Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 532/2018
PDF · 299.96 KB
No categories available
IV. ÚS 532/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11 CoP 196/2016 z 18. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou
kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 196/2016 z 18. mája 2016 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) uznesením sp. zn. 37 P 325/2013 z 10. decembra 2013 nariadil predbežné opatrenie,
ktorým na čas do rozhodnutia o rozvode manželstva sťažovateľa a ,
, a o úprave ich rodičovských práv a povinností k ich dvom
maloletým deťom (konanie o rozvod manželstva vedie Okresný súd Bratislava IV
pod sp. zn. 25 P 62/2014, pozn.), predovšetkým
- zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matke,
- uložil sťažovateľovi povinnosť prispievať na výživu maloletých v celkovej sume
350 € mesačne,
- upravil (osobný) styk sťažovateľa s maloletými a zároveň mu uložil povinnosť
zdržať sa vycestovania s maloletými mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu matky.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 11 CoP 154/2014 z 23. apríla 2014 na základe odvolania sťažovateľa uznesenie
okresného súdu sp. zn. 37 P 325/2013 z 10. decembra 2013 (v podstate) potvrdil (zmenil
ho len vo formulácii výrokov týkajúcich zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky a povinnosti sťažovateľa prispievať na ich výživu, pozn.).
Následne okresný súd uznesením č. k. 37 P 325/2014-58 z 26. augusta 2014 v spojení
s opravným uznesením č. k. 37 P 325/2014-85 z 24. októbra 2014 zamietol návrh manželky
sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa (okrem iného) domáhala
zákazu styku sťažovateľa s maloletými deťmi. Krajský súd uznesením
sp. zn. 11 CoP 526/2014 z 19. novembra 2014 však označené uznesenie okresného súdu
sčasti zmenil, a to tak, že do rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletým deťom
na čas do rozvodu zakázal sťažovateľovi styk s jeho maloletými dcérami, čím došlo
k zmene uznesenia okresného súdu sp. zn. 37 P 325/2013 z 10. decembra 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 154/2014 z 23. apríla 2014 v časti úpravy styku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Cdo 180/2014
z 28. januára 2015 na základe dovolania sťažovateľa zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 11 CoP 154/2014 z 23. apríla 2014 [(v podstate) z dôvodu, že postupom krajského
súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže dovolaním napadnuté
rozhodnutie krajského súdu mu nebolo doručené v preklade do anglického jazyka] a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, o ktorom bolo ďalej vedené
pod sp. zn. 11 CoP 688/2015.
Na základe návrhu sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. 51 P 173/2015
z 28. augusta 2015 nariadil predbežné opatrenie, ktorým matke maloletých
do právoplatného rozhodnutia vo veci úpravy práv a povinností voči maloletým deťom
na čas do rozvodu manželstva uložil povinnosť „informovať otca maloletých detí
o zdravotnom stave, školskom prospechu, aktivitách a o každom pobyte maloletých detí
mimo územia Slovenskej republiky, a to vždy k poslednému dňu každého mesiaca
v kalendárnom roku prostredníctvom emailovej komunikácie“. Vo zvyšnej časti okresný súd
označeným uznesením návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol
(vrátane návrhu na úpravu styku sťažovateľa s jeho maloletými deťmi, pozn.).
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým uznesením
sp. zn. 11 CoP 196/2016 z 18. mája 2016 zmenil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 51 P 173/2015 z 28. augusta 2015 tak, že dočasne upravil kontakt sťažovateľa
s jeho maloletými dcérami „prostredníctvom internetovej služby SKYPE v každom
kalendárnom týždni v roku v štvrtok a v nedeľu v čase od 18.30 hod. do 19.30 hod.
stredoeurópskeho času“, čím v zodpovedajúcom rozsahu došlo k zmene uznesenia
krajského súdu sp. zn. 11 CoP 526/2014 z 19. novembra 2014, ktorým bol zakázaný styk
sťažovateľa s jeho maloletými dcérami. Krajský súd napadnutým uznesením v zostávajúcej
časti uznesenie okresného súdu z 18. mája 2016 potvrdil.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu odôvodňuje okrem iného takto:
«Konaním krajského súdu v predmetnej veci nedošlo len k porušeniu práva
na spravodlivý proces, ale jeho postupom a samotným rozhodnutím bolo neoprávnene
a významne narušené aj jeho právo na rodinný a súkromný život, právo na rodinu
a rodičovskú výchovu a starostlivosť.
Odmietnutie nariadenia neodkladného opatrenia v časti o úprave styku sťažovateľa
s maloletými deťmi odôvodňuje krajský súd najmä nasledujúcimi skutočnosťami:
IV.1 Sťažovateľ v minulosti neoprávnene premiestnil maloleté deti do USA
K predmetnému bodu uvádzame, že krajský súd je toho názoru, že sťažovateľ
v minulosti neoprávnene premiestnil maloleté deti do USA, pričom toto mu bolo zakázané
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III o nariadení predbežného opatrenia
č. k. 37 P 325/2013-24 zo dňa 10. decembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 11 CoP 154-2014-175 zo dňa 23. apríla 2014 (str. 8 uznesenia krajského
súdu).
Záver o „neoprávnenom premiestnení“ je zjavne predčasný a arbitrárny, pretože
krajský súd neuviedol, na základe čoho k tomuto záveru dospel. Totižto vo výroku
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III o nariadení predbežného opatrenia
č. k. 37 P 325/2013-24 zo dňa 10. decembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 11 CoP 154-2014-175 zo dňa 23. apríla 2014 bola sťažovateľovi uložená
povinnosť zdržať sa vycestovania bez súhlasu matky (manželky sťažovateľa).
... Faktom pritom je, že (i) manželka sťažovateľa súhlasila s vycestovaním
obvineného s deťmi do USA počas letných prázdnin v roku 2014, čo je preukázané
výsluchom sťažovateľa a jeho manželky.
... Dôležitým faktom, ktorý krajský súd vôbec nespomenul je okolnosť, že (ii)
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 154-2014-175 zo dňa 23. apríla 2014
bolo doručené sťažovateľovi v jazyku, ktorému rozumie až dňa 29. júna 2016 a teda
pred 29. júnom 2016 neexistoval žiaden právoplatný súdny zákaz vycestovania sťažovateľa
do zahraničia s maloletými deťmi (pritom ešte pred týmto doručením bolo predmetné
uznesenie zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 180/2014
zo dňa 28. 01. 2015, a teda tento zákaz nikdy nenadobudol právoplatnosť). Rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava III. č. k. 37 P 325/2013-24 do dnešného dňa nenadobudlo
právoplatnosť, nakoľko krajský sú vo veci stále nerozhodol.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam a bez rozhodnutia súdu v trestnom konaní
mal krajský súd za osvedčené, že sťažovateľ úmyselne uniesol svoje maloleté deti, a preto
uznesením č. k. 11 CoP 526/2014-110 zo dňa 19. novembra 2014 zakázal sťažovateľovi styk
s maloletými deťmi...
IV.2 Sťažovateľ neosvedčil, že pominula hrozba opakovaného premiestnenia
maloletých detí do USA
Sme toho názoru, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ do dnešného dňa nebol
právoplatne odsúdený za údajný únos maloletých detí spolu so skutočnosťou, že po dobu
2 rokov neporušil nariadené predbežné opatrenia vo veci styku a kontaktu s maloletými
deťmi svedčí o skutočnosti, že neexistuje žiadna dôvodná obava či hrozba z opakovaného
neoprávneného premiestnenia maloletých detí do USA...
IV.3 Sťažovateľ nepožiadal o zrušenie predbežného opatrenia, ktorým mu bol
uložený zákaz styku
V tejto súvislosti podotýkame, že v čase rozhodovania krajského súdu bol v účinnosti
procesný predpis OSP. Podľa tohto právneho predpisu konanie o zrušenie predbežného
opatrenia v prípade ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené, nie je návrhovým
konaním, ale konaním ktoré začína súd ex offo. Preto súd nie je viazaný prípadným
návrhom na zrušenie predbežného opatrenia. Odlišnú úpravu obsahuje v súčasnosti účinný
CMP v ustanovení § 363, avšak aj ten zachováva právo súdu zrušiť nariadené neodkladné
opatrenia aj bez návrhu...
IV.4 Je potrebné dokazovanie, ktoré presahuje rámec predbežného opatrenia
V tejto súvislosti podotýkame, že konanie vo veci rozvodu trvá už viac ako 3 roky
a konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom trvá už viac ako 1 rok.
Nie je preto možné predpokladať, že dôjde k ukončeniu predmetných konaní v najbližšom
období. Súčasne sa tiež domnievame, že zákaz styku sťažovateľa s maloletými deťmi
nariadený predbežným opatrením (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
19. novembra 2014, č. k. 11 CoP 526/2014-110) trvajúci viac ako 2 roky už presahuje
primeranú mieru.
... Opakovane poukazujeme na objektívnu skutočnosť, že podmienky starostlivosti
o maloleté deti sťažovateľa sú upravené od decembra 2013 výlučne predbežným opatrením,
kvôli čomu dochádza k postupnému odlučovaniu a oslabovaniu rodinných väzieb medzi
sťažovateľom a jeho deťmi.
... sťažovateľ nebol do dnešného dňa za údajné protiprávne konanie v spojení
s premiestnením maloletých detí do USA právoplatne odsúdený.
... odmietnutie úpravy styku sťažovateľa s maloletými deťmi zdôvodnené viac ako
2 roky starými, neaktuálnymi skutočnosťami, ktorých pravdivosť do dnešného dňa nebola
preukázaná v trestnom konaní a nebola predmetom riadneho dokazovania ani v civilnom
sporovom konaní, predstavuje neprimeraný a arbitrárny zásah do práv sťažovateľa
v porovnaní s nariadením predbežného opatrenia v sťažovateľom navrhnutom znení
zachovávajúc styk sťažovateľa s maloletými deťmi a zároveň minimalizujúc akékoľvek
nebezpečenstvo neoprávneného premiestnenia maloletých detí.
... V predmetnom prípade je zrejmé, že zásahom súdu (nenariadením predbežného
opatrenia) nedošlo k žiadnemu zlepšeniu situácie maloletých detí, práve naopak dochádza
k ďalšiemu oslabovaniu rodinných väzieb pod vplyvom času. Naopak v prípade,
ak by krajský súd navrhovaným spôsobom upravil styk sťažovateľa s maloletými deťmi bola
by súčasne zachovaná ochrana maloletých detí pred neoprávneným premiestnením a tiež
by došlo k obnoveniu rodinných väzieb sťažovateľa a jeho maloletých detí.
V. Porušenie princípu prezumpcie neviny a princípu zákonnosti trestu
... Sme toho názoru, že krajský súd predbežne posúdil otázku viny sťažovateľa
a na základe toho vychádzal pri rozhodovaní o predbežnom opatrení. S ohľadom na všetky
okolnosti prípadu ako aj odôvodnenie uznesenia krajského súdu je možné považovať
pretrvávajúci zákaz styku sťažovateľa s maloletými deťmi za trest za údajné sťažovateľovo
protiprávne konanie.
Sme toho názoru, že krajský súd týmto svojim konaním porušil princíp prezumpcie
neviny sťažovateľa a princíp zákonnosti trestu. V otázke vyššie uvedených dvoch skutkov
do dnešného dňa prebieha trestné konanie pred Okresným súdom Bratislava III
pod sp. zn. 2 T/51/2015, pričom upriamujeme pozornosť Ústavného súdu SR na fakt,
že sťažovateľ nebol do dnešného dňa právoplatne odsúdený.
... Keďže nadobudnutie právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia je podmienené
riadnym doručením rozhodnutia odvolacieho súdu a keďže k doručeniu rozhodnutia
odvolacieho súdu došlo až dňa 29. júna 2016, neexistoval pred 29. júnom 2016 žiaden
právoplatný súdny zákaz vycestovania obžalovaného do zahraničia s maloletými deťmi,
a preto ani vycestovanie obžalovaného do zahraničia v roku 2014 nepredstavuje naplnenie
znakov objektívnej stránky trestného činu únosu.
Za obzvlášť významnú považujeme okolnosť, že uznesenie Krajského súdu bolo
zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 180/2014 zo dňa
28. 01. 2015. V uznesení Najvyššieho súdu sa v tejto súvislosti konštatuje, že obvinenému
bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f) O. s. p., keďže mu ako účastníkovi konania nebolo uznesenie Krajského súdu
doručené v preklade do jazyka anglického a listiny, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzali
(str. 10). Z toho dôvodu Najvyšší súd uznesenie Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
VI. Právo na spravodlivý súdny proces
Sme toho názoru, že krajský súd ako ani Okresný súd Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) nezisťovali v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
názor maloletých detí a súčasne nezisťovali najlepší záujem maloletých detí. Tiež sme toho
názoru, že z odôvodnení ich rozhodnutí zároveň nemožno vyvodiť, prečo tak neurobili.
... právo na spravodlivý proces resp. relevantné konanie súdov sťažovateľa bolo
porušené (VI.1) nezistením názoru maloletých detí v konaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, (VI.2) nezohľadnením a nezadefinovaním najlepšieho záujmu
maloletých detí sťažovateľa a (VI.3) nedostatočným odôvodnením rozhodnutí krajského
ako aj okresného súdu.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd aj čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy
SR ako aj prezumpcia neviny sťažovateľa v zmysle čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2
Dohovoru spolu s princípom zákonnosti trestu podľa čl. 49 Ústavy SR rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 196/2016-477 zo dňa 18. mája 2016 v časti
o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 51 P 173/2015-149
zo dňa 28. augusta 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 196/2016-477
zo dňa 18. mája 2016 v časti o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bratislava III
č. k. 51 P 173/2015-149 zo dňa 28. augusta 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
Alternatívne
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 196/2016-477
zo dňa 18. mája 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
Ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Bratislava IV zistil, že konanie
o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas
po rozvode vedené okresným súdom pod sp. zn. 25 P 62/2014 dosiaľ nebolo právoplatne
skončené a nachádza sa v štádiu odvolacieho konania (v časti výroku o úpravu výkonu práv
a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, pozn.). Výrok rozsudku
sp. zn. 25 P 62/2014 z 27. apríla 2017 o rozvode manželstva sťažovateľa nadobudol
právoplatnosť 14. júla 2017.
Zároveň je okresným súdom (Bratislava III, pozn.) vedené konanie
pod sp. zn. 51 P 173/2015 o úprave výkonu práv a povinností k maloletým deťom na čas
do rozvodu manželstva, ktoré podľa informácii dostupných ústavnému súdu nebolo dosiaľ
právoplatne skončené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažnosti, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc
z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto,
že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také
súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje predbežné opatrenia
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,
kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,
proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné opatrenia
predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta najmä arbitrárnosť vo vzťahu k zohľadneniu
najlepšieho záujmu maloletých, ako aj predbežné posúdenie neoprávneného premiestnenia
detí ako rodičovského únosu bez rešpektovania prezumpcie neviny a uložený zákaz styku
s maloletými považuje za neprimeraný trest zaň.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
napadnutým uznesením krajského súdu
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„Odvolací súd... sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý
predbežným opatrením upravil informačnú povinnosť matky, ktorej rozsah, tak ako bol
špecifikovaný súdom prvého stupňa aj odvolací súd považuje za dostatočný a spôsobilý
otcovi poskytnúť všetky potrebné informácie o podstatných náležitostiach týkajúcich
sa maloletých detí. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
keď zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal určenia
práva byť účastný na školských akciách maloletých detí konštatujúc, že takéto právo otca
nebolo žiadnym spôsobom obmedzené ani zakázané. Pokiaľ má otec záujem zúčastňovať
sa školských akcií maloletých detí, pri rešpektovaní súdom uloženého obmedzenia
má neobmedzené právo tak kedykoľvek učiniť. Rovnako má právo kontaktovať školu
maloletých detí a požiadať ju o informácie o školskom prospechu či školskej dochádzke
maloletých detí. Dôvody uvedené v odvolaní otca týkajúce sa informačnej povinnosti matky,
či určenia mu práva zúčastňovať sa školských akcií maloletých detí nemajú vplyv
na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a ako také ich odvolací súd vyhodnotil.
Pokiaľ ide o odvolanie otca v časti úpravy jeho osobného styku s maloletými deťmi,
odvolací súd udáva, že jeho právo na styk bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP/154/2014-175 zo dňa 23. 04. 2014 zakázané z dôvodu ochrany maloletých detí
za situácie, keď otec nerešpektoval rozhodnutia súdov Slovenskej republiky... a maloleté
deti neoprávnene premiestnil z územia Slovenskej republiky do USA. Odvolací súd
zdôrazňuje, že otec nepožiadal o zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol uložený zákaz
styku a neosvedčil, že pominuli dôvody pre jeho trvanie. Túto zásadnú skutočnosť otec
nepreukázal ani pred súdom prvého stupňa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
a ani v odvolacom konaní. Odvolací súd ďalej udáva, že otec nepreukázal existenciu jeho
prechodného bydliska na území Slovenskej republiky, v ktorom mieni realizovať styk
s maloletými deťmi v zmysle jeho návrhu, čo odvolací súd v kontexte s ostatnými
skutočnosťami daného prejednávaného prípadu vyhodnotil prinajmenšom ako veľmi
nevierohodné...
... odvolací súd v tomto štádiu konania, berúc do úvahy ako prvoradý záujem
ochranu maloletých detí pred opakovaným protizákonným konaním otca, dospel k záveru,
že len na základe rozporných tvrdení oboch rodičov (vyžadujúcich si doplnenie
dokazovania, ktoré presahuje rámec predbežného opatrenia), bez informácií o možných
a reálnych pobytoch otca na území Slovenskej republiky vzhľadom na jeho pobyt v USA
a v Ugande potrebných pre posúdenie možností dočasného nariadenia úpravy asistovaného
styku v chránenom prostredí... uzavrel, že osobný styk otca s maloletými deťmi v zmysle
jeho návrhu a odvolania nie je možné v záujme maloletých detí takto upraviť.
Odvolací súd v snahe... zabezpečenia záujmu maloletých detí na ich právo
zabezpečenia kontaktu aj s druhým rodičom, rozdielne od súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že potreba dočasnej úpravy pomerov úpravou kontaktu otca s maloletými deťmi
prostredníctvom programu Skype predbežným opatrením preukázaná bola. Tým,
že rodičovské práva k maloletým deťom majú obaja rodičia, má taktiež otec, ktorý
nie je s maloletými deťmi na území Slovenskej republiky, právo byť s nimi v kontakte,
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov.
Nakoľko z vykonaného dokazovania pre odvolací súd vyplynulo, že maloleté deti
nie sú v pravidelnom kontakte s otcom cez program Skype, ktorý je realizovaný výlučne
len na základe rozhodnutia matky s tým, že sama definuje potrebu presne určeného času
pre takýto kontakt otca s maloletými deťmi, ktorého sa má otec domáhať kedykoľvek,
odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a predbežne upravil čas
kontaktu otca s maloletými deťmi v tomto smere. Čo sa týka odvolania otca ohľadom
návrhu na telefonický kontakt s maloletými deťmi kedykoľvek v čase od 8.00 do 20.00 hod.,
odvolací súd, nezistiac naliehavú potrebu účastníkov na takejto úprave ani záujem
maloletých detí dospel k záveru, že odvolaniu otca v tejto časti nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením matky o tom, že nie je vhodné súdnym rozhodnutím
upravovať telefonický kontakt otca s maloletými deťmi kedykoľvek v čase od 08.00 hod. do
20.00 hod. z dôvodu plnenia si ich školských povinností a mimoškolských aktivít, a súčasne
udáva, že otec má právo s maloletými deťmi (ktoré sú vo veku, kedy sú schopné samé si
takýto kontakt s otcom korigovať) telefonovať. Pokiaľ otec zváži vhodnosť času, v ktorom
bude maloleté deti telefonicky kontaktovať a vhodnosť tém ich spoločných rozhovorov, ktoré
nebudú pre deti časovo a emocionálne náročné, odvolací súd má za to, že takýto kontakt
môže prebiehať a byť v záujme detí aj bez jeho úpravy súdnym rozhodnutím, ktoré síce
súčasnej právnej úprave neodporuje, avšak súčasne nastoľuje otázku jeho vykonateľnosti
v otcom navrhovanej forme.“
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že jednou z kľúčových požiadaviek vyvoditeľných
zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie je právo na účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces. (napr. III.ÚS 209/04, obdobne pozri
rozhodnutia ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám primeraného odôvodnenia
rozhodnutia predbežnej povahy o predbežnom opatrení, je vnútorne konzistentné
a zrozumiteľné, pričom krajský súd sa v ňom zaoberá všetkými podstatnými skutočnosťami,
ktoré sú potrebné pre posúdenie nevyhnutnosti zmeny skôr nariadeného predbežného
opatrenia. V napadnutom uznesení je primerane odôvodnená aj potreba úpravy styku
s maloletými v určenej forme a rozsahu, ktorá zohľadňuje výsledky doteraz vykonaného
dokazovania. Vzhľadom na to, že ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať úvahu
všeobecných súdov vychádzajúcu z ich skutkových zistení vo veci svojou vlastnou,
a to zvlášť s prihliadnutím na dočasnú povahu úpravy styku otca s maloletými, ústavný súd
konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého rozhodnutia
krajského súdu zasiahol, pretože jeho obsah a odôvodnenie nesignalizujú takú príčinnú
súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Namietané porušenie základných práv sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a na rodičovskú
výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy sťažovateľ odvádza od porušenia
zásad spravodlivého procesu, t. j. od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za tejto situácie, ak ústavný súd dospel v časti II.1
tohto uznesenia k záveru, že kľúčové procesné práva sťažovateľa (základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením krajského
súdu nemohli byť porušené, nemožno uvažovať ani o porušení jeho hmotných práv
garantovaných čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4, keďže ich porušenie sťažovateľ namietal
v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojich práv procesnej povahy.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť časti sťažnosti
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny garantovaného
čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva prezumpcie neviny garantovaného
čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 2 dohovoru nad rámec už uvedeného ústavný súd
zdôrazňuje, že v preskúmavanej veci všeobecné súdy rozhodovali o predbežnej a dočasnej
úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu, pri ktorom
hodnotili skutkové a právne okolnosti prípadu, ktoré v konaní boli predmetom dokazovania
len v rozsahu postačujúcom na vydanie predbežného opatrenia. Tieto hodnotenia a závery
nie sú relevantné pre prípadné trestné konanie, v ktorom sú predmetom objasňovania všetky
znaky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého je páchateľ obvinený. Predbežný záver
o neoprávnenom premiestnení maloletých do USA a prípadná hrozba jeho opakovania
v budúcnosti je však relevantnou okolnosťou pre posudzovanie záujmov maloletých v tomto
konaní, a preto nemožno vytýkať všeobecným súdom, že ju zohľadňovali v konaní
o predbežnom opatrení. Takýto postup všeobecných súdov nemožno hodnotiť
ako prejudikovanie rozhodnutia trestného súdu či nerešpektovanie prezumpcie neviny
sťažovateľa. Zároveň výrok o zamietnutí návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi
sťažovateľom požadovaným spôsobom nemožno kvalifikovať ako uloženie trestu
za spáchanie trestného činu, ako sťažovateľ (v podstate) argumentuje. Ústavný súd preto
aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákon a o ústavnom súde odmietol pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018