Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou , , v mene

ktorej koná advokát a konateľ , a maloletých ,

, a , , vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a 4 a a práv

podľa čl. 9 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 33 Dohovoru o právach dieťaťa uzneseniami Okresného

súdu Trnava č. k. -205 z 23. marca 2018 a č. k. -226 z 29. marca

2018, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -363, -363

z 8. augusta 2018 a stanoviskami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave z 20. júna

2018 a 17. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a (ďalej len „sťažovateľ

v 3. rade“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a 4 a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 9 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 33 Dohovoru o právach dieťaťa uzneseniami Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -205 z 23. marca 2018 a č. k.

-226 z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -363,

-363 z 8. augusta 2018 a stanoviskami Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Trnave (ďalej len „úrad práce“ alebo „kolízny opatrovník“) z 20. júna 2018

a 17. júla 2018 (ďalej len „stanoviská“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodol uznesením č. k.

-205 z 23. marca 2018 tak, že zamietol návrh sťažovateľa v 1. rade na

nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal zverenia sťažovateľov v 2. a 3. rade,

maloletých detí, do jeho starostlivosti na čas do rozvodu manželstva sťažovateľa v 1. rade

a matky maloletých detí. Dňa 14. augusta 2017 sťažovateľ v 1. rade podal na súde návrh na

rozvod manželstva spolu s návrhom na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým

deťom na čas po rozvode. Uznesením č. k. -226 z 29. marca 2018 rozhodol

okresný súd tak, že maloleté deti zveruje do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej do

osobnej starostlivosti matky. Proti tomuto uzneseniu, ktorým súd zveril neodkladným

opatrením maloleté deti do starostlivosti matky, podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že napadnuté uznesenia

okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v 1. rade odôvodnil svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

potrebou úpravy styku s maloletými deťmi vzhľadom na pozitívne výsledky

toxikologického vyšetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou s podozrením

sťažovateľa v 1. rade, že maloleté deti v starostlivosti matky požívajú návykové

psychofarmaká podávané matkou, čím je priamo ohrozené zdravie a fyzický, ako aj

psychický vývoj maloletých detí. Sťažovateľ v 1. rade uvádza, že okresný súd porušil jeho

ústavné práva, ako aj ústavné práva maloletých detí tým, že neustanovil znalca z odboru

toxikológie a znalca z odboru detskej psychiatrie pre účely preverenia tvrdení sťažovateľa

v 1. rade a zistenia materiálnej pravdy. Sťažovateľ v 1. rade podanou sťažnosťou napáda aj

stanoviská úradu práce, v ktorých ako kolízny opatrovník uviedol, že navrhuje, aby krajský

súd potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu o neodkladných opatreniach. Podľa

sťažovateľa v 1. rade sú tieto stanoviská úradu práve nepreskúmateľné, keďže v nich nie je

uvedené, na základe akých dôkazných prostriedkov dospel k záveru, že odvolací súd má

uznesenia okresného súdu potvrdiť. Sťažovateľ v 1. rade vytýka kolíznemu opatrovníkovi aj

to, že nevykonal potrebné šetrenia pre účely zistenia podávania psychofarmák a spôsobilosti

matky vychovávať maloleté deti. Sťažovateľ v 1. rade namieta, že okresný súd ako aj

krajský súd nevykonali žiadne dokazovanie týkajúce sa skutkových okolností podávania

psychofarmák maloletým deťom a že v tejto súvislosti nedospeli k žiadnym zisteniam. Ďalej

sťažovateľ v 1. rade namieta nesprávne právne závery okresného súdu a krajského súdu bez

bližšej špecifikácie. Podľa sťažovateľa v 1. rade všeobecné súdy nesledovali najlepší

záujem maloletých detí, keď zverili maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, čím ich

vystavili riziku detoxikácie organizmu bez lekárskeho dohľadu, čím porušili Dohovor

o právach dieťaťa. K vydaniu uznesenia okresného súdu na základe návrhu matky došlo

podľa sťažovateľa v 1. rade v rozpore s (ďalej

len „CMP“), pretože neodkladné opatrenie bolo vydané podľa , pre ktorého

aplikáciu neboli splnené zákonné podmienky.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ

v 1. rade navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil

porušenie ním označených práv (bod 1 tohto uznesenia) vo vzťahu k sťažovateľom

napadnutými uzneseniami okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu

a stanoviskami úradu práce, označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu

a stanoviská úradu práce zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi

v 1. rade tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade, ktorý je sám advokátom a ktorý

koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorým boli potvrdené napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie,

proti ktorým sťažnosť smeruje. Nedoručenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, v danom

prípade napadnutého uznesenia krajského súdu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, je

nesplnením explicitne ustanovenej podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 7) ústavný súd pripomína, že tento nie

je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

9. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa

napadnutých uznesení okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu vykazuje

taký nedostatok náležitosti predpísanej zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci

len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

10. Iná situácia nastáva v prípade tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutým

stanoviskám úradu práce. V tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu na

prerokovanie veci ( ).

11. Ako to z už citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci,

v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

12. Sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti, ako aj v samotnom petite napáda

stanoviská úradu práce a domáha sa ich zrušenia zo strany ústavného súdu. V predmetnom

konaní podal napadnuté stanoviská úrad práce ako kolízny opatrovník v postavení účastníka

konania o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Úrad práce nevystupoval

v postavení orgánu verejnej moci rozhodujúceho o právach a povinnostiach fyzických alebo

právnických osôb a z tohto dôvodu nespadá rozhodovanie vo veci napadnutých stanovísk do

rámca zásahov, o ktorých by mal ústavný súd právomoc rozhodnúť.

13. Navyše, proti napadnutým stanoviskám úradu práce mal sťažovateľ k dispozícii

účinný prostriedok nápravy, a to odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom mohol

uplatniť námietky obsiahnuté v sťažnosti a ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský súd

v odvolacom konaní.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu

k stanoviskám úradu práce) pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

15. V závere ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla skutočnosť, že maloletí

sťažovatelia v 2. a 3. rade neboli v podanej sťažnosti uvedení ako jej podávatelia, a z obsahu

samotnej sťažnosti je zjavné, že bola podaná len sťažovateľom v 1. rade. Až zo samotného

petitu sťažnosti ústavný súd zistil, že sa ňou žiada vysloviť porušenie označených práv aj vo

vzťahu k sťažovateľom v 2. a 3. rade. Na tomto mieste je potom potrebné uviesť, že spolu

so sťažnosťou nebola ústavnému súdu predložená plná moc udelená advokátovi na

zastupovanie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade pred ústavným súdom. Ústavný

súd aj vzhľadom na hospodárnosť, rýchlosť, účelnosť a efektívnosť konania nepovažoval za

potrebné vyzývať na doplnenie plnej moci, a to predovšetkým s poukazom na dôvody, pre

ktoré bolo potrebné sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.

16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018