Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 373/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Pohančeníkom, Palárikova 93, Čadca, a maloletej

, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a namietaného porušenia základného

práva podľa a práv podľa

ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. februára 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)

a maloletej (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu aj „sťažovateľky“),

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a porušenie základného práva

podľa a práv podľa , a 2,

a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. februára 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. júla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo

okrem iného rozhodnuté o zvýšení výživného na sťažovateľku v 2. rade tak, že okresný súd

zaviazal otca sťažovateľky v 2. rade platiť výživné vo výške 230 eur mesačne k rukám

sťažovateľky v 1. rade. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorým návrh otca na zníženie výživného zamietol, potvrdený a v ostatných

častiach bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že krajský súd zaviazal otca platiť

výživné na maloletú sťažovateľku v 2. rade v sume 180 eur mesačne k rukám sťažovateľky

v 1. rade, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc 22. októbrom 2014.

Sťažovateľky namietajú, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o zvýšení

výživného o sumu 7 eur napriek tomu, že

„- pôvodné rozhodnutie o určení výživného bolo rozsudkom Okresného súdu Martin č. k.

zo dňa 24.5.2011, teda pred viac ako siedmymi rokmi,

- v čase pôvodného rozhodnutia maloletá ešte nenavštevovala ani materskú školu

a v súčasnosti navštevuje prvý ročník 8-ročného gymnázia (ekvivalent 5-teho ročníka

základnej školy)

- pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Martin bolo autoritatívnym rozhodnutím súdu,

ktorým určil výživné v sume 173 eur mesačne, napriek tomu krajský súd

v odôvodnení rozhodnutia uvádza zvýšenie výživného o sumu 50 eur mesačne na

sumu 180 eur mesačne, čím krajský súd prispôsobuje odôvodnenie rozhodnutia

svojim nelogickým záverom,

- otec má v čase rozhodnom pre rozhodnutie príjem z pracovného pomeru

u zamestnávateľa , príjem z podnikateľskej činnosti ako rozhodca

v národnej ako aj medzinárodnej futbalovej súťaži, príjmy z prenájmu nehnuteľnosti,

- otec je vlastníkom štyroch bytov v Meste , ktoré prenajíma a z ktorých má

príjem, ktorý nepreukázal vierohodným spôsobom,

- bola mu vyplatená suma na vyrovnanie podielu podielového spoluvlastníka po

zrušení spoluvlastníctva v sume 15 000 eur,

- otec ako rozhodca mal príjem z medzinárodných súťaží, ktoré v konaní pred súdom

nepreukázal.“.

Ďalej sťažovateľky namietajú, že okresný súd pôvodne zvýšil výživné na sumu

270 eur mesačne a v napadnutom rozsudku následne určil výživné na sumu 230 eur bez

toho, aby bol daný dôvod na zmenu pôvodného rozhodnutia. Okresný súd napadnutý

rozsudok neodôvodnil relevantnými skutočnosťami a odôvodnenie jeho rozhodnutia nie je

v súlade s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľky uvádzajú, že v konaní nebol zo strany

súdov dodržaný princíp právnej istoty ako ani „zásady zakotvujúce povinnosť, aby súdne

rozhodnutia boli vierohodné a presvedčivé a zásady, aby výrok rozhodnutia a jeho

odôvodnenie boli súladné“. Podľa sťažovateliek ďalšou vadou napadnutého rozsudku

krajského súdu je, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nie je súladné s jeho výrokovou časťou,

keďže krajský súd zvýšil výživné o sumu 7 eur oproti pôvodne určenému výživnému, a nie

o sumu 50 eur, ako nesprávne uvádza v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Sťažovateľky namietajú aj dĺžku konania, ktoré trvalo celkovo 4 roky a vyžiadalo si

4 súdne rozhodnutia. Podľa sťažovateliek na takúto dĺžku konania neexistovali žiadne

objektívne a zákonné dôvody a súdy mali rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv (bod 1 tohto uznesenia) namietaným postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. februára 2018

a namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. júla 2018, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu

a napadnutý rozsudok okresného súdu a prikázal im vo veci opäť rozhodnúť, prikázal

okresnému súdu a krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľkám

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia

na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Pohančeníka.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ). Zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených

práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd

meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa (,

, ).

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa sa v konaní pred ústavným súdom

poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená

ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný

súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť

č. 16970/05).

10. V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

11. Sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

. Ústavný súd zistil, že konanie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

č. k. -406 z 15. februára 2018 bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 12. júla 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2018.

12. Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd ani krajský súd v čase

rozhodovania ústavného súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvniť priebeh namietaných konaní, pretože veci vedené na okresnom súde pod sp. zn.

a na krajskom súde pod sp. zn. boli už na týchto súdoch

rozhodnuté. Súčasne je zrejmé, že v čase vydania rozhodnutia ústavného súdu už

k prieťahom v konaní pred všeobecnými súdmi nedochádzalo. Vyhlásením rozsudku

okresného súdu a rozsudku krajského súdu a ich doručením došlo zároveň k odstráneniu

stavu právnej neistoty sťažovateliek. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu

a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že

sťažnosť namietajúca postup okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach je

zjavne neopodstatnená a podľa je potrebné ju

odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní (obdobne napr. , ,

, ).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva podľa a práv podľa

ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa

namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. februára 2018 a namietaným postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júla 2018

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

15. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

16. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že napadnutým

rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného na maloletú sťažovateľku

v 2. rade, došlo k porušeniu sťažovateľkami v petite sťažnosti uvedeného základného práva

podľa , ako aj práv sťažovateľky v 2. rade podľa Dohovoru o právach

dieťaťa (bod 1 tohto uznesenia).

17. Podstatné námietky sťažovateliek však opomínajú judikatúru ústavného súdu

a sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas

sťažovateliek so závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie

vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú

intenzitu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľky neuvádzajú žiadnu ústavne významnú

argumentáciu a ich argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva

a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľky venujú len v rovine citácie týchto

práv bez bližšej argumentácie k jednotlivým označeným právam podľa a Dohovoru

o právach dieťaťa.

Sťažovateľky svojou sťažnosťou vlastne pokračujú v polemike so všeobecnými

súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.

Sťažnosť podľa má však iný účel a význam (sleduje ochranu

základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd už na prvý

pohľad nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi porušením označených práv (bod 1 uznesenia)

a napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu.

18. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateliek dodáva, že vo

vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú

neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a ani taký výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v okolnostiach danej veci, ktorým by

krajský súd zásadne poprel ich účel a význam. Hoci závery prijaté krajským súdom boli

strohejšie (pozri s. 4) ako obvykle, nevykazujú znaky svojvôle, a preto v tejto situácii

ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, prípadne ho inak

vylepšiť (sťažovateľka v 1. rade kvalifikovane zastúpená advokátom v podanej sťažnosti

navyše, ako bolo uvedené v bode 17, neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu

o porušení označených práv, ale v podstate iba zrekapitulovala priebeh konania pred

všeobecnými súdmi a uviedla citácie ustanovení relevantných právnych predpisov a citácie

porušených práv). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v posudzovanej veci

argumentácia sťažovateliek vyjadruje iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový

stav, avšak bez toho, aby indikovala relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť

ich námietok s namietaným porušením označených práv podľa a Dohovoru

o právach dieťaťa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek odmietol v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Nad rámec ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla ani vada

splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade (sťažovateľku

v 2. rade ústavný súd nepovažoval za zastúpenú advokátom v konaní pred ústavným súdom,

pozri bod 21 tohto uznesenia, pozn.) na zastupovanie pred ústavným súdom, v ktorom nie je

uvedené, akého konania pred všeobecným súdom sa splnomocnenie týka, ktorá skutočnosť

sama osebe by zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

21. V závere ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v 2. rade nebola v konaní pred

ústavným súdom zastúpená advokátom, keďže plná moc udelená advokátke bola udelená

len na zastupovanie sťažovateľky v 1. rade, a nie aj na zastupovanie maloletej sťažovateľky

v 2. rade. Ústavný súd aj vzhľadom na hospodárnosť, rýchlosť, účelnosť a efektívnosť

konania nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie plnej moci udelenej advokátke na

zastupovanie maloletej sťažovateľky v 2. rade, a to predovšetkým s poukazom na dôvody,

pre ktoré bolo potrebné sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateliek ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018