Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 392/2018
PDF · 229.16 KB
No categories available
I. ÚS 392/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 To 15/2015 z 11. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 TdoV 1/2017 z 29. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2018
elektronicky doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,
Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 15/2015
z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 1/2017 z 29. mája 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 T/15/2014 zo 17. augusta 2015
(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) v spojení s rozsudkom najvyššieho
súdu uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu subvenčného podvodu podľa
§ 225 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom
poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ bol odsúdený za skutok vymedzený tak, že ako
štatutárny zástupca občianskeho združenia (ďalej len „prijímateľ“) ako
prijímateľa nenávratného finančného príspevku z prostriedkov Európskych spoločenstiev
a zo štátneho rozpočtu zmenil bez súhlasu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky (ďalej len „poskytovateľ“ alebo „ministerstvo“) pracovný úväzok
zamestnancov prijímateľa zo 100 % na 50 % pri zachovaní pôvodnej mesačnej mzdy
a následne požiadal o ich preplatenie a súčasne neoprávnene požiadal o preplatenie nájmu
kancelárií, aj keď sa jeho vlastné náklady nezmenili a poberal podnájom od občianskeho
združenia .
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že kľúčový problém právnej kvalifikácie v jeho
prípade je absencia znakov sprenevery, ktorá vo svojej skutkovej podstate predpokladá
prisvojenie si zverenej veci. Keďže v danom prípade išlo o refundačný projekt, prijímateľ
nemal žiadne vopred zverené finančné prostriedky, ale najprv vynakladal vlastné finančné
prostriedky a následne žiadal o ich preplatenie. Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd
vyslovili právny záver, že pojem sprenevera podľa § 261 Trestného zákona má iný význam
ako v § 213 Trestného zákona a zahŕňa akékoľvek podvodné konanie. V rozsudku
najvyššieho súdu sa táto protiústavná téza ešte ďalej rozvíja, keď najvyšší súd konštatuje, že
ide o trestný čin ohrozovací, keďže na jeho dokonanie stačí, že z konania páchateľa porucha
chráneného záujmu hrozí. Takýto výklad je podľa názoru sťažovateľa ústavne neudržateľný,
pretože je v rozpore so skutkovou podstatou, ktorá je výslovne koncipovaná ako poruchová,
pretože vyžaduje spôsobenie následku. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v dovolacom konaní
v podstate za pravdu, keď v namietanom uznesení konštatoval, že ide o poruchový delikt.
V ďalšej časti odôvodnenia však najvyšší súd svoju argumentáciu poprel, keď uviedol, že na
úmysle páchateľa použiť prostriedky na iný ako pôvodne určený účel nič nemení
skutočnosť, že ku škode malo dôjsť spätnou refundáciou finančných prostriedkov, ktoré
prijímateľ už skôr vynaložil na iný ako pôvodne určený účel, pričom prijatie takto
vyplatených prostriedkov je porušením účelového zverenia. Tento záver najvyššieho súdu je
podľa sťažovateľa založený na nesprávnom výklade úmyslu páchateľa. Pokiaľ skutková
podstata vyžaduje predchádzajúce zverenie a v prípade sťažovateľa k zvereniu nedošlo,
nemožno mu pričítať úmysel spreneveriť prostriedky, a to vzhľadom na refundačný
charakter projektu. Nezverené prostriedky si podľa sťažovateľa prisvojiť nemožno.
Prijímateľ vynaložil výdavky na mzdy v súlade s rozpočtom, čo potvrdil aj
poskytovateľ ich 13-násobným schválením. Konanie sťažovateľa tak nenapĺňa skutkovú
podstatu trestného činu podľa § 261 Trestného zákona.
Sťažovateľ zastáva názor, že samotná nezhoda právneho posúdenia medzi dovolacím
súdom a súdmi nižšieho stupňa (či je trestný čin poruchový alebo ohrozovací, výklad pojmu
sprenevera, spôsob vymedzenia skutku v skutkovej vete) je porušením práva na obhajobu
sťažovateľa. Dovolací súd mal pre zachovanie práva na obhajobu zrušiť rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa a vec vrátiť na nové prejednanie. Dovolací súd postupoval aj procesne
nesprávne, keď dovolanie sťažovateľa fakticky meritórne prejednal, ale v rozpore s § 382
Trestného poriadku ho na neverejnom zasadnutí odmietol.
Ďalej sťažovateľ namietal, že zo skutkovej vety vôbec nie je zrejmé, akým konaním
mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu podľa § 261 Trestného zákona. Predloženie
pravdivo vyplnenej žiadosti so všetkými prílohami nemôže naplniť skutkovú podstatu
žiadneho trestného činu, pretože chýba úmysel poškodiť chránený záujem. Pokiaľ
poskytovateľ výdavky na základe predložených dokladov schváli, boli oprávnené. Pokiaľ
ich neschváli, vzniká občianskoprávny spor, ktorý je oprávnený rozhodnúť príslušný súd.
Ani jeden z konajúcich súdov neodpovedal na otázku sťažovateľa, ktoré doklady sťažovateľ
poskytovateľovi nepredložil, prípadne v čom spočívala ich nepravdivosť. Dovolací súd
aplikoval podľa sťažovateľa akúsi zásadu objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie, keď vyslovil, že skutkovú podstatu napĺňa už samotné predloženie dokladu
preukazujúceho výdavok, ktorý je následne posúdený ako nespôsobilý na preplatenie, a to
bez ohľadu na pravdivosť a úplnosť. Uvedené je popretím základných zásad trestného
práva.
Podľa názoru sťažovateľa v súvislosti s naplnením skutkovej podstaty subvenčného
podvodu podľa § 225 Trestného zákona nedošlo ku konkretizovaniu, ako a koho mal uviesť
do omylu. Takéto odôvodnenie je nedostatočné, nepreskúmateľné a porušujúce jeho právo
na súdnu ochranu.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že zo strany dovolacieho súdu došlo k zásadnému
nepochopeniu významu súkromnoprávnej zmluvy pre posúdenie oprávnenosti výdavkov.
Sťažovateľ bol odsúdený za uplatňovanie finančných prostriedkov v rozpore so zmluvou
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Uzatvorením dodatku k predmetnej
zmluve v neskoršom období s účinkami do minulosti aj do budúcnosti odpadla podľa
sťažovateľa podmienka trestnosti, teda že išlo o vyplatenie finančných prostriedkov
v rozpore s podmienkami ich poskytnutia.
Špecializovaný trestný súd sa subjektívnou stránkou konania sťažovateľa nezaoberal,
fakticky ho odsúdil za nedbanlivostné konanie, a to nesprávne, pretože sťažovateľ ako
splnomocnenec nemal povinnosť, ale iba možnosť konať. Sťažovateľovi nebolo preukázané,
že sa oboznámil s rozpočtom projektu, ktorý tvorí prílohu zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku, ani s ostatnými dokumentami, ktoré podpisoval
. Sťažovateľ tiež uviedol, že všetky dokumenty v spise sú len
v kópiách a nie je jasné, či niekto vykonal ich overenie s originálmi.
Sťažovateľ argumentoval, že v konaní poprel svoje podpisy na žiadosti o platbu, ako
aj na všetkých dokumentoch, a preto navrhol pribrať znalca z odboru písmoznalectva.
Špecializovaný trestný súd však jeho návrh zamietol. Rovnako prvostupňový súd
nevysvetlil, prečo zamietol návrh sťažovateľa na obstaranie vyšetrovacieho spisu vo veci
trestného oznámenia na zamestnancov ministerstva. Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ sa
mal dopustiť spáchania trestného činu podaním údajne neoprávnenej žiadosti, museli sa
spáchania trestného činu dopustiť aj zamestnanci ministerstva, ktorí takú žiadosť schválili.
Na druhej strane, ak bola žiadosť sťažovateľa schválená ako oprávnená, zamestnanci
ministerstva sa trestného činu nedopustili, nemohol sa ho dopustiť ani sťažovateľ.
Odvolací súd zase podľa sťažovateľa odignoroval ním predložený znalecký posudok
znalkyne z odboru ekonómie a manažmentu, ktorý zásadným spôsobom spochybňoval
obžalobu založenú na uvedení do omylu, predložení neúplných dokumentov a vylúčení
spätnej účinnosti dodatku k zmluve. V prípade sťažovateľa ide o svojvoľné ignorovanie
námietok sťažovateľa odvolacím súdom.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 11.02.2016, sp. zn.
5 To/15/2015porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50
ods. 3 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.02.2016, sp. zn. 5 To/15/2015 sa zrušuje.
3. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 29.05.2018, sp. zn. 1 TdoV 1/2017
porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súd SR zo dňa 29.05.2018, sp. zn. 1 TdoV 1/2017 sa
zrušuje.
5. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jej
právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu
bol sťažovateľ uznaný vinným z pokračovacieho zločinu subvenčného podvodu
v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom poškodzovania záujmov Európskych
spoločenstiev, bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov v ústave
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a povinnosť nahradiť poskytovateľovi
škodu vo výške 22 505,06 eur. So zvyškom nároku bol poškodený odkázaný na občianske
súdne konanie. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudkom najvyššieho súdu zrušený
napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste a výroku o náhrade
škody a sťažovateľovi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov,
výkon ktorého najvyšší súd podmienečne odložil, skúšobná doba bola stanovená na štyri
roky s tým, že sťažovateľovi bola v rámci probačného dohľadu uložená povinnosť uhradiť
poškodenému sumu 20 679,42 €. So zvyškom nároku na náhradu škody najvyšší súd
v odvolacom konaní odkázal poškodeného na občianskoprávne konanie. Sťažovateľ
následne podal dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uplatnil dovolacie
dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd uznesením
dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho
súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v trestnej veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy
„- odsúdili sťažovateľa za konanie, ktoré objektívne nenapĺňa skutkovú podstatu
príslušných trestných činov
- normy trestného práva hmotného aplikovali nepredvídateľným spôsobom v rozpore
s ich účelom, zmyslom aj jazykovým vymedzením,
- skutkový opis vyjadrený v skutkovej vete rozsudkov nenapĺňa skutkovú podstatu
príslušných trestných činov ani pri ich (nesprávnom) výklade vykonanom súdmi
- na každom stupni súdu sa meniacou právnou argumentáciou a zjavným nesúladom
medzi skutkovým vymedzením a právnou argumentáciou znemožnili sťažovateľovi riadne sa
obhajovať
- napriek vysloveniu meritórnych právnych záverov a odlišnému právnemu
posúdeniu dovolací súd prejednal dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí a
rozhodol uznesením
- neakceptovaním podstatných dôkazných návrhov sťažovateľa porušili rovnosť
zbraní
- nereagovaním na podstatné námietky sťažovateľa porušili jeho právo na súdnu
ochranu“.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou rozsudkom
najvyššieho súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ využil jemu
dostupný právny prostriedok nápravy a podal proti druhostupňovému rozhodnutiu
dovolanie. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania
veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane základných práv
sťažovateľa venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty,
účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, a teda
v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že v súvislosti s touto časťou sťažnosti
existuje dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou uznesením
najvyššieho súdu
Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok opiera o dovolacie dôvody
uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, to znamená
dôvody, že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, rozhodnutie
bolo založené na nezákonných dôkazoch a rozhodovanie súdu je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia.
V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšším súdom prezentovaný výklad a následnú aplikáciu príslušných ustanovení
Trestného poriadku nie je možné považovať za také, ktoré by popierali ich zmysel, podstatu
a účel. Ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť
odôvodnenia rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom ani všeobecné
súdy nemusia dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 435/2013 a iné).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľ
v sťažnosti neuviedol takú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho
súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého
rozhodnutia z ústavného hľadiska. Uznesenie dovolacieho súdu rozhodne nemožno
považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené.
V namietanom uznesení najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť
dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku
(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, rozhodnutie bolo založené na
nezákonných dôkazoch, založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), na základe čoho
vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.
V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením
dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení
Trestného poriadku, keď odpovedal na všetky ťažiskové argumenty sťažovateľa.
Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny,
vyčerpávajúci, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd podrobne vysvetlil, na základe akých právnych
úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia v súlade
s limitmi podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.
Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať vecnú
správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona
dospel, teda zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že podmienky dovolania splnené boli
a najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol, rozhodol v rozpore s relevantnými ustanoveniami
Trestného poriadku a Trestného zákona, teda arbitrárne.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktoré mali zakladať vymedzené
dovolacie dôvody a ktoré videl sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania, ústavný súd
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018