Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 543/2018
PDF · 139.86 KB
No categories available
IV. ÚS 543/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu Miroslava
Duriša a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 NcC 1/2018 z 9. januára 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 NcC 1/2018 z 9. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o zvýšenie
výživného na jeho maloletého syna, ktoré je vedené na Okresnom súde Prešov (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 27 P 492/2016.
Sťažovateľ na pojednávaní nariadenom na 11. október 2017 vzniesol námietku
zaujatosti proti zákonnej sudkyni a ďalším sudcom okresného súdu, ktorú odôvodnil tým,
že právna zástupkyňa matky dieťaťa (odporkyňa) je v konaní zastúpená
, ktorá na okresnom súde pôsobila ako sudkyňa pre „agendu týkajúcu
sa starostlivosti o maloletých a rozvodov“.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudkyňa
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 27 P 492/2016. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol,
že „[s]amotný fakt, že právna zástupkyňa matky je bývalou sudkyňou Okresného súdu
Prešov nemôže sám osebe byť relevantným dôvodom pre to, aby bola zákonná sudkyňa,
resp. ďalší sudcovia Okresného súdu Prešov vylúčení z prejevnávania a rozhodovania
veci“.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho veci existujú dôvodné
pochybnosti o nedostatku nestrannosti zákonnej sudkyne, čo „zvýrazňuje [jej] postup...
na pojednávaní konanom dňa 11. 10. 2017, kedy po vznesení námietky zaujatosti
ešte pripustila otázku zástupkyne na maloletého v tom zmysle,
či aj on trvá na námietke zaujatosti, ktorú vzniesol jeho otec“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd napadnutým uznesením nerozhodol
o „celej“ námietke zaujatosti, ale iba o časti týkajúcej sa zákonnej sudkyne
Sťažovateľ však vzniesol námietku zaujatosti aj proti ďalším sudcom
okresného súdu, ktorí by danú vec mohli prejednávať a rozhodovať. Zároveň navrhol, aby
bola jeho právna vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému súdu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 NcC/1/2018 zo dňa 9. 1. 2018 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 NcC/1/2018 zo dňa 9. 1. 2018 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
II.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/06, III. ÚS 155/09).
II.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa mal
nedostatočným spôsobom vysporiadať s ním vznesenou námietkou zaujatosti. Zároveň
namieta, že krajský súd výrokom rozhodol iba o časti ním vznesenej námietky zaujatosti,
a to iba vo vzťahu k zákonnej sudkyni, a nie vo vzťahu ku všetkým ním namietaným
sudcom.
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd odkazuje
na svoju ustálenú judikatúru (II. ÚS 671/2015, II. ÚS 313/2016, III. ÚS 32/2017,
I. ÚS 164/2017), v zmysle ktorej ak sa sťažovateľ v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti
rozhodnutiam prvostupňového súdu (prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho
súdu), je potrebné jeho sťažnosť podľa čl. 127 ústavy odmietnuť ako neprípustnú.
Základné právo na súdnu ochranu je totiž „výsledkové“, to znamená, že mu musí
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Keďže sťažovateľ bude mať možnosť uplatniť svoju námietku o zaujatosti zákonnej
sudkyne v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v jeho právnej veci,
ústavný súd nemal dôvod na to, aby sa odklonil od už citovanej ustálenej judikatúry, a preto
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [rozhodnutie
o prijateľnosti vo veci Mianowicz proti Nemecku (IV) z 19. 5. 2009, sťažnosti č. 37111/04,
č. 55440/07 a č. 55443/07; tiež rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Ovcharenko proti
Ukrajine z 20. 10. 2009, sťažnosť č. 26362/02] konštatuje, že konanie o vznesenej námietke
zaujatosti (teda konanie o zložení súdu), ktoré je nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto
námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv
a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento článok dohovoru na takéto
konania ratione materiae neaplikovateľný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť (podobne III. ÚS 46/2012,
III. ÚS 169/2013, III. ÚS 824/2016).
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018