Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 428/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , toho času v Ústave na výkon väzby

Leopoldov, zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný

Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a na súdnu ochranu podľa a jeho práv na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením z 27. júla 2018 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a jeho uznesením z 20. augusta 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra

2018 doručená sťažnosť , toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric,

s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Kuric,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a jeho práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením z 27. júla 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 20. augusta 2018

v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa ustanovení v znení neskorších

predpisov a iných, v rámci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením

Špecializovaného trestného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 10. apríla 2017.

3. Sťažovateľ adresoval Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) 12. júla 2018 a 13. júla 2018

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla a 12. júla 2018. Špecializovaný trestný

súd uznesením sp. zn. z 27. júla 2018 žiadosti sťažovateľa podľa ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) zamietol a podľa ustanovení a

väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Sťažovateľ následne 6. augusta 2018 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby.

4. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ prezentuje námietku

porušenia označených práv zaručených a dohovorom. V prvom rade poukazuje

na postup konajúcich súdov rozhodujúcich o jeho prvotnom vzatí do väzby, kde

Špecializovaný trestný súd rozhodol o jeho väzbe uznesením z 9. marca 2017 a najvyšší súd

o sťažnosti podanej proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol uznesením sp. zn.

z 10. apríla 2017. Sťažovateľ dôvodí, že „Posudzované obdobie trvalo 61

dní čo je nedostatočne urýchlené rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby a je nezlučiteľné

s čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“.

5. Námietku porušenia požiadavky urýchlenosti rozhodovania sťažovateľ formuluje

aj vo vzťahu k rozhodovaniu o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla

a 12. júla 2018, kde dôvodí, že „V súhrne na dvoch stupňoch konania trvalo rozhodnutie

v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby 47 dní, čo je nezlučiteľné s čl. 5 ods. 4

Dohovoru, pretože nebolo postupované v súdnych konaniach urýchlene. Vo veci sa

nevyskytujú žiadne prieťahy, ktoré by bolo možné pričítať sťažovateľovi.“.

6. Napokon sťažovateľ argumentuje, že 6. augusta 2018 podal novú žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. V tejto súvislosti uvádza: „Keďže žiadosť obvineného

podaná dňa 6.8.2018 obsahovala iné /nové/ dôvody v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3

/posledná veta/ , prokurátor ju mal zo svojim zamietajúcim stanoviskom

bez meškania predložiť sudcovi pre prípravné konanie v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3

/druhá veta/ . Následne mal sudca pre prípravné konanie postupovať

v zmysle ustanovenia a uplatniť právo byť pred rozhodnutím

súdu vypočutý.“

7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa a 5 a a práv podľa a podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 10. apríla 2017 v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením

z 27. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu

a jeho uznesením z 20. augusta 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

označené uznesenia najvyššieho súdu zrušil a prikázal Špecializovanému trestnému súdu

jednak rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 6. augusta 2018, jednak

prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť predbežne prerokoval

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

9. Sťažovateľom formulovaná námietka porušenia všetkých označených práv

smeruje v prvom rade proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 v konaní

vedenom pod sp. zn. , v rámci ktorého najvyšší súd zamietol sťažnosť

sťažovateľa podanú proti prvostupňového rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby. Ústavný súd

poukazuje na , podľa ktorého možno sťažnosť podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom

konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom

súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď

vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia.

Ďalej tiež ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nedodržanie

uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

neumožňuje (napr. m. m. , , ). Sťažovateľom

namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2017 bolo

sťažovateľovi doručené 5. mája 2017 (pozri vlastná poznámka sťažovateľa na kópii

predmetného rozhodnutia). Sťažovateľ mohol preto proti označenému postupu a uvedenému

uzneseniu krajského súdu uplatniť sťažnosť podľa iba v rámci

predpísanej zákonnej lehoty podľa , teda v lehote dvoch

mesiacov od doručenia uznesenia najvyššieho súdu. Je nepochybné, že sťažnosť

sťažovateľa doručená ústavnému súdu 1. októbra 2018 (podaná na poštovú prepravu 27.

septembra 2018), bola podaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch

mesiacov, ktorá mu uplynula už 6. júla 2017. Sťažovateľ podal v označenej časti svoju

sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné zmysle citovanej judikatúry

odpustiť. Ústavný súd preto jeho sťažnosť v časti namietaného postupu a uznesenia

najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. posúdil

ako oneskorene podanú a podľa ju ako takú odmietol.

10. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 20. augusta

2018 v konaní vedenom pod sp. zn. . Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46

ods. 1 a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného

práva na osobnú slobodu, ústavný súd už v minulosti konštatoval, že zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie (analogicky napr. , ).

Rovnaké pravidlo platí aj o vzájomnom vzťahu ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúcim právo na slobodu a bezpečnosť.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia a dohovoru označeným postupom a uznesením

Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. , ,

, ).

12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5

a jeho práva zaručeného dohovoru smeruje proti postupu a uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 20. augusta 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn. , v rámci ktorých boli zamietnuté žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júla a 12. júla 2018 a väzba sťažovateľa nebola

nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

14. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj

na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a tiež z hľadiska dohovoru uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.

V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 , resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania

nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca ().

15. Sťažovateľ namieta porušenie požiadavky neodkladnosti rozhodovania o jeho

žiadostiach o prepustenie z väzby (z 11. júla a z 12. júla 2018) v konaní

pred Špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom. Aj keď by to malo byť

právnemu zástupcovi sťažovateľa z logických okolností veci zrejmé, chce ústavný súd hneď

v úvode sťažovateľa a jeho právneho zástupcu poučiť, že dobu, po ktorú sa žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby nachádzala na príslušnej prokuratúre, nemožno pričítať

na vrub ani jednému z konajúcich súdov. Ide totiž o zodpovednosť príslušnej prokuratúry

vykonávajúcej dozor nad zákonnosťou prípravného konania, proti ktorej postupu však

sťažovateľ námietky v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nijako nepredostrel, a teda sa

ústavný súd posúdením veci v označenom smere ani nezaoberal. Z obsahu sťažnosti a jej

príloh vyplýva, že úrad špeciálnej prokuratúry predložil predmetné žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby Špecializovanému trestnému súdu 18. júla 2018, ktorý o nich

rozhodol 27. júla 2018, teda s odstupom deviatich dní od ich predloženia. Sťažovateľ proti

prvostupňovému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu podal sťažnosť, ktorá bola

Špecializovanému trestnému súdu doručená 3. augusta 2018, pričom v nej obhajca

sťažovateľa výslovne uviedol, že sťažnosť zdôvodní dodatočne v lehote siedmich dní.

Predmetná lehota, ktorú si obhajca sťažovateľa sám určil a konajúce súdy ju v záujme

sťažovateľa rešpektovali (aj keď nemuseli), uplynula 10. augusta 2018. Od označeného dňa,

keď pre najvyšší súd vznikla objektívna možnosť o sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť, do dňa

vydania rozhodnutia najvyššieho súdy, teda do 20. augusta 2018, uplynula doba desiatich

dní.

16. V zmysle citovanej judikatúry (pozri bod 14 odôvodnenia tohto rozhodnutia) je

doba nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca

z hľadiska záruk poskytovaných namietanými a 5 a

dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu,

Špecializovaný trestný súd, ktorý rozhodol s odstupom deviatich dní, a najvyšší súd, ktorý

rozhodol s odstupom desiatich dní, pri svojom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa stanovený

limit jedného mesiaca neprekročili (ústavný súd pripomína a zároveň zdôrazňuje, že ide

o limit jedného mesiaca odporúčaný nie pre oba stupne spoločne, ale osobitne pre jeden

stupeň konania). V kontexte uvedeného sa tak námietka sťažovateľa o porušení požiadavky

urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania väzby v zmysle záruk vyplývajúcich

z označených článkov javí ako zjavne neopodstatnená. Dodatočnú námietku

sťažovateľa, v ktorej prezentuje subjektívne presvedčenie, že konanie vedené

pred Špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom, v rámci ktorého boli posúdené

žiadosti sťažovateľa z 11. a 12. júla 2018, malo súčasne zahŕňať aj posúdenie jeho neskoršej

žiadosti o prepustenie z väzby zo 6. augusta 2018, kvalifikuje ústavný súd ako na prvý

pohľad zjavne neopodstatnenú. V prípade ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

bolo totiž úlohou konajúcich súdov posúdiť túto žiadosť v intenciách § 79 ods. 3 poslednej

vety ako predčasne podanú, prípadne, ak obsahovala žiadosť nové

dôvody (kde sa vyžaduje objektívna danosť nových dôvodov, pričom nestačí subjektívne

presvedčenie sťažovateľa o tom, že ich obsahuje), mohli konajúce súdy posúdiť novú

žiadosť v inom samostatnom konaní, pod podmienkou rešpektovania požiadavky

urýchlenosti rozhodovania, ktorá reflektuje na moment predloženia žiadosti príslušnému

súdu.

17. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho

základného práva zaručeného a 5 a jeho práva zaručeného

dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. júla 2018 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 20. augusta

2018 v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018