Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 428/2018
PDF · 182.32 KB
No categories available
III. ÚS 428/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , toho času v Ústave na výkon väzby
Leopoldov, zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný
Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 11/2017,
postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením z 27. júla 2018 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tp 12/2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a jeho uznesením z 20. augusta 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 26/2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra
2018 doručená sťažnosť , toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric,
s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Kuric,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a jeho práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 11/2017, postupom
Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením z 27. júla 2018 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 12/2017 a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 20. augusta 2018
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 26/2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné
stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a iných, v rámci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením
Špecializovaného trestného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 10. apríla 2017.
3. Sťažovateľ adresoval Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) 12. júla 2018 a 13. júla 2018
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla a 12. júla 2018. Špecializovaný trestný
súd uznesením sp. zn. 2 Tp 12/2017 z 27. júla 2018 žiadosti sťažovateľa podľa ustanovení
§ 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) zamietol a podľa ustanovení § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2
Trestného poriadku väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Sťažovateľ následne 6. augusta 2018 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby.
4. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ prezentuje námietku
porušenia označených práv zaručených ústavou a dohovorom. V prvom rade poukazuje
na postup konajúcich súdov rozhodujúcich o jeho prvotnom vzatí do väzby, kde
Špecializovaný trestný súd rozhodol o jeho väzbe uznesením z 9. marca 2017 a najvyšší súd
o sťažnosti podanej proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol uznesením sp. zn.
4 Tost 11/2017 z 10. apríla 2017. Sťažovateľ dôvodí, že „Posudzované obdobie trvalo 61
dní čo je nedostatočne urýchlené rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby a je nezlučiteľné
s čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“.
5. Námietku porušenia požiadavky urýchlenosti rozhodovania sťažovateľ formuluje
aj vo vzťahu k rozhodovaniu o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla
a 12. júla 2018, kde dôvodí, že „V súhrne na dvoch stupňoch konania trvalo rozhodnutie
v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby 47 dní, čo je nezlučiteľné s čl. 5 ods. 4
Dohovoru, pretože nebolo postupované v súdnych konaniach urýchlene. Vo veci sa
nevyskytujú žiadne prieťahy, ktoré by bolo možné pričítať sťažovateľovi.“.
6. Napokon sťažovateľ argumentuje, že 6. augusta 2018 podal novú žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu. V tejto súvislosti uvádza: „Keďže žiadosť obvineného
podaná dňa 6.8.2018 obsahovala iné /nové/ dôvody v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3
/posledná veta/ Trestného poriadku, prokurátor ju mal zo svojim zamietajúcim stanoviskom
bez meškania predložiť sudcovi pre prípravné konanie v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3
/druhá veta/ Trestného poriadku. Následne mal sudca pre prípravné konanie postupovať
v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku a uplatniť právo byť pred rozhodnutím
súdu vypočutý.“
7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tost 11/2017, postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením
z 27. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 12/2017 a postupom najvyššieho súdu
a jeho uznesením z 20. augusta 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 26/2018,
označené uznesenia najvyššieho súdu zrušil a prikázal Špecializovanému trestnému súdu
jednak rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 6. augusta 2018, jednak
prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.
9. Sťažovateľom formulovaná námietka porušenia všetkých označených práv
smeruje v prvom rade proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tost 11/2017, v rámci ktorého najvyšší súd zamietol sťažnosť
sťažovateľa podanú proti prvostupňového rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby. Ústavný súd
poukazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno sťažnosť podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom
konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom
súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď
vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia.
Ďalej tiež ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nedodržanie
uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03). Sťažovateľom
namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 11/2017 z 10. apríla 2017 bolo
sťažovateľovi doručené 5. mája 2017 (pozri vlastná poznámka sťažovateľa na kópii
predmetného rozhodnutia). Sťažovateľ mohol preto proti označenému postupu a uvedenému
uzneseniu krajského súdu uplatniť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba v rámci
predpísanej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch
mesiacov od doručenia uznesenia najvyššieho súdu. Je nepochybné, že sťažnosť
sťažovateľa doručená ústavnému súdu 1. októbra 2018 (podaná na poštovú prepravu 27.
septembra 2018), bola podaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch
mesiacov, ktorá mu uplynula už 6. júla 2017. Sťažovateľ podal v označenej časti svoju
sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné zmysle citovanej judikatúry
odpustiť. Ústavný súd preto jeho sťažnosť v časti namietaného postupu a uznesenia
najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 11/2017 posúdil
ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú odmietol.
10. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tp 12/2017 a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 20. augusta
2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 26/2018. Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46
ods. 1 ústavy a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného
práva na osobnú slobodu, ústavný súd už v minulosti konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa
základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana
zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).
Rovnaké pravidlo platí aj o vzájomnom vzťahu ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru
s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúcim právo na slobodu a bezpečnosť.
Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením
Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
13. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru smeruje proti postupu a uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tp 12/2017 a postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 20. augusta 2018 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 26/2218, v rámci ktorých boli zamietnuté žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla a 12. júla 2018 a väzba sťažovateľa nebola
nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
14. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj
na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už
v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska
požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.
V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania
nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03).
15. Sťažovateľ namieta porušenie požiadavky neodkladnosti rozhodovania o jeho
žiadostiach o prepustenie z väzby (z 11. júla a z 12. júla 2018) v konaní
pred Špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom. Aj keď by to malo byť
právnemu zástupcovi sťažovateľa z logických okolností veci zrejmé, chce ústavný súd hneď
v úvode sťažovateľa a jeho právneho zástupcu poučiť, že dobu, po ktorú sa žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby nachádzala na príslušnej prokuratúre, nemožno pričítať
na vrub ani jednému z konajúcich súdov. Ide totiž o zodpovednosť príslušnej prokuratúry
vykonávajúcej dozor nad zákonnosťou prípravného konania, proti ktorej postupu však
sťažovateľ námietky v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nijako nepredostrel, a teda sa
ústavný súd posúdením veci v označenom smere ani nezaoberal. Z obsahu sťažnosti a jej
príloh vyplýva, že úrad špeciálnej prokuratúry predložil predmetné žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby Špecializovanému trestnému súdu 18. júla 2018, ktorý o nich
rozhodol 27. júla 2018, teda s odstupom deviatich dní od ich predloženia. Sťažovateľ proti
prvostupňovému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu podal sťažnosť, ktorá bola
Špecializovanému trestnému súdu doručená 3. augusta 2018, pričom v nej obhajca
sťažovateľa výslovne uviedol, že sťažnosť zdôvodní dodatočne v lehote siedmich dní.
Predmetná lehota, ktorú si obhajca sťažovateľa sám určil a konajúce súdy ju v záujme
sťažovateľa rešpektovali (aj keď nemuseli), uplynula 10. augusta 2018. Od označeného dňa,
keď pre najvyšší súd vznikla objektívna možnosť o sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť, do dňa
vydania rozhodnutia najvyššieho súdy, teda do 20. augusta 2018, uplynula doba desiatich
dní.
16. V zmysle citovanej judikatúry (pozri bod 14 odôvodnenia tohto rozhodnutia) je
doba nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca
z hľadiska záruk poskytovaných namietanými čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu,
Špecializovaný trestný súd, ktorý rozhodol s odstupom deviatich dní, a najvyšší súd, ktorý
rozhodol s odstupom desiatich dní, pri svojom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa stanovený
limit jedného mesiaca neprekročili (ústavný súd pripomína a zároveň zdôrazňuje, že ide
o limit jedného mesiaca odporúčaný nie pre oba stupne spoločne, ale osobitne pre jeden
stupeň konania). V kontexte uvedeného sa tak námietka sťažovateľa o porušení požiadavky
urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania väzby v zmysle záruk vyplývajúcich
z označených článkov ústavy javí ako zjavne neopodstatnená. Dodatočnú námietku
sťažovateľa, v ktorej prezentuje subjektívne presvedčenie, že konanie vedené
pred Špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom, v rámci ktorého boli posúdené
žiadosti sťažovateľa z 11. a 12. júla 2018, malo súčasne zahŕňať aj posúdenie jeho neskoršej
žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. augusta 2018, kvalifikuje ústavný súd ako na prvý
pohľad zjavne neopodstatnenú. V prípade ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
bolo totiž úlohou konajúcich súdov posúdiť túto žiadosť v intenciách § 79 ods. 3 poslednej
vety Trestného poriadku ako predčasne podanú, prípadne, ak obsahovala žiadosť nové
dôvody (kde sa vyžaduje objektívna danosť nových dôvodov, pričom nestačí subjektívne
presvedčenie sťažovateľa o tom, že ich obsahuje), mohli konajúce súdy posúdiť novú
žiadosť v inom samostatnom konaní, pod podmienkou rešpektovania požiadavky
urýchlenosti rozhodovania, ktorá reflektuje na moment predloženia žiadosti príslušnému
súdu.
17. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho
základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tp 12/2017 a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 20. augusta
2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 26/2218 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018