Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 373/2018
PDF · 207.66 KB
No categories available
I. ÚS 373/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Pohančeníkom, Palárikova 93, Čadca, a maloletej
, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2
ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 44/2016 a jeho
rozsudkom z 15. februára 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 CoP 30/2018 a jeho rozsudkom z 12. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)
a maloletej (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu aj „sťažovateľky“),
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva
podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1
a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 44/2016 a jeho rozsudkom
z 15. februára 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 CoP 30/2018 a jeho rozsudkom z 12. júla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo
okrem iného rozhodnuté o zvýšení výživného na sťažovateľku v 2. rade tak, že okresný súd
zaviazal otca sťažovateľky v 2. rade platiť výživné vo výške 230 eur mesačne k rukám
sťažovateľky v 1. rade. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým návrh otca na zníženie výživného zamietol, potvrdený a v ostatných
častiach bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že krajský súd zaviazal otca platiť
výživné na maloletú sťažovateľku v 2. rade v sume 180 eur mesačne k rukám sťažovateľky
v 1. rade, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc 22. októbrom 2014.
Sťažovateľky namietajú, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o zvýšení
výživného o sumu 7 eur napriek tomu, že
„- pôvodné rozhodnutie o určení výživného bolo rozsudkom Okresného súdu Martin č. k.
20P/297/2010 zo dňa 24.5.2011, teda pred viac ako siedmymi rokmi,
- v čase pôvodného rozhodnutia maloletá ešte nenavštevovala ani materskú školu
a v súčasnosti navštevuje prvý ročník 8-ročného gymnázia (ekvivalent 5-teho ročníka
základnej školy)
- pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Martin bolo autoritatívnym rozhodnutím súdu,
ktorým určil výživné v sume 173 eur mesačne, napriek tomu krajský súd
v odôvodnení rozhodnutia uvádza zvýšenie výživného o sumu 50 eur mesačne na
sumu 180 eur mesačne, čím krajský súd prispôsobuje odôvodnenie rozhodnutia
svojim nelogickým záverom,
- otec má v čase rozhodnom pre rozhodnutie príjem z pracovného pomeru
u zamestnávateľa , príjem z podnikateľskej činnosti ako rozhodca
v národnej ako aj medzinárodnej futbalovej súťaži, príjmy z prenájmu nehnuteľnosti,
- otec je vlastníkom štyroch bytov v Meste , ktoré prenajíma a z ktorých má
príjem, ktorý nepreukázal vierohodným spôsobom,
- bola mu vyplatená suma na vyrovnanie podielu podielového spoluvlastníka po
zrušení spoluvlastníctva v sume 15 000 eur,
- otec ako rozhodca mal príjem z medzinárodných súťaží, ktoré v konaní pred súdom
nepreukázal.“.
Ďalej sťažovateľky namietajú, že okresný súd pôvodne zvýšil výživné na sumu
270 eur mesačne a v napadnutom rozsudku následne určil výživné na sumu 230 eur bez
toho, aby bol daný dôvod na zmenu pôvodného rozhodnutia. Okresný súd napadnutý
rozsudok neodôvodnil relevantnými skutočnosťami a odôvodnenie jeho rozhodnutia nie je
v súlade s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľky uvádzajú, že v konaní nebol zo strany
súdov dodržaný princíp právnej istoty ako ani „zásady zakotvujúce povinnosť, aby súdne
rozhodnutia boli vierohodné a presvedčivé a zásady, aby výrok rozhodnutia a jeho
odôvodnenie boli súladné“. Podľa sťažovateliek ďalšou vadou napadnutého rozsudku
krajského súdu je, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nie je súladné s jeho výrokovou časťou,
keďže krajský súd zvýšil výživné o sumu 7 eur oproti pôvodne určenému výživnému, a nie
o sumu 50 eur, ako nesprávne uvádza v odôvodnení jeho rozhodnutia.
Sťažovateľky namietajú aj dĺžku konania, ktoré trvalo celkovo 4 roky a vyžiadalo si
4 súdne rozhodnutia. Podľa sťažovateliek na takúto dĺžku konania neexistovali žiadne
objektívne a zákonné dôvody a súdy mali rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vyslovil
porušenie označených práv (bod 1 tohto uznesenia) namietaným postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 44/2016 a jeho rozsudkom z 15. februára 2018
a namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 30/2018
a jeho rozsudkom z 12. júla 2018, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu
a napadnutý rozsudok okresného súdu a prikázal im vo veci opäť rozhodnúť, prikázal
okresnému súdu a krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľkám
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia
na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Pohančeníka.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených
práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06,
I. ÚS 544/2012, I. ÚS 318/2018).
9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, II. ÚS 518/2014) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní pred ústavným súdom
poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená
ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný
súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť
č. 16970/05).
10. V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
11. Sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 P 44/2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 CoP 30/2018. Ústavný súd zistil, že konanie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 4 P 44/2016-406 z 15. februára 2018 bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 9 CoP 30/2018 z 12. júla 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2018.
12. Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd ani krajský súd v čase
rozhodovania ústavného súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom
ovplyvniť priebeh namietaných konaní, pretože veci vedené na okresnom súde pod sp. zn.
4 P 44/2016 a na krajskom súde pod sp. zn. 9 CoP 30/2018 boli už na týchto súdoch
rozhodnuté. Súčasne je zrejmé, že v čase vydania rozhodnutia ústavného súdu už
k prieťahom v konaní pred všeobecnými súdmi nedochádzalo. Vyhlásením rozsudku
okresného súdu a rozsudku krajského súdu a ich doručením došlo zároveň k odstráneniu
stavu právnej neistoty sťažovateliek. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu
a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že
sťažnosť namietajúca postup okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach je
zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je potrebné ju
odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní (obdobne napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011,
III. ÚS 153/2013, I. ÚS 318/2018).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 2
ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa
namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 44/2016
a jeho rozsudkom z 15. februára 2018 a namietaným postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 30/2018 a jeho rozsudkom z 12. júla 2018
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj
v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
15. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
16. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že napadnutým
rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného na maloletú sťažovateľku
v 2. rade, došlo k porušeniu sťažovateľkami v petite sťažnosti uvedeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv sťažovateľky v 2. rade podľa Dohovoru o právach
dieťaťa (bod 1 tohto uznesenia).
17. Podstatné námietky sťažovateliek však opomínajú judikatúru ústavného súdu
a sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas
sťažovateliek so závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie
vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú
intenzitu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľky neuvádzajú žiadnu ústavne významnú
argumentáciu a ich argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva
a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľky venujú len v rovine citácie týchto
práv bez bližšej argumentácie k jednotlivým označeným právam podľa ústavy a Dohovoru
o právach dieťaťa.
Sťažovateľky svojou sťažnosťou vlastne pokračujú v polemike so všeobecnými
súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu
základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd už na prvý
pohľad nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi porušením označených práv (bod 1 uznesenia)
a napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu.
18. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateliek dodáva, že vo
vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú
neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a ani taký výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v okolnostiach danej veci, ktorým by
krajský súd zásadne poprel ich účel a význam. Hoci závery prijaté krajským súdom boli
strohejšie (pozri s. 4) ako obvykle, nevykazujú znaky svojvôle, a preto v tejto situácii
ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, prípadne ho inak
vylepšiť (sťažovateľka v 1. rade kvalifikovane zastúpená advokátom v podanej sťažnosti
navyše, ako bolo uvedené v bode 17, neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu
o porušení označených práv, ale v podstate iba zrekapitulovala priebeh konania pred
všeobecnými súdmi a uviedla citácie ustanovení relevantných právnych predpisov a citácie
porušených práv). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v posudzovanej veci
argumentácia sťažovateliek vyjadruje iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový
stav, avšak bez toho, aby indikovala relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť
ich námietok s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a Dohovoru
o právach dieťaťa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek odmietol v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Nad rámec ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla ani vada
splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade (sťažovateľku
v 2. rade ústavný súd nepovažoval za zastúpenú advokátom v konaní pred ústavným súdom,
pozri bod 21 tohto uznesenia, pozn.) na zastupovanie pred ústavným súdom, v ktorom nie je
uvedené, akého konania pred všeobecným súdom sa splnomocnenie týka, ktorá skutočnosť
sama osebe by zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. V závere ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v 2. rade nebola v konaní pred
ústavným súdom zastúpená advokátom, keďže plná moc udelená advokátke bola udelená
len na zastupovanie sťažovateľky v 1. rade, a nie aj na zastupovanie maloletej sťažovateľky
v 2. rade. Ústavný súd aj vzhľadom na hospodárnosť, rýchlosť, účelnosť a efektívnosť
konania nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie plnej moci udelenej advokátke na
zastupovanie maloletej sťažovateľky v 2. rade, a to predovšetkým s poukazom na dôvody,
pre ktoré bolo potrebné sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.
22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateliek ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018