukazujúce jeho nevinu, hoci to nebolo jeho povinnosťou. S týmito dôkazmi

sa však všeobecné súdy nijako nevysporiadali, čím porušili .

7. Dôkazmi svedčiacimi o nevine sťažovateľa boli výpovede svedkov

. Títo všetci potvrdili, že sťažovateľ

obchodu s hubami veril. Pokiaľ mu teda veril, nemohol mať vedomosť o jeho neexistencii

a o tom, že požadovaním peňazí uvádza poškodených do omylu. Aj svedkovia

uviedli, že sťažovateľ by takéto niečo ani nebol schopný spáchať. Všeobecné

súdy však vôbec neuviedli, ako tieto dôkazy vyhodnotili, resp. prečo im neprikladali

význam.

8. Podľa názoru sťažovateľa jeho nevinu preukazovali najmä odposluchy telefonátov

uskutočnených medzi ním a ako aj medzi ním a

ktoré boli zaznamenané pri odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky na telefónnom čísle

používanom sťažovateľom. Tieto hovory boli zaznamenané v decembri 2014 a v januári

2015, teda na samom konci tvrdeného obchodu s hubami. Na hlavnom pojednávaní

boli záznamy odposluchov prehraté, sťažovateľ sa k nim vyjadril a obhajca sa s nimi

podrobne zaoberal v záverečnej reči, pričom poukázal na to, ktoré odposluchy preukazujú

nevinu sťažovateľa a z akého dôvodu. Išlo pritom o 10 telefonátov, z ktorých vyplynuli

závažné skutočnosti.

9. Z hovoru č. 58 z 5. decembra 2014 vyplynulo, že vraví sťažovateľovi,

že v pondelok bude mať na účte 1 000 000 € a že momentálne je v Brne. Malo ísť o peniaze

z obchodu s hubami. Pokiaľ by tieto dve osoby spoločne páchali podvod spočívajúci

v neexistujúcom obchode s hubami, nebol by toto vravel sťažovateľovi,

boli by sa rozprávali úplne inak, teda nie tak, že z tohto neexistujúceho obchodu

má byť nejaký zisk.

10. V hovoroch č. 58 z 5. decembra 2014 a č. 103 zo 7. decembra 2014 sa sťažovateľ

a rozprávajú o a o tom, že je v zahraničí. Je zrejmé, že sťažovateľ

pri týchto rozhovoroch nemá žiadnu vedomosť o tom, že osoba, o ktorej sa hovorí,

nie je , ale . Vzhľadom na dĺžku trvania neexistujúceho

obchodu s hubami je nemysliteľné, aby sa dvaja spolupáchatelia podvodu (ako to tvrdia

všeobecné súdy) rozprávali o treťom spolupáchateľovi tak, že jeden z nich (sťažovateľ)

ani nevie, že je v skutočnosti .

11. Aj z rozhovoru č. 134 vyplýva, že sťažovateľ a

sa vôbec nerozprávajú tak, ako keby boli dohodnutí na podvode. hovorí

sťažovateľovi, že potrebuje peniaze na cestu a že potom má prísť za ním aj sťažovateľ.

Ďalej sa rozprávajú o tom, že je potrebné ostatných zúčastnených na obchode povyplácať,

o čom by sa neboli rozprávali, keby boli bývali dohodnutí na spoločnom podvodnom

konaní. ďalej hovorí sťažovateľovi, že mu ešte večer zavolá z Dubaja.

Je zrejmé, že sťažovateľ si myslí, že doťahuje obchod s hubami v Dubaji

a že po posledných krokoch budú z neho vyplatené peniaze a následne rozdelené medzi

poškodenými ako veriteľmi.

12. V hovore č. 173 sa sťažovateľ a rozprávajú o vybavovaní peňazí

na obchod, nie o podvode na poškodených. hovorí sťažovateľovi, že potrebuje

peniaze, aby mohol vycestovať do zahraničia pre účel dokončenia obchodu s hubami,

že ide volať „majiteľovi“. Opäť tak pred sťažovateľom vytvára dojem, že doťahuje obchod

s hubami.

13. V hovore č. 209 vraví sťažovateľovi, že je v Dubaji a že peniaze

z obchodu s hubami sú už vybavené. Hovorí: „... peniaze sú, nerozumieš?“

vraví, že mu deň predtým poslal 3 000 €, čo istotne nie je pravda, keďže

sa priznal k spáchaniu podvodu v zmysle obžaloby. Ďalej hovorí,

ako keby skutočne bol na mieste, že mu niekto ukazuje, aby išiel dnu, čo malo sťažovateľa

presvedčiť o tom, že obchod s hubami sa už dokončuje.

14. V hovore č. 213 sa sťažovateľ pýta , či deň predtým posielal

3 000 €, čo mu potvrdil. Keďže priznal, že obchod

s hubami bol fiktívny, je zrejmé, že sťažovateľovi klamal.

15. V hovore č. 224 sťažovateľ hovorí , že nesúhlasí

s tým, aby všetky zarobené peniaze dostal , že najprv

má +byť jemu ( ) vyplatených 650 000 € alebo aspoň 500 000 €, pričom

na zvyšnú sumu sa podpíše dlžobný úpis. Pokiaľ by sťažovateľ mal páchať podvod

na poškodených, nehovoril by spolupáchateľovi tohto podvodu, akým spôsobom sa majú

deliť získané peniaze medzi jednotlivých veriteľov. Z tohto rozhovoru vyplýva,

že sťažovateľ očakáva výnos z obchodu s hubami a chce ho rozdeľovať medzi veriteľov.

16. Taktiež v hovore č. 228 dáva sťažovateľovi pokyny týkajúce

sa vycestovania sťažovateľa do Dubaja a do Paríža, že má z Paríža zobrať nejaké papiere.

ďalej hovorí, že nejaká ďalšia reštaurácia chce od nich 2 tony húb „jednotiek“

a že peniaze vyplatia hneď na ruku. Teda ešte 9. decembra 2014 hovorí

so sťažovateľom tak, že sa doťahuje obchod s hubami v Paríži a Dubaji a že sa črtá ďalší

obchod, pri ktorom bude možné predať 2 tony húb. Nie je zrejmé, ako mohol z takéhoto

rozhovoru dospieť okresný súd k záveru, že sťažovateľ mal vedomosť o neexistencii

obchodu s hubami.

17. V hovore č. 234 presviedča sťažovateľa, že predsa chce,

aby dokončili obchod s hubami, a teda má presvedčiť , aby zabezpečil

ďalšie peniaze.

18. V hovore č. 245 sa sťažovateľa pýta, či s vybavil

nejaké peniaze, vyhráža sa, že ak on nebude chcieť, nikto zo zúčastnených nedostane nič.

Stavia sa do polohy, že celý obchod s hubami má v rukách on. Je jasné, že chce sťažovateľa

dotlačiť k tomu, aby zohnal ďalšie peniaze na dokončenie obchodu s hubami.

presviedča sťažovateľa, že ostatní zúčastnení chcú sťažovateľa i odstrániť

a že sa chcú k obchodu dostať mimo nich.

19. Je úplne vylúčené, že by takéto rozhovory mohli prebiehať medzi osobami,

ktoré sú dohodnuté na páchaní trestného činu podvodu. Je zrejmé, že sťažovateľ v danom

čase veril v existenciu obchodu s hubami, keďže na základe pokynov chcel

vycestovať do zahraničia, aby sa obchod s hubami dokončil, pričom obchod

sa mal realizovať na jeho spoločnosť . Zároveň z týchto rozhovorov

vyplýva, že sťažovateľ chcel medzi veriteľov deliť peniaze získané z obchodu s hubami.

Okresný súd sa s týmito dôkazmi nijako nevysporiadal, vôbec neuviedol, ako takéto dôkazy

vyhodnotil a prečo im neprikladal žiadny význam. V tomto smere je rozsudok okresného

súdu nepreskúmateľný. V súvislosti s vykonanými odposluchmi telefonických hovorov

iba uviedol, že sťažovateľ „vo veci vystupoval aktívne“. Sťažovateľ však nikdy nepopieral,

že od poškodených pýtal peniaze na obchod s hubami či na rekonštrukciu budovy v Starej

Ľubovni. Samotné aktívne vystupovanie (pýtanie peňazí) však ešte nedokazuje úmysel

uviesť niekoho do omylu a spôsobiť na jeho majetku škodu.

20. Uvedená vada odôvodnenia rozsudku okresného súdu nebola odstránená

ani krajským súdom, hoci v odvolaní sťažovateľa bolo podrobne uvedené

to isté, ako pri záverečnej reči (teda ktoré odposluchy preukazujú jeho nevinu a z akého

dôvodu). Krajský súd sa však týmito dôkazmi nezaoberal, logicky nevysvetlil,

prečo nepreukazujú to, čo sťažovateľ tvrdil. Uviedol iba, že z týchto záznamov vyplýva,

že odsúdení sa dohadujú, ako budú komunikovať s poškodenými so zameraním na situáciu,

keď mal peniaze poskytnúť . Ten chcel od sťažovateľa nejaký doklad o obchode

s hubami, avšak sťažovateľ nijaký nemal, a preto ho pýtal od ,

ktorý mu povedal, že ani on nič nemá, že obchod organizuje (teda jeho brat

) a že má povedať, že mu pošle dokumenty na mail.

Z takéhoto rozhovoru však nevyplýva, že sťažovateľ vedel o neexistencii obchodu

s hubami, veď on ani nevedel, že je .

21. Podľa názoru sťažovateľa jeho nevinu preukazovali aj ďalšie dôkazy.

22. Z listu vlastníctva, ktorý okresný súd oboznámil na hlavnom pojednávaní,

vyplýva, že na majetok sťažovateľa je vedený konkurz, ktorý nasleduje po viacerých

exekúciách. Manželka sťažovateľa na hlavnom pojednávaní okresného súdu 15. júna 2016

uviedla, že posledných 6 rokov boli ich majetkové pomery veľmi zlé: „Žijeme len z toho,

čo nám dajú druhí, či už sestra, alebo rodičia. Ja deťom nemôžem zaplatiť ani obedy.“

Svedkyňa uviedla, že sťažovateľ vložil do obchodu s hubami peniaze, predal jej šperky,

ako aj materiál, ktorý mal v podniku. Aj z potvrdenia o dlhoch na zdravotnom a sociálnom

poistení vyplýva, že sťažovateľ mal k 12. januáru 2015 dlh na sociálnom poistení vo výške

3 385,37 € a na zdravotnom poistení vo výške 3 042,83 €. Manželka sťažovateľa potvrdila,

že sťažovateľovi odmietli vyšetrenie z dôvodu nezaplateného poistného na zdravotné

poistenie. Pokiaľ by bolo pravdou, ako tvrdí všeobecný súd, že sťažovateľ sa chcel zhojiť

na svojich stratách, bol by to z peňazí vyzbieraných od poškodených či iných veriteľov

spravil. Je úplne nemysliteľné, aby z takého obrovského množstva peňazí nepoužil nejakú

časť na splatenie dlhov z podnikania, na pomoc svojej rodine a na splatenie poistného

zdravotného poistenia. Keďže sťažovateľ nič také nespravil, ale naďalej dával či zháňal

peniaze na obchod s hubami, je zrejmé, že veril v existenciu tohto obchodu a zisku,

ktorý sa mal z neho dosiahnuť. Ani s týmito tvrdeniami a dôkazmi sa všeobecné súdy

nevysporiadali. Nemuseli ich síce posúdiť tak ako sťažovateľ, ale zato boli povinné dať mu

na takéto závažné tvrdenia (prinajmenšom nepriamo preukazujúce jeho nevinu) relevantnú

odpoveď.

23. Poškodený na hlavnom pojednávaní 14. júna 2017 uviedol,

že bol párkrát u sťažovateľa, čo môže potvrdiť aj jeho manželka, a pýtal

sa ho, či to nie je podvod. Sťažovateľ tomu veril. V odpovedi na otázku obhajcu,

či sa sťažovateľ niekedy vyhýbal podpisovaniu, uviedol, že nikdy a že veril tomu

ako poškodený. Aj jeho syn na tom istom hlavnom pojednávaní uviedol,

že na sťažovateľovi bolo vidieť, že on sám bol presvedčený, že peniaze prídu. Taktiež

manželka sťažovateľa ( ) uviedla, že o tom, že ide o podvod, sa dozvedela

od obhajcu v čase, keď sťažovateľa zobrali policajti, teda po rozhodnutí o vzatí sťažovateľa

do väzby. Keď obhajca tieto skutočnosti manželke sťažovateľa oznamoval, bola v šoku

a plakala. Je nemysliteľné, aby počas 4 rokov dávania peňazí na obchod s hubami mohol

sťažovateľ manželke zatajiť, že tento obchod je podvod.

24. Všeobecné súdy sa ani týmto dôkazom nevenovali, hoci na ne sťažovateľ viackrát

upozorňoval.

25. Dňa 9. marca 2017 bol okresnému súdu doručený list ,

ktorý v tom čase vykonával trest odňatia slobody a v ústave na výkon trestu odňatia slobody

sa stretol so sťažovateľom a s . V liste napísal, že v sektore,

v ktorom je umiestnená jeho cela, ako aj na pracovisku, prichádza do kontaktu

so sťažovateľom a s . Koncom minulého roka sa dozvedel od

, že tento zneužil dôveru sťažovateľa a vylákal od neho peniaze.

so smiechom hovoril (chvastal sa), aký je sťažovateľ hlúpy

a ako ho jednoducho prostredníctvom príbehu o biznise s hubami pripravil o všetko, čo mal.

Doslova použil termín „biely kôň“. Na hlavnom pojednávaní okresného súdu 31. mája 2017

potvrdil obsah listu a zároveň objasnil dôvod, prečo nechce

svojou výpoveďou sťažovateľovi pomôcť, hoci by mohol. totiž uviedol,

že „Tak mu treba, že si pôjde na 20 rokov sadnúť do basy, nech tam zhnije.“.

26. Okresný súd v odôvodnení rozsudku vôbec neuviedol, ako s listom

a jeho výsluchom naložil a prečo mu neprikladal žiadny význam. To isté platí

aj o listoch a , ktoré síce boli na hlavnom pojednávaní

prečítané, ale návrh na výsluch týchto svedkov bol zamietnutý. Z odôvodnenia rozsudku

nie je zrejmé, prečo okresný súd nepovažoval za potrebné tieto výsluchy vykonať.

Okresnému súdu uniklo, že sťažovateľ bol aj s rodinou na mizine aj v čase, keď obchod

s hubami končil, hoci počas 4 rokov prevzal od veriteľov veľké množstvo peňazí.

27. Ani krajský súd sa s týmito okolnosťami nijako nezaoberal, keď v odôvodnení

rozsudku uviedol iba vo všeobecnej rovine, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi

a s hodnotením dôkazov; právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bol účastník konania v konaní úspešný. Hoci s týmito závermi krajského súdu

možno súhlasiť, treba podľa názoru sťažovateľa zdôrazniť, že jeho základnému právu

na súdnu ochranu zodpovedá povinnosť súdu vyrovnať sa v odôvodnení rozhodnutia

s jeho argumentmi.

28. Okrem porušenia práva na súdnu ochranu sťažovateľ namieta aj porušenie práva

na obhajobu, ktoré je zaručené v . K namietanému porušeniu tohto

základného práva došlo ignorovaním dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa

(zvukových záznamov telefonických hovorov, výpovedí poškodených a svedkov vrátane

manželky sťažovateľa).

29. Tým, že všeobecné súdy opreli svoje rozsudky iba o dôkazy svedčiace

v neprospech sťažovateľa, porušili aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov

podľa ustanovenia a nevysvetlili, prečo vybrali iba dôkazy

svedčiace v neprospech sťažovateľa, prečo nevyhoveli niektorým návrhom na vykonanie

dokazovania a prečo nereagovali na argumenty obhajoby.

30. Porušenie práva na obhajobu spočíva napokon aj v tom, že okresný súd dotváral

negatívnu dôkaznú situáciu, teda svojimi úvahami dotváral dôkaznú situáciu v neprospech

sťažovateľa.

31. Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ

už v minulosti ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentoval obdobne, ako v tejto ústavnej

sťažnosti. Uznesením ústavného súdu č. k. -10 z 27. septembra 2018

bola ústavná sťažnosť odmietnutá s poukazom na to, že nevyužil možnosť podať dovolanie

proti rozsudku krajského súdu.

32. Sťažovateľ spočiatku dovolanie naozaj nepodal s ohľadom na známe stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

podľa ktorého subjektívna stránka trestného činu je skutkovou (nie právnou) otázkou,

a preto ju dovolací súd pri podaní dovolania podľa

nemôže skúmať. Napriek tomu sťažovateľ vzhľadom na názor ústavného súdu dovolanie

podal, avšak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. novembra 2019

bolo dovolanie odmietnuté práve s poukazom na uvedené zásadné stanovisko. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 19. novembra 2019.

33. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -3219 z 13.3.2018 z rozsudkom

Okresného súdu Ružomberok č. k. -3136 z 8.11.2017 bolo porušené právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

sťažovateľa na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 .

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -3219 z 13.3.2018 a rozsudok

Okresného súdu Ružomberok č. k. -3136 z 8.11.2017 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.“

34. Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „starý “) dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

II.

Relevantná právna úprava

35. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

36. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrh na začatie konania je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol,

okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu

už podmienky konania boli splnené

37. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

38. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

39. Podľa ak o ochrane zákonných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

40. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

41. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že sťažovateľ svoje podanie ústavnému súdu

mylne odvádza z ustanovení starého , hoci od 1. marca 2019

je účinný „nový“ .

III.A K sťažovateľom namietanému porušeniu označených ústavných práv

postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu

42. Čo sa týka postupu a napadnutého rozsudku okresného súdu, ústavný súd

upozorňuje, že ústavný súd už v minulosti rozhodoval o možnom porušení ústavných práv

sťažovateľa na podklade identickej ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu

a napadnutému rozsudku okresného súdu, pričom ústavný súd rozhodol uznesením

č. k. -10 z 27. septembra 2018 o odmietnutí ústavnej sťažnosti v časti

týkajúcej sa postupu a napadnutého rozsudku okresného súdu pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

42.1 V tejto časti ústavnej sťažnosti je vec sťažovateľa právoplatne rozhodnutá

ústavným súdom a je potrebné ju pre prekážku rei iudicatae odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. d) v spojení s ako neprípustnú.

III.B K sťažovateľom namietanému porušeniu označených ústavných práv

postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

43. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní tej časti ústavnej sťažnosti,

ktorá sa týka namietaného porušenia a a ktorá smeruje

proti postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu, považoval aj vzhľadom

na svoje predchádzajúce uznesenie č. k. -10 z 27. septembra 2018

a akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika (sťažnosť č. 46129/99,

najmä jeho body 51, 53 a 54) za kľúčové posúdiť, či vzhľadom na procesný postup

krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny

názor a spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil

svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je sťažnosť zjavne

neopodstatnená.

44. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb, ako aj o vine a treste za spáchané trestné činy

v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy

demokratického právneho štátu formujúce každé takéto konanie. Tieto princípy nachádzame

v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v

ods. 1 (právo na spravodlivý proces) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

44.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. , , , ,

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , ).

44.2 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle

procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú jedny

zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania

pred svojvôľou súdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená,

že súd musí riadne posúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky

niektorého trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal

obžalovaný, či je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku

nezanikla, či má byť uložený trest a aký. Tieto závery musia byť súdom riadne odôvodnené

na základe vykonaného dokazovania ( a ).

44.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu

na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho

so závermi inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok

ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie

ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).

44.4 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

44.5 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou

je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už ,

). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného

postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (porov. , , , ). Skutkové

alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. , ,

, ).

45. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľovej veci ústavný súd v úvode

konštatuje, že posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa

je ústavný súd toho názoru, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal

zákonom predpísaným procesným postupom ( a nasl. ). Postup

krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup

odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými a dohovoru na procesný postup

všeobecného súdu.

45.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu

pre účely posudzovania dodržania dikcie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s nič vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu

spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality

rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

45.2 Akcentujúc skutkové a právne závery, a teda aj interpretáciu a aplikáciu

ustanovení a odvolacím súdom a aj odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku

krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil ani z medzí určených

. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové

zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade

s ich znením, obsahom i duchom.

45.3 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu,

ale je vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Odvolacím súdom boli dodržané

princípy práva na obhajobu, sťažovateľ mal možnosť predniesť svoje argumenty a obhajobu

a sťažovateľovi sa dostalo odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jeho vec,

a to čo sa týka

(i) naplnenia znakov skutkovej podstaty pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

podvodu v spolupáchateľstve,

(ii) vykonania konkrétnych dôkazov a ich vyhodnotenia,

(iii) popierania protiprávnosti konania sťažovateľom a obhajoby spočívajúcej

v tvrdení, že sám sťažovateľ bol spoluobžalovanými podvedený.

45.4 Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu

v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky

sťažovateľa plne odkazuje, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté

na relevantné a právne čisté argumenty týkajúce sa dokázania viny sťažovateľa a uloženia

trestu za spáchaný trestný čin.

45.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

je potrebné odmietnuť ústavnú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde, a to ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu podľa

46. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

46.1 Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, nie je potrebné osobitne

sa zaoberať požiadavkou sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku

okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu.

46.2 Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu