Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 556/2018
PDF · 199.71 KB
No categories available
IV. ÚS 556/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , , ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntc 5/2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2016 doručená sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntc 5/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 5/2016 vyplýva, že
krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Ntc 14/2015 z 5. augusta 2015 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Urto 5/2015
zo 4. novembra 2015 podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone
rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii
a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších
predpisov, uznal a nariadil výkon rozsudku Okresného súdu Rokycany sp. zn. 1 T 98/2012
z 11. marca 2013 a rozsudku Krajského súdu v Plzni sp. zn. 8 To 162/2013 z 29. mája 2013,
ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu týrania osoby žijúcej v spoločnom
obydlí podľa § 199 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a d) Trestného zákonníka Českej republiky,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní päť rokov a šesť mesiacov. Sťažovateľ
ešte počas výkonu trestu odňatia slobody v Českej republike podal žiadosť o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu, o ktorej rozhodol Okresný súd Příbram uznesením sp. zn.
0 Pp 177/2015 z 25. novembra 2015 tak, že ho podmienečne prepustil z výkonu trestu
odňatia slobody. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Příbram sťažnosť, na základe ktorej Krajský súd v Prahe uznesením sp. zn.
11 To 6/2016 zo 14. januára 2016 rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Dňa 20. januára 2016 (t. j. ešte pred právoplatným rozhodnutím o žiadosti
sťažovateľa o podmienečné prepustenie súdmi Českej republiky) bol sťažovateľ prevzatý
na výkon trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky. Dňa 29. marca 2016 bola žiadosť
sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody z 19. októbra 2015,
pôvodne adresovaná Okresnému súdu Příbram, predložená Krajskému súdu v Prešove ako
súdu príslušnému na konanie vo veci sťažovateľa. Krajský súd konanie o predmetnej
žiadosti viedol pod sp. zn. 2 Ntc 5/2016.
Sťažovateľ svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:
„Okresný súd Příbram zaslal žiadosť o podmienečné prepustenie do väznice
Leopoldov dňa 11. 3. 2016, z väznice Leopoldov bola žiadosť... dňa 21. 3. 2016 zaslaná
Krajskému súdu v Prešove.
Krajský súd Prešov si až dňa 28. 6. 2016 vyžiadal hodnotenie na moju osobu
žiadosťou – list zo dňa 23. 6. 2016 sp. zn. 2 Ntc/5/2016, hodnotenie bolo odoslané
Krajskému súd Prešov dňa 10. 7. 2016 a následne k tomu bol vytýčený termín pojednávania
na 5. 10. 2016. Toto časové rozpätie a prístup Krajského súdu v Prešove je porušením
Ústavného zákona SR čl. 48 ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6,
čl. 13.
Pojednávanie z 5. 10. 2016 bolo odročené na neurčito z dôvodu karantény... ktorá
bola vyhlásená od 3. 10. 2016 a mala trvať do 16. 11. 2016. Dňa 29. 11. 2016 som bol
preeskortovaný do ÚVTOS Košice z ÚVTOS Leopoldov, dňa 6. 12. 2016 som bol
preeskortovaný do ÚVV a ÚVTOS Prešov z dôvodu, že vo veci sp. zn. 2 Ntc/5/2016 bolo
vytýčené pojednávanie na 7. 12. 2016 – 10.30 hod. Toto pojednávanie bolo po ukončení
návrhov a predložení posledných listín v môj prospech prerušené z dôvodu porady pred
vynesením uznesenia, následne po príchode do súdnej siene bolo pojednávanie odročené na
dobu neurčitú, keďže medzi dôkazmi navrhovanými v môj prospech bolo aj uznesenie
Okresného súdu v Příbrame zo dňa 25. 11. 20015 pod j. č. 0 Pp 177/2015-82, v ktorom som
bol z výkonu trestu OS prepustený.
... všetky ďalšie (sťažovateľom podané, pozn.) sťažnosti a žiadosti boli v končenom
dôsledku postúpené na Krajský súd v Prešove, ktorý nereagoval... Až listom z 3. 11. 2016,
ktorý ja osobne prijímam ako ukážku súdnej moci a pohŕdanie právnym štátom
a demokratickou spoločnosťou.“
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s právom na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní, predmetom ktorého bolo rozhodovanie (aj) o jeho
žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné (ďalšie) dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti
prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s právom na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
pričom v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje
preskúmať ich namietané porušenie spoločne.
Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 5/2016 vyplýva nasledujúci priebeh
napadnutého konania:
1. Dňa 17. marca 2016 sťažovateľ podal krajskému súdu žiadosť o preradenie
z výkonu trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Označená vec bola krajský súdom od 21. marca 2016
vedená pod sp. zn. 2 Ntc 5/2016.
2. Dňa 22. marca 2016 krajský súd požiadal Ústav na výkon trestu odňatia slobody
Leopoldov (ďalej len „ústav“) o podanie hodnotenia sťažovateľa v súvislosti s jeho
žiadosťou o zmenu spôsobu výkonu trestu.
3. Dňa 29. marca 2016 ústav postúpil krajskému súdu žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu z 19. 10. 2015, ktorá mu bola zaslaná Okresným
súdom Příbram.
4. Dňa 11. apríla 2016 ústav postúpil krajskému súdu podanie sťažovateľa z 1. apríla
2016, ktorým svoju žiadosť o zmenu spôsobu výkonu trestu vzal späť.
5. Dňa 9. júna 2016 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu v súvislosti s „obnovou súdu“ týkajúceho sa uznania a výkonu cudzích
rozhodnutí v jeho veci.
6. Dňa 23. júna 2016 krajský súd požiadal ústav o podanie hodnotenia sťažovateľa
v súvislosti s jeho žiadosťou o podmienečné prepustenie z výkonu trestu.
7. Dňa 29. júna 2016 krajský súd urgoval vybavenie žiadosti z 23. júna 2016
adresovanej ústavu.
8. Dňa 14. júla 2016 bolo krajskému súdu doručené hodnotenie ústavu k žiadosti
sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu.
9. Dňa 1. augusta 2016 sťažovateľ požiadal krajský súd „o prejednanie jeho žiadosti
na preradenie z väznice stredného stupňa stráženia do väznice s minimálnym stupňom
stráženia“.
10. Dňa 31. augusta 2016 krajský súd požiadal ústav o podanie vyjadrenia k žiadosti
sťažovateľa o zmenu spôsobu výkonu trestu.
11. Podaním z 13. septembra 2016 ústav oznámil krajskému súdu, že nemožno
vypracovať hodnotenie sťažovateľa k jeho žiadosti o zmenu spôsobu výkonu trestu, keďže
vykonáva „dva tresty v strednom stupni stráženia a v minimálnom stupni stráženia“, a to
„pokiaľ tresty nebudú ujednotené“.
12. Dňa 16. septembra 2016 krajský súd nariadil verejné zasadnutie na prejednanie
žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu na 5. október 2016
a zároveň dožiadaním k sp. zn. 3 Urto 4/2016 požiadal najvyšší súd o zaslanie spisu
krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 14/2015.
13. Dňa 3. októbra 2016 ústav oznámil krajskému súdu, že predvedenie sťažovateľa
na verejné zasadnutie nariadené na 5. október 2016 nebude možné, keďže sťažovateľ sa
nachádza v karanténe pre vírusovú hepatitídu typu A, s tým, že karanténne opatrenia budú
trvať minimálne do 16. novembra 2016.
14. Dňa 5. októbra 2016 najvyšší súd oznámil krajskému súdu, že spis vedený
pod sp. zn. 2 Ntc 14/2015 mu bol vrátený 7. septembra 2016 z dôvodu, že dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 14/2015 z 5. augusta 2015 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Urto 5/2015 zo 4. novembra 2015 (ktorými bolo
rozhodnuté o uznaní a výkone cudzích rozhodnutí, pozn.) bolo najvyššiemu súdu
predložené predčasne.
15. Dňa 25. októbra 2016 krajský súd uznesením č. k. 2 Ntc 5/2016-66 rozhodol
o spoločnom spôsobe výkonu sťažovateľovi postupne uložených trestov odňatia slobody
tak, že ich bude vykonávať v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia.
16. Dňa 21. novembra 2016 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu č. k. 2 Ntc 5/2016-66 z 25. októbra 2016.
17. Dňa 29. novembra 2016 ústav oznámil krajskému súdu, že sťažovateľ bol na účel
ďalšieho výkonu trestu odňatia slobody preeskortovaný do Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody Košice (ďalej len „ústav Košice“).
18. Dňa 2. decembra 2016 bolo krajskému súdu v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu doručené hodnotenie
sťažovateľa vypracované ústavom Košice.
19. Dňa 7. decembra 2016 krajský súd verejné zasadnutie k žiadosti sťažovateľa
o podmienečné prepustenie odročil na neurčito s tým, že „bude požiadaný OS Příbram ČR
o podanie správy, či uznesenie tohto súdu sp. zn. 0 Pp/177/2015-82 zo dňa 25. 11. 2015
nadobudlo právoplatnosť, prípadne, ako bolo meritórne vo veci rozhodnuté“.
20. Dňa 7. decembra 2016 bol vyššou súdnou úradníčkou krajského súdu spísaný
úradný záznam, podľa ktorého bolo na Okresnom súde Příbram telefonicky zistené, že
„uznesenie Okresného súdu v Příbrami č. k. 0 Pp/177/2015-82 z 25. 11. 2015 bolo krajským
súdom zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne predseda
senátu celú vec dňa 10. 3. 2016 postúpil väznici v Leopoldove, nakoľko sa odsúdený
nachádzal toho času na území Slovenskej republiky.“. Krajskému súdu bolo následne
e-mailom zaslané rozhodnutie Okresného súdu Příbram z 25. 11. 2015, ako aj zrušujúce
uznesenie Krajského súdu v Prahe sp. zn. 11 To 6/2016 zo 14. januára 2016.
21. Dňa 19. decembra 2016 bola krajskému súdu Okresným súdom Příbram
(opätovne) postúpená žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody.
22. Dňa 10. januára 2017 ústav Košice krajskému súdu oznámil, že 15. januára 2016
bola na žiadosť sťažovateľa v matrike vykonaná zmena jeho priezviska na „ “.
23. Dňa 24. januára 2017 sťažovateľ pri výsluchu na krajskom súde (okrem iného)
uviedol, že žiada, aby sa o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie rozhodlo ešte
pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Ntc 5/2016-66
z 25. októbra 2016 a aby bol menovaný ako „ , “.
24. Dňa 1. februára 2017 krajský súd na verejnom zasadnutí uznesením
č. k. 2 Ntc 5/2016-120 žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody zamietol. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu podal sťažnosť.
25. Dňa 27. februára 2017 sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu
z 1. februára 2017 písomne odôvodnil.
26. Dňa 17. marca 2017 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na účel
rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára 2017.
27. Dňa 5. apríla 2017 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Urtost 2/2017 ako
nedôvodnú zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára
2017 a uznesením sp. zn. 6 Urtost 3/2017 ako nedôvodnú zamietol aj jeho sťažnosť
proti uzneseniu krajského súdu z 25. októbra 2016.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v prvom rade poukazuje na svoj už
opakovane vyslovený právny názor, že k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú
dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy
spôsobené postupom súdu. K porušeniu uvedeného práva teda môže dôjsť aj vtedy,
ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo, nemusí vždy
ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe, ak konanie ako celok
zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie konania spravidla
očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach
v. Česká republika alebo v. Česká republika, obdobne I. ÚS 418/2014,
tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04,
I. ÚS 38/04). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd po preskúmaní veci
sťažovateľa konštatuje, že podľa jeho názoru v napadnutom konaní zo strany krajského
súdu nedošlo k prieťahom takej ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený záver ústavný
súd vyslovuje najmä s ohľadom na výnimočnosť okolností posudzovaného prípadu, keď
krajský súd rozhodoval vo veci sťažovateľa po jeho prevzatí na výkon trestu odňatia
slobody z cudziny, pričom predmetom rozhodovania bola (aj) žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie (pôvodne) podaná (adresovaná) súdnemu orgánu cudzieho štátu,
čo si vyžadovalo zo strany krajského súdu aj zabezpečenie súčinnosti na medzinárodnej
úrovni. Krajský súd sa navyše pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o podmienečné
prepustenie na slobodu najskôr musel vysporiadať s otázkou spoločného spôsobu výkonu
viacerých, sťažovateľovi postupne uložených trestov odňatia slobody. Ústavný súd tiež
prihliadol na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol
(v podstate) mesiac po podaní sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, keď jeho žiadosť
o podmienečné prepustenie na slobodu uznesením z 1. februára 2017 zamietol, pričom
najvyšší súd rozhodnutie prvostupňového súdu v konečnom dôsledku ako vecne správne
potvrdil (sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu ako nedôvodnú zamietol,
pozn.). Zohľadňujúc uvedené skutočnosti v kontexte s celkovou dĺžkou napadnutého
konania, ústavný súd zastáva názor, že postup krajského súdu v tomto konaní nevybočil
z medzí ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi postupom
krajského súdu v napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným porušením jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom, keďže v tomto uznesení vyslovený dôvod neprijateľnosti sťažnosti
na ďalšie konanie (jej zjavná neopodstatnenosť) je vzhľadom na podstatu námietok
sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) takej povahy, že by ho nebolo možné odstrániť
ani potom, ako by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu.
Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné
a ani hospodárne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018