Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 392/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50

ods. 3 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2018

elektronicky doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,

Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. mája 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 zo 17. augusta 2015

(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) v spojení s rozsudkom najvyššieho

súdu uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu subvenčného podvodu podľa

a v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom

poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 a 2

písm. a) . Sťažovateľ bol odsúdený za skutok vymedzený tak, že ako

štatutárny zástupca občianskeho združenia (ďalej len „prijímateľ“) ako

prijímateľa nenávratného finančného príspevku z prostriedkov Európskych spoločenstiev

a zo štátneho rozpočtu zmenil bez súhlasu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky (ďalej len „poskytovateľ“ alebo „ministerstvo“) pracovný úväzok

zamestnancov prijímateľa zo 100 % na 50 % pri zachovaní pôvodnej mesačnej mzdy

a následne požiadal o ich preplatenie a súčasne neoprávnene požiadal o preplatenie nájmu

kancelárií, aj keď sa jeho vlastné náklady nezmenili a poberal podnájom od občianskeho

združenia .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že kľúčový problém právnej kvalifikácie v jeho

prípade je absencia znakov sprenevery, ktorá vo svojej skutkovej podstate predpokladá

prisvojenie si zverenej veci. Keďže v danom prípade išlo o refundačný projekt, prijímateľ

nemal žiadne vopred zverené finančné prostriedky, ale najprv vynakladal vlastné finančné

prostriedky a následne žiadal o ich preplatenie. Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd

vyslovili právny záver, že pojem sprenevera podľa má iný význam

ako v a zahŕňa akékoľvek podvodné konanie. V rozsudku

najvyššieho súdu sa táto protiústavná téza ešte ďalej rozvíja, keď najvyšší súd konštatuje, že

ide o trestný čin ohrozovací, keďže na jeho dokonanie stačí, že z konania páchateľa porucha

chráneného záujmu hrozí. Takýto výklad je podľa názoru sťažovateľa ústavne neudržateľný,

pretože je v rozpore so skutkovou podstatou, ktorá je výslovne koncipovaná ako poruchová,

pretože vyžaduje spôsobenie následku. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v dovolacom konaní

v podstate za pravdu, keď v namietanom uznesení konštatoval, že ide o poruchový delikt.

V ďalšej časti odôvodnenia však najvyšší súd svoju argumentáciu poprel, keď uviedol, že na

úmysle páchateľa použiť prostriedky na iný ako pôvodne určený účel nič nemení

skutočnosť, že ku škode malo dôjsť spätnou refundáciou finančných prostriedkov, ktoré

prijímateľ už skôr vynaložil na iný ako pôvodne určený účel, pričom prijatie takto

vyplatených prostriedkov je porušením účelového zverenia. Tento záver najvyššieho súdu je

podľa sťažovateľa založený na nesprávnom výklade úmyslu páchateľa. Pokiaľ skutková

podstata vyžaduje predchádzajúce zverenie a v prípade sťažovateľa k zvereniu nedošlo,

nemožno mu pričítať úmysel spreneveriť prostriedky, a to vzhľadom na refundačný

charakter projektu. Nezverené prostriedky si podľa sťažovateľa prisvojiť nemožno.

Prijímateľ vynaložil výdavky na mzdy v súlade s rozpočtom, čo potvrdil aj

poskytovateľ ich 13-násobným schválením. Konanie sťažovateľa tak nenapĺňa skutkovú

podstatu trestného činu podľa .

Sťažovateľ zastáva názor, že samotná nezhoda právneho posúdenia medzi dovolacím

súdom a súdmi nižšieho stupňa (či je trestný čin poruchový alebo ohrozovací, výklad pojmu

sprenevera, spôsob vymedzenia skutku v skutkovej vete) je porušením práva na obhajobu

sťažovateľa. Dovolací súd mal pre zachovanie práva na obhajobu zrušiť rozhodnutia súdov

nižšieho stupňa a vec vrátiť na nové prejednanie. Dovolací súd postupoval aj procesne

nesprávne, keď dovolanie sťažovateľa fakticky meritórne prejednal, ale v rozpore s § 382

ho na neverejnom zasadnutí odmietol.

Ďalej sťažovateľ namietal, že zo skutkovej vety vôbec nie je zrejmé, akým konaním

mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu podľa . Predloženie

pravdivo vyplnenej žiadosti so všetkými prílohami nemôže naplniť skutkovú podstatu

žiadneho trestného činu, pretože chýba úmysel poškodiť chránený záujem. Pokiaľ

poskytovateľ výdavky na základe predložených dokladov schváli, boli oprávnené. Pokiaľ

ich neschváli, vzniká občianskoprávny spor, ktorý je oprávnený rozhodnúť príslušný súd.

Ani jeden z konajúcich súdov neodpovedal na otázku sťažovateľa, ktoré doklady sťažovateľ

poskytovateľovi nepredložil, prípadne v čom spočívala ich nepravdivosť. Dovolací súd

aplikoval podľa sťažovateľa akúsi zásadu objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na

zavinenie, keď vyslovil, že skutkovú podstatu napĺňa už samotné predloženie dokladu

preukazujúceho výdavok, ktorý je následne posúdený ako nespôsobilý na preplatenie, a to

bez ohľadu na pravdivosť a úplnosť. Uvedené je popretím základných zásad trestného

práva.

Podľa názoru sťažovateľa v súvislosti s naplnením skutkovej podstaty subvenčného

podvodu podľa nedošlo ku konkretizovaniu, ako a koho mal uviesť

do omylu. Takéto odôvodnenie je nedostatočné, nepreskúmateľné a porušujúce jeho právo

na súdnu ochranu.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že zo strany dovolacieho súdu došlo k zásadnému

nepochopeniu významu súkromnoprávnej zmluvy pre posúdenie oprávnenosti výdavkov.

Sťažovateľ bol odsúdený za uplatňovanie finančných prostriedkov v rozpore so zmluvou

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Uzatvorením dodatku k predmetnej

zmluve v neskoršom období s účinkami do minulosti aj do budúcnosti odpadla podľa

sťažovateľa podmienka trestnosti, teda že išlo o vyplatenie finančných prostriedkov

v rozpore s podmienkami ich poskytnutia.

Špecializovaný trestný súd sa subjektívnou stránkou konania sťažovateľa nezaoberal,

fakticky ho odsúdil za nedbanlivostné konanie, a to nesprávne, pretože sťažovateľ ako

splnomocnenec nemal povinnosť, ale iba možnosť konať. Sťažovateľovi nebolo preukázané,

že sa oboznámil s rozpočtom projektu, ktorý tvorí prílohu zmluvy o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku, ani s ostatnými dokumentami, ktoré podpisoval

. Sťažovateľ tiež uviedol, že všetky dokumenty v spise sú len

v kópiách a nie je jasné, či niekto vykonal ich overenie s originálmi.

Sťažovateľ argumentoval, že v konaní poprel svoje podpisy na žiadosti o platbu, ako

aj na všetkých dokumentoch, a preto navrhol pribrať znalca z odboru písmoznalectva.

Špecializovaný trestný súd však jeho návrh zamietol. Rovnako prvostupňový súd

nevysvetlil, prečo zamietol návrh sťažovateľa na obstaranie vyšetrovacieho spisu vo veci

trestného oznámenia na zamestnancov ministerstva. Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ sa

mal dopustiť spáchania trestného činu podaním údajne neoprávnenej žiadosti, museli sa

spáchania trestného činu dopustiť aj zamestnanci ministerstva, ktorí takú žiadosť schválili.

Na druhej strane, ak bola žiadosť sťažovateľa schválená ako oprávnená, zamestnanci

ministerstva sa trestného činu nedopustili, nemohol sa ho dopustiť ani sťažovateľ.

Odvolací súd zase podľa sťažovateľa odignoroval ním predložený znalecký posudok

znalkyne z odboru ekonómie a manažmentu, ktorý zásadným spôsobom spochybňoval

obžalobu založenú na uvedení do omylu, predložení neúplných dokumentov a vylúčení

spätnej účinnosti dodatku k zmluve. V prípade sťažovateľa ide o svojvoľné ignorovanie

námietok sťažovateľa odvolacím súdom.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 11.02.2016, sp. zn.

5 To/15/2015porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50

ods. 3 SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.02.2016, sp. zn. sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 29.05.2018, sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľa zaručené v , a

SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súd SR zo dňa 29.05.2018, sp. zn. sa

zrušuje.

5. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jej

právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu

bol sťažovateľ uznaný vinným z pokračovacieho zločinu subvenčného podvodu

v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom poškodzovania záujmov Európskych

spoločenstiev, bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov v ústave

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a povinnosť nahradiť poskytovateľovi

škodu vo výške 22 505,06 eur. So zvyškom nároku bol poškodený odkázaný na občianske

súdne konanie. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudkom najvyššieho súdu zrušený

napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste a výroku o náhrade

škody a sťažovateľovi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov,

výkon ktorého najvyšší súd podmienečne odložil, skúšobná doba bola stanovená na štyri

roky s tým, že sťažovateľovi bola v rámci probačného dohľadu uložená povinnosť uhradiť

poškodenému sumu 20 679,42 €. So zvyškom nároku na náhradu škody najvyšší súd

v odvolacom konaní odkázal poškodeného na občianskoprávne konanie. Sťažovateľ

následne podal dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uplatnil dovolacie

dôvody podľa , a . Najvyšší súd uznesením

dovolanie sťažovateľa odmietol podľa .

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1, a rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho

súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v trestnej veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy

„- odsúdili sťažovateľa za konanie, ktoré objektívne nenapĺňa skutkovú podstatu

príslušných trestných činov

- normy trestného práva hmotného aplikovali nepredvídateľným spôsobom v rozpore

s ich účelom, zmyslom aj jazykovým vymedzením,

- skutkový opis vyjadrený v skutkovej vete rozsudkov nenapĺňa skutkovú podstatu

príslušných trestných činov ani pri ich (nesprávnom) výklade vykonanom súdmi

- na každom stupni súdu sa meniacou právnou argumentáciou a zjavným nesúladom

medzi skutkovým vymedzením a právnou argumentáciou znemožnili sťažovateľovi riadne sa

obhajovať

- napriek vysloveniu meritórnych právnych záverov a odlišnému právnemu

posúdeniu dovolací súd prejednal dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí a

rozhodol uznesením

- neakceptovaním podstatných dôkazných návrhov sťažovateľa porušili rovnosť

zbraní

- nereagovaním na podstatné námietky sťažovateľa porušili jeho právo na súdnu

ochranu“.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených rozsudkom

najvyššieho súdu

V zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ využil jemu

dostupný právny prostriedok nápravy a podal proti druhostupňovému rozhodnutiu

dovolanie. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

podľa , t. j. na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania

veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane základných práv

sťažovateľa venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty,

účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v in fine , a teda

v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že v súvislosti s touto časťou sťažnosti

existuje dôvod na jej odmietnutie podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok opiera o dovolacie dôvody

uvedené v ustanoveniach , a , to znamená

dôvody, že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, rozhodnutie

bolo založené na nezákonných dôkazoch a rozhodovanie súdu je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Najvyšším súdom prezentovaný výklad a následnú aplikáciu príslušných ustanovení

nie je možné považovať za také, ktoré by popierali ich zmysel, podstatu

a účel. Ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť

odôvodnenia rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom ani všeobecné

súdy nemusia dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ( a iné).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol takú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho

súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého

rozhodnutia z ústavného hľadiska. Uznesenie dovolacieho súdu rozhodne nemožno

považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené.

V namietanom uznesení najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť

dovolacích dôvodov podľa ustanovení , a

(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, rozhodnutie bolo založené na

nezákonných dôkazoch, založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), na základe čoho

vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením

dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení

, keď odpovedal na všetky ťažiskové argumenty sťažovateľa.

Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny,

vyčerpávajúci, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd podrobne vysvetlil, na základe akých právnych

úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia v súlade

s limitmi podľa .

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať vecnú

správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona

dospel, teda zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že podmienky dovolania splnené boli

a najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol, rozhodol v rozpore s relevantnými ustanoveniami

a , teda arbitrárne.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktoré mali zakladať vymedzené

dovolacie dôvody a ktoré videl sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania, ústavný súd

podľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018